Pochádzam z Bratislavy z tradičnej rodiny, v ktorej sa hovorilo nielen po slovensky, ale aj po maďarsky a nemecky. Otec bol obuvník, robil v Protetike a ja som sa stále k nemu chodil pozerať, ako modeluje zo sadry.

Odmalička ste kreslili a navrhovali?

Áno. Otec doniesol domov baliaci papier a naň som stále kreslieval. Naučil som sa kresliť aj ľavou rukou.

Raz prišli do školy ľudia od Baťu robiť psychotechnické skúšky na Baťove školy. Hrdo som sa hlásil. Z celej triedy sme zvládli skúšky dvaja. Vraveli, že mám talent na aranžérstvo a návrhárstvo a aby som sa mu venoval. Po skončení vyššej odbornej školy elektrotechnickej ma zaujala Tesla, ale keďže bolo málo pracovných príležitostí, hľadal som si prácu na inzerát.

Prijali ma do fabriky Kablo-Gumon. Dali ma na konštrukcie lisovacích nástrojov. Pracoval som tam iba pol roka a potom som nastúpil do Tesly Bratislava.

Takže dizajn ste neštudovali?

Vtedy také odvetvia na vysokých školách neboli. Nepoznali sme ani slovo dizajn. Mal som talent a moja prednosť bola, že som najskôr pracoval ako konštruktér a až potom ako dizajnér.

Čo ste robili v Tesle Bratislava?

Tesla bola zo začiatku montážnym závodom rozhlasových prijímačov. Neskôr chceli nadriadené orgány vlastný vývoj. Bol som v pracovnej skupine, ktorá mala navrhnúť, ako zhotoviť rozhlasový prijímač. Skúšali sme rôzne spôsoby. Mal som výhodu, že technicky som rádiá poznal dokonale a vedel som vyrobiť funkčný kus.

Kedy začala bratislavská Tesla vyrábať svoje rádiá?

V roku 1953 a vedenie sa rozhodlo objednať výtvarný návrh u akademického sochára profesora Havelku z VŠVU. Navrhol tri rádiá z hliny a odliatky zo sadry. Lenže ja som šiel za vedením tiež, že sa chcem na súťaži zúčastniť. Netrúfal som si vyrobiť sadrovú maketu, tak nakoniec objednali aj zhotovenie modelu podľa mojich technických výkresov. Súťažili potom tri Havelkove a tri moje návrhy, ja som vyhral. Prvé rádio vyrobené Teslou Bratislava bolo moje a to bol spúšťač 56-ročného trvania aktívnej činnosti dizajnéra.

Vtedy ste však robili niečo aj na objednávku pre prezidenta Zápotockého...

On mal 70 rokov a Povereníctvo rezbárskeho priemyslu chcelo Zápotockému poslať dar. Hudobnú skrinku umelecky vypracovanú z dreva. Z rezbárskeho panelu, do ktorého bol vsadený televízor. Mala rádio, gramofón, reproduktory a diskotéku. Požiadali ma, aby som navrhol do skrinky elektroniku. Malo to veľký úspech.

Vaše prvé rádio bol legendárny Racek. Prečo sa tak volal?

Lebo bolo biele ako racek – čajka. Stalo sa naozaj veľmi populárnym, vyrobilo sa ho niekoľko tisíc kusov.

Koľko typov prijímačov ste navrhli?

Zo začiatku som spolupracoval s jedným kolegom, ale ten veľmi rýchle odišiel na Oravu. Koľko typov som navrhol? Neviem to spočítať. Určite stovky. Ale pracoval som pre mnohé Tesly a rôzne podniky v Československu. Dostal som nespočetné množstvo ocenení či medailu za najlepší výrobok roka. Stále vlastním 13 chránených vzorov.

Pracovali ste za tvrdého socializmu. Mali vtedy problémy aj dizajnéri?

No, samozrejme, boli sme zatvorení ako v inkubátore. Našťastie som mal spojenie so Západom cez časopis o bývaní Schöner Wohnen. V ňom boli na fotografiách výrobky niektorých firiem a na poslednej strane boli na tie firmy adresy. Vždy som im písal, že mám záujem o výrobok alebo prospekty. S prospektmi mi posielali aj cenníky, mysleli si, že ich výrobky chcem kúpiť. Ak som chcel mať prehľad, čo sa deje v oblasti dizajnu na Západe, musel som to robiť takto. Vycestovať sme nemohli.

Obmedzovali vás politici alebo šéfovia firiem pri návrhoch?

Oni mi neboli partnermi na odbornú prácu, ale navrhol som a vyrobil napríklad hudobnú skrinku a povedali, že je príliš moderná a že ideologicky sa nehodí pestovať moderné veci. Potom začali rozprávať, že by bola drahá.

Takže museli ste robiť obyčajnejšie veci, aby ste sa trafili do vkusu ideológov?

Áno, aby boli dobré pre pracujúci ľud a aby boli dostupné. Ale asi som mal talent na perspektívne veci navrhnuté v predstihu. Vždy som hovoril, že ideologický gombík alebo skrutka neexistuje. A práca pre externé firmy bola ešte náročnejšia – zakaždým som radšej urobil aj tri návrhy naraz, aby som išiel na istotu. Často sa ujali všetky návrhy.

Boli to vždy tri odlišné návrhy?

Nie celkom, občas som brnkal na tých, ktorí mali rozhodnúť – manželky šéfov, ktoré sa rozhodovali podľa farby. Občas vedenie prišlo s tým, že tuto treba ešte pridať ozdobnú lištu. Povedal som im – vy si pridajte na kabát ozdobné gombíky a pozrite sa, ako kabát vyzerá.

Obľúbený ste asi neboli.

Čo ste urobili s hudobnou skrinkou, ktorú vám zamietli ako príliš modernú?

Mal som ju doma. A potom som ju predal v bazári. Ale podľa mňa bola za zamietaním moderných vecí aj lenivosť tých, čo rozhodovali. Navrhol som niečo a oni hneď: No, a nebude to príliš... a tak ďalej. Externe som dizajnoval pre Teslu Litovel gramofóny. Prišiel som s nákresmi a modelmi do miestnosti, kde bolo dvadsať ľudí, a bol som ako fackovací panák. Na moje šťastie som pôvodne elektrotechnik a veľmi dobre som rozumel, či sa to dá urobiť, alebo nie. Zvyčajne sa mnohým nechcelo ísť do nových vecí.

Tak však fungovala celá spoločnosť...

Tiež mám pocit, že môj osud sa s tým prelína. Všetci iba čakali, že niekto urobí niečo úžasné, ale nik nevedel, čo to má byť. Keď som doniesol novinky, šéfovia hľadali výhovorky. Nemali chuť inovovať ani škatule, v ktorých expedovali rádioprijímače do obchodov. Všetky robili rovnaké, a keď sa zmenil typ, iba prelepili na škatuli číslo.

Kúpil som v Tuzexe čokoládu s krásnym obalom, ktorý som nalepil na skriňu. Vedľa neho som dal škatuľu z malého prijímača. Hovorím – pozrite sa, aký krásny obal má lacná čokoláda a aký škaredý má drahý rádioprijímač. Hnevalo ma tiež, keď si chceli zjednodušiť prácu a povedali – z jedného rádia okopírujeme túto časť, z druhého inú, dáme dohromady a bude. Hovoril som – toto teda robiť nebudeme.

Pamätáte sa na prvé teslácke stereorádio?

Navrhol som ho. Z odbytu prišiel návrh na skrinku oddeleného reproduktora od vlastného prijímača. To malo byť akože stereo. Takto sa to však technicky robiť nemôže. Hneď sme začali robiť na úplne novom type – skutočnom stereorádiu.

Ako dlho ste robili rádiá?

Od roku 1953 do roku 1975 v bratislavskej Tesle. Po dvadsiatich dvoch rokoch som odišiel do Tesly Vráble. Navrhoval som hudobné mixážne pulty, reproduktory, rečnícke stoly a zložitejšie prístroje na zvukové efekty. Pre ďalšie firmy som externe robil zváračky, kamery, informačné tabule, zariadenia na ovládanie robotov, regulácie tepelnej energie, vojenskú techniku, cisterny. Jednoducho „všehochuť“.

Nemohli ste vycestovať, prieskumy verejnej mienky boli nedostupné alebo neexistovali. Ako ste sa rozhodovali pri rozmýšľaní, či trafíte do vkusu ľudí?

Keď bol veľtrh v Brne, nikomu sa tam nechcelo ísť, ale pre mňa bol obrovským zdrojom informácií. Vystavili moje rádioprijímače a ľudia si ich obzerali. Vždy som sa strčil do davu a počúval, čo ľudia hovoria, ktoré detaily im prekážajú, čo by bolo treba doladiť.

Rádiá mali zvláštne mená, napríklad Havana, Júlia a podobne. Ako ste na názvy prišli?

Kto rádioprijímač navrhol, ten mu dal názov. Pri ženských menách to bolo komplikovanejšie. Dal som nejaký názov a prišiel kolega: Preboha, toto meno nie, tak sa volá moja svokra!

Pracovali ste aj v Egypte. Čo vás tam priviedlo?

Tesla dodávala Egypťanom súčiastky, z ktorých si skladali rádiá. Ale nešlo im to, mali v tom zmätok. Poslali ma do Afriky, aby som vo výrobni urobil poriadky.

Prišiel som prvýkrát do dielne a pozerám – veď to sú muničné sklady! Popri budove kráčal chlapík s fúrikom naloženým mínami. Potkol sa, míny sa rozkotúľali. Ľudia na dvore sa hodili na zem, tak ja tiež. Nestalo sa, našťastie, nič. Vnútri boli pri pracovných stoloch robotníci montujúci rádiá. Chýbali im základné prípravky, tak som ich musel vyrobiť. Bolo nutné spraviť veľké zmeny, aby montážna hala fungovala. Strávil som v Egypte dvakrát po dva roky.

Boli Egypťania ochotní prispôsobiť sa?

Vždy som najskôr musel ísť za nejakým šéfom, ktorý ich vedel ovládať. Medzi robotníkmi bol aj sedliak, ktorý doma pracoval na poli. Strašne tichý sedel na kraji, každého sa bál. Jeho stôl bola samá zelenina. Rozhádzané paradajky, papriky a medzi nimi súčiastky do rádií, skrutky. Odsunul som zeleninu, dal mu na stôl čistý papier, usporiadal náradie – skrutkovač bude tu, skrutky tam. Prišiel som na druhý deň a on mal všetko naukladané, presne ako sme sa dohodli. Pochválil som ho a odvtedy pracoval normálne, mal poriadok.

Som dôchodca, ktorý stále pracuje na dizajne. Teraz som napríklad navrhol antivandalové pancierové zámky na dvere. Stále sa zaoberám niečím, čo sa týka dizajnu. Veľa čítam, chodíme s manželkou na rôzne výstavy.

Páči sa vám dnešný dizajn?

Je úplná sloboda, ale zároveň aj menej príležitostí v každom odbore tvoriť dizajn. Hospodárska kríza sa podpísala aj pod to. Dizajn zahraničnej modernej elektroniky sa mi páči. Obdivujem i luxusné moderné autá. Nedávno som bol na prezentácii jednej značky, sedel som v aute pol hodinu a nevedel som sa vynadívať. Zaradil som spiatočku a na displeji sa objavili dva pásy s navádzaním, ukazovali, ako mám cúvať, aby som zaparkoval. Fantázia. Pozerám sa s radosťou napríklad aj na moderné kávovary. Niektoré sú také pekné...

Kritizujete občas dizajn?

V duchu stále. Vidím niečo nepekné a hneď si hovorím – ako toto mohli navrhnúť? Manželka síce v obchodoch nemá čas vedľa mňa stáť, keď sa na niečo pozerám a kritizujem, ale aj tak si rád zahundrem. Medzi mužmi a ženami je pri pohľade na krásu veľký rozdiel. Predstavte si, že by išla oproti vám nádherná upravená dáma. Keby ste sa na ňu opýtali ženy, povedala by vám, čo všetko mala tá dáma na sebe oblečené, akú mala bižutériu. Ale keby ste sa opýtali muža, povedal by – tá bola krásna.

Sú lepší dizajnéri muži, alebo ženy?

Muži robia skôr hrubšie, ale funkčnejšie veci. Ženy jemnejšie. Najlepšia je kombinácia, tandem.

Stretávate sa dodnes so svojimi dizajnérskymi prácami? Už málo. Ale bolo príjemné, keď som šiel popri výklade a v ňom bol môj rukopis.

Keď ste robili stovky rádií, nápady na nové tvary prichádzali samy, alebo ste sa niekde inšpirovali? Väčšinou som mal v hlave predstavu. Vzal som farebný papier a vystrihoval som si. Urobil som nejaký detail a porovnával som ho s ostanými farbami, či spolu ladia. Vždy som sa snažil urobiť si maketu, lebo som bol nedočkavý a chcel som hneď vidieť, ako bude rádio vyzerať. Často som sa rozprával s kolegami, ako to robia oni. Jeden mi hovoril – zapnem si rádio a hodiny sedím, občas spravím nejakú čiaročku, potom čiaročky pospájam a namaľujem hotový kus.

Chodievate ešte na veľtrhy?

Pravidelne, hlavne na viedenský, keď vystavujú nábytky. Keď tam posielam známych, povedia mi, že nepotrebujú kupovať zariadenie. Ale ľudia by mali na veľtrhy chodiť, aj keď nič nepotrebujú, lebo krásne veci sa im dostanú do hlavy a pestujú si vkus. Ten nie je len vrodený, ale aj vypestovaný.

Sledujete dizajn dnešných domov?

Sledujem, ale ak počujete chválu alebo kritiku na nejakú budovu, zvyčajne pochádza od architektov. Chváli ju ten, kto navrhoval, hanobí ten, ktorý nedosiahol ani takú úroveň.

Narodili ste sa v Bratislave, o ktorej jedni hovoria, že je krásavica na Dunaji, iní ju nazývajú bradavica na Dunaji. Čo je podľa vás?

Niektoré veci v Bratislave ma vedia nahnevať. Kedysi v nej bolo toľko vecí, ktoré už nie sú... Bratislava sa dnes nebuduje, iba stavia. Z miest sa mi páčila Banská Bystrica, ale neviem, ako vyzerá dnes.

Tvorca rádií: Jeho prijímače roky slúžili v domácnostiach

Výber pre vás