Vladimír Kampf

Po vernisáži v&nbsp;budove pražského Karolina, historicky najstaršieho univerzitného internátu v&nbsp;strednej Európe, som sa mamy českého fotoreportéra Jana Šibíka spýtal, či jej syn bol odmala taký vietor či skôr strih vetra, u&nbsp;ktorého človek nevie, ako náhle zmení smer. Mama Pavla Šibíková sa usmiala: „Vždy. Nikdy nebol iný, preto dosiahol to, čo dosiahol.“

Keď mi Jan po prvý raz povedal o&nbsp;zámere vydať obrazovú knihu o&nbsp;Severnej Kórei a&nbsp;urobiť k&nbsp;tomu veľkú výstavu v&nbsp;centre hlavného mesta Českej republiky, zapochyboval som. Investoval do projektu vlastné peniaze a dúfa, že sa im s partnerkou Danielou Matulovou suma, ktorú do tohto odvážneho diela vložili, vráti.

Jan Šibík je známy najmä fotografiami z&nbsp;vojnových konfliktov a&nbsp;katastrof z&nbsp;celého sveta. Má slušnú kôpku ocenení zo súťaže Czech Press Photo a&nbsp;jednu cenu z&nbsp;World Press Photo. K&nbsp;tomu veľa ďalších. Hovorí, že pre fotografa je najdôležitejšia kniha. Tá zostáva. Mal by to byť vrchol. Svoje knihy a&nbsp;fotografie predáva vo vlastnom e-shope. Rozprávali sme sa v&nbsp;predvečer vernisáže pri poháriku prosecca.

Pretože ma vždy fascinovala. Vždy som sa tam chcel dostať a&nbsp;prvých desať rokov som len žiadal o&nbsp;vízum, ale nedostal som sa ani za bránu ambasády. V&nbsp;Prahe je severokórejská ambasáda, tak ako je naša ambasáda v&nbsp;Pchjongjangu.

Dostať sa tam ti pomohla náhoda.

Vtedajší predseda poslaneckej snemovne Lubomír Zaorálek tam plánoval cestu a&nbsp;bral novinárov. Bolo to v&nbsp;roku 2005. Ja ani veľmi „nemusím“ oficiálne politické cesty. Ako novinár som sa im vyhýbal, pretože sú nudné. Človek sa dostane akurát tak na nejaké ministerstvá či do parlamentu a&nbsp;na oficiálne miesta. Severnú Kóreu som však vidieť chcel. Vedel som, že sa dostanem na miesta, na ktoré by som sa ako turista nedostal, aj keby mi dali vízum.

Nakoniec si dostal aj turistické vízum a&nbsp;v&nbsp;roku 2007 si opäť cestoval.

Režimu došli peniaze. Kim Čong-il miloval francúzske vína a&nbsp;filmy. Vymysleli preto veľmi drahé turistické zájazdy do skanzenu komunizmu. Samozrejme, oni to tak nebrali. Zájazdy ponúkli postsocialistickým krajinám, ktoré žili sentimentom po minulých časoch. Neskôr sa nebránili ani západným krajinám. Prileteli sme na dva dni do Pekingu a&nbsp;potom sme strávili štyri dni v&nbsp;Severnej Kórei. Tritisíc eur na hlavu...

Napriek cene tam nebolo jednoduché fotografovať.

Môžeš fotiť iba to, čo oni uznajú za vhodné. Počas druhej, turistickej cesty mi pomohla obrovská náhoda. Z&nbsp;Pekingu nebolo letecké spojenie každý deň, preto sme museli jednu cestu absolvovať vlakom. Mali to aj v&nbsp;programe. Preto som si povedal, že tam cestovať chcem. Z&nbsp;vlaku som mal šancu odfotiť niečo z&nbsp;každodenného života. Nevedel som, aká bude vo vlaku kontrola, ale šancu som si nenechal ujsť. Cestovalo so mnou a&nbsp;s&nbsp;kolegom novinárom Danom Hrubým niekoľko kovaných súdružiek, ktoré boli presvedčené, aké to tam bude super. Bolo mi ich ľúto. Keď videli realitu, neverili vlastným očiam.

Na čínsko-severokórejskú hranicu sme prišli skoro ráno. Potom sme cestovali osem hodín cez Severnú Kóreu. To bolo to najzaujímavejšie, čo som mohol vidieť. Osem hodín som fotografoval z&nbsp;vlaku. Boli sme na jednom z&nbsp;prvých zájazdov. Ľudia na nás len pozerali a&nbsp;nevedeli, čo s&nbsp;nami. Vlak išiel pomaly, občas zastal. Kým niekto stihol zareagovať, už sme sa pohli. Okrem toho Severokórejčania náš vozeň na hranici zamkli, takže sa k&nbsp;nám ani nikto nemohol dostať.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Cestovali sme v&nbsp;spoločnosti, ktorej súčasťou bola aj skupinka srdečných Moravanov. Tí sa hneď s&nbsp;každým kamarátili a&nbsp;do každého liali slivovicu. Severokórejskí pohraničníci veľmi rýchlo spanikárili, z&nbsp;vlaku ušli a&nbsp;zamkli nás.

Ľudia, ktorých si fotil z&nbsp;okna, ti pozerajú priamo do objektívu.

Boli prekvapení a&nbsp;nevedeli, čo majú robiť.

Na tvojich fotkách sa nikto nesmeje. Oni sa naozaj nesmejú?

Myslím, že tam je smiech zakázaný alebo aspoň veľmi nebezpečný. Ak sa smejú, tak iba na situáciách či miestach, ktoré povolí režim. Myslím, že akékoľvek emócie sú tam zakázané. Je nemysliteľné vidieť pár, ako sa drží za ruky alebo bozkáva. Možno to urobia niekedy nepozorovane, ale nikdy nie verejne. Okrem toho mali zakázané rozprávať sa s&nbsp;cudzincami.

To sa nedalo. Kontakt s&nbsp;ľuďmi sme mali iba cez našich sprievodcov. Čakali nás v&nbsp;Pchjongjangu a&nbsp;neopustili po celý ďalší čas. Bývali v&nbsp;tom istom hoteli ako my. Keď som sa aj niekoho niečo opýtal, odpovedal za neho sprievodca.

Skúsil si aspoň komunikáciu pohľadom?

Z&nbsp;mojich fotografií vidíš, že tí ľudia nevedeli, ako majú reagovať. Boli si neistí. Niektorí videli cudzinca po prvý raz v&nbsp;živote. Len tak sa poprechádzať mestom sme nesmeli. V&nbsp;tom čase mali jednu autorizovanú stanicu metra, na ktorú vodili turistov. Dnes ich majú dve a&nbsp;môžeš sa medzi nimi odviezť. Ukázali nám, kde môžeme fotiť. To už potom nikto nič nehovoril ani neprotestoval. Všetci sa tvárili, akoby sme tam neboli.

Komunikácia s&nbsp;deťmi býva jednoduchšia.

Deti sú, samozrejme, trochu živ­šie, ale oni do nich ideológiu hustia už od škôlky. Deti sa občas zatvárili radostne a&nbsp;pokúsili sa prejaviť. Nejaké emócie sa mi podarilo odfotografovať, iba keď ma nevideli. Vtedy som si všimol aj držanie za ruky. To bola výhoda vlaku.

Zažil si tam nejaké prekvapenie?

Každý deň tisíckrát. Je to absurdná krajina. To si nevieš prestaviť. Predstavy sú vždy farebné. Nevychádzal som z&nbsp;údivu, keď mi hovorili, že Kim Čong-il napísal knihu o&nbsp;ekonomike, o&nbsp;pestovaní orchideí, o&nbsp;traktoroch, o&nbsp;granáte... Keď som sa spýtal, koľko ich vlastne napísal, povedali mi, že dvetisíc. Bol som v&nbsp;šoku, či to myslia naozaj. Sprievodca nám s&nbsp;úplne vážnou tvárou povedal, že keď Kim Čong‑il zomrel, z&nbsp;lesa vybehla líška a&nbsp;nariekala tak ako ostatné zvieratá. To máš pocit, že si kdesi mimo. Oni to však berú úplne vážne bez najmenšieho náznaku irónie.

Máš aj nejaké príjemné prekvapenie?

V&nbsp;Severnej Kórei nemôžeš byť príjemne prekvapený. To neexistuje. Po celý čas si tam v&nbsp;napätí a&nbsp;strese. Príjemné prekvapenie bol návrat do Číny. Čínu nepovažujem za demokratickú krajinu, ale po návrate do Pekingu sme mali pocit, že sme prišli do slobodnej krajiny. Severná Kórea sa nedá porovnať s&nbsp;komunistickou Kubou, Laosom či Vietnamom. To je oveľa-oveľa horšie. Nedá sa to porovnať ani s&nbsp;päťdesiatymi rokmi minulého storočia v&nbsp;Československu. Tá krajina nemá páru.

Na poslednej ceste si tam bol v&nbsp;roku 2019. Opäť oficiálne s&nbsp;politikom Lubomírom Zaorálkom.

Kupujem si všetky obrazové publikácie o&nbsp;Severnej Kórei. Väčšina fotografov sa tam dostala raz alebo dva razy v&nbsp;priebehu jedného roka. Zvyčajne boli na tých istých miestach, ktoré sú stále tie isté. Ja som mal možnosť vidieť zmenu. V&nbsp;roku 2005 bol Pchjongjang šedivé, pochmúrne mesto sovietskeho typu. Neboli tam žiadne obchody, čo bolo veľmi čudné. V&nbsp;roku 2007 tam už boli prvé obchodíky a&nbsp;sem-tam nejaké auto. V&nbsp;roku 2019 bolo zrazu mesto farebné, vybudovali štvrť mrakodrapov, pred ktorými sa diali bizarné situácie. Vidieť ženy v&nbsp;uniformách, ako strihajú trávnik nožnicami, je neuveriteľné. Ak sa niečo nezmenilo, tak je to práve bizarnosť tej krajiny. Zrazu mali nákupné centrum ako u&nbsp;nás a&nbsp;v&nbsp;ňom kopu prepašovaného západného tovaru niekoľkonásobne drahšieho ako u&nbsp;nás. Je len pre elitu.

Zmenil sa aj prístup k&nbsp;ľuďom?

V&nbsp;roku 2019 bol už pri moci Kim Čong-un. Niekoľko rokov predtým začali ľudia sledovať pamäťové médiá s&nbsp;rôznymi filmami. Ľudia, ktorí sa odvážili siahnuť po týchto médiách, ktoré im posielajú balónmi Juhokórejčania, zrazu videli, že to, čo im vtĺkajú do hlavy, že Severná Kórea je najlepšie miesto na život na planéte a&nbsp;všade inde je to hrôza a&nbsp;bieda, nemusí byť celkom tak. To Kim Čong-unovi podrezáva konár. Logicky sa z&nbsp;neho stal absolútny netvor, ktorý musí vyvolávať oveľa väčší strach ako jeho otec. Je omnoho krutejší. Preto dal zabiť vlastného brata, ktorý žil v&nbsp;Malajzii a&nbsp;mohol by priniesť aspoň nejaké demokratické náznaky. Dal zabiť aj strýka a&nbsp;vyvoláva maximálny strach.

Dokedy to v&nbsp;Severnej Kórei vydrží?

To neviem. Tí, ktorým sa podarí utiecť, často hovoria veci tak, ako ich chceme počuť. Ďalšie informácie máme zo satelitov. Aj náš veľvyslanec sa môže voľne pohybovať iba po Pchjongjangu. Ak chce cestovať mimo mesta, musí to nahlásiť a&nbsp;čakať na povolenie. Potom ho počas celej cesty niekto sleduje.

Po pandémii krajinu znova otvorili pre turistov tento rok vo februári.

Prišlo pár ruských zájazdov do lyžiarskeho centra, ktoré pre nich pripravili. Ale ani im sa tam nepáčilo. Možno tam začnú púšťať turistov z&nbsp;Číny.

Po tom, ako som vydal knihu a&nbsp;zorganizoval výstavu? Zbláznil si sa? Nie som samovrah. To je nemysliteľné.

Svedectvo z krajiny, ktorá nemá páru: Všade inde hrôza a bieda

Výber pre vás

Svedectvo z krajiny, ktorá nemá páru: Všade inde hrôza a bieda

Súvisiace články

Ľudstvo otvorilo brány do pekla: Jedinečný festival pod holým nebom poukazuje na vážny problém

Dedina s chuťou a príchuťami: K Šenkviciam patrí víno, ovocie, pečivo, pivo a komunita

Umenie v športe: Traja blázni do plávania sa namotali na moderný päťboj

Výber pre vás