Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Nielenže sa odrazil od dna, ale má za sebou úspešnú kariéru a&nbsp;dnes aj krásnu a&nbsp;zdravú rodinu. Môže byť vzorom pre mnohých športovcov, ale aj on prešiel svojím temným údolím. Nikdy sa však nevzdal. Viac nám povedal v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Si dvojnásobný otecko. Ako to zvládaš, vyspal si sa dobre?

Keď bola Dianka v&nbsp;nemocnici, presne tá noc bola najhoršia. Nemala ešte mliečko, malý mal len kolostrum. Tá prvá noc bola najhoršia, málo sme sa vyspali, lebo veľa plakal, ale nedávno som si ich zobral domov, už sme spolu a&nbsp;zatiaľ je všetko v&nbsp;poriadku.

Je to ďalší Janko v&nbsp;rodine. Bude to ďalší futbalista?

Premýšľali sme nad menom. Meno pre dievčatko mala na starosti Dianka, vybrala meno Hanka. Syna sme pomenovali Janko, lebo tak sa volal môj dedko, aj môj otec je Janko, ja som Janko, tak aby to zostalo v&nbsp;našej rodine. Uvidíme, či bude futbalista, je ešte veľmi skoro o&nbsp;tom hovoriť, ale bol by som rád, keby išiel v&nbsp;mojich šľapajach alebo by bol športovec. Myslím si, že keď bude vyrastať v&nbsp;prostredí, v&nbsp;ktorom som vyrastal aj ja, ako ma otec priviedol k&nbsp;futbalu, takisto budem robiť všetko pre to, aby sa zaľúbil do toho športu.

Tvoja kniha sa volá Futbalista z&nbsp;teba nikdy nebude. Presne toto ti povedal tvoj tréner. Koľko si mal vtedy rokov a&nbsp;otriasli tebou tieto slová?

Bolo viacero vecí, pre ktoré som sa zaľúbil do futbalu, ten šport vám nejako učaruje. Či už sa zaľúbite do vône trávy, do toho prostredia, ihriska, lopty, kopačiek. Vytváral som si k&nbsp;tomu vzťah, lebo otec hrával futbal. Chodil som s&nbsp;ním ako malý chlapec na zápasy, tréningy. Futbal mi učaroval už v&nbsp;mladom veku a&nbsp;začal som s&nbsp;ním, keď som mal asi päť alebo šesť rokov. Čím skôr začneš, tým lepšie. Vytváral som si vtedy hlavne lásku k&nbsp;tomu športu. Myslím, že som si vybral dobre.

Áno, stalo sa mi, že tréner povedal, že futbalista zo mňa nikdy nebude, povedalo to však viacero ľudí. Keď som bol v&nbsp;škole a&nbsp;povedal som, že zo mňa raz bude futbalista, deti sa mi smiali. Keď sa na to pozerám s&nbsp;odstupom času, tak som to dokázal. Je to pre mňa zadosťučinenie, že to, čo som chcel, som dosiahol. Tento výrok a&nbsp;iné veci, ktoré mi ľudia povedali, ma formovali a&nbsp;posilňovali.

Stačí na úspech talent?

Talent je možno len nejaké percento z&nbsp;toho, čo človek môže dosiahnuť. Myslím, že ide hlavne o&nbsp;tvrdú drinu. Snažím sa vysvetliť mladým ľuďom, že vždy je za tým čas, ktorý do toho dajú. Koľko dáš, toľko sa ti aj vráti. To bola pre mňa alfa a&nbsp;omega. Keď som mal kamarátov, ktorí chceli ísť von alebo sa zabávať, ja som venoval čas futbalu. Bol som vonku s&nbsp;loptou aj päť-šesť hodín. Mama alebo ocino len na mňa kričali z&nbsp;okna, aby som už išiel domov a&nbsp;urobil si domáce úlohy. Dával som do toho maximum a&nbsp;to sa snažím odkázať mladým ľuďom: nič v&nbsp;živote nepríde len tak.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Futbal bol pre teba láskou na prvý pohľad. Vždy ťa to ťahalo do obrany?

Vždy som sa snažil chrániť rodinu, aj tú našu, ale rovnako som bral futbalový tím. Keď som išiel na ihrisko, začínal som ako ľavý obranca. Tým, že som bol vysoký, bol som aj tvrdý, v&nbsp;súbojoch som vyhrával hlavičky. Rád som išiel do súboja s&nbsp;hráčom a&nbsp;nebol som technický typ futbalistu, že by som dával góly. Vypracoval som sa na obrancu, ale vždy som to bral tak, že brána za chrbtom je moja rodina a&nbsp;musím ju chrániť za každú cenu. Takto sa zo mňa stal obranca.

Vždy si cítil potrebu ochraňovať iných a&nbsp;to sa týkalo najmä tvojej rodiny. Váš rodinný príbeh je ťažký, ale veľmi inšpiratívny. Už viackrát odznelo, že ste zo dňa na deň prišli o&nbsp;strechu nad hlavou. Čo presne sa stalo?

Nikdy som sa rodičov nepýtal, čo presne sa stalo, určite ich to veľmi trápilo. Keď si predstavím teraz už ako rodič, že sa toto stane, je to hrozné. Stalo sa to, že som prišiel domov. Bol letný deň a&nbsp;rodičia si nás s&nbsp;bratom posadili a&nbsp;povedali, že do rána musíme opustiť byt. Asi pre finančné problémy. Celú noc sme museli sťahovať náš byt a&nbsp;ráno sme vlastne už boli na ulici. Dá sa povedať, že sme boli bezdomovci a&nbsp;celá rodina sa musela rozdeliť. Zostal som v&nbsp;Dunajskej Strede na štadióne, rodičia išli k&nbsp;maminmu bratovi do Bratislavy a&nbsp;brat do Bardejova k&nbsp;babke. Keď sa na to spätne pozerám, musím povedať, že to bola ťažká situácia pre celú rodinu. Ale zároveň ma to posilnilo. Keď je človek na úplnom dne, má len dve možnosti: buď tam zostane, alebo sa postaví a&nbsp;ide ďalej. Zvolil som si druhú alternatívu a&nbsp;som rád. Na veľa vecí som musel prísť sám, bol som hodený do vody. Som rád za túto situáciu, lebo viem, čo všetko za tým stálo, a&nbsp;prispelo to k&nbsp;tomu, že som sa stal takým futbalovým hráčom.

Žil si v&nbsp;malej izbe pod štadiónom v&nbsp;Dunajskej Strede. Ako to tam vyzeralo?

Nie veľmi lákavo. Bola to stará izba s&nbsp;otrhanými tapetami. Boli tam tri postele, jedna dvojposchodová a&nbsp;bola tam strašná zima. Nebolo tam nič. Izba mala možno tri metre na šírku a&nbsp;päť metrov na dĺžku. Kúpeľňu som mal cez chodbu. Jediné, čo ma držalo nad touto situáciou, bol futbal. Vždy, keď som prišiel do izby, bojoval som sám so sebou. Keď som mal tréning, sústredil som sa iba na to, ale keď som bol sám, premýšľal som nad životom. Naučilo ma to aj byť sám so sebou. Nemám problém ísť si sám sadnúť do reštaurácie a&nbsp;naučil som sa pracovať s&nbsp;myšlienkami. Niekedy sa vraciam do minulosti, keď mám ťažké chvíle, a&nbsp;spomínam na to, čo všetko som už zvládol a&nbsp;že zvládnem hocičo. Netreba sa báť, aj keď nejaké strachy mi zostali z&nbsp;detstva, snažím sa s&nbsp;tým pracovať.

Koľko si mal rokov, keď sa toto stalo a&nbsp;ako dlho si bol odlúčený od rodiny?

Mal som asi pätnásť alebo šestnásť rokov, bolo to okolo puberty, keď sa aj láme chleba u&nbsp;mladých športovcov. Rozhodujú sa, či v&nbsp;športe budú pokračovať, a&nbsp;mne sa to stalo tiež. Možno práve táto situácia mi zachránila život. Samozrejme, zanechalo to hlboké jazvy, ale všetci máme nejaký príbeh za sebou. Možno práve táto situácia ma zachránila v&nbsp;tom, že som sa stal takým človekom a&nbsp;hráčom. Naučilo ma to pokore a&nbsp;vďačnosti. Povedal by som, že všetko zlé je na niečo dobré.

Napriek ťažkým podmienkam, podporovali ťa rodičia naďalej vo futbalovej kariére?

Áno, rodina vždy stála na mojej strane. Pre rodičov to muselo byť náročné, ale zostali sme spolu. Mama sa napríklad nerozviedla s&nbsp;tatinom, stála pri ňom. Bolo to určite pre nich ťažké a&nbsp;aj oni sú v&nbsp;tomto príbehu hrdinovia. Vydržali to, nevzdali sa. Vždy sa snažili nájsť spôsob, ako by sme boli spolu, podporovali ma. Bola to etapa, keď sme sa museli rozdeliť, ale vedel som, že raz príde čas, keď budeme spolu. Bol som tak nastavený, že urobím maximum pre to, aby sme boli spolu ako rodina. Vôbec som nerozmýšľal nad peniazmi. Sústredil som sa na svoju kariéru, aby som sa každý deň zlepšoval. Verím v&nbsp;Boha a&nbsp;vždy som si vravel –&nbsp;Pane Bože, pomôž mi. Pomohol mi vo veľa veciach.

Nechcel si niekedy skončiť s&nbsp;futbalom?

Áno, veľakrát. Raz som si v&nbsp;duchu povedal, že už nevládzem, som hotový. Keď sa ma teraz mladí športovci pýtajú, čo bolo najkrajšie na futbalovej kariére, neboli to všetky ťažké zápasy, turnaje na majstrovstvá sveta alebo majstrovstvá Európy. Bolo to pekné, ale to je iba čerešnička na torte. Bolo za tým množstvo tréningov, veľká snaha, a&nbsp;preto hovorím, že najkrajšie na tom je tá cesta. Najkrajšie na tom je, keď prídete unavený domov, nevládzete, ale máte dobrý pocit, že ste niečo urobili. Ide to však veľmi pomaly, po milimetroch. Niekedy máte pocit, že urobíte dva kroky dozadu a&nbsp;krok dopredu, niekedy máte pocit, že stojíte na mieste a&nbsp;nehýbete sa. To je na tom pekné.

Celá tá drina stála za to, lebo potom si sa znova spojil s&nbsp;rodinou. Po akom dlhom čase to bolo?

Neviem už teraz presne, ako dlho to bolo. Vtedy som však podpísal s&nbsp;Dunajskou Stredou poloprofesionálnu zmluvu, zarábal som štyritisíc-päťtisíc korún mesačne a&nbsp;prenajali sme si jednoizbový byt. Postupom času som už zarábal viac a&nbsp;zobrali sme si štvorizbový byt. Vtedy som hral za Petržalku. Takto sme znova začali bývať spolu, aj keď to bolo najprv v&nbsp;jednoizbovom byte, ale boli sme ako rodina.

Väčšinu kariéry si odohral v&nbsp;Rusku, bol si už aj lepšie finančne ohodnotený, vedel si slávu, úspech a&nbsp;peniaze prijať s&nbsp;pokorou alebo si troška „uletel“?

Áno, samozrejme, že som uletel. Moja kariéra bola hlavne dobrá v&nbsp;tom, že všetko prichádzalo postupne. Nezarábal som hneď veľké peniaze. V&nbsp;Dunajskej Strede som mal päťtisíc korún, potom som bol v&nbsp;Petržalke. Môj príjem rástol pomaly, ale, samozrejme, uletel som. Boli situácie, že keby som mal ten rozum, čo mám teraz, tak by som niektoré veci určite zmenil. Musel som však prejsť touto fázou a&nbsp;ďakujem za to, lebo človek si potom uvedomí, čo už nepotrebuje. Bolo to možno tým nedostatkom v&nbsp;detstve. Mal som pár vecí na oblečenie a&nbsp;asi jeden pár tenisiek a&nbsp;ešte som musel mať kopačky. Uletel som, kupoval som si hlúposti. Ale vyrástol som aj z&nbsp;toho. Človek začne zarábať peniaze a&nbsp;zrazu si myslí, že mu patrí celý svet a&nbsp;môže si kúpiť čokoľvek. Ako je človek starší, uvedomí si, že sú to nepodstatné veci a&nbsp;že najdôležitejšie je zdravie, šťastie, láska, aby tie vzťahy, hlavne v&nbsp;rodine, boli dobré. Musel som prejsť aj týmto.

Ako vyzeral moment, keď si si povedal, že je načase zavesiť kopačky na klinec?

Športový život je časovo limitovaný. Niektorí možno skončia skôr pre zranenia. Ja som mal aj v&nbsp;tom šťastie, že ma zranenia obchádzali. Mal som dve alebo tri väčšie, že som musel podstúpiť operáciu. S&nbsp;dcérou pozerám rozprávky a&nbsp;mám rád rozprávku Autá. Keď prichádzali elektrické autá, tie staré išli už na druhú koľaj a&nbsp;McQueen sa opýtal jedného, prečo končí, a&nbsp;jeho odpoveď bola: „Mladí ti povedia.“ Keď som bol na svojom poslednom pôsobisku v&nbsp;Prahe, cítil som, že mladí sa ľahšie regenerujú, boli rýchlejší, nestíhal som im, bolo to ťažšie. Cítil som na svojom tele, že už nastal moment, keď sa treba rozlúčiť s&nbsp;futbalom.

Keď som bol potom na Slovensku, volal mi Filip Rada, tréner Dukly, vtedy Jablonca, a&nbsp;chcel, aby som ešte pokračoval. Premýšľal som a&nbsp;potom som si uvedomil, že už im nemám čo dať. Povedal som mu, že aj keby som prišiel, iba by som sa trápil. Vtedy som sa rozhodol ukončiť kariéru. Bolo to náročné. Nie je jednoduché opustiť niečo, čo robíte dvadsať-dvadsaťpäť rokov každý deň. Máte svoj režim od rána do večera. Čas nezastavím a&nbsp;nechcel som svoje telo tak zničiť, aby som raz chodil o&nbsp;paličke alebo mal problém s&nbsp;platničkami či niečo horšie. Nebolo to jednoduché, ale neľutujem to. Nikto však na to nie je pripravený. Zrazu príde facka, že čo bude ďalej so životom.

Čo sa dialo po ukončení futbalovej kariéry? Vedel si sa začleniť do bežného života?

Ťažko, nikto vám nepomôže, zase si musíte budovať niečo svoje. Je to veľký problém, človek môže skĺznuť k&nbsp;závislostiam, ako je gambling, drogy, alkohol a&nbsp;podobne. Ja som mal dokonca myšlienky, že si možno zoberiem život. Bola to však myšlienka, ktorá mi len preletela hlavou, a&nbsp;povedal som si, že toto si okamžite musím vyhodiť z&nbsp;hlavy. Asi som mal vtedy naozaj sprostý deň. Veľa športovcov to nezvládne. Môžu prísť o&nbsp;peniaze, lebo nie sú finančne gramotní, nemajú vysokú školu. Veľa futbalistov nemyslí na zadné vrátka a&nbsp;počas kariéry môžu „rozflákať“ peniaze a&nbsp;potom sa stretnú presne s&nbsp;týmto. Aj pre mňa to bolo veľmi ťažké, ale zvládol som to. Nepoviem, že to trvalo týždeň, mesiac. Trvalo to roky. Do toho prišla ešte aj korona, keď sme boli zatvorení doma a&nbsp;človek nemohol nič robiť. Som rád, že som to zvládol a&nbsp;vedel sa rozhýbať.

Nerozhodol si sa v&nbsp;tom období vyhľadať odbornú pomoc, napríklad psychológa alebo terapeuta?

Mám svoju mentorku Elisabeth. Neriešil som to doktormi, ale skôr mentoringom. Vyhľadal som pomoc, nehanbím sa za to. Je to pani, ktorá pracuje s&nbsp;energiami. Všetci máme svoje temné stránky a&nbsp;myšlienky. Bolo to náročné, ale nebral som antidepresíva. Ja osobne by som to nikdy nebral, ani nechcem. Chcel som tým radšej prejsť sám, ale ako som povedal, život ťa vždy na­smeruje na takú cestu a&nbsp;prekážku, cez ktorú musíš sám prejsť.

V&nbsp;živote si toho zažil naozaj veľa, si dvojnásobný otecko. K&nbsp;akým hodnotám chceš viesť svoje deti?

Ako rodič, samozrejme, budem robiť chyby, nie som dokonalý. Dokonalosť je nudná. Najlepšie, čo môžem dať svojim deťom, som ja a&nbsp;hodnoty. Aby sa slušne správali, mali pokoru, neboli namyslené. Je to zmes viacerých vecí, čo mám v&nbsp;sebe. Chcem z&nbsp;nich vychovať slušných ľudí. To, akou cestou pôjdu, je už na nich. Ako rodič im môžem dať hlavne lásku a&nbsp;aby sa v&nbsp;živote nestratili.

Cítil si pri tomto pôrode možno niečo iné? Niektorí ľudia majú dané, že chcú chlapca alebo dievča.

Hovorí sa, že keď chlap dostane do života dcérku, mal by byť pokojnejší, a&nbsp;keď dostane chlapca, mal by byť tvrdší. Možno pri dcérke Nine som zostal taký nie úplne ženský, ale rozcítený. Je to moja láska, viac sa s&nbsp;ňou túlim. Teraz tu mám chlapca, takže musím ísť na to tvrdšou rukou. Na dcéru nemôžem byť taký tvrdý, to sa nedá, keď sa na ňu pozriem. Samozrejme, musí mať pravidlá, ale podľa mňa u&nbsp;chlapca musím byť tvrdší. Aj na mňa bol otec tvrdší.

Cítiš aj ty vnútorne, že ťa otcovstvo zmenilo?

Áno. Keď sme sa rozišli s&nbsp;Magdou, prežíval som to hlavne pre Ninku, ale veľmi dobre to zvládla. Som na ňu naozaj pyšný. Každého muža zmení to, keď sa stane otcom. Začne si uvedomovať úplne iné veci a&nbsp;hodnoty. Keď sa pozriem na deti, mám strach, že sa im niečo stane. Niekedy viac myslím na deti než na seba. Zmenilo ma to, je to radosť, šťastie a&nbsp;myslím si, že každý, kto má deti, vie, o&nbsp;čom hovorím.

Ján Ďurica prišiel o strechu nad hlavou, ale nikdy sa nevzdal: Naučilo ma to pokore a vďačnosti

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Ján Ďurica prišiel o strechu nad hlavou, ale nikdy sa nevzdal: Naučilo ma to pokore a vďačnosti

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

13. komnata krasokorčuliarky: Tréner hovoril, že som tučná, niekedy som zjedla iba jedno jablko

Správa, ktorá Eve zlomila srdce: Jej dcérka Pauli má autizmus, nevedela som o tom hovoriť

Dodnes má traumu: Kvôli krasokorčuľovaniu prišla o menštruáciu! Stále mám pocit, že som tučná

Výber pre vás