Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Spolu s partnerom sa ho nevedeli dočkať. Žiaľ, od osudu dostali krutú ranu a ich dieťatku prestalo biť srdiečko. Nikto to nepredpokladal, keďže Veronika mala bezproblémové tehotenstvo. Nikdy nedostala odpoveď na otázku, prečo práve im sa niečo také stalo. Je ťažké akceptovať to, no Veronika chce byť oporou pre ďalších osirelých rodičov a&nbsp;šíriť o&nbsp;tom povedomie v&nbsp;spoločnosti. Viac nám povedala v&nbsp;relácii Dobré správy ŽIVOTA.

Prečo si sa rozhodla prehovoriť o&nbsp;svojom príbehu? Je to obdivuhodné, ale ide o&nbsp;mimoriadne citlivú tému.

Som všeobecne taká, že keď ma niečo trápi, o&nbsp;svojom probléme veľmi často rozprávam, a&nbsp;to mi ho pomáha prekonať. Keď zomrel môj syn Adam, zmenilo mi to celý život. Mala som vtedy pocit, že som na tomto svete sama a&nbsp;že som jediná, ktorej sa to stalo. Nevedela som o&nbsp;nikom vo svojom okolí, kto by prežil takúto ranu osudu. To bol jeden z&nbsp;dôvodov, prečo som sa rozhodla o&nbsp;Adamovi hovoriť. Po prvé, je to môj syn, stále tu je so mnou, a&nbsp;po druhé, chcem ukázať aj iným ženám, že nie sú samy a&nbsp;viem si predstaviť, čím prechádzajú. Verím, že iba tým, že sa bude téma prenatálnej straty pomaly verejnosti otvárať, môžeme dosiahnuť aj niektoré zmeny, ktoré by mohli pomôcť osirelým mamičkám, práve keď prechádzajú touto dramatickou situáciou nielen na zdravotníckej úrovni, ale aj zo strany rodinnej a&nbsp;psychickej podpory.

Aby sme k&nbsp;nim celkovo boli empatickí.

Aj v&nbsp;našej rodine sa to stalo prvýkrát a&nbsp;všetci boli, samozrejme, veľmi zaskočení. Nikto nevedel, ako má reagovať, ako sa s&nbsp;nami rozprávať alebo ako nám vôbec pomôcť. Ani sa nečudujem, ja sama som nevedela, čo so svojím životom. Ale keby sa moja rodina dozvedela o&nbsp;takomto príbehu z&nbsp;médií už dávno predtým, možno by im to pomohlo a&nbsp;práve vtedy by si spomenuli na niečo dôležité, čo by pre nás ako osirelých rodičov mohli spraviť alebo čo nepovedať človeku, ktorý je absolútne traumatizovaný, aby tá bolesť nebola ešte väčšia.

Prišla si o&nbsp;dve bábätká. O&nbsp;Adamka, ktorý sa narodil v&nbsp;25.&nbsp;týždni tehotenstva, a&nbsp;potom o&nbsp;druhé dieťa v&nbsp;prvom trimestri. Mala si už na úplnom začiatku tehotenstva problémy, ktoré by predpovedali niečo takéto?

Zameriam sa na Adama, lebo tehotenstvo s&nbsp;ním trvalo dlhšie. Bolo absolútne bezproblémové. Nemala som žiadne problémy ani v&nbsp;prvom trimestri, nebolo mi ani zle. Cítila som sa výborne, cvičila som jogu, udržiavala som sa a&nbsp;bola som aktívna. Sama som bola prekvapená, lebo to bolo pre mňa veľmi ideálne tehotenstvo. Zároveň sme s&nbsp;partnerom prešli všetkými dostupnými ultrazvukmi, testami a&nbsp;klasickými prehliadkami, ktoré budúci rodičia robia, a&nbsp;všetky výsledky boli v&nbsp;poriadku. Ešte týždeň pred tým, ako Adam zomrel, sme boli na skenovaní orgánov, ktoré sa robí po 20.&nbsp;týždni, a&nbsp;povedali nám, že bábätko je zdravé a&nbsp;všetko je v&nbsp;poriadku.

Vysvetlili ti potom, prečo si, žiaľ, o&nbsp;svoje dieťatko prišla, a&nbsp;podali ti to empatickým spôsobom?

Lekári, pôrodné asistentky a&nbsp;celý zdravotnícky personál v&nbsp;nemocnici, kde som rodila, sa ku mne a&nbsp;k&nbsp;partnerovi správali veľmi empaticky a&nbsp;profesionálne. Boli to také drobnosti z&nbsp;ich strany, ktoré však pre nás znamenali veľmi veľa. Napríklad že ma niekto chytil za ruku alebo si poplakali s&nbsp;nami. Ukázali nám, že s&nbsp;nami súcitia a&nbsp;cítia bolesť, ktorou práve prechádzame. Vysvetlenie na otázku prečo som nikdy nedostala. Výsledky vyšetrení boli predsa v&nbsp;poriadku a&nbsp;Adama sme po narodení dali aj na pitvu. Ani z&nbsp;nej sme však nedostali pádne dôvody, prečo zomrel. Vlastne sa to uzavrelo tým, že náš syn bol zdravý a, bohužiaľ, mu prestalo biť srdce. Ako nám povedali lekári, mali sme smolu, ako vyplýva zo štatistík. Aby som sa posunula v&nbsp;živote ďalej, musela som akceptovať, že nikdy nebudem mať odpoveď. Keby som po nej pátrala, úplne by som sa zacyklila a&nbsp;asi by som sa nikdy nezačlenila zase do normálneho života. Je to veľmi ťažké akceptovať, ale sme ľudia, ktorí sú súčasťou tejto planéty, a&nbsp;platia tu prírodné pravidlá. V&nbsp;prírode sa deje, že nie vždy všetky mláďatá zvierat prežijú, a&nbsp;takisto sa to deje u&nbsp;nás medzi ľuďmi, nie všetky bábätká prežijú, nie všetky ženy šťastne porodia zdravé dieťa a&nbsp;to sa stalo mne.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Existuje spôsob, vďaka ktorému by sa takáto strata dala vôbec prijať?

Každý prechádza celým smútiacim procesom individuálne. Keď sa rozprávam s&nbsp;inými mamičkami, ktoré prišli o&nbsp;svoje dieťa, vidím, že každá z&nbsp;nás ho prežíva úplne inak. Niektoré sú uzavretejšie do seba a&nbsp;iné sú ako ja, že viac potrebujú otvorene o&nbsp;svojich deťoch hovoriť. Podľa mňa neexistuje zázračná formula, ktorej sa môžeme všetci držať a&nbsp;s&nbsp;ktorou naša strata nejakým spôsobom prebolí. Je to klišé opakovať, ale naozaj čas lieči. Mne celkovo pomohol hlavne môj partner, dostala som od neho neuveriteľnú podporu a&nbsp;na to by sa takisto nemalo zabúdať. Partneri v&nbsp;smútiacom procese hrajú veľkú úlohu a&nbsp;ten môj stál naozaj celý čas pri mne po tom, čo Adam zomrel. Bol so mnou pri pôrode, po jeho smrti zostal doma so mnou a&nbsp;prešli sme tým hlbokým smútkom spolu. Boli sme si navzájom oporou. Mali sme momenty, keď sme iba plakali, ležali, nebavil nás život, ale boli sme na to dvaja a&nbsp;ťarcha toho smútku sa rozdelila medzi nás, nebola som na ňu sama. Zároveň mi bola moja rodina veľkou oporou. Napriek tomu, že nevedeli úplne, čo majú robiť, stále sa tu snažili byť pre nás. Krátko po tom, ako som sa dozvedela o&nbsp;Adamovej smrti, prišla za mnou moja mamina a&nbsp;po pôrode potom aj moja sestra.

Za to, že som sa dokázala z&nbsp;tejto traumy nejakým spôsobom pozbierať, môže aj podpora, ktorú som dostala zo strany lekárov a&nbsp;zdravotníckeho personálu v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Rakúsku. Rodila som vo Viedni. V&nbsp;nemocnici, v&nbsp;ktorej som bola zaregistrovaná a&nbsp;kde som oficiálne mala v&nbsp;januári 2023 porodiť zdravé dieťatko. Prišli sme tam však 15.&nbsp;októbra 2022 s&nbsp;tým, že Adam už nežije. Hneď po príchode sme dostali samostatnú izbu, pôrod mi vyvolali a&nbsp;pravidelne za nami chodili pôrodné asistentky, ktoré sa s&nbsp;nami empaticky rozprávali, poplakali si s&nbsp;nami. Pri samotnom pôrode rešpektovali, že my sa teraz staneme rodičmi, ale mŕtvo narodeného dieťaťa, a&nbsp;tým pôrod prebiehal aj v&nbsp;úplne inej časti pôrodníckeho oddelenia, ako kde boli ženy, ktoré rodili zdravé deti. Tým som nebola vystavovaná ešte ďalšiemu externému tlaku. Podpora zo strany personálu bola enormná.

V&nbsp;Rakúsku to funguje tak, že keď má mŕtvo narodené dieťa nad 500&nbsp;gramov, žena má nárok na materskú dovolenku. Môj Adam mal asi 480&nbsp;gramov, ale pôrodné asistentky boli veľmi zlaté, vedeli, čím prechádzame, tak do oficiálnych dokumentov napísali, že mal nad 500&nbsp;gramov, a&nbsp;tak som mohla zostať šestnásť týždňov na materskej a&nbsp;zároveň som mala nárok, aby mi štát trikrát uhradil klinickú psychologičku. Prvé sedenie sme mali s&nbsp;ňou ešte pred mojím tichým pôrodom. Toto pre nás s&nbsp;partnerom veľa znamenalo. Netreba podceňovať mentálne zdravie a&nbsp;nám tieto terapie veľmi pomohli.

Aktuálne žiješ a&nbsp;pracuješ v&nbsp;Rakúsku. Dočkala si sa podpory aj zo strany zamestnávateľa?

Moja šéfka mi sama našla súkromnú terapeutku a&nbsp;zaplatila mi dokonca desať stretnutí s&nbsp;ňou. Zo strany môjho partnera mu jeho firma vyšla úplne v&nbsp;ústrety a&nbsp;povedali mu, nech zostane doma tak dlho, ako potrebuje. Zažili sme enormnú podporu od najbližšieho a&nbsp;pracovného okolia a&nbsp;myslím, že to robí ten rozdiel, prečo sme sa mohli posunúť. Nehovorím, že to je jediná vec, ale je dôležité, aby počas smútiaceho procesu boli partneri spolu a&nbsp;aby im to bolo umožnené.

Keď porovnáš prístup Slovenska a&nbsp;prístup Rakúska k&nbsp;osirelým matkám a&nbsp;celkovo rodičom, v&nbsp;čom je rozdiel?

Na Slovensku a&nbsp;z&nbsp;príbehov, ktoré som počula, vidím jeden zásadný rozdiel. Samozrejme, závisí to od nemocnice, ale v&nbsp;Rakúsku sú na väčšine pôrodníckych oddelení zdravotníci špeciálne trénovaní na takéto situácie. Majú o&nbsp;nich veľa informácií, sú školení, akým spôsobom majú pracovať s&nbsp;osirelými rodičmi, a&nbsp;používajú na to moderné metódy, ktoré sú vedecky aj prakticky overené zo západných krajín. Tu na Slovensku je niekoľko nemocníc, ktoré majú dostatočne vyškolený personál v&nbsp;oblasti prenatálnej straty a&nbsp;majú príkladnú starostlivosť o&nbsp;týchto rodičov.

Ale je tu aj veľmi veľa nemocníc, kde ženy, ktoré prechádzajú pôrodom mŕtveho dieťaťa alebo potratom, nedostanú takú podporu, akú by dostať mali. Nedostanú empatický prístup od zdravotníckeho personálu a&nbsp;dostatočné informácie. Často sa stane, že napríklad žena nedostane zvlášť izbu mimo pôrodníckeho oddelenia, kde sú iné budúce mamičky. To sú, samozrejme, veci, ktoré sa týkajú aj kapacitných problémov. Ale už len to, že personál neukáže žiadnu emóciu alebo sa správa k&nbsp;takejto žene ako ku každej druhej, si myslím, že nie je správne. To je podľa mňa ten základ, ktorý určuje, akým spôsobom bude u&nbsp;ženy prebiehať smútiaci proces. Keď príde domov a&nbsp;je traumatizovaná z&nbsp;nemocnice, z&nbsp;toho, ako s&nbsp;ňou komunikovali a&nbsp;pracovali zdravotníci, a&nbsp;je na dne života a&nbsp;má si ho znova postaviť, toto jej nepomôže.

S&nbsp;občianskym združením Tanana sa snažíme, aby sa rozšírilo povedomie o&nbsp;strate dieťatka, ale zároveň aby mali aj zdravotníci záujem vzdelávať sa v&nbsp;tejto oblasti a&nbsp;začali používať modernejšie prístupy. Veľa žien zo slovenských nemocníc mi hovorí, že svoje dieťatko ani nikdy nevideli, nedržali ho v&nbsp;rukách, lebo takúto možnosť vôbec nemali. Nemajú ani fotky svojich detí po pôrode – tie sú pre mňa napríklad veľmi dôležité, lebo mi pripomínajú Adama, keď ho chcem fyzicky nejakým spôsobom vidieť. Možno to znie morbídne, že niekto chce držať svoje mŕtve dieťa po narodení. Keď som prišla do nemocnice ja a&nbsp;navrhli mi to, povedala som, že v&nbsp;žiadnom prípade. Ale keď sa Adam narodil, bola to tá najprirodzenejšia vec, ktorú sme s&nbsp;partnerom urobili, mohli sme ho držať a&nbsp;tráviť s&nbsp;ním ten krátky čas, čo sme mali.

U&nbsp;nás na Slovensku sa to začína od nemocníc a&nbsp;potom sa to nabaľuje ďalej. Dala som si za cieľ šíriť osvetu o&nbsp;tejto téme a&nbsp;tým aj pomôcť zlepšovať povedomie medzi zdravotníckym personálom, akým spôsobom by sa dalo komunikovať s&nbsp;osirelými rodičmi.

Podporuješ občianske združenie Tanana. Ako môže pomôcť týmto mamičkám a&nbsp;oteckom?

Už len to, keď sa mamička rozhodne obrátiť na občianske združenie, je obrovský krok vpred. Značí to, že sa chce posunúť vpred alebo chce nájsť komunitu iných mamičiek, ktoré prešli niečím podobným, a&nbsp;nebude sa cítiť sama, pretože tam nájde komunitu iných žien, ktoré si navzájom pomáhajú. Občianske združenie Tanana ponúka aj uzavreté skupiny, ktoré majú pravidelné online stretnutia, kde sa ženy môžu podeliť o&nbsp;svoje príbehy, a&nbsp;zároveň je na stránke množstvo informácií, príbehov iných mamičiek a&nbsp;dôležitých materiálov. Sú veľmi užitočné, pretože sa k&nbsp;nim, bohužiaľ, nie vo všetkých nemocniciach ženy dostanú. Takto zistia, aké majú nároky, čo sa týka zdravotnej starostlivosti alebo pochovávania svojho dieťatka. Sú tam tipy, ako sa dá prechádzať smútiacim procesom.

Zároveň občianske združenie Tanana spolupracuje už s&nbsp;niekoľkými slovenskými nemocnicami, do ktorých dodalo spomienkové balíčky, v&nbsp;ktorých si osirelí rodičia odnesú aspoň drobnú spomienku na svoje dieťa. Tieto balíčky, žiaľ, nie sú dostupné vo všetkých nemocniciach, ale ženy si ich môžu aj priamo v&nbsp;e-shope tohto združenia pre svoje dieťa objednať. Po tom, čo Adam zomrel, som si myslela, že som sama, ktorej sa niečo také stalo. Proaktívne som si však vyhľadávala informácie a&nbsp;aj v&nbsp;nemocnici som dostala veľa materiálu k&nbsp;rôznym občianskym združeniam. Kontaktovala som ich a&nbsp;spoznala som veľa žien, s&nbsp;ktorými sa doteraz pravidelne stretávame a&nbsp;spomíname na naše deti. Naše stretnutia prešli z&nbsp;úplne smutných a&nbsp;uplakaných na stretnutia, keď sa spolu smejeme a&nbsp;tešíme sa zo života. Táto komunita je veľmi dôležitá a&nbsp;myslím si, že pre každú mamičku, ktorá niečím takýmto prechádza alebo ešte to nemá v&nbsp;sebe vyriešené, je fajn dostať tie emócie von a&nbsp;porozprávať sa s&nbsp;ľuďmi, ktorí vám stopercentne rozumejú.

Čo by si odkázala osirelým mamičkám, ktoré prechádzajú týmto veľmi bolestivým obdobím?

Určite by som povedala, že nie sú samy, sme tu pre seba navzájom.

Veronika náhle prišla o svoje dieťatko: Neuveriteľné, čo pre ňu spravili v nemocnici a v práci

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Veronika náhle prišla o svoje dieťatko: Neuveriteľné, čo pre ňu spravili v nemocnici a v práci

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Viliam TANKÓ verí, že jeho dcérka bude mať lepší štart do života: Bude to naša malá princezná

Zažili chudobu a prišli o rodinný dom: Veľakrát sme nemali čo jesť, hovorí boxer Viliam TANKÓ

Stará sa o ťažko choré deti a týrané ženy: Peňazí je málo! Prvé 4 roky rozdávala svoju výplatu

Výber pre vás