Jana Homolová

Ako rýchlo beží čas, si človek zvyčajne uvedomí na svojich deťoch, na postupnom upadaní rodičov, no prekvapiť ho dokážu aj zážitky, ktoré sa v&nbsp;mysli udiali zdanlivo nedávno, no odvtedy ubehlo veľa času a&nbsp;okolnosti všetko zmenili. Ľuba Romana sme naposledy navštívili v&nbsp;roku 2019 na jeho milovanej chalupe v&nbsp;Sološnici, ktorú pradávno, navyše zásluhou nebohej manželky Ines (†69), kúpil a&nbsp;postupne zveľaďoval. Dnes už Ľubo Roman nie je medzi nami a&nbsp;je ťažké uveriť, že so svojím entuziazmom a&nbsp;chuťou pracovať by sa v&nbsp;týchto dňoch dožíval 80 rokov.

„Pracoval som naozaj veľmi veľa, no nebol som ochotný kvôli kariére obetovať vzťah k&nbsp;deťom alebo manželke. Keď sa raz človek pominie, zanechá po sebe len svoje dieťa. Podľa neho vás budú aj posudzovať. To, aký som bol herec, nebude nikoho zaujímať. To sa vôbec neráta,“ hovoril za života veľmi otvorene. Zanechal po sebe dvoch synov, ktorí po ňom prevzali vychýrené gastropodniky v&nbsp;Bratislave. On posledné roky na všetko dozeral, občasne sa venoval hereckej práci a&nbsp;najmä milovanej chalupe. „Kosím to tu sám, mám dva traktory a&nbsp;tým, že už nie som až taký výkonný umelec, starám sa o&nbsp;to predovšetkým ja,“ vysvetľoval nám a&nbsp;popritom všetko ukazoval. „Synovia sa viac starajú o&nbsp;zabezpečenie celej rodiny, aby sme tu nejako vydržali a&nbsp;aby som tu mohol hospodáriť,“ smial sa.

Na obdobie abnormálneho pracovného nasadenia už len spomínal. Najskôr sa totiž obracal ako herec, následne ako politik a&nbsp;podnikateľ. Práve tvrdá práca a&nbsp;obrovský stres si v&nbsp;jeho prípade vybrali svoju daň. V&nbsp;roku 1995 prekonal prvý infarkt a&nbsp;následne už svoje srdce musel šetriť. Toto obdobie bolo pre neho zároveň veľkým vytriezvením v&nbsp;rámci medziľudských vzťahov. „Po prvom infarkte som si uvedomil, že som nemal kamarátov, ale len účelových známych. Neostávalo mi nič iné, len si ich vytriediť. Ale aspoň viem, na čom som,“ povedal v&nbsp;minulosti sklamaný.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

HEREC MILOVAL SVOJU CHALUPU. FOTKY NÁJDETE V GALÉRII

Tí, ktorí po jeho boku ostali, na neho nedali dopustiť. A&nbsp;niet sa ani čomu čudovať. Nebol len dobrým kamarátom, ale pomohol vždy, keď bolo treba. Takto si na herca napríklad spomína aj riaditeľ divadla Astorka Korzo ’90 Vlado Černý (72), ktorý nám povedal: „Ľubo Roman bol v&nbsp;prvom rade prvý bratislavský župan, pod ktorého sme my ako divadlo Astorka podliehali. Samozrejme, predtým sme boli kolegovia na Novej scéne, ale od Novej scény sme sa oddelili a&nbsp;ako divadlo Astorka Korzo ’90 sme sa dostali práve pod Ľuba Romana. Naše vzťahy boli vždy veľmi korektné. Mali sme za sebou mnoho spoluprác napríklad v&nbsp;rozhlasových hrách, v&nbsp;televízii a&nbsp;podobne. Ľubo Roman sa vyznačoval svojím zvláštnym humorom. Veľmi veľa v&nbsp;živote dosiahol a&nbsp;ja na neho doteraz v&nbsp;dobrom spomínam,“ uviedol.

Nás okamžite zaujalo označenie „zvláštny humor“, ktorý umelecký kolega a&nbsp;kamarát opísal slovami: „Bol to skôr taký sarkazmus so sklonom k&nbsp;čiernemu humoru. Bol to bystrý človek, ktorý vedel veľmi pohotovo reagovať v&nbsp;rôznych situáciách,“ doplnil Vlado Černý. Ten si na ňom zároveň vážil to, že v&nbsp;pracovných veciach mu bol Ľubo ako župan nápomocný, pretože rozumel divadlu tak ako nikto. „Poznal každý zatlčený klinec, takže to bol naozaj veľký odborník,“ zhodnotil. Práve obdobie Romanovej verejnej funkcie ho s&nbsp;Vladom Černým zblížilo. „Bolo to preto, že sme sa bližšie spoznali, ľudsky sme sa zblížili. Vedeli sme sa stretnúť a&nbsp;porozprávať na káve. Vážil som si ho ako človeka, ale zas nemôžem povedať, že som s&nbsp;ním bol v&nbsp;dennodennom styku, skôr to bolo v&nbsp;profesionálnej rovine, ale rád na tieto stretnutia spomínam.“

Pred rokom na Ľuba Romana so zlomeným hlasom a&nbsp;s&nbsp;veľkou úctou spomínal dnes už nebohý Ivan Letko (†89), keď sa ponosoval, že rok 2023 bol „bohatý“ na úmrtia mnohých vzácnych ľudí. Vtedy nezabudol spomenúť ani svojho kolegu a&nbsp;kamaráta. „Odišiel síce ešte na jar v&nbsp;roku 2022, ale takisto ma hlboko zasiahlo, keď mi nečakane odišiel môj veľmi dobrý priateľ Ľubo Roman. S&nbsp;tým sme sa veľmi často stretávali aj sme si veľmi dobre rozumeli… Je to obrovská škoda,“ zdôveril sa nám.

Mimoriadne priateľstvo spájalo Ľuba Romana aj s&nbsp;jeho hereckým kolegom a&nbsp;najmä kamarátom Karolom Čálikom (79), s&nbsp;ktorým sa poznali od prvého ročníka na VŠMU. Keďže Ľubo osirel vo veľmi mladom veku, až do smrti si v&nbsp;pamäti uchovával pekné spomienky na Čálikovu mamu. „Keď sme ešte spolu chodili do školy, jeho mama ma vždy na sobotu a&nbsp;na nedeľu zavolala do Trnavy, aby som sa najedol, takže som k&nbsp;nim chodil na obed.“

Dvojicu spájalo množstvo príhod, ako to už v&nbsp;živote býva, boli veselé, ale aj smutné. „Bol som mu na svadbe, aj on mne robil svedka na svadbe, takže Karola považujem skoro za svoju rodinu,“ povedal v&nbsp;minulosti. Karol Čálik si na ňom zas vážil to, že ako manažér bol pre Novú scénu, ktorú ako riaditeľ viedol v&nbsp;rokoch 1991 až 1996, prínosom. Podľa neho sa zaslúžil o&nbsp;rozvoj divadla, i&nbsp;keď nie všetkým vtedajším zamestnancom sa to tak mohlo zdať. V&nbsp;danom čase totiž o&nbsp;prácu prišlo viacero známych umelcov. „Boli sme také zvláštne kočujúce divadlo a&nbsp;jeho hlavnou úlohou bolo dať divadlo čo najskôr opäť dohromady, aby sme boli všetci konečne pod jednou strechou, aby sme sa postavili znovu do normálnych koľají, ktoré si divadlo Nová scéna zaslúžilo. A&nbsp;on sa zaslúžil o&nbsp;to, aby sa to stalo,“ uviedol v&nbsp;minulosti Karol Čálik pre týždenník Plus 7&nbsp;dní. V&nbsp;divadle na neho dodnes mnohí spomínajú s&nbsp;veľkým rešpektom.

Možno v&nbsp;živote urobil niekoľko nepopulárnych rozhodnutí, no dobré srdce ukázal napríklad aj vtedy, keď celkom nezištne ponúkol pomoc kamarátovi. Keď herca Pavla Mikulíka (†63) v&nbsp;roku 1993 v&nbsp;jednom z&nbsp;košických hotelov postihla vo výťahu náhla mozgová príhoda a&nbsp;ostal na vozíku a opustený, ponúkol mu azyl v&nbsp;niekdajšom zájazdnom hostinci, ktorý vďaka jeho úsiliu prešiel v&nbsp;rokoch 1996 až 1998 rozsiahlou rekonštrukciou. Okrem poskytovania reštauračných služieb mal umelec v&nbsp;pláne urobiť z&nbsp;neho penzión pre starých a&nbsp;chorých hercov, ktorí sa ocitli v&nbsp;núdzi. Leberfinger mu prirástol k&nbsp;srdcu aj preto, že na toto miesto spolu s&nbsp;Pavlom Mikulíkom chodievali ešte ako chlapci. Na šťastné časy si Ľubo Roman pred mnohými rokmi zaspomínal takto: „Pri veslárskom klube som skočil do Dunaja a&nbsp;plával až na kúpalisko Lido. Paľo (Mikulík) však utekal po brehu, keďže nebol taký dobrý plavec ako ja. Už v&nbsp;tom čase sa nám zdal ten dom (Leberfinger) nejaký smutný.“

Hostincu po rokoch vdýchol život a&nbsp;pomenoval ho po hostinskom Ludwigovi Leberfingerovi, ktorý si ho prenajal od mesta. Stál pri nástupišti na most, ktorý bol známy ako lietajúci. Poskytoval ubytovanie cestujúcim prichádzajúcim z&nbsp;Viedne, ktorí sa nestihli kompou preplaviť do mesta. V&nbsp;minulosti budova patrila Komunálnym službám Bratislava, ktoré tam mali učňovské stredisko kominárov. Dielo skazy dokonal v&nbsp;roku 1992 požiar, ktorý mali na svedomí ľudia bez domova. Raritou je erb Bratislavy z&nbsp;19.&nbsp;storočia, ktorý visí nad bránou hostinca. Je unikátny tým, že autor pred trojvežie umiestnil most. Hostinec Leberfinger pripomína sčasti rustikálnu chalupu charakteristickú pre niekdajšiu Petržalku a&nbsp;čiastočne parník, dunajský propeler, ktorý spájal obidva brehy Dunaja.

Prvým obyvateľom zrekonštruovaného zariadenia bol práve spomínaný Pavol Mikulík. V&nbsp;bezbariérovom krídle našiel nový domov so všetkým, čo k&nbsp;tomu patrí. V&nbsp;reštaurácii na jednom zo stolov bola tabuľka s&nbsp;informáciou o&nbsp;rezervácii. Práve tam každý deň Pavol Mikulík sedával. Ľubo Roman v&nbsp;duchu hesla „pomôž niekomu, kto to potrebuje“, mal vo svojom hostinci pripravené pre ďalších kolegov z&nbsp;brandže ešte tri zariadené garsónky. Pavol Mikulík žil v&nbsp;Leberfingeri aj po amputácii nohy až do roku 2007, keď zomrel na zlyhanie srdca.

Zaujímavý projekt sa v&nbsp;prípade hendikepovaného umelca podarilo naplniť, dnes už však nie je jasné, prečo táto ušľachtilá myšlienka nepokračovala. V&nbsp;každom prípade treba spomenúť, že Pavol Mikulík bol na tomto mieste, navyše obklopený ľuďmi, spokojný. Svoje priateľstvo s&nbsp;Ľubom Romanom si nesmierne vážil, a&nbsp;keď sa ho na to niekto opýtal, nezabudol podotknúť, že jeho dávny kamarát má skutočne zlaté srdce.

Herec Ľubo ROMAN (†77) pomáhal ľuďom celý život: On sám mal veľké plány! Čo si veľmi prial?

Výber pre vás

Herec Ľubo ROMAN (†77) pomáhal ľuďom celý život: On sám mal veľké plány! Čo si veľmi prial?

Súvisiace články

Dospievajúca dcéra Karla Gotta (†80): Takto ste CHARLOTTE ešte nevideli! Nespustíte z nej oči

Vašo by si to takto neprial! Pol roka Patejdlovej smrti vyšlo na povrch prekvapivé rozhodnutie

Herec Dano Heriban by oslávil 44 rokov: Dojímavé slová Petry Polnišovej! Slzám sa neubránite

Výber pre vás