Jana Homolová

Náš rozhovor zámerne vyšiel v&nbsp;čase, keď si pripomíname 79.&nbsp;výročie víťazstva nad fašizmom a&nbsp;nacizmom. Desivé však je, že v&nbsp;našej spoločnosti táto ideológia pretrváva doteraz.

Druhá svetová vojna vypukla 1.&nbsp;septembra 1939 napadnutím Poľska hitlerovským Nemeckom. Slovensko sa už v&nbsp;marci 1939 dostalo do sféry vplyvu hitlerovského Nemecka, čo potvrdila aj takzvaná ochranná zmluva z&nbsp;23.&nbsp;marca 1939. V&nbsp;nej sa Slovensko vzdalo značnej časti suverenity, za čo mu Nemecko prisľúbilo garancie nedotknuteľnosti slovenského územia. Oklieštená suverenita takzvaného slovenského štátu sa prejavila okrem iného účasťou slovenských vojakov na vojenských operáciách po boku nacistického Nemecka. Tri slovenské divízie sa zúčastnili na ťažení proti Poľsku, od júna 1941 asistovala slovenská armáda aj pri nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Celkovo prešlo východným frontom približne stotisíc slovenských vojakov a&nbsp;dôstojníkov. Posledné slovenské jednotky boli z&nbsp;východného frontu stiahnuté v&nbsp;marci 1944. Letectvo USA začalo od júna 1944 bombardovať aj slovenské priemyselné podniky.

Vojenské neúspechy nacistického Nemecka a&nbsp;jeho spojencov počas roka 1943 viedli k&nbsp;nárastu opozičných nálad v&nbsp;slovenskej spoločnosti, čo vyústilo do vzniku ilegálnych orgánov –&nbsp;Slovenskej národnej rady&nbsp;(SNR) a&nbsp;Vojenského ústredia. Začali pripravovať ozbrojené povstanie. Jeho realizáciu skomplikovala narastajúca partizánska aktivita. Napokon Slovenské národné povstanie&nbsp;(SNP) vypuklo 29.&nbsp;augusta 1944. Napriek zložitej situácii sa povstalci dokázali hrdinsky brániť dva mesiace –&nbsp;do 27.&nbsp;októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu. Potom povstalci prešli do hôr a&nbsp;na partizánsky spôsob boja. Najmä vďaka SNP sa Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície, ktorá v&nbsp;boji porazila fašistickú hrozbu. Slovenský národ dokázal, že vládnuci slovenskí predstavitelia aj s&nbsp;prezidentom Jozefom Tisom, ktorí spolupracovali a&nbsp;kolaborovali s&nbsp;fašizmom, neboli jeho nosnými predstaviteľmi.

V&nbsp;októbri 1944 sa v&nbsp;priestore Duklianskeho priesmyku uskutočnila karpatsko-duklianska operácia na pomoc SNP. Príslušníci 1.&nbsp;československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu prekročili 6.&nbsp;októbra 1944 hranice svojej domoviny. Karpatsko-duklianska operácia vstúpila do dejín ako najväčšia a&nbsp;najkrvavejšia bitka línie východného frontu súvisiaca s&nbsp;územím Slovenska. Vojská Červenej armády a&nbsp;československého armádneho zboru počas nej narazili na tvrdý odpor nemeckých jednotiek. Operácia sa na poli vojenských a&nbsp;historických vied v&nbsp;súčasnosti často vníma ako strategicky nevýhodná.

Na území protektorátu Čechy a&nbsp;Morava, na časti československého územia od 15.&nbsp;marca 1939 do 8. až 9. mája 1945 okupovanej nacistickým Nemeckom, vypuklo v&nbsp;dňoch 5. až 9. mája 1945 Pražské povstanie. Boje na pražských barikádach sa v&nbsp;moderných českých dejinách považujú za najväčšie vystúpenie Čechov za slobodu a&nbsp;nezávislosť na vlastnom území.

Ešte 3. mája 1945 sa dovŕšilo oslobodenie Slovenska, keď posledné zvyšky nemeckých vojsk boli zlikvidované v&nbsp;Javorníkoch a&nbsp;Bielych Karpatoch. S&nbsp;Nemeckom kolaborujúca vláda slovenského štátu aj s&nbsp;prezidentom Jozefom Tisom podpísala kapituláciu 8.&nbsp;mája 1945.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

VIAC FOTO RODINY FELDEKOVCOV NÁJDETE V GALÉRII

Na hrôzy vojny si spisovateľka Oľga Feldeková nespomína, narodila sa totiž v&nbsp;roku 1942, no niektorí blízki jej otrasné zážitky z&nbsp;tohto obdobia sprostredkovali. Slovenský básnik, prozaik, dramatik a&nbsp;prekladateľ Ľubomír Feldek si zas v&nbsp;rozhovore spomenul na zážitok z&nbsp;parku, keď ako osemročný pozoroval krvavé súboje mladých nemeckých chlapcov.

Svet si pripomína ďalšie výročie víťazstva boja proti fašizmu. Prečo je dôležité stále si to pripomínať?

Oľga: Zlo v&nbsp;ľuďoch nevymrelo. Aby tí dobrí, ktorých je väčšina, nezabudli, že nás tí zlí stále ohrozujú.

Čo by mala staršia generácia z&nbsp;vášho pohľadu robiť viac pre to, aby to tí mladší nebrali len ako deň pracovného pokoja a&nbsp;veľakrát aj s&nbsp;nevedomosťou, prečo vlastne 8. mája sedia doma a&nbsp;nejdú do práce?

Oľga: Som staršia generácia, a&nbsp;aj keď som vojnu nezažila, od svojich rodičov, z&nbsp;literatúry a&nbsp;učebníc viem, aká to bola hrôza. Nik nechce, aby sa to zopakovalo. Aspoň v&nbsp;ten jeden deň, keď bol fašizmus porazený a&nbsp;ľudstvo si vydýchlo, by sme si mali deň víťazstva pripomínať, aby sa to už nikdy neopakovalo.

Aké spomienky, respektíve príbehy vašej rodiny či známych sa vám vynoria, keď sa niekto zmieni o&nbsp;druhej svetovej vojne?

Oľga: Mama spomínala ako pred bombardovaním ľudia utekali do pivníc. Susedka mojej mamy utekala s&nbsp;deťmi. Vrátila sa po najmladšiu Bibku. Nestihla, vybuchla bomba… Dieťa zo zranení vyliečili, Bibka ostala hluchonemá.

Pán Feldek, pocítili ste dramatické momenty vojny na vlastnej koži?

Ľubomír: Možno aj pod vplyvom dokumentárnych filmov, ktoré vysiela televízia a&nbsp;na ktorých vidíme Hitlera, ako posiela na smrť deti oblečené do uniforiem, som si dnes spomenul na jeden zážitok z&nbsp;detstva. Zažil som ho v&nbsp;Smrdákoch, keď som sa tam raz ocitol sám v&nbsp;parku. Privábil ma krik, ktorý prichádzal spoza krovia. Vkradol som sa do toho krovia a&nbsp;videl som, ako na planinke za tým krovím nemecký inštruktor diriguje súboje chlapcov, len o&nbsp;málo starších odo mňa&nbsp;(mal som vtedy čosi vyše osem rokov). Vždy sa museli dvaja nemeckí chlapci biť až dovtedy, kým jedného z&nbsp;nich nezaliala krv. Potom tú dvojicu vystriedala iná dvojica. Mal som v&nbsp;tej chvíli strach, že ma v&nbsp;kroví objavia a&nbsp;aj ja budem musieť absolvovať taký súboj, ale podarilo sa mi nenápadne zmiznúť. Aj v&nbsp;Smrdákoch bol zrejme jeden z&nbsp;výcvikových táborov Hitlerjugend –&nbsp;a&nbsp;nemeckí chlapci boli pripravovaní na splnenie Hitlerom hlásanej „idey“ že nemecký národ, ak nedokáže vyhrať jeho vojnu, si nezaslúži žiť a&nbsp;je povinný zomrieť do posledného vojaka. Ako chlapec som, pochopiteľne, o&nbsp;tej Hitlerovej zvrátenosti nevedel ešte toľko ako dnes, ale mal som príležitosť zoznámiť sa s&nbsp;ňou emocionálne a&nbsp;tú emóciu nosím v&nbsp;sebe dodnes.

Zamýšľate sa niekedy, ako by svet vyzeral, keby sa nacistické Nemecko nepodarilo poraziť? Existovali by sme ešte?

Ľubomír: Dnes sa zamýšľam hlavne nad tým, či mali pravdu tie brožúrky, z&nbsp;ktorých sme museli robiť konspekty na vysokej škole a&nbsp;ktoré tvrdili, že úloha jednotlivca v&nbsp;dejinách je obmedzená a&nbsp;rozhodujúcu úlohu hrá vždy ľud. Dnes som náchylný veriť tomu, že šanca jednotlivcov v&nbsp;dejinách býva oveľa väčšia, býva až strašná a&nbsp;dnes, keď jednotlivec má šancu dať príkaz na použitie atómových zbraní, je hrozivejšia než bola kedykoľvek predtým. Ale neberte ma celkom vážne. Som len „pivný politológ“.

Hovorí sa, že kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju prežiť znova. Aj na Slovensku majú niektorí voliči slabosť pre neofašistov. Sedí to?

Ľubomír: Nesedí to. Sme príliš malý národ na to, aby sme nejakým iluzórnym „neofašizmom“ mohli niekoho ohrozovať. Iba ak seba.

Vojnu máme aj za našimi hranicami, len pár kilometrov od rodnej hrudy. Máte z&nbsp;toho strach?

Ľubomír: Samozrejme, že o&nbsp;tom musíme premýšľať, keď je to tak blízko. Niektorí síce hovoria, že keď väčšia krajina vtrhne do menšej a&nbsp;zoberie si kus jej územia, je mierumilovné vyrovnať sa s&nbsp;tým. Ale ako sa majú Ukrajinci vyrovnať s&nbsp;tým, keď im niekto vraždí deti? Nehovoriac o&nbsp;tom, že umierajú aj mladí Rusi. Tú vojnu rozpútal niekto –&nbsp;a&nbsp;ten niekto by mal za ňu aj zaplatiť svoj účet.

Vráťme sa však v&nbsp;čase do súčasnosti. Ako trávite svoj bežný deň aktuálnej jari?

Ľubomír: Nevšímam si, či je jar alebo jeseň. Dávam si do poriadku hlavne pozabúdané texty piesní –&nbsp;aby Katka mala čo spievať.

Vy, pani Feldeková, robíte aj Sedmičku. Neskĺzavate podvedome do autocenzúry, keď príde reč na tú našu nešťastnú politiku?

Oľga: Politikou sa zaoberajú politológovia a&nbsp;iní povolanejší. Ak sa v&nbsp;témach objaví niečo o&nbsp;politike, nevyhýbam sa tomu. Sedmička je zábavná relácia. Na politike nie je nič zábavné, aj keď je veľa vecí do smiechu.

Pán Feldek, vy ste mali vlani pre zdravotné problémy obmedzenia, najmä pokiaľ išlo o&nbsp;pohyb mimo vášho bytu. Už sa to zlepšilo?

Ľubomír: Do krčmy ešte zájdem. A&nbsp;ďalej sa dostať nepotrebujem.

Čo vám v&nbsp;rodine urobilo najväčšiu radosť v&nbsp;ostatnom čase?

Ľubomír: Keď sa dobre cíti moja žena, keď sú zdravé naše deti a&nbsp;vnúčatá.

Oľga: Keď sa ráno zobudím a&nbsp;zazvoní telefón, mám strach, či je všetko v&nbsp;poriadku. Mám radosť, keď sa ozve veselý hlas a&nbsp;keď sa vedľa mňa môj muž smeje. Keď spieva naša dcéra Katka a&nbsp;má v&nbsp;publiku úspech.

Aké plány vás čakajú a&nbsp;chystáte s&nbsp;pánom manželom nejaké prekvapenia?

Oľga: Rada by som ešte niečo napísala, umyla okná, zozbierala energiu na stretnutie s&nbsp;priateľmi a&nbsp;donútila svojho muža, aby išiel so mnou na prechádzku.

Ľubomír: Na túto otázku sa ako odpoveď núka vtip. Viete, kedy najlepšie pobavíte Pána Boha? Keď mu začnete rozprávať o&nbsp;svojich plánoch.

Spoveď FELDEKOVCOV: O bolestivej minulosti, ale aj o aktuálnej situácii, ktorá vyvoláva strach

Výber pre vás