Vladimír Kampf

O ľuďoch z&nbsp;hrobiek vie často viac ako o&nbsp;robotníkovi s&nbsp;motykou vedľa seba. Pôsobí v&nbsp;Česku a&nbsp;špecializuje sa na archeológiu prvého tisícročia pred naším letopočtom a&nbsp;na problematiku vzťahov starovekého Egypta a&nbsp;východného Stredomoria v&nbsp;tomto období. Slovenská archeologička, egyptologička, vedecká pracovníčka Kveta Smoláriková v&nbsp;súčasnosti pôsobí ako docentka egyptológie v&nbsp;Českom egyptologickom ústave Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v&nbsp;Prahe. Je členkou Medzinárodnej asociácie egyptológov. Pochádza z&nbsp;Komjatíc, kde prežila detstvo a&nbsp;vychodila základnú školu. Po maturite sa chcela hlásiť do Prahy na egyptológiu, ale tú v&nbsp;tom čase neotvárali. Počkala si v&nbsp;Archeologickom ústave v&nbsp;Nitre, kde získala základy terénneho výskumu, ktoré neskôr využila vo svojej práci na vykopávkach v&nbsp;Egypte. V&nbsp;Prahe najprv študovala klasickú archeológiu, ale keď otvorili egyptológiu, nezaváhala.

Vraj ste sa s&nbsp;archeológiou stretli veľmi skoro.

Už ako žiačka základnej školy som kopala s&nbsp;docentom Antonom Točíkom, legendou slovenskej archeológie. Do archeologického sveta ma uviedol počas práce v&nbsp;Komjaticiach. Ako deti sme behali okolo vykopávok a&nbsp;úplne nás očarili, mňa teda určite, pretože už v&nbsp;tom čase som čítala knižku Zlatý faraón a&nbsp;knihy od Vojtecha Zamarovského. Keď som sa dostala na štúdium do Prahy, chodievali sme ho navštevovať ešte v&nbsp;čase, keď býval v&nbsp;dome v&nbsp;Souticiach pri Prahe. Cho­dievali sme za ním s&nbsp;kolegami. Boli sme partia mladých Slovákov, ktorí sa dostali na egyptológiu. Mal z&nbsp;nás veľkú radosť. Aj na dvere sme sa mu podpísali.

Vojtech Zamarovský ich mal pripravené na podpisy pre ľudí, s&nbsp;ktorými bol rovnako naladený. Aj ja som na nich mal podpis. Zmazal z&nbsp;nich len jedného, ale nebudem hovoriť koho.

Nás rozmaznával, zvlášť mňa, lebo okrem egyptológie som študovala klasickú archeológiu a&nbsp;on mal Grécko, slávnu Heladu, veľmi rád. Strávili sme u&nbsp;neho veľa krásnych chvíľ.

Už ako študentka ste dostali miesto v&nbsp;egyptologickom ústave a&nbsp;zostali ste doteraz.

Chodím na archeologické výskumy, učím, môj pracovný život je spojený s&nbsp;aktivitami ústavu. Do toho spadajú tematicky i&nbsp;cudzinci. Mám rada staroveký Egypt plný cudzincov: Grékov, Károv, Židov, Feničanov.

Jedna z&nbsp;vašich prác je práve o&nbsp;cudzincoch v&nbsp;starom Egypte. Moderný Egypt vás aspoň trochu zaujíma?

Samozrejme, ale o&nbsp;tom nepíšem. Nie som arabistka.

Zasiahla vám súčasná nepokojná situácia v&nbsp;Izraeli do výskumov?

Do výskumov v&nbsp;Abúsíre zatiaľ nie. Ale od roku 2015 som sa pripojila k&nbsp;slovenským archeológom z&nbsp;Ústavu orientalistiky v&nbsp;Bratislave, ktorí majú spoločný projekt s&nbsp;poľskými kolegami. Tí kopú v&nbsp;lokalite Tell el-Retábí. Je to oblasť východnej delty Nílu, kde to bolo vždy dramatickejšie a&nbsp;otvorené okoliu. Základňu máme v&nbsp;Ismailii, prvom veľkom meste od hranice s&nbsp;Izraelom. Keby do Egypta prichádzali veľké skupiny Palestínčanov, asi by nás to zasiahlo. Abúsír má lepšiu polohu, je viac vo vnútrozemí. Samozrejme, Egypťanom ide o&nbsp;to, aby k&nbsp;nim nepreskočila iskra násilia, pretože sú veľmi závislí od turistov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Príprava na expedíciu isto nie je jednoduchá.

To v&nbsp;žiadnom prípade: musíte zohnať letenky, ubytovanie v&nbsp;Ismailii, zrátať si grantové peniaze a&nbsp;získať kopu potvrdení. To sa nedá zo dňa na deň. A&nbsp;podstatné je to, že musíte byť na zozname členov expedície, ktorý sa podáva rok vopred.

Čo je pre vás na poľsko-slovenskej lokalite v&nbsp;Retábí najzaujímavejšie?

Jednoznačne osídlenie z&nbsp;čias Hyksósov. Hyksósi sú etnická skupina neegyptského pôvodu, ktorá začala prenikať do Egypta na konci Strednej ríše a&nbsp;ovládla časti severného a&nbsp;stredného Egypta. Obdobie ich vlády v&nbsp;Egypte trvalo približne medzi rokmi 1650 až 1550 pred naším letopočtom. Boli to výbojní kočovníci zo Syropalestíny, ktorým v&nbsp;čase politického oslabenia Egypta bola delta vydaná napospas. Hyksósi majú architektonicky pozoruhodne budované hroby z&nbsp;nepálených tehál, v&nbsp;ktorých ležia nezabalzamované telá, čo je dosť rarita, lebo skoro všetci cudzinci podľahli v&nbsp;tomto smere vplyvu Egypta. Hyksósi to mali trochu inak a&nbsp;mŕtvych len ukladali do hrobu bez akýchkoľvek známok balzamovacích procedúr a&nbsp;medzi domy. Tu vy­užívam skúsenosti z&nbsp;čias kopania hrobov ľudu nitrianskej kultúry v&nbsp;Jelšovciach. Vtedy som prepadla čisteniu kostier, je to tak trochu choroba z&nbsp;povolania. Ich hroby sú nezriedka vybavené fantastickou pohrebnou výbavou. Z&nbsp;hľadiska stratigrafie sú asi dva metre pod súčasným osídlením, takže majú šancu prežiť. V&nbsp;poslednom období sme preskúmali jedenásť viac-menej nevykradnutých hrobov, čo z&nbsp;Tell el-Retábí robí druhú najdôležitejšiu hyksósku lokalitu v&nbsp;Egypte hneď po Tell el-Dabe. Obrovský úspech na egyptologickej mape starého Egypta!

Načo sú nám vaše výskumy?

Aby sme sa napríklad dozvedeli, že nás nestvoril Pán Boh, ale že sa ľudstvo vyvíjalo a&nbsp;zanikne pravdepodobne vlastným pričinením. Malo by si brať ponaučenie aj z&nbsp;neúspechov a&nbsp;chýb z&nbsp;minulosti. Lenže to nefunguje.

Rútime sa&nbsp;z&nbsp;konfliktu do konfliktu.

Keď jedna strana oslabne a&nbsp;stratí vplyv na okolie, využijú to iní potencionálni súperi, ktorí sa zmocnia vlády. Hyksósi ako predstavitelia pätnástej dynastie vládli sto rokov, postupne sa Egypt zjednotil pod vládou panovníkov tutmosovskej dynastie z&nbsp;Téb a&nbsp;Hyksósov vyhnal. Sláva netrvá večne. Človek musí byť pripravený na to, že raz je pánom, raz otrokom alebo pod nadvládou iného mocného národa či etnika.

Hyksósi sú hlboko pod zemou. Čo je nad nimi?

Vo vrchnejších vrstvách máme v&nbsp;Tell el-Retábí Novú ríšu a&nbsp;mohutné ramessovské osídlenie s&nbsp;pevnosťami vybudovanými Ramessem II. a&nbsp;III. Ramessovci rešpektovali nebezpečenstvo, ktoré prichádzalo zo Syropalestíny, a&nbsp;pokračovali vo výstavbe vojenských pevností na obranu pohraničia ríše. Táto problematika mi je veľmi blízka, lebo sa venujem aj sajským pevnostiam z&nbsp;prvého tisícročia. Tie sa nachádzali v&nbsp;najvrchnejších vrstvách, ktoré, žiaľ, najviac ničí súčasné osídlenie. Niečo zostane, ale nie je toho až tak veľa ako v&nbsp;hlbších vrstvách.

Nálezy, ktoré vás najviac chytili za srdce?

Našli sme nevykradnutý hrob, ktorý sme nazvali Swarovski, pretože muž, ktorý v&nbsp;ňom ležal, mal fantastickú výbavu. Okrem súpravy jemnej keramiky i&nbsp;striebornú čelenku, prstene, skarabey, koráliky z&nbsp;ametystu… V&nbsp;tom čase totiž letel ametyst. Kúzlo jeho zachovanej hrobky spočíva v&nbsp;tom, že nášmu Swarovskému spadla v&nbsp;hrobke hlava na hruď a&nbsp;to ho zachránilo pred skazou počas ramessovských prác na opevneniach. Stačilo málo, už centimeter od neho hĺbili robotníci priekopu. S&nbsp;vyrovnanou hlavou by mu ju boli rozsekli a&nbsp;hrob by boli vykradli.

Nejaký mocný jedinec, ktorý si takúto výbavu mohol dovoliť. Azda hyksósky bojovník. Náš nález svedčí o&nbsp;ich bohatstve a&nbsp;spôsobe života, respektíve o&nbsp;pohrebných zvyklostiach.

Nevytvárate si sama v&nbsp;hlave k&nbsp;nálezom príbehy?

Monumentalita tohoto hrobu a&nbsp;spôsob pochovávania odzrkadľujú spoločenské postavenie tých, ktorí v&nbsp;nich ležia. Neboli to jednoduchí ľudkovia zabalení v&nbsp;rohoži v&nbsp;jamovom hrobe, ich život musel byť vystavený väčším výzvam cudzieho prostredia.

Roľník je oproti panovníkovi nezaujímavý?

Na roľníkoch síce stál celý staroveký Egypt, ale to sú neporovnateľné veličiny. I&nbsp;keď na druhej strane pohrebiská nižších vrstiev spoločnosti majú svoju obrovskú výpovednú hodnotu a&nbsp;archeológovia im venujú veľkú pozornosť.

V&nbsp;egyptských chrámoch obdivujem nekonečné nápisy na stenách. Závidím, že vy si ich viete aj prečítať.

To je súčasťou štúdia egyptológie. Nápisy sa však nachádzajú i&nbsp;v&nbsp;hrobkách. Napríklad v&nbsp;Abúsíre skoro vždy vieme, čiu hrobku kopeme. Majiteľa monumentálnej šachtovej hrobky sme schopní identifikovať vďaka nápisom na stenách pohrebnej komory a&nbsp;sarkofágov. Vieme, ako sa volal, a&nbsp;vďaka titulom ho i&nbsp;spoločensky zaradíme. To je i&nbsp;prípad Menechibnekona, ktorý bol okrem iného veliteľom líbyjských žoldnierov. Bol to rešpektovaný muž, ktorý si dokázal vo svojej armáde urobiť poriadok.

Venovali ste sa aj cudzincom v&nbsp;starom Egypte. História sa opakuje. Môžeme nájsť nejaké paralely sú súčasnými migračnými vlnami.

Tie boli vždy. Zdá sa mi, že v&nbsp;staroveku sa rozhodne vedeli lepšie vyrovnať s&nbsp;multikultúrnym prostredím.

To len my sme z&nbsp;toho takí vyplašení?

V&nbsp;Česku a&nbsp;hlavne na Slovensku sme uzavretí, netolerantní a&nbsp;čoraz nacionalistickejší. V&nbsp;staroveku vedeli vstrebať cudzincov oveľa elegantnejšie a&nbsp;efektívnejšie. V&nbsp;Novej ríši za panovania Achnatona dosiahol istý Aper-el post vezíra, druhého najdôležitejšieho muža v&nbsp;ríši. Bol to cudzinec. Schopným cudzincom Egypťania nekládli žiadne prekážky. Kto prišiel do Egypta, stal sa súčasťou spoločnosti, ak o&nbsp;to stál. Egypťania využívali znalosti cudzincov. Fungovalo to aj opačne. Začiatky veľkého gréckeho sochárstva a&nbsp;staviteľstva sú rozhodne v&nbsp;Egypte, Egypťania zase využili ich vojenské a&nbsp;obchodné prednosti.

Potom zasa od Grékov odkukávali Rimania.

Egypťania boli veľmi šikovní. Cudzincov dokázali využiť, ale držali si ich od tela. Kráľovské edikty striktne vymedzovali ich pohyb po krajine.

Mali kontrolovanú migráciu?

Určite. Na hraničných postoch alebo v&nbsp;prístavoch, ako bola Naukratis, mali colnice, kde kontrolovali tovar a&nbsp;každého, kto prichádzal. Vyberali clo a&nbsp;až preclený tovar putoval ďalej po Níle do vnútrozemia.

Predpokladám, že vždy sa našiel niekto, kto to chcel obísť.

Nebolo to jednoduché. Rafinovaní boli Feničania. Mali povesť podvodníkov, pred ktorými sa mali všetci na pozore. Vedeli ľudí poriadne ošklbať. Ale aj s&nbsp;nimi si nejako poradili. Egypťania vedeli, ako na cudzincov. Niektoré ich mestá mali vyslovene kozmopolitný ráz s&nbsp;veľkými cudzineckými štvrťami.

V&nbsp;čom sme ešte stále nepoučiteľní?

Mali by sme viesť lepší spôsob života než minulé generácie, byť otvorenejší a&nbsp;podobne ako starí Egypťania cudzincov nielen prijímať, ale dávať im najavo, že od nich aj niečo chceme a&nbsp;dokážeme ich oceniť. Nacionalizmus u&nbsp;nás je taký veľký, že takéto snahy prehlušuje.

V&nbsp;čom ešte boli starí Egypťania dokonalí?

Asi toho bude viac. Mimoriadne si vážili úrodnú pôdu. Domy a&nbsp;chrámy stavali na neúrodných pieskových vyvýšeninách. Dnes to tak nie je ani v&nbsp;Egypte, ani u&nbsp;nás. Sklady na černozemi by v&nbsp;starom Egypte neprichádzali do úvahy. Štát stál na roľníkoch a&nbsp;vďaka ich nadprodukcii vznikala vládnuca vrstva vzdelanej elity, ktorá určovala chod spoločnosti.

V&nbsp;Abúsíre ste sa venovali aj balzamovaniu.

Balzamovanie je v&nbsp;poslednom čase spojené so sajsko-perzským pohrebiskom datovaným do konca sajskej doby. Obrovské hroby patrili z&nbsp;podstatnej časti mužom z&nbsp;vojenskej elity vtedajšieho Egypta. Súčasťou pohrebného komplexu bol aj balzamovací depozit v&nbsp;blízkosti hlavnej šachty, v&nbsp;ktorej spočívala múmia majiteľa. Do depozitu –&nbsp;väčšinou išlo o&nbsp;hlbokú šachtu –&nbsp;balzamovači po ukončení balzamovania ukladali všetko, čo zostalo po balzamovaní. Nič sa nesmelo použiť inde, pre iného človeka, pretože raz použitý materiál považovali za rituálne nečistý.

Jednoducho upratali neporiadok do jedného priestoru, ktorý vy voláte depozit.

V&nbsp;podstate áno, obrovské množstvá amfor obsahovali zvyšky olejov, vzácnych mastí, plátna, živice, pilín, ale i&nbsp;keramických a&nbsp;fajansových nádob a&nbsp;iných balzamovacích potrieb. Naposledy sme kopali pohrebný komplex veliteľa gréckych žoldnierov Vahibre-meri-Neita, ku ktorému patril doteraz najväčší depozit nájdený v&nbsp;Egypte s&nbsp;viac než štyristo nádobami, do ktorých boli uložené nevyužité balzamovacie komponenty, okrem iného nátron, ktorý vysušoval telo, aj zvyšky vonných olejov, ktoré zabezpečovali, aby telo nepáchlo. Samotné balzamovanie trvalo 70&nbsp;dní. Potom bola múmia pripravená na uloženie do hrobky.

Na posmrtnom živote si dávali záležať viac ako na živote počas života.

Boli to ich domy večnosti. Človek mal v&nbsp;hrobe žiť navždy, preto ich stavali z&nbsp;kameňa. Súčasťou hrobky boli kaplnky, kde zosnulému prinášali rôzne obetné predmety, aby ani po smrti netrpel núdzou a&nbsp;aby mal všetko, na čo bol počas života zvyknutý. Preto nie je nezvyklé z&nbsp;výzdoby hrobky vyčítať spôsob vtedajšieho života a&nbsp;majiteľov osobný príbeh.

Menili spôsob balzamovania?

Radikálne. V&nbsp;Starej ríši začínali tak, že mŕtvych ukladali do jám v&nbsp;púšti, kde ich piesok krásne vysušil. V&nbsp;kamenných mastabách to už bolo komplikované. Telo hnilo, preto začali vymýšľať, ako ho zachovať. Stále prichádzali na niečo nové. Vývoj balzamovacích procesov vidno na pohrebiskách. Začiatkom prvého tisícročia všetko priviedli do dokonalosti, keď narezávali a&nbsp;vypchávali tváre rôznymi jemnými plátnovými výplňami, aby sa zosnulý čo najviac podobal na seba zaživa. Mali obrovskú snahu človeka zachovať čo najvernejšie. Nakoniec prišiel na rad obrad otvárania úst, pri ktorom kňaz múmiu oživil.

Zachránený posmrtný život: Čo nám vedia prezradiť hrobky? Egyptologička vysvetľuje

Výber pre vás

Zachránený posmrtný život: Čo nám vedia prezradiť hrobky? Egyptologička vysvetľuje

Súvisiace články

Zraniteľných systém nevidí: Lucia Roussier pomáha ľuďom v krajnej núdzi, silný odkaz

Jasenica: Obec s kaštieľom, v ktorom sa dejú čudné veci a straší

Začarovaný kruh: Okrídlených migrantov k nám každoročne prilietajú celé kŕdle

Výber pre vás