Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Vždy chcela zachraňovať ľudí, a&nbsp;keď vypukla vojna na Ukrajine, pomohla tisíckam utečencov. Podarilo sa jej evakuovať aj predčasne narodené dievčatko z&nbsp;Charkova. O&nbsp;jej&nbsp;odvážnej činnosti sme sa rozprávali v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Vyštudovala si v&nbsp;Taliansku medzinárodné právo, kde si sa učila o&nbsp;veciach, ktorým sa väčšina ľudí vyhýba. Čím konkrétne si sa zaoberala?

Mojím snom bolo vyštudovať diplomaciu a&nbsp;čisté medzinárodné vzťahy, tie politické. Súčasťou štúdia však bolo aj sústredenie na boj proti terorizmu, obchodu s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;s&nbsp;organizovaným zločinom. Tvorilo to dosť podstatnú časť mojich predmetov. Išli sme veľmi do hĺbky a&nbsp;otvorili sme všetky tabuizované témy. Štúdium bolo neskutočne náročné na psychiku.

Nevedela si, do čoho ideš, aké ťažké témy ťa na univerzite čakajú, ale teraz sa tým zaoberáš aj v&nbsp;reálnom živote. Nepovažuješ to za osud?

Áno, bolo to tak. Keď som zistila, kde som sa ocitla, prednášali nám aj kriminológovia a&nbsp;videli sme reálne zábery zo všetkého, išla som na študijné oddelenie s&nbsp;tým, že by som rada zmenila odbor. Povedali mi, že by som potom automaticky prišla o&nbsp;prospechové štipendium. To ma tam držalo, lebo som to potrebovala ako dievča zo strednej Európy, aby som mohla doštudovať. Zaťala som sa a&nbsp;išla som do toho. Po vyštudovaní mojej školy som sa prihlásila do rôznych organizácií. Posielala som životopisy, ale vtedy boli ťažké časy, rok 2010 a&nbsp;finančná kríza, a&nbsp;spätná väzba nebola pozitívna. Nikto sa mi neozval a&nbsp;nastúpila som do bankovo-poistného sektora ako manažérka, ale stále som mala v&nbsp;hlavne poslanie pomáhať. Pôvodne som chcela byť lekárka. Keby som to bola robila naplno s&nbsp;mojím vzdelaním, takisto by som zachraňovala ľudí, ale troška iným spôsobom. Je to však moje hobby popri práci.

Dokázala si sa s&nbsp;touto školou uplatniť na Slovensku?

Musela som sa vrátiť do Talianska, aby ma zamestnali v&nbsp;riadení spoločnosti UniCredit. Tam som sa venovala reputačným a&nbsp;operačným rizikám.

Necítila si krivdu, keď ťa tu nikto nezamestnal, a&nbsp;pritom si vyštudovala niečo, čo sa na Slovensku až tak do hĺbky neštuduje?

Je to špecifický odbor, študuje sa v&nbsp;málo krajinách. Na úrade práce mi povedali, že som pre nich prekvalifikovaná aj z&nbsp;jazykového hľadiska. Vtedy som ovládala päť alebo šesť jazykov. Táto špecializácia bola taká, že som bola akoby nepoužiteľná na začiatku. Našťastie ešte počas štúdia, keď sa začala hospodárska kríza, som si urobila špecializáciu nad rámec –&nbsp;manažment rizík. Potom som sa vrátila k&nbsp;tomu, čo boli pre mňa zadné dvierka, a&nbsp;to mi odštartovalo kariéru. Bolo to však trošku neuspokojivé z&nbsp;ľudského hľadiska a&nbsp;z&nbsp;toho poslania. Chcela som robiť niečo iné, zachraňovať ľudí.

Bolo vypuknutie vojny na Ukrajine pre teba impulzom, aby si do toho išla naplno?

Áno, presne tak. Už som poznala nejakých Ukrajincov na Slovensku a&nbsp;tí ma ako prví požiadali o&nbsp;pomoc, keď sem potrebovali dostať svoje deti a&nbsp;príbuzných. To bolo v&nbsp;deň nula, v&nbsp;deň, keď to vypuklo. Zmobilizovala som a&nbsp;zapojila všetky záložné plány, čo treba robiť v&nbsp;prípade invázie. Začala som volať na hranice, hraničnú políciu. Nabádala som, aby jeden peší prechod medzi Ukrajinou a&nbsp;Slovenskom otvorili na 24&nbsp;hodín, lebo predtým bol otvorený iba na dvanásť hodín. Vyzvala som hneď Ukrajincov, že ak môžu, nech si zoberú so sebou rodné listy, sobášne listy, diplomy dokazujúce vzdelanie. Cítila som, že toto celé nebude trvať iba týždeň a&nbsp;budú si potrebovať nostrifikovať vzdelanie v&nbsp;krajine, v&nbsp;ktorej by chceli zostať. Začali ma zdieľať ukrajinskí spravodaji, a&nbsp;tak som sa dostala k&nbsp;veľmi širokému ukrajinskému publiku. Keď už boli tu, pýtala som sa, kto by ich kde mohol ubytovať, zamestnať, do akej škôlky a&nbsp;školy môžu ísť deti, či zoperujú onkologických pacientov, ktorých čakala operácia. Bolo to veľmi náročné.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vieš približne, koľkým ľuďom si pomohla?

Tisícom. Neviem to odhadnúť. Obracali sa na mňa tisíce ľudí individuálne a&nbsp;ešte som robila videá, ktoré mohli pomôcť a&nbsp;zdieľali sa. Vyzývala som napríklad ženy na opatrnosť, aby na hraniciach nastupovali do certifikovaných áut, ktoré stáli overené v&nbsp;rade, aby sa zabránilo únosom. Na začiatku, žiaľ, k&nbsp;tomu došlo. Prišli anonymné autá zo západnej Európy a&nbsp;nakladali ženy a&nbsp;deti. Ďalšia dôležitá vec bola, že detské kočíky a&nbsp;nosiče boli najprv kvalifikované ako tovar. Spolu s&nbsp;lekármi dobrovoľníkmi z&nbsp;Červeného kríža, ktorí boli na hraniciach, sme tlačili na to, aby sa to prekvalifikovalo na zdravotnícku pomôcku. Všetci si pamätáme, aké boli dlhé rady matiek s&nbsp;deťmi, ktoré čakali a&nbsp;nemohli si zobrať kočík. Držali deti na rukách. Bol vtedy február alebo marec, mínusové teploty a&nbsp;deti mali aj omrzliny. Tlačila som na to, aby ľudia posielali do pohraničných oblastí detské nosiče, aby si ich mamy zabalili a&nbsp;zohriali vlastným telom.

Za toto ti musia byť mnohí vďační. Máš dodnes dobré vzťahy s&nbsp;niektorými ľuďmi, ktorých si takto spoznala?

Mám, ukrajinská komunita mi ostala verná. Väčšinou sú už zastabilizovaní v&nbsp;krajinách, kde sa rozhodli ostať žiť. Niektorí sa vrátili, ale sledujú ma aj pre osvetu týkajúcu sa boja proti týraniu, zneužívaniu detí, šikane. Šírim ju nielen na Slovensku, ale vo všetkých krajinách, kde žijú.

Môžeš s&nbsp;odstupom času povedať, či sem stále chodí veľa Ukrajincov alebo sa to už stabilizovalo?

Musíme si uvedomiť, že každý chce ostať doma. Mnoho ľudí v&nbsp;panike najprv vycestovalo, ale potom kvôli sociálnym väzbám a&nbsp;preto, že sa rodiny rozdelili, sa rozhodli ostať. Mnoho z&nbsp;nich sa rozhodlo vrátiť a&nbsp;takisto mnoho z&nbsp;nich tu, bohužiaľ, nenašlo pracovné uplatnenie vzhľadom na svoju kvalifikáciu a&nbsp;posunulo sa viac na západ.

Pamätáš si príbeh, ktorý tebou najviac otriasol?

Áno, máme taký dojemný. Bolo to predčasne narodené dievčatko v&nbsp;Charkove. Obávali sme sa, že charkovskú nemocnicu zbombardujú, aj sa to nakoniec stalo, ale v&nbsp;hodine dvanástej sme ho evakuovali v&nbsp;evakuačnom vlaku. Keď sa narodí novorodenec s&nbsp;nedozretými pľúcami, je potrebné, aby bol v&nbsp;sterilných podmienkach v&nbsp;inkubátore. Takto sa väčšinou novorodenec transportuje a&nbsp;aj to nie dlhý čas. My sme museli zariskovať, lekári dievčatko „nadopovali“ liekmi, aby to prežilo. Evakuačným vlakom, ktorý bol plný ľudí, ju mama preniesla do mesta Vinnycia, odtiaľ do Užhorodu, odtiaľ cez hranicu a&nbsp;tam sme zabezpečili transport až do Bratislavy. Dievčatko prežilo, žije a&nbsp;aj mama je v&nbsp;poriadku.

Bola si niekedy aj ty na hraniciach alebo priamo na Ukrajine?

Sama som mala vtedy malé dieťa, neboli sme flexibilní, čo sa týka cestovania. Na hraniciach som bola, ale už len ako diváčka. Ja som bola tá bratislavská centrála. Môj nápad bol napríklad poskytnúť bezplatný vstup ukrajinským utečencom do zoologickej záhrady, kde sme sa často zdržiavali. Ihrisko v&nbsp;zoologickej záhrade bola moja centrála, kde sme sa stretávali so ženami. Vedeli, že som tam. Poskytovala som im psychologickú pomoc, kým sa deti hrali. Okrem toho mi nosili životopisy, vymieňali sme si e-mailové adresy. Životopisy som prekladala z&nbsp;ukrajinčiny, ktorú som sa sama za pochodu naučila, a&nbsp;takto sme fungovali.

Hovoríš siedmimi jazykmi a&nbsp;za týždeň si sa naučila po ukrajinsky. Ako je toto možné?

Viem im vysvetliť, ako prejsť zo statusu odídenca na status prechodného pobytu. Viem im vysvetliť právne legislatívne témy, vojenské stanné právo v&nbsp;ukrajinčine, ich právo, ale napríklad si neviem v&nbsp;reštaurácii vypýtať jedlo. Začala som z&nbsp;tej druhej strany. Odbornú ukrajinčinu som sa učila za pochodu popri videách, ktoré som nahrávala. Keď som si čítala ich správy, mala som pokazený prekladač, bola som nútená naučiť sa azbuku. Tú som vedela ešte z&nbsp;detstva, keď som sa to učila podľa textov skupiny Tatu. Azbuku som celkom ovládala a&nbsp;tým, že viem aj po grécky, tak som to lúštila.

Nedostala si za túto pomoc hejt?

Nie, asi som jediná, ktorá ho nemala. Môj manžel hovorí, že asi preto, že nikto sa neodváži priečiť právnikovi. Možno preto, že ľudia vedeli, že to robím zadarmo. Ostatní dobrovoľníci by sa možno vyjadrili inak. Sem-tam sa ma pýtali, prečo nepomáham aj Slovákom. Pomáham, stále ide aj tá linka, ale Ukrajina bola v&nbsp;tom čase nástojčivejší problém. Hejteri ma našťastie obchádzajú.

Získala si výnimočné ocenenie Srdce na dlani za svoju dobrovoľnícku činnosť. Aký to bol pocit?

Úžasný, cítila som sa ako na Oscaroch. Prichystali pre mňa aj prekvapenie. Bola som nominovaná v&nbsp;prvej kategórii dobrovoľník ako jednotlivec, tam vyhlásili niekoho druhého. Vedela som, že moju kategóriu už vyhlásili, tak som si spokojne sedela. Keď sme už mali ísť k&nbsp;slávnostným stolom, vyhlásili výnimočné ocenenie a&nbsp;vtedy to prišlo, úplne na konci. Takmer som odpadla, ledva som vyšla na pódium a&nbsp;bola som veľmi dojatá. Je pekné pomáhať dobrovoľnícky, ale je veľmi príjemné, keď to niekto ocení.

Tvoju snahu ocenila aj prezidentka Zuzana Čaputová, s&nbsp;ktorou si sa stretla. Aké to bolo?

Bol to úžasný pocit, hlavne preto, že sme kolegyne právničky. Pani Čaputová je mimoriadne charizmatická, dôstojná. Vždy som ju obdivovala cez moju expertízu a&nbsp;politické vedy, ktoré som vyštudovala. Pre mňa je prototyp politika, ktorý je hodný reprezentovať krajinu. Mimoriadne som sa tešila práve na ten moment, keď ju stretnem. Atmosféra bola pokorná. Pani prezidentka trikrát podčiarkla, že dobrovoľníci sú vyslovene ľudia, ktorí majú srdce na dlani, a&nbsp;ona je práve akoby mecenáš dobrovoľníkov a&nbsp;ľudí, ktorí nezištne pomáhajú, súzneli sme tam.

Počas udeľovania cien viackrát odznelo, že si Amal Clooney zo Slovenska. Cítiš sa tak?

Už asi áno. Pociťujem to vtedy, keď za mnou prídu napríklad tínedžeri a&nbsp;povedia mi: „Barbora Bali, vy ste naša.“ Snažím sa ísť s&nbsp;dobou, ale už je medzi nami jedna generácia. Alebo keď deti zo základných škôl hovoria, že som ich, lebo hájim ich práva. Vtedy si hovorím, že áno, to som ja. Slovenská pani Clooney. Ona má síce širší záber, ale v&nbsp;našom meradle asi áno. Málokto sa venuje až takto dopodrobna tabuizovaným témam. Profesijne som nezávislá, takže ich môžem odkrývať až do špiku kosti a&nbsp;toto asi na mne publikum ocení.

V&nbsp;čom tebe toto všetko otvorilo oči?

Bohužiaľ, v&nbsp;tom, že svet nie je až také dobré miesto, ako si myslíme. Musíme byť obozretní a&nbsp;šťastie si chrániť. Treba sa pozerať aj za seba a&nbsp;sledovať, čo alebo kto by mohol ohroziť tvoje šťastie. Treba mať triezve bdenie nad šťastím.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech a&nbsp;aké sú tvoje plány do budúcna?

To, že mám odvahu cez svoju právno-politickú expertízu navrhovať ministerstvám zmeny zákonov vrátane Trestného zákona. A&nbsp;to možno až do takej miery, do akej si nie každý dovolí. Poukázať na problém, na rozdiel medzi legislatívou, ktorú ponúka Európska únia alebo OSN, a&nbsp;tým, čo máme my. Nekritizujem to negatívne, len poukazujem na to, že tu máme zákony, ktoré sú z&nbsp;určitej doby, a&nbsp;bolo by ich treba aktualizovať, aby sme sa priblížili k&nbsp;zvyšovaniu právnej istoty týkajúcej sa ľudských práv, práv detí. Úspech je v&nbsp;tom, že vo veľa prípadoch to bolo prijaté. Napríklad zákon o&nbsp;pobyte cudzincov a&nbsp;zamestnaní cudzincov bol reálne pozmenený a&nbsp;teraz čakám, že bude aj Trestný zákon vo veci týrania, zneužívania detí a&nbsp;šikany. V&nbsp;tomto všetkom plánujem pokračovať.

Srdcom dobrovoľníčka: Barbora získala prestížne ocenenie! Stretnutie s prezidentkou Čaputovou

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Srdcom dobrovoľníčka: Barbora získala prestížne ocenenie! Stretnutie s prezidentkou Čaputovou

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Lietajúci doktor zasahuje úplne všade: Nemám na pacienta veľa času, moje rozhodnutie je kľúčové

13. komnata krasokorčuliarky: Tréner hovoril, že som tučná, niekedy som zjedla iba jedno jablko

Dodnes má traumu: Kvôli krasokorčuľovaniu prišla o menštruáciu! Stále mám pocit, že som tučná

Výber pre vás