Každý deň ho vídame v Paneláku ako doktora Bajzu, v jeho domovskom Divadle Astorka Korzo ´90 hrá rôzne postavy – od shakespearovských až po agresívneho chlapíka v slávnej inscenácii Na koho to slovo padne. S jeho mamou Otíliou Dobišovou (66) sme začali odkrývať tajomstvá, ktoré o obľúbenom hercovi iste neviete. Na začiatok ma zaujalo iné priezvisko matky a syna. „Som druhýkrát vydatá, už dvadsaťpäť rokov žijem so svojím terajším manželom.“ Pani Otília zamladi rada spievala, ale hanbila sa prihlásiť na súťaže a verejne vystupovať. Marián s tým, naopak, problém nikdy nemal.

Bezproblémové, zlaté dieťa, tak ho charakterizuje. S najútlejším detstvom sa spája najmä spomienka na polohu, v ktorej spával. „Vždy na bruchu, s nohami skrčenými pod sebou. Ja som mu ich vždy naťahovala. Raz ma pri tom videla moja sesternica, zdravotná sestra, a vysvetlila mi, že to nesmiem robiť. Až do troch rokov takto spával a dnes to robí aj jeho mladší syn Bobeško.“

Rodičia sú Majovi veľkou oporou, pomáhajú jeho rodine, keď on veľa pracuje.

Keď mal Marián dva roky, rodina bola na dovolenke v Bulharsku a Majo sa stratil v stanovom tábore. „Myslela som si, že ma porazí, že ma zrádnik uchytí. Viete si to predstaviť? Také malé dieťa, neďaleko chodili kamióny. Bála som sa, že ho niekto zobral. Behala som po kempe, kričala, plakala, trvalo to asi pol hodiny. Celá rodina ho hľadala a zrazu mi jedna Pražanka hovorí – není to váš chlapeček tam pod tím pódiem? No a našťastie to bol on. Prišla som k nemu a hovorím mu – a ty si ma nepočul? Veď som ťa hľadala. A ten beťár len prikyvoval, áno, pekne si plakala!“

Malý Majo miloval gitaru. Odkedy ju mal, nepustil ju z rúk.

Prvý raz sa vraj Majo zaľúbil v jasličkách. Keď so svojou vyvolenou, volala sa Otka ako mama, chodili do škôlky, učiteľka sa sťažovala, že v jednom kuse vyrušujú. „Stále sa držali za ruky, aj pri obede. Jeden jedol ľavou rukou, druhý pravou a stále vyvádzali. Vydržalo im to až po prvú triedu," spomína mama. Na dievčenskú spoločnosť bol syn zvyknutý, veď má o štyri roky staršiu sestru. Vyhcádzali spolu dobre, len občas ho hnevalo, keď mu dohovárala.

Už ako žiak chodieval na súťaže v umeleckom prednese, ale bavila ho najmä hudba. Od desiatich rokov hral na gitare a púšťal si k tomu farebnú hudbu. Až neskôr sa mama dozvedela, že v škole robieval rôzne večierky - na Medzinárodný deň žien, vianočné a podobne.Dokázal si sám pripraviť hodinový program, zorganizoval a zaangažoval aj svojich spolužiakov. "Asi v siedmej triede si ma raz zavolala triedna učiteľka. O pol tretej popoludní sa malo začať vyučovanie, špeciálne k VOSR.

„Chalaňi“ boli pravidelnými návštevníkmi u Majových rodičov, otec im robieval tatársky biftek.

Marián tam nechcel zostať, zdvihol sa a povedal, že musíísť hrať hokej. Za ním sa hneď zdvihli všetci chlapci. Učitelia za to zvažovali dvojku zo správania, od rozhodnutia ich odradilo len to, že bol vynikajúci žiak. Chvalabohu, nechali ho na pokoji.“ Prvýkrát ho rodičia videli verejne vystupovať až na gymnáziu. „Nikdy mi nič nepovedal o svojich vystúpeniach. Všetko držal v sebe. Až na fotografiách som videla, že zasa niekde účinkoval.“ Najskôr sa na gymnáziu učil dobre, v druhom ročníku však povolil. Učitelia ho nabádali, aby zabral. Z jednotkára bol zrazu trojkár.

„Hrozili mu dokonca štvorky, triedna ma však upokojovala, zastávala sa ho. Obávala som sa, že ho vylúčia zo školy. Stále bol predsedom triedy a triedna mi vysvetľovala, že nikto tak perfektne nezvládne túto funkciu ako on. Naozaj bol dobrý organizátor a upokojovala ma, že aj jej syn mal takýto úlet a potom sa to zlepšilo.“ Mala pravdu, Majo sa spamätal. Až po rokoch sa mame priznal, že občas chodil so spolužiakmi poza školu. Schovali triednu knihu a chodievali na Zlaté piesky hrať minigolf.

Vyrastal ako ktorýkoľvek iný chalan. V lete plával, v zime hral hokej. Odlišoval sa len tým, že všade vláčil gitaru, a svojím organizátorským talentom. Vždy vedel všetko zariadiť, dohovoriť a poblázniť svoje okolie. Ako vtedy, keď v paneláku dolu v pivnici pripravil divadelné predstavenie s kamarátmi pre ostatné deti. Sám vybral, čo budú hrať, rozdelil úlohy aj to režíroval. Vtedy mal okolo trinásť, štrnásť rokov. Stužková bola tiež v jeho réžii. Všetko si zobral na starosť a triedna učiteľka ho za to veľmi chválila. Chalana, čo mal stále dobrú náladu, si obľúbili aj dievčatá.

Doktor Bajza už v seriáli Panelák povyvádzal kadečo, ale vďaka Majovi je stále obľúbený.

„V prvom ročníku si na ne vymyslel fintu – zhodil na zem pero a dievčence sa bili, aby mu ho mohli podať. Keď mi to na rodičovskej schôdzke povedali, zostala som obarená. Veď takto to zvyčajne robievali dámy, že nenápadne zahodili vreckovku a páni im ju galantne podávali. Trochu som mu vyčistila žalúdok, tak sa zahanbil a prestal to robiť.“

Voľba, kam ísť po maturite, bola absolútne jasná. O inej škole, ako je Vysoká škola múzických umení, ani neuvažoval. „Na prijímacie skúšky sa chystal s jednou spolužiačkou, lenže tá si to na poslednú chvíľu rozmyslela. Tak si nedal prihlášku ani Majo. Všetci okolo neho boli prijatí na školy, jemu bolo ľúto, že by zostal sedieť doma. Rozhodol sa pre náhradné riešenie.

Podal si prihlášku do Trnavy na Materiálovotechnologickú fakultu Slovenskej technickej univerzity, ale po pol roku to vzdal. Vôbec ho to nebavilo. Prišiel povolávací rozkaz, tak bolo treba niečo urobiť, aby ho neodviedli. Rodičia mu vybavili odklad, pretože sa chystal na svoje vysnívané herectvo, kam ho vzali na prvý raz.

Vysokoškolské štúdium bolo bezproblémové. „Ani sme nevedeli, že študuje, išlo mu to dobre. V škole sa stretol s výbornou partiou, jeho spolužiaci k nám chodievali raz do mesiaca na tatársky biftek. Všetci boli na internáte, viete, ako to je, stále boli hladní. Stretávali sa u nás a utužovali partiu. Držali spolu od začiatku a až dodnes sú priatelia. Ich predstavenie Na koho to slovo padne je z roka na rok lepšie! Už sme to videli asi päťkrát a stále to nemáme okukané,“ konštatujú pani Otília s manželom.

Marián Miezga je dnes už sám šťastným otcom dvoch synov.

Panelák sledujú Dobišovci pravidelne. Mama priznáva, že spočiatku bola nesvoja, keď mal syn na obrazovke ,chúlostivé scény‘. „Bolo mi to nepríjemné, ale už som si zvykla, veď herecký chlebíček je taký, že musí hrať všetko. Hráva aj v drámach, ale zdá sa mi, že je typ viac na komédie, akoby tam bol vo svojej koži.“

Otília Dobišová je spokojná s tým, ako sa jej synovi darí. V súkromnom i hereckom živote. Z postáv, ktoré doteraz hral, sa jej najviac páčil ako doktor Burke alebo v inscenácii s Tatianou Vilhelmovou Zhasněte lampiony. Jediné, čo ju trošku mrzí, je, že veľa pracuje. Je veľmi zaneprázdnený, ale keď má čas, tak to rodine vynahradí. A keď lieta medzi televíznym štúdiom a divadlom, mladej rodine radi vypomôžu.

Rodičia ho bonzli! Marián Miezga bol záškolák a veľký bavič

Výber pre vás