Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Okrem toho sa stará o&nbsp;svoju dcérku Lunu (5), šíri osvetu o&nbsp;duševnom zdraví a vie, že prišla na tento svet, aby robila veľké zmeny. Viac nám povedala v relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Autizmus ti diagnostikovali až v&nbsp;devätnástich rokoch, no už ako malé dieťa si si uvedomovala, že si iná. V&nbsp;čom konkrétne?

Nazvala by som to skôr tak, že som mala pocit, že nikam nezapadám, minimálne polovicu svojho života. Bola som úplne iná, „zbesilejšia“, divná v&nbsp;určitých oblastiach života. Bolo mi neustále hovorené, aby som bola viac ako zvyšné deti. Vždy som bola porovnávaná s&nbsp;inými ľuďmi, aby som sa snažila byť viacej ako niekto iný a&nbsp;byť menej ako ja. Bol to najväčší aspekt môjho života a&nbsp;už v&nbsp;takom malom veku som bola hrozne smutná. Snažila som sa nebyť sama sebou, aby som sa páčila všetkým ostatným.

Tvoji rodičia si nič nevšimli, prípadne učitelia? Nikto nemal podozrenie na ADHD?

Práveže vôbec. Nebudem hovoriť o&nbsp;mojich rodičoch nič škaredé, veľmi ich ľúbim, robili najlepšie, ako vedeli. Stále mi hovorili, aby som bola ako moji spolužiaci, hovorili mi, čo je a&nbsp;čo nie je vhodné. Celé ma to formovalo do nejakej masky, v&nbsp;ktorej som fungovala.

Necítila si sa odstrčená? Čo si vtedy vnútorne prežívala?

Keď som mala asi sedem alebo osem rokov, bola som vnútorne veľmi smutné dieťa. Navonok vyzeralo všetko v&nbsp;poriadku, robila som veci, tancovala, chodila na základné krúžky. Mala som okolo seba kruh kamarátov, ale moje vnútorné prežívanie aj vzhľadom na to, z&nbsp;akej rodiny som, ktorá nebola úplne v&nbsp;poriadku, bolo to náročnejšie. Hlavne keď sa ma snažili strčiť do nejakej škatuľky a&nbsp;cítila som, že tam nepatrím. Mala som pocit, že ktorýkoľvek krok dopredu chcem urobiť, je zlý a&nbsp;mala by som iba počúvať ostatných. Spoliehala som sa na slová druhých, lebo to bolo správne.

Čo alebo kto ťa priviedol k&nbsp;diagnostike autizmus a&nbsp;ADHD?

Prelomový bod bola hlboká depresia. Myslím, že som ju mala veľmi dlhý úsek v&nbsp;živote, ale nikto to nikdy neriešil. Mala som pocit, že tak ako sa cítim ja, tak to majú všetci ostatní. Myslela som si, že tá prázdnota, smútok, ktorý som zažívala od útleho detstva, potom aj ako tínedžerka, je normálny. Keď som zistila, že som na omyle, vyhľadala som pomoc. Začalo to byť naozaj zlé, zasahovalo mi to veľmi do života. Ledva som vstala z&nbsp;postele, išla sa osprchovať, ledva som sa najedla. Postarala som sa o&nbsp;svoju dcéru, ale išlo iba o&nbsp;základné potreby, všetko ostatné bolo na mňa príliš. Vtedy som sa rozhodla, že už stačí, a&nbsp;vyhľadala som terapeutku. Po troch sedeniach mi povedala s&nbsp;veľkou úctou a&nbsp;rešpektom, že sa rozprávala s&nbsp;inou odborníčkou, ktorá sa zaujíma o&nbsp;autizmus a&nbsp;ADHD, a&nbsp;že to veľmi na mňa sedí. O&nbsp;dva mesiace som išla na diagnostiku a&nbsp;spýtali sa ma tam, kde som bola doteraz.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Aký to bol pre teba pocit, keď ti oznámili diagnózu?

Bolo to uvoľňujúce. Pochopila som, prečo robím určité veci, nemusím sa do niečoho tlačiť a&nbsp;že som mohla ľuďom povedať, že veci, ktoré robím, robím preto, že je za tým dôvod. Dovtedy som si myslela, že som poškodená, chybná, niečo je so mnou zle. Diagnostika mi dala ten dôvod a&nbsp;nie som poškodená, len premýšľam inak a&nbsp;mám inak „nakáblovaný“ mozog.

Ako sa prejavuje tvoj autizmus, čo si na sebe všímaš?

Každý si predstaví autistu ako malého chlapca sediaceho v&nbsp;kúte, hrá sa s&nbsp;vláčikom, je neverbálny. Ľudia mi často hovoria, že by nepovedali, že mám autizmus a&nbsp;že dnes ho už má asi každý. Je veľký rozdiel v&nbsp;autizme u&nbsp;mužov a&nbsp;u&nbsp;žien. Na mužoch to viac vidno, neviem, z&nbsp;akého dôvodu. Možno to je tým, že my ženy máme svoj cyklus, emocionálna inteligencia a&nbsp;prežívanie sú úplne iné ako u&nbsp;mužov. Autizmus je viac o&nbsp;vnútornom prežívaní, rozmýšľaní, prežívame emócie silnejšie. Muži majú viac logické, statické a&nbsp;racionálne premýšľanie. Preto sa venujú matematike, majú špeciálne záujmy a&nbsp;podobne. U&nbsp;mňa to je o&nbsp;vnútornom prežívaní, som citlivejšia na určité veci. Myslím, že základom u&nbsp;všetkých sú sociálne situácie. Vedia byť veľmi náročné, lebo nikdy nevieš, čo príde. Nikdy sa nevieš pripraviť na to, čo ten druhý odpovie. Môže ťa to zaskočiť, môže to byť nepríjemné alebo ťa to zabolí.

Jednou z&nbsp;hlavných vecí pri autizme je to, že potrebujem mať určitú štruktúru. Môj mozog ju vyžaduje, aby som vedela, čo príde, a&nbsp;nech sa na to pripravím. Ľudia s&nbsp;autizmom nezvládajú dobre zmeny. Lenže v&nbsp;živote dochádza stále k&nbsp;zmenám a&nbsp;zvládanie aj tých najmenších, napríklad zmena rozvrhu, ochorie mi dcéra, má na mňa veľký vplyv. Musím zrazu všetko zmeniť a&nbsp;to vyžaduje veľa energie, ktorej až tak veľa nemám. Aj malé zmeny vedia spôsobiť veľký chaos.

Problémom býva aj udržiavanie očného kontaktu. Môže to byť fyzicky bolestivé a&nbsp;nepríjemné. V&nbsp;nevhodný čas môžem povedať nevhodné veci. Náš mozog nevie úplne uchopiť, čo je vhodné a&nbsp;čo nie. Ľudia, ktorí sú diagnostikovaní veľmi neskoro, sa často učia od ostatných. Aj ja som celý život pozorovala okolie, ako sa ľudia správajú, aby som zapadla do konceptu normálnosti. Teraz viem, že neexistuje, lebo je vytvorený nami, ale mám veľmi veľa odpozorovaného a&nbsp;nie vždy je to správanie úplne správne alebo slušné. Učila som sa metódou pokus –&nbsp;omyl. Veľakrát som povedala nevhodné veci a&nbsp;myslela som si, že to robia všetci. Naučila som sa, že nie všetko, čo robia iní ľudia, je správne.

Poslednou vecou je prežívanie senzorických vecí, napríklad svetlo, hmat, čuch, chuť, sluch. Všetky tieto zmysly sú pre ľudí s&nbsp;autizmom veľmi intenzívne. Keď mám veľa energie, je dobrý deň, všetko ide podľa plánu, zvládam tieto situácie lepšie. Viem sa vyrovnať s&nbsp;ostrým svetlom, zvukom a&nbsp;inými senzorickými podnetmi. Pokiaľ mám horšie dni, veľa stresu, zvládam to omnoho horšie. Predtým som nevedela, že sa mám pred týmito vecami chrániť, že by som mala používať slúchadlá, slnečné okuliare alebo rukavice. Teraz sa efektívne viem chrániť proti takýmto situáciám, aby nedošlo k&nbsp;prestimulovaniu, lebo potom príde vyhorenie z&nbsp;takýchto vecí a&nbsp;neviem fungovať.

Ako sa celkovo snažíš fungovať s&nbsp;autizmom, musíš aj ty sama dodržiavať štruktúru?

Keby som nemala dcéru, tak áno. Dieťa som mala v&nbsp;šestnástich rokoch, bola som diagnostikovaná v&nbsp;devätnástich a&nbsp;vtedy som s&nbsp;tým začala pracovať. Nie je to až tak dlho. Prvý rok som sa snažila nájsť štruktúru, ale vadí mi, keď sa mení. Pri dieťati to tak bude vždy. Teraz mi viac vyhovuje „freestyle“. Stanovím si základné veci, ktoré potrebujem vyriešiť. Určím si tri veci, ktoré musím pre seba urobiť, nech sa deje, čo sa deje. Musím sa o&nbsp;seba postarať, najesť sa, dať si desať minút bez telefónu v&nbsp;tichosti. Mám zapísané dátumy, čo ma kedy čaká. Predtým som mala všetko naplánované, ale teraz keď dcéra chodí do školy, je to náročnejšie. Veci sa môžu rýchlejšie meniť a&nbsp;myslím, že by ma to horšie zasiahlo. Bývam vtedy nervózna.

V&nbsp;jednom rozhovore si povedala, že dcéra ti zachránila život. Čo si tým myslela?

Pochádzam z&nbsp;rozbitej rodiny, rodičia nevychádzali dobre, ich rozvod trval osem rokov. Boli tam veľké hádky, veľa sa z&nbsp;toho prenieslo na mňa a&nbsp;sestru. Ona už bola dospelá, odišla z&nbsp;domu, čo jej vôbec nezazlievam, urobila by som to isté. Celé to však padlo na mňa. Keď som mala trinásť rokov, moja najlepšia kamarátka spáchala samovraždu, čo ma dostatočne poznačilo. Od rodičov neprišla prvá pomoc. Mama sa snažila, pracovala s&nbsp;tým, zobrala ma k&nbsp;psychológovi, nepomohlo to. Neprišla z&nbsp;jej strany emočná podpora, nepovedala mi, že je tu pre mňa. Musela som sa vyrovnať s&nbsp;ich rozvodom aj s&nbsp;touto stratou a&nbsp;v&nbsp;tínedžerskom veku som urobila rôzne rozhodnutia, ktoré som robiť nemusela. Dostali ma do rôznych situácií, ktoré neboli v&nbsp;poriadku, a&nbsp;začala som upadať do hlbšej depresie, sebapoškodzovania a&nbsp;sebadeštruktívneho správania, keď som už začala plánovať samovraždu. Preto som povedala, že príchod Luny mi zachránil život, dal mi nový rozmer. Prišla som na to, že som tehotná, neskoro. Dôverujem v&nbsp;silu vesmíru a&nbsp;že veci sa vždy dejú pre niečo a&nbsp;nedejú sa len tak. Mohla by som to zobrať aj ako trest, ale rozhodla som sa to vnímať ako druhú šancu. Žiť život trošku inak, aby ona nemusela prežívať to, čo ja, a&nbsp;ani jej deti.

Tebe však diagnostikovali aj rezistentnú depresiu. Čo to znamená a&nbsp;ako si na tom dnes?

Čo sa týka depresie, nepovedala by som, že to úplne prešlo. Naučila som sa s&nbsp;tým fungovať. Chcela som pozorovať, ako tie depresívne štádiá u&nbsp;mňa fungujú, u&nbsp;každého to je iné. Dostala som sa však do štádia, keď som nevedela vstávať z&nbsp;postele. Potrebovala som pomoc zvonka, od priateľov. Rozhodla som sa ísť k&nbsp;psychiatrovi. Bola som v&nbsp;štádiu, keď som nemala úplne najlepší pohľad na farmáciu a&nbsp;farmaceutické prostriedky. Mám pocit, že sú príliš predpisované ľuďom, ktorí ich až tak nepotrebujú, najmä čo sa týka antidepresív. Stretla som sa miliónkrát s&nbsp;tým, že človek prišiel k&nbsp;psychiatrovi, bol tam desať minút a&nbsp;odišiel s&nbsp;dvoma receptmi na doživotné užívanie.

Pre mňa tým, že sa zaujímam o&nbsp;psychológiu a&nbsp;mám priateľov, ktorí sa zaujímajú o&nbsp;psychológiu alebo ju študujú, to takto nefunguje. Viem aj, že antidepresíva sa nikdy nepredpisujú na tak dlhý čas ako ich my berieme. Ľudia sa spoliehajú na podnety zvonka, že antidepresíva sú vykúpením, ale takto to úplne nefunguje. Pre mňa tie antidepresíva boli barličkou, aby som vedela fungovať, no dôležité je, aby som sa vedela zariadiť, keď ich aj vysadím. Vyskúšala som celkovo tri rôzne antidepresíva. Je však veľký problém predpisovať ľuďom s&nbsp;autizmom lieky. Náš nervový systém je „nakáblovaný“ úplne inak. Bežné lieky na depresiu môžu a&nbsp;nemusia fungovať, to sa zistí až po troch mesiacoch užívania. Mne nefungovali ani jedny. Mala som z&nbsp;nich iba všetky vedľajšie účinky.

Čo si sa potom rozhodla robiť?

Bolo veľmi náročné prijať to. Musím povedať, že nejaká moja časť sa spoliehala na to, že antidepresíva sú vykúpenie. Myslím, že to takto vníma mnoho ľudí s&nbsp;depresiou a&nbsp;možno aj preto sa pri liekoch tak dlho držia. Je tam veľký strach, že keď ich vysadím, vráti sa to. Pre mňa bolo kľúčovým rozhodnutím pustiť ten strach a&nbsp;prijať aj to, že to tak môže byť. Prvýkrát, druhýkrát aj tretíkrát som prijala, že všetky lieky nefungovali, pustila som tie emócie voči tomu. Poplakala som si a&nbsp;pustila som to. Rozhodla som sa tomu čeliť. Mala som možnosť vyskúšať ďalšie, ale povedala som si: trikrát a&nbsp;dosť. Viem, čo tie lieky robia, a&nbsp;viem, aký dosah majú na telo. Mala som výbornú psychiatričku, všetko so mnou komunikovala, všetky vedľajšie účinky, mali sme to vyriešené, ale rozhodla som sa v&nbsp;tomto nepokračovať. Najväčší krok, ktorý som mohla urobiť, bolo prijatie toho, že nech to je, ako to je, zvládnem to.

Čo si urobila, aby si to naozaj zvládala?

Bolo a&nbsp;je to náročné, pretože depresívne epizódy stále sú, ale pocit toho prijatia bol veľmi dôležitý. Viem si dovoliť zariadiť život v&nbsp;určitých situáciách. Možno keby som sa stále snažila fungovať na sto percent, nebola by som na tom dobre. Teraz poviem bez problému nie, zruším nejaké plány bez toho, aby som príliš rozmýšľala nad tým, čo si ten druhý človek pomyslí. Som pre seba na prvom mieste a&nbsp;rovnako moje potreby.

Si inšpiratívna aj v&nbsp;tom, že dnes pomáhaš druhým ľuďom. Robíš kurzy, semináre, si mentorka. Ako s&nbsp;ľuďmi pracuješ?

Keď chcú mať ľudia so mnou sedenie, prídu za mnou s&nbsp;rôznymi témami. Je pre mňa dôležité, aby som človeku poskytla bezpečie. To bola jedna z&nbsp;najhlavnejších vecí, prečo som to začala robiť. Ponúkam im bezpečný a&nbsp;láskavý priestor, kde môžu rozprávať o&nbsp;svojich pocitoch, ale zároveň im poskytujem spätnú väzbu, ktorá nie je skreslená ani ružová. Dávam im naspäť realitu, pretože viem, že mne by to pomohlo v&nbsp;určitých situáciách v&nbsp;živote.

Mám pocit, že dnes ľudia utekajú od svojich problémov, emócií, utekajú od ukončovania vecí, odpúšťania, od vzťahov a&nbsp;snažíme sa to zaobaliť niekde inde. Snažíme sa to zajesť, zapiť, dáme si drogy, hocičo, len aby sme to nemuseli riešiť. Aj ja som prešla rôznymi situáciami a&nbsp;vždy ma to doviedlo iba na to jedno miesto. Keď chcem zmenu, jediný, kto ju môže urobiť, som ja, nikto iný. Nemôžeme sa spoliehať na vonkajšie prostriedky, to je všetko privilégium.

Mne pomôže to, že urobím rozhodnutie, že chcem, aby mi bolo lepšie. To mi pomohlo v&nbsp;depresii, či už je rezistentná, hlboká a&nbsp;podobne. Vždy mi pomohlo to rozhodnutie, že chcem, aby mi bolo lepšie, a&nbsp;to priznanie si, že určitá časť mňa chcela, aby mi bolo zle. Bolo to najťažšie, čo som kedy mohla urobiť, pretože keď je človek dlhodobo zvyknutý na to, že život znamená bolesť, stres, tlak, myslí si, že je to normálne.

Keď naše telo pocíti, že je ticho a&nbsp;nič sa nedeje a&nbsp;cítime sa dobre, je to podozrivé. Ľudia sa začnú nudiť a&nbsp;ja som sa pristihla v&nbsp;určitých vzťahoch s&nbsp;priateľmi, že sa vlastne nudím, a&nbsp;podvedome som vyhľadávala drámu. Podpichovala som ich a&nbsp;všímala som si, že vnútorne túžim po tom, aby som znova žila v&nbsp;chaose, lebo to je pre mňa domov, lebo ma to naučili moji rodičia. Nie je to normálne, je to trauma a&nbsp;treba naučiť svoje podvedomie, že pokoj neznamená nudu, ale že takto má život vyzerať.

Keď si všetko zhrnieš, akou cestou si prešla, kto je Kamila Štork dnes?

Vnútorne cítim, že mojím poslaním je robiť osvetu, poskytovať ľuďom, ktorí sa cítia stratení, bezpečie. Poskytovať ho hlavne ľuďom, ktorí sú ochotní robiť tie kroky k&nbsp;zmene a&nbsp;nielen tú zmenu chcieť, lebo to je rozdiel. Som bytosť, ktorá sem prišla robiť veľké zmeny, a&nbsp;podľa toho konám.

Vysoko funkčná autistka Kamila: Snažila som sa nebyť sama sebou, bola som smutné dieťa

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Vysoko funkčná autistka Kamila: Snažila som sa nebyť sama sebou, bola som smutné dieťa

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Monika a Zlatko mali rakovinu v ten istý rok: Manželia po vyliečení precestovali 27 krajín

Zora Czoborová o náročnom období: Mala som depresie, musela som v sebe nájsť silu

Czoborová o túžbe po dieťatku: Všetko vychádzalo dobre, ste navnadená, no zase príde cyklus

Výber pre vás