Jana Homolová

V&nbsp;roku 1999 ste sa so svojimi zverenkyňami z&nbsp;klubu SCP Ružomberok stali víťazkami európskej ligy. Ako si na tento úspech s&nbsp;odstupom rokov spomínate?

Bol to prvý obrovský úspech, ktorý by som prirovnala k&nbsp;prvej láske, ktorú si rovnako človek pamätá a&nbsp;nadosmrti bude pamätať. Bol to na­ozaj fantastický výkon, ktorý sme podali, už len z&nbsp;hľadiska toho, že vďaka nám sa podarilo zviditeľniť nielen Slovensko, ale najmä maličký Ružomberok, ktorý vyhral najvyššiu európsku súťaž. To bol naozaj úspech nad úspechy.

S&nbsp;odstupom času si človek, bohužiaľ, uvedomí, že keby sme dnes hovorili o&nbsp;nejakom našom tíme, ktorý by sa chystal vyhrať takúto súťaž, bolo by to skvelé. Je veľká škoda, že dnes už taký tím nemáme.

Ale aby som sa vrátila k&nbsp;tomu nášmu úspechu. Viete, často sa spomínajú majstrovstvá sveta hokejistov, spomína sa na niektoré postupy futbalistov, ale predsa len basketbal nie je na Slovensku až taký veľký a&nbsp;rozšírený šport. Navyše ešte ženský. Možno práve až s&nbsp;odstupom času sme sivšetci uvedomili, aký obrovský úspech sme vtedy v&nbsp;podstate dosiahli.

Keď cestujete po svete, stáva sa vám, že skalní basketbaloví fanúšikovia si spomenú na vaše úspechy?

Stretávam sa napríklad s&nbsp;hráčkami v&nbsp;iných kluboch a&nbsp;tie si na to veľmi dobre pamätajú. Toto leto som sa stretla s&nbsp;jednou hráčkou z&nbsp;Austrálie, ktorá nás veľmi dobre poznala. Dnes je trénerkou vo WNBA (Women’s&nbsp;National Basketball Association –&nbsp;americká profesionálna liga ženského basketbalu, pozn. red.). Rozprávali sme sa o&nbsp;súčasnosti, samozrejme, zaspomínali sme si aj na staré časy a&nbsp;ona mi povedala: „Vy ste boli hrozné, vás bolo vždy ťažké poraziť.“ (Smiech.) Toto sú, dá sa povedať, pravidelné zážitky zo sveta, čo ma stále nesmierne teší.

A&nbsp;potom ešte stretávam ľudí u&nbsp;nás na Slovensku, ktorí sú v&nbsp;tomto športe zorientovaní a&nbsp;ktorí ma spoznajú. Väčšinou sú to muži a&nbsp;tí hovoria: „Keď som bol malý, pozeral som ružomberský basketbal alebo euroligové zápasy, ktoré boli každé dva týždne v&nbsp;televízii.“ Navyše aj keď sme boli malé družstvo, ktoré hralo v&nbsp;malej hale, boli sme dosť populárne. A&nbsp;do tej haly chodili fanúšikovia z&nbsp;celého Slovenska, pretože ich to bavilo. Boli to krásne časy.

Čo v&nbsp;sebe musí mať trénerka, aby zobrala tím dievčat, ako ste povedali, z&nbsp;malého Ružomberka a&nbsp;posunula ho na európsku úroveň?

V&nbsp;Ružomberku to malo svoje čaro tým, že sme začínali s&nbsp;mojím kolegom Jožom Smolekom a&nbsp;to družstvo sme postupne budovali. Začínali sme v&nbsp;druhej lige Slovenska. Ďalší rok sme už hrali československú ligu a&nbsp;o&nbsp;ďalšie tri roky sme ju vyhrali. Išli sme postupne ďalej a&nbsp;ďalej po tých pomyselných schodíkoch, až sme napokon dosiahli ten najvyšší schod, a&nbsp;to víťazstvo v&nbsp;najvyššej európskej súťaži. Myslím, že práve preto bolo toto obdobie také zaujímavé.

Na našej ceste sa vystriedalo viacero hráčok. Chodili sme po Slovensku a&nbsp;hľadali sme talenty. Samozrejme, keď sme už za sebou mali prvé úspechy, cveng klubu SCP Ružomberok znel pre dievčatá fantasticky. Vedeli, že sú talentované, a&nbsp;práve na základe toho dostali od nás šancu ukázať sa. Z&nbsp;mnohých týchto dievčat sa potom stali hráčky, ktoré boli veľmi žiadané v&nbsp;celej Európe.

Čomu vďačíte za to, že ste v&nbsp;skromných podmienkach dokázali vybudovať takýto úspešný tím?

Myslím, že za to môže obrovský entuziazmus, ktorý v&nbsp;nás bol, pretože sme vždy bojovali s&nbsp;tímami, ktoré mali rozpočty desaťkrát aj dvadsaťkrát vyššie ako my. Vždy sme bojovali s&nbsp;nedostatkom peňazí a&nbsp;nakoniec tá éra sa aj skončila tým, že zahraničné tímy naše skvelé hráčky preplatili a&nbsp;naše družstvo sa jednoducho rozpadlo. My sme im skrátka nemohli ponúknuť také peniaze, aké si, samozrejme, zaslúžili, a&nbsp;v&nbsp;iných kluboch im ich bez problémov dali. Potom to pomaličky išlo dostratena, až sa naša éra skončila.

To je obrovská škoda, že na šport u&nbsp;nás neostávajú peniaze, že jednak sme si neboli schopní dobré hráčky u&nbsp;nás udržať a&nbsp;zároveň postupne vychovávať ďalšie talenty.

Výchova mladých talentov je iný problém. Všeobecne však treba povedať, že v&nbsp;tomto smere veľmi zaostávame. Len v&nbsp;rámci strednej Európy, ak to porovnám so susednými krajinami, na Slovensku ide do športu najmenej peňazí.

Som presvedčená o&nbsp;tom, že šport by sa mal finančne podporovať viac, a&nbsp;teraz nehovorím o&nbsp;tom, aby sme tu mali len špičkových športovcov, ale mali by sme to brať aj zo zdravotného hľadiska našej populácie. Šport okrem iného vychováva, vedie k&nbsp;sebadisciplíne. Zvlášť kolektívne športy učia vedieť sa v&nbsp;kolektíve pohybovať, ale aj akceptovať druhých ľudí. Pozitívnych aspektov je veľmi veľa a&nbsp;je škoda, že sa tomu nevenuje pozornosť. Ale nemáme na iné sféry života, tak sa vždy odsunie do úzadia niečo, čo je„nepodstatné“, aby sa riešilo to, čo aktuálne horí najviac. Bohužiaľ, takéto riešenia problémov vnímam ako krátkozraké.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Prejdem od športu k&nbsp;vám. Ste zaujímavá nielen úspechmi, ktoré máte za sebou, ale aj rodinnou históriou, ktorá by aspoň z&nbsp;toho, čo som čítala, vydala minimálne na tri knihy.

(Smiech.) To, čo je zverejnené, respektíve čo sa všeobecne vie, je v&nbsp;podstate len malá časť z&nbsp;toho, čo moji predkovia reálne prežili.

Nepremýšľali ste nad tým, že by ste okrem svojej kariéry zmapovali rodinnú históriu a&nbsp;zvečnili ju na papier?

Prišlo už pár ľudí, ktorí ma vyzvali, aby som knižku napísala, a&nbsp;ja na to vždy odpovedám otázkou: Kto by to čítal? (Smiech.)

Podľa môjho názoru by ste mali veľmi silnú čitateľskú základňu.

Neviem. Uvidíme, možno sa do toho pustím.

Myslím si, že vaši predkovia, respektíve tie silné korene, ktoré máte, sa premietli aj do vášho života, minimálne sa to určite odzrkadlilo na vašej kariére. Je to tak?

V&nbsp;tomto smere sa to určite odzrkadlilo. Moji predkovia boli odvážni a&nbsp;zároveň, keď som následne pôsobila na rôznych miestach vo svete, veľmi rýchlo som sa dokázala s&nbsp;daným prostredím zžiť. Nikdy mi to nerobilo problém. Pravdepodobne za toto môžu moje gény.

Len aby sme to definovali, vo vašich žilách koluje ukrajinská, ruská aj česká krv?

V&nbsp;podstate ukrajinská. Ale v&nbsp;časti, kde práve žili moji predkovia, sa veľmi ťažko robia akési rozdiely, lebo je to na hraniciach medzi Ruskom a&nbsp;Ukrajinou. Dnes už každý presne vie, kde sa nachádza Cherson a&nbsp;pred piatimi rokmi, keď som povedala, že moja babička bola z&nbsp;Chersonu, nikto netušil, kde sa to mesto nachádza. Dnes to vie každý. Otec sa narodil v&nbsp;Odese. Po mame, teda babičke, bol Rus, po otcovi dedovi Čech. Moja mama zas bola čistá Slovenka.

Žiaľ, nie, ale po rusky viem, myslím si, že lepšie ako po anglicky, hoci angličtinu v&nbsp;našom tíme USK Praha, keďže v&nbsp;ňom pôsobia zahraničné hráčky, používame ako oficiálny jazyk.

Spomenuli sme Prahu, kde opäť veľmi úspešne pôsobíte od novembra 2012. O&nbsp;ženskom veku sa nehovorí, tak len naznačím, že budúci rok oslávite krásne jubileum. V&nbsp;rámci svojej kariéry už začínate aj na odchod do dôchodku?

(Smiech.) Premýšľam, lebo sa ma na to každý pýta. Ale povedala som aj to, že je už pomaly neslušné, aby som ešte stále v&nbsp;tomto veku trénovala. Uvidíme teda, čo bude, ale je veľká pravdepodobnosť, že budúci rok oslávim jubileum a&nbsp;skončím.

Aj to tak reálne cítite, že by ste chceli skončiť alebo je to skôr preto, že sa vás na to všetci pýtajú?

Musím sa priznať, že táto práca ma stále baví. S&nbsp;manažérom a&nbsp;s&nbsp;prezidentom klubu si vždy po Vianociach, niekedy v&nbsp;januári, spoločne sadneme, a&nbsp;ak povedia, že majú záujem, poviem áno a&nbsp;pokračujem v&nbsp;práci ďalšiu sezónu. Myslím si však, že nasledujúci rok aj vzhľadom na môj vek bude iný, zlomový. Ako som povedala, už je neslušné, aby som v&nbsp;tomto veku ešte stále trénovala.

Aj viete, čo budete robiť po skončení kariéry?

Nič. (Smiech.) Ale asi budem cestovať, lebo som sa za svoj život málo nacestovala. (Smiech.)

Prípadne sa ešte môže stať, že pri basketbale zostanem. Budem pôsobiť v&nbsp;Prahe, ale na mojich pleciach už nebude taká zodpovednosť, aká bola doteraz. Zodpovednosť so sebou prináša obrovský stres a&nbsp;tomu by som sa už rada vyhla.

TAKTO SA VENUJE ŠPORTU. FOTKY NÁJDETE V GALÉRII

Trénerka storočia HEJKOVÁ otvorene o nástupe na dôchodok: Skončí svoju basketbalovú kariéru?

Výber pre vás

Trénerka storočia HEJKOVÁ otvorene o nástupe na dôchodok: Skončí svoju basketbalovú kariéru?

Súvisiace články

Andrea VEREŠOVÁ otvorene o začiatkoch svojej kariéry aj rodičovstve: Je prísna mama? FOTO

NOVÁK zo šou Na nože si servítku pred ústa nedáva: Čo je najväčší problém slovenského gastra?

Feldekov stav všetkých vyľakal. Zdravotne sa však nedarí najlepšie ani jeho milovanej manželke

Výber pre vás