Činžiak, ktorý charakterizuje ako poirotovský, lebo trochu pripomína ten, v ktorom žil slávny detektív, je typicky anglický – tehlový a doslova utopený v zeleni. Postavili ho okolo roku 1927. Vchádzame dnu a Katka Žbirková sa pýta, či chceme ísť na tretie poschodie po schodoch alebo výťahom. Vyberáme si výťah, pretože je to dobový unikát. Pôvodný kus s vonkajšími harmonikovými dverami, za ktorými sú ešte mrežové. Aby ste sa pohli, musíte pri vstupe aj výstupe zatvoriť obe a stlačiť jeden z gombíkov vsadených do čarovnej mosadznej tabuľky. Už len to je zážitok. Na dverách bytu visí pre Angličanov netypická, v podstate neužitočná poštová schránka. O chvíľu vysvetlíme prečo. Byt nie je veľký, ale veľmi útulný. Vchádzame do chodby, vpravo je kuchyňa, po stranách izby, kde teraz býva syn David, ktorý v Londýne študuje tretí rok s kamarátom. Odbočíme vľavo, do obývačky, najobľúbenejšej časti bytu speváka. Pretože tak ako má Muswell Hill všetko, čo človek potrebuje k životu, má Miro Žbirka to isté v obývačke. Toto je jeho londýnsky mikrosvet.

Keď vojdete, hneď vám padne do oka keyboard, polička s množstvom cédečiek, v charakteristickom okennom výklenku televízor, proti nemu sedačka s kreslami. Spevák ukáže na klávesy.

„Keď som chodil roky do Londýna, býval som väčšinou u strýka Davea. Jedna izba, nechcel som ho vyrušovať hraním, nemal som u neho žiadny nástroj, toto je už úplne iná situácia, Vidíte, tu mám keyboard, vzadu gitaru, takže v tomto byte som už zložil aj nejaké piesne, tu som sa pripravoval, keď som točil nový album MIRO v Abbey Road, tu som sa vždy rozospieval a zisťujem jednu vec – je tu taká prímorská klíma, veď nie sme ďaleko od mora, akoby vlhký vzduch, tak sa mi tu dobre spieva. A v tej izbe si rád zahrám a de facto využívam čas v Londýne inak ako kedysi.“

Spevák býva stále v Prahe, do rodiska svojej mamy sa však často a rád vracia. Preto ho teší, že v jeho tesnej blízkosti býva deväťdesiatročný strýko Dave. Jeden z mála členov rodiny, s ktorými je v pravidelnom kontakte a pokúša sa od neho podozvedať čo najviac rodinných informácií, nie vždy však uspeje. „Uncle Dave“ je čarovný pán, bývalý vojak, hrdina s množstvom vyznamenaní, ale keď sa ho spýta na druhú svetovú, len hodí rukou a povie: „War is stupid“ a synovec je vybavený, hoci by ho dokázal počúvať celé hodiny. Strýko je klasik, Angličan ako z učebnice. Napriek vysokému veku chodí pravidelne na pivo do svojich milovaných pubov, vždy vie o každom, ktorý sa chystajú otvoriť, „lebo sám doma si pivo nikdy nedá. Ani pri futbale. Pub je jeho sociálny priestor, miesto, ktoré miluje,“ hovorí spevák. „Keď nastal čas a začali sme hľadať vhodný byt, mal som to v podstate jednoduché. Pre mňa je najdôležitejšie, že odtiaľto pochádzala moja mama, v podstate sa tu narodil môj brat Jason, čiže toto miesto mi dáva nejaký zmysel. Že ak tu mám niekde bývať, tak na tomto mieste.“

Výberom bytu však potešil aj strýka, pretože došlo k zaujímavej náhode.

„Keď bol tento dom nový, strýko bol ešte chlapec. Dozvedel sa, že tu je na tie časy veľká novinka – výťah. Zakaždým sa dostal dnu a vozil sa na ňom, no a teraz sa ním vozí k nám na návštevy,“ vysvetľuje spevák a pridá vtipný postreh.

„Spočiatku nám s ‚prerábkou‘ bytu pomáhal jeden Poliak a namontoval nám, normálne ako u nás, na vchodové dvere schránku. Strýko to vôbec nevedel pochopiť, lebo on ešte také nevidel, zrejme si myslel, že je to vtáčia búdka,“ smeje sa. „Lebo oni sú zvyknutí na iné, majú len dieru vo dverách, vy si sedíte v kresle a čakáte, kým vám list padne rovno k nohám, takže tento náš ‚vynález‘ považuje za zbytočný. Pre neho je to nevysvetliteľná vec, podobne ako pojem výjazdová doložka,“ pokračuje. „Celý život prežil v demokracii a raz som sa mu, ešte pred rokom 1989, pokúsil vyčerpávajúco pri silnom čaji, veľa energie som mal, vysvetliť, čo to je. Svoj výklad som zakončil konštatovaním – tak už teraz chápeš, prečo nemôžem prísť v októbri? Na čo mi povedal, jasné, chápem, tak príď v novembri, a bolo. Niektoré veci sa Angličanom ťažko vysvetľujú. Vrátane takej drobnosti, ako je schránka,“ baví sa.

Práve v deň, keď sme sedeli u Žbirkovcov v obývačke, oslavovali 27. výročie manželského života, čo samo osebe ponúkalo množstvo paralel. Ako je známe, pár sa zoznámil tak, že ona ako študentka prišla urobiť do školského časopisu rozhovor so známym spevákom. To sa im síce nepodarilo, ale zaľúbili sa. Spevákov otec, slovenský vojak Šimon, sa zase počas druhej svetovej vojny zatúlal do Londýna, do štvrte Muswell Hill. Popíjal v miestnom pube Green Man a omylom vypil vedľa sediacej slečne Ruth pri bare drink.

„Potom zrejme nastala humorná situácia, mama to pravdepodobne nejako okomentovala a dali sa do reči, aspoň tak nám to vždy doma hovorili, takáto je legenda,“ spomína. „Otec bol členom československej armády, nebol tu stále, no ak som dobre informovaný, istý čas s ňou býval na Hill Road, na tej sedemdesiatke. Do toho domu sa narodil aj brat Jason. Kedy sa vrátili na Slovensko a v akom poradí sa veci udiali, vám nepoviem, ale myslím, že mama sa k nám presťahovala pred prevratom v roku 1947 a už tu ostala.“

Rodinné dejiny sa mnohokrát opakujú. Kým jeho mama prišla za manželom, Miro Žbirka sa za svojou manželkou presťahoval do Prahy v čase, keď mala ich prvorodená dcéra začať chodiť do škôlky a kontinuálne pokračovať na základnej škole.

„Vtedy som bez mihnutia oka povedal, usadíme sa v Prahe, lebo ja som ten, komu sa tým v hlave nič nezmení. A nezmenilo. Prišiel som s pocitom, o. k., teraz som v inom byte, no nejako extra som to neprežíval.“

Jeho mama si však musela zvykať na všeličo, z čoho občas vypadli celkom vtipné situácie. Spomína si napríklad na domovníka, pôvodom Maďara, pána Vargu.

„Vytýkal jej napríklad, že mi dáva jablká bez šupky, lebo ja som to tak chcel, s tým, že: ‚Tam sú vitamin!‘ No a jedného dňa na Veľkú noc prišiel, zazvonil, vylial na mamu vedro vody a odišiel. Pamätám si, ako vbehla do obývačky a kričala: ‚Sused zbláznil!‘, lebo pre toto jeho chuligánstvo iné vysvetlenie nemala.“

Obe rodiny spája aj zmysel pre, povedzme, anglický humor.

„U nás bol humor samozrejmosť, ale taký ten dobrý, že si síce do vás niekto rypne, ale necítite za tým zlomyseľnosť. Myslím, že ho dokonale ovládali moji dvaja bratia, hlavne Jason. Často sme si z otca, ktorý obdivoval Anglicko po každej stránke, uťahovali, že, ó, anglické žiletky, určite sú najlepšie na svete. Niečo podobné sa nosí v Katkinej rodine a teraz už aj v našej. Myslím, že oboje vyplýva z toho, že či vojdete do českej ‚hospody‘, alebo do anglického pubu, bežne sa vám stane, že vás niekto osloví, povie nejaký fór, ktorý mu práve napadol, odíde, viac ho nestretnete, no dobrý pocit zostane. Moji rodičia sa často smiali veciam, ktorým by som sa ja nesmial, ale to je asi spôsobené tým, čo všetko museli ako generácia prežiť. Keď napríklad bombardovali Londýn, operácia V 1 a V 2, tak mama zobrala Jasona ako bábätko a položila ho pod stôl, aby ho uchránila a môj otec, strašný expert na tieto veci, kontroval tým, že to predsa nemôže pomôcť.“

Čím viac sa ponárame do debaty o slovensko-anglických koreňoch spevákovej rodiny, tým viac ma prekvapuje, ako málo o svojich rodičoch vie. Navyše, ak sa obaja dožili krásneho veku okolo deväťdesiatky.

„Preto o tom tak málo viem, lebo najprv som sa o to nezaujímal, a keď mi to začalo dochádzať, mama bola už staršia a rýpať do nej, prečo prišla a či to bolo dobré, že prišla... absolútne sme sa o týchto veciach nerozprávali. Na jednej strane to bolo dobré, žiadne stresujúce témy. Okrem toho som ako milovník Beatles vnímal Anglicko skôr z tohto hľadiska. Treba si uvedomiť, Felícia, že Jason zomrel, keď mal iba 25 rokov a potom už bolo veľa vecí s mojou mamou tabu, otvárať ich nemalo zmysel. Samozrejme, tá mamina rana sa nikdy nezahojila, to sa prakticky ani nedá, ani tá moja. Ja som v podstate v pohode, ale môj brat Jason so mnou vlastne chodí celý život. Ešte som si minule hovoril, čo by povedal, keby ma videl, ako tu nahrávam v Abbey Road. No a potom prišiel rok 1968, mamu bolo treba udržiavať v stave, aby mala dobrý spirit, a to má za následok, že kopu vecí z minulosti neviem.“

Pátrať po nich začal dokonca na dvoch frontoch. V Londýne, kde našiel sobášny list rodičov a časť dokumentov, z ktorých vyplýva, že mamini predkovia boli obchodníci s čajom, a v Trnavej Hore, odkiaľ pochádza jeho otec.

„Zatiaľ sa mi ozval mailom istý Gale z Birminghamu, tak-že strýko Dave zrejme nie je jediná rodina, ktorú tu mám. Bude to však ešte chvíľu trvať, kým zistím, ako to s tými predkami vlastne bolo. A teraz už poďme!“ postaví sa. Ideme na autentické miesta, okružnú cestu po Muswell Hill, ktoré sa týkajú jeho rodičov. Pub Green Man už zrušili, ale oproti nemu postavili nový. Vystupujeme pred domčekom na ulici Hill Road s popisným číslom 70, kde Žbirkovci žili.

„Poďme rýchlo, lebo neviem, kto tu teraz býva. Poznal som predošlého majiteľa, už zomrel. Dva roky predtým som u neho bol, dovolil mi prehliadnuť si dom. Volal sa Jock, robil školníka a mladému Rodovi Stewartovi vybavil v škole prvú skúšobňu. Tiež pochádza z tejto časti mesta.“

Na koniec si nechávame známy Alexander Park s fantastickým výhľadom na celý Londýn. Okrem toho, že sa tu dá robiť milión vecí, je známy aj priamymi prenosmi z Brit Awards. Na prechádzku okolo jazera sa k nám pridáva Katka, keď už dnes majú to výročie.

„Mama mi spomínala, že sem s otcom často chodili na prechádzky,“ lúči sa Londýnčan Miro Žbirka a spoločne odchádzajú zopakovať si tento rodinný rituál.

Navštívili sme Mekyho Žbirku v jeho londýnskom byte: Dom v Muswell Hill si nevybral náhodou!

Výber pre vás