Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Práve to ju motivovalo, aby pomáhala druhým a dnes je z nej psychologička. Je dôkazom toho, že s touto duševnou chorobou sa dá žiť plnohodnotný život.

Každý štvrtý až piaty Slovák má prejavy úzkosti alebo hlási aj iné problémy. Duševné ochorenia by sme nikdy nemali podceňovať, pretože to môže mať katastrofálne následky. V&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA nám psychologička Denisa Moravčík Debrecká vysvetlila, ako sa prejavujú úzkosti, ako ich zvládať a&nbsp;ako môžeme podržať dotyčného človeka.

Úzkosť pociťujeme všetci, je to prirodzené a&nbsp;chráni nás pred nebezpečenstvom, kedy sa to však stáva problémom, že negatívne ovplyvňuje naše životy?

Áno, presne tak, ako si povedala, úzkosť je úplne prirodzená a&nbsp;treba ju brať ako prirodzenú emóciu, ktorá je evolučná. Bez toho stresu, bez tej úzkosti by sme neprežili, ale povedala by som, že je potrebné, aby človek trošku spozornel, keď zasahuje do jeho každodenného života. To znamená, že možno má problém robiť niektoré aktivity, ktoré napríklad predtým bežne robieval. Potom môže zasahovať aj do fyzického zdravia. Naozaj vtedy treba spozornieť, lebo funkčná úzkosť by mala byť krátkodobá. Mala by nám pomôcť vyriešiť nejaký problém, ale to chronická úzkosť nerobí.

Napríklad človek, ktorý bol predtým extrémne spoločenský, sa zrazu bojí ísť medzi ľudí. Môže sa úzkosť prejavovať aj prostredníctvom panických atakov?

Áno, úzkosť má naozaj rôzne prejavy. Povedala by som, že panický atak si môžeme predstaviť ako akútne vyvrcholenie úzkosti. Po prvé, veľmi často sa prejavuje katastrofickými myšlienkami. Pri panickom ataku napríklad prichádzajú myšlienky, že človek zomiera alebo že sa zrúti či zblázni. Je to naozaj veľmi nepríjemné. A&nbsp;taktiež sa panický atak prejavuje aj z fyzickej stránky. Človeku môže napríklad veľmi rýchlo búšiť srdce. Má pocit, že nemôže dýchať. Môže tam byť točenie hlavy, pocit na odpadnutie. Naozaj veľmi veľa nepríjemných fyzických prejavov.

Môže sa stať, že človek pociťuje isté problémy – napríklad bolesti, ide k&nbsp;doktorovi a&nbsp;ten mu povie, že je to problém, ktorý sa týka skôr psychiky?

Áno, stáva sa to často. U&nbsp;mňa to bolo tak, že najprv som išla k&nbsp;viacerým doktorom, lebo naozaj som si myslela, že ten problém je fyzický. Človek môže mať pri panickom ataku pocit, ako keby mal dostať infarkt, ako keby mal ťažkosti s&nbsp;dýchaním. Pri mnohých fyzických prejavoch naozaj môže ísť o&nbsp;psychické ochorenie, ktoré sa manifestuje týmto spôsobom. Veľa ľudí v&nbsp;podstate najprv vyhľadá všeobecného lekára a&nbsp;vôbec si neuvedomia, že ide o&nbsp;úzkostnú poruchu.

Úzkostnou poruchou trpíš aj ty. Koľko si mala rokov, keď ti ju diagnostikovali?

Pokračovanie na ďalšej strane...

Otvorene o&nbsp;tom hovoríš na sociál­nych sieťach, pomáhaš druhým ľuďom. Bála si sa niekedy, že by ťa okolie kvôli tomu odsudzovalo alebo si ťa zaškatuľkovalo?

Popravde som sa toho nebála. Keď sa mi úzkostná porucha začala, nenašla som veľa informácií na slovenskom webe, a&nbsp;vtedy vznikla túžba o&nbsp;týchto ochoreniach robiť osvetu. S&nbsp;osvetou o&nbsp;duševnom zdraví som začala až neskôr, po vysokej škole. Za svoje ťažkosti som sa nehanbila a&nbsp;skôr tam prevyšovala túžba ľudí vzdelávať a&nbsp;rozpovedať svoj príbeh. Osobne si nemyslím, že je to niečo, za čo by som sa mala hanbiť, alebo že to bolo nejaké moje zlyhanie, a&nbsp;navyše by mi prišlo bezpredmetné, aj keby si to niekto pomyslel. Naozaj prevážila tá túžba vzdelávať.

Aké sú druhy úzkostnej poruchy?

Druhov je naozaj veľmi veľa. Najpriamočiarejšie druhy úzkostných porúch sú fóbie. Ide o&nbsp;stav, keď sa niekto bojí nejakej situácie, predmetu. Napríklad niekto má fóbiu z&nbsp;lietania, zo psov, z krvi a&nbsp;podobne. Potom je častá napríklad generalizovaná úzkostná porucha. Prejavuje sa chronickými obavami a&nbsp;starosťami. Tento človek sa zvykne obávať o&nbsp;veľmi veľa častí života – vzťahy, o&nbsp;svoju finančnú situáciu, pracovný život, zdravie. Môžu sa tam pripojiť rôzne fyzické prejavy, ktoré nie sú možno až také silné ako pri tom akútne panickom ataku, ale môžu byť tiež nepríjemné. Ďalej poznáme napríklad panickú poruchu, obsedantno-kompulzívnu poruchu, posttraumatickú stresovú poruchu a&nbsp;mnoho iných.

Čo nám môže spôsobiť úzkosti?

Je to veľmi komplexná téma a&nbsp;je dobré si uvedomiť, že úzkostné poruchy nikdy nespôsobuje jedna vec. Je to vždy komplexné. Aby prepukla úzkostná porucha, musí sa stretnúť viacero faktorov. Napríklad, niekto má nejakú genetickú predispozíciu alebo má individuálne neurobiologické nastavenie mozgu a&nbsp;potom tento človek zažije nepriaznivé rodinné prostredie, traumu, chronický stres alebo sa naučí nejakým spôsobom zmýšľať. Toto sa vlastne všetko spojí a&nbsp;vyprodukuje to úzkostnú poruchu. Nikdy to nie je chyba iba genetiky, rodičov, školy. Vždy je to viacero faktorov, ktoré sa spoja dohromady.

Na čo by si mali dávať rodičia pozor, aby nespustili úzkosti u&nbsp;dieťaťa?

Výskumy ukazujú, že čo môže výrazne vplývať na vznik úzkostných porúch, je takzvané príliš protektívne rodičovstvo. To sa často stáva, keď je rodič sám úzkostný a&nbsp;nerobí to, samozrejme, s&nbsp;nejakým zlým úmyslom, ale možno až príliš dieťa ochraňuje alebo sa oň obáva. To sú napríklad rodičia, čo hovoria deťom: „Nechoď tam, lebo ťa okradnú, daj si bundičku, lebo ochorieš, skončíš v&nbsp;nemocnici.“ Možno aj zakazujú dieťaťu robiť bežné aktivity kvôli svojmu strachu, a&nbsp;to často môže v&nbsp;dieťati potom neskôr vyvolať úzkosť. Dieťa sa možno nenaučí, že tie ťažké situácie v&nbsp;živote zvládne. Samozrejme, sú rôzne typy rodičovstva, ktoré môžu prispieť k&nbsp;rozvoju úzkostnej poruchy, a&nbsp;len preto, že niekto zažije tento typ výchovy, tiež automaticky neznamená, že sa tam tá úzkostná porucha vyvinie. Je to naozaj komplexné.

Rodičia by si teda mali dávať pozor na to, že všetkého veľa škodí. Čo však spôsobuje, že sa nám úzkosti zhoršujú? Môže ísť napríklad o&nbsp;perfekcionizmus, neustále vystavovanie sa stresu?

Je tam veľmi veľa faktorov, ktoré sú často individuálne, ale také, čo si všímame najčastejšie, je perfekcionizmus, nutnosť mať všetko na stodvadsať percent, príliš veľké tlačenie sa k&nbsp;tomu výkonu. Vždy hovorím, že je v&nbsp;poriadku mať na seba vysoké nároky, ale vždy by mali byť realistické. Mali by byť splniteľné, lebo keď nie sú, tak už dopredu sa odsudzujeme na to, že proste tam tie negatívne emócie budú. U&nbsp;veľa ľudí je problém, že majú problém nastaviť si hranice, nevedia povedať nie a&nbsp;seba nikdy nedávajú na prvé miesto, čo sa tiež môže stať problémom. To sú dva časté faktory, ale, samozrejme, je ich tam veľmi veľa, ktoré sú na individuálnej báze. Môže to byť aj nejaký spôsob rozmýšľania, ktorý sa človek naučí za život, ktorý tú úzkosť vlastne udržuje.

Pokračovanie nájdete na ďalšej strane...

Akými spôsobmi môžeme zvládnuť úzkosti?

Záleží, o&nbsp;aký typ úzkosti ide. Niekedy sa používajú iné techniky pri panickom ataku a&nbsp;napríklad, ako som spomínala pri tej generalizovanej úzkostnej poruche, alebo napríklad pri obsedantno-kompulzívnej poruche. Čo sa týka panického ataku, akútnej úzkosti, používajú sa dychové cvičenia alebo cvičenia mindfulness – to znamená, sprítomňovanie sa v&nbsp;terajšom momente. Ale vždy je vhodná aj dlhodobá práca na sebe. To môže zahŕňať menenie myšlienkových vzorcov, postupné vystavovanie sa tým situá­ciám, ktoré nám spôsobujú strach. A,&nbsp;samozrejme, vždy odporúčam aktívnu prácu s&nbsp;odborníkom.

Je možnosť, že by sa z&nbsp;úzkosti vedel človek lepšie dostať aj prostredníctvom liekov?

Áno, ale farmakoterapia je v&nbsp;rukách psychiatra, nie psychológa.

Psychické ochorenia sa zvyknú často podceňovať a&nbsp;mnohí to ani nemusia brať tak vážne. Čo by sme určite nemali hovoriť človeku s&nbsp;úzkostnou poruchou?

Ja by som sa určite vyvarovala toxickej pozitivite. Takže hovoriť niekomu, že musí stále prežívať pozitívne emócie, že úzkosť je zlá alebo to napríklad takto zľahčovať: „Veď máš prácu, partnera, deti, ako môžeš mať úzkosti?“ O&nbsp;tom tá úzkosť nie je. Naozaj by sme to nemali zľahčovať, mali by sme toho človeka vypočuť, dať mu podporu a&nbsp;možno ho aj podporiť vo vyhľadaní odbornej pomoci.

Môže úzkostná porucha, a&nbsp;hlavne neriešená, vážne ovplyvňovať aj naše vzťahy? Či už partnerské, kamarátske alebo pracovné...

Áno, samozrejme, a&nbsp;to viacerými spôsobmi. Veľa ľudí sa začne vyhýbať sociálnym kontaktom. Keď príde úzkosť, neplatí to pre každého, ale veľa ľudí sa možno do seba uzavrie, alebo majú aj strach, čo je, samozrejme, pochopiteľné, zo sociálnych situácií. Boja sa, že tam na nich príde úzkosť, panický atak, boja sa, čo by si tí druhí pomysleli. Človek s&nbsp;úzkosťou to nemyslí zle, to je dobré pochopiť, ale môže to určite narušiť vzťahy.

Dá sa žiť plnohodnotný život s&nbsp;týmto duševným ochorením?

Samozrejme, že sa dá. Ja si myslím, že som toho príkladom, keď­že mám úzkostných ochorení viacero. Keď je človek diagnostikovaný alebo si začne všímať prejavy duševného ochorenia, netreba strácať nádej. V&nbsp;súčasnosti už naozaj existuje liečba a&nbsp;spôsoby, ako úzkosť manažovať, a&nbsp;navyše to naozaj nehovorí nič o&nbsp;človeku. Nie je to žiadna osobná slabosť. Určite sa s&nbsp;tým dá žiť plnohodnotný život.

Na základe tvojej skúsenosti, ako si ty vedela prekonať úzkostné obavy?

Veľmi mi pomohlo to uvedomenie, že moje myšlienky nie sú fakty a&nbsp;to je taká základná vec, ktorú hovorím ľuďom. Tie myšlienky sú často iba naše domnienky. Sú to iba mentálne procesy, ktoré zažívame a&nbsp;vôbec nemusia byť založené na faktoch. Vtedy som s&nbsp;tým začala pracovať tak, že vždy keď prišla nejaká úzkostná myšlienka, obava, tak som sa spýtala samej seba, či je to iba moja domnienka alebo je to naozaj podporené faktami, a&nbsp;to mi veľmi pomohlo. Potom som uvidela, že mnoho tých obáv vôbec nie sú realistické a&nbsp;založené na faktoch.

Život s&nbsp;úzkostnou poruchou určite nie je prechádzka ružovou záhradou, našla si v&nbsp;tom však predsa niečo pozitívne?

Určite áno, aj keď nerada hovorím o&nbsp;úzkostnej poruche ako o&nbsp;dare. Bola by som radšej, keby sa to nestalo, ale teraz, keď sa na to spätne pozerám, áno, mne osobne to dalo veľa. Možno keby tá úzkostná porucha neprišla, tak by som sama sebe až tak nerozumela. Dalo mi to hlbšie pochopenie samej seba, musela som na sebe aktívne pracovať, čo mi vlastne teraz pomáha, a&nbsp;dalo mi to vlastne aj to pochopenie pre druhých. Mám pocit, že moje empatia voči iným sa zvýšila. Uvedomila som si, že nikdy nevieme, čo ten druhý človek môže zažívať, čo môže v&nbsp;sebe nosiť.

Trápi vašich blízkych úzkosť? Psychologička varuje: Veci, ktoré by ste im nemali hovoriť

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Trápi vašich blízkych úzkosť? Psychologička varuje: Veci, ktoré by ste im nemali hovoriť

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Doktor Bajer pomohol tisíce ľuďom, no najprv chcel pomôcť sebe: Bol som obézne dieťa

Rodičia robia pre predčasne narodeného Danielka (6) všetko: Ráno sa už nemusí zobudiť

Danielka (6) lekári viackrát pochovali: Prvé dva roky liečby stáli 50 000 eur, hovorí mamička

Výber pre vás