Stretnúť sa s ním v Bratislave je takmer nemožné. Z roka tu trávi iba pár dní, inak je stále na cestách. Rodák z Kysuckého Nového Mesta študoval spev na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Za svojou pedagogičkou profesorkou Vlastou Hudecovou chodieva stále, radí sa s ňou o nových ponukách.

Výpočet jeho angažmánov a ocenení je dlhý a plný zvučných scén i mien svetových umelcov, s ktorými spolupracoval. Napriek tomu zostal stáť nohami pevne na zemi, sláva ho neprevalcovala a nepoprehadzovala mu rebríček hodnôt.

Nedávno spieval na slávnom Opernballe vo Viedni, v Bratislave ho budeme mať možnosť najbližšie počuť v septembri.

Keď sa o vás povie, že ste jeden z najvýraznejších predstaviteľov mladej speváckej generácie na medzinárodnej opernej scéne, čo to pre vás znamená? Čo za tými slovami počujete vy?

Ja si to ani tak neuvedomujem. Mám už po tridsaťpäťke a časy, keď som bol najmladší v produkciách, sú už za mnou. Vek beriem ako číslo a u mňa je hlavné to, ako sa cítim a či sa môžem postaviť za to, čo robím. Zatiaľ je kalendár plný na pár rokov dopredu a to je fajn.

V jednom z rozhovorov ste povedali: „Nechcem sa stať otrokom svojho povolania.“ Povedz­me si však pravdu, i tak ste mu obetovali veľa. Nemáte čas na rodinu, žijete vlastne v reholi. Nevnímate to ako obetu?

Nikdy nič v živote nie je zadarmo. Všade platí jin a jang a tak je to aj u mňa. Dostal som tak veľa od života! Mám prácu – hobby –, ktorá ma baví a dostanem za ňu zaplatené. Spýtajte sa náhodne desiatich ľudí, či sú spokojní so svojou prácou. Koľkokrát, keď idem električkou alebo po ulici, vidím nespokojných ľudí, ktorí nemajú šťastie ako ja. Ja som ho mal veľa.

Do mojej práce sa teším. Každý večer v divadle môžem byť niekto iný. Na druhej strane za to musím zaplatiť. Tým, že sa nedá ísť, kam by som chcel. Chcel by som si v zime zalyžovať, no nemôžem, pretože v niektorých zmluvách je klauzula, že nesmiem robiť rizikové športy. Keby sa niečo stalo, musel by som za seba nájsť náhradu.

Tak potichu závidím, keď vidím, ako kamaráti chodia po dovolenkách a ja musím byť v divadle. U nás neexistuje víkend, narodeniny ani Vianoce. Väčšinou máme najviac práce cez sviatky, keď sa ľudia chcú zabávať. Sám seba sa niekedy pýtam, či by nebolo lepšie robiť niečo normálne. No potom, keď som na scéne a robím ľudom radosť, všetky pochybnosti pominú.

Možno by mohol byť odpoveďou aj váš výrok, že spievanie je koníček, za ktorý vám platia. Platí to stále?

Toto platí a bude platiť, kým budem pociťovať radosť z toho, čo robím. Ak radosť odíde, tak je to znamenie, že musím na chvíľu zresetovať a nabrať nové sily.

Že vás do SND na trikrát nevzali a svetovému dirigentovi Danielovi Barenboimovi stačilo počuť vás raz a hneď vás angažoval, je známe. Aká bola vtedy vaša prvá reakcia?

Viete, keď ma v SND nezobrali ani po tretíkrát, veľmi ma to mrzelo. Vtedajšie vedenie mi poslalo list v znení, že budú zatiaľ pozorovať vývin mojej kariéry a možno to vyústi do budúcej spolupráce. O týždeň som mal predspievanie v Berlíne. Na to nikdy nezabudnem. Bolo to moje prvé veľké, a vlastne už aj posledné predspievanie.

Keď mi vtedajšia šéfka opery Unter den Linden pani Elisabeth Sobotka, ktorej vďačím za veľa, povedala hneď po predspievaní, že ak by som mal chuť, od novej sezóny môžem nastúpiť do ansámblu, tak som sa spýtal, či si robí žarty. Nikdy by mi ani nenapadlo, že moje prvé angažmán bude práve v Berlíne.

Ono je k tomu taký malý príbeh. Keď som mal okolo dvadsiatky, bol som v Berlíne kvôli jednému koncertu a šiel som okolo Štátnej opery. V duchu som si pomyslel, že ak by som tu mohol niekedy spievať aspoň v zbore, bol by som nesmierne šťastný. Nikdy by som si nebol pomyslel, že o pár rokov tam budem stáť na scéne ako sólista.

Má spevák vášho kalibru pred vystúpením stále trému? Aký je recept na jej zvládnutie, aby nepokazila výkon?

Tréma je strašné slovo. Ten pocit by som radšej nazval väčší pocit zodpovednosti. On s vami ostáva stále. Najskôr som si myslel, že časom odíde. Ale aj keď mám za sebou už asi sedemdesiat Nemorinov v Nápoji lásky (hlavná tenorová postava v opere Gaetana Donizettiho, pozn. red.), na začiatku predstavenia je stále tam. Po pár minútach odíde a už sa môžem koncentrovať len na to, čo je v tej chvíli dôležité.

Veľmi mi pomáha joga alebo tzv. Alexandrova technika – cvičenia na uvoľnenie mysle a koncentrácie. Veľakrát, keď idem na scénu, mám hlavu plnú iných vecí a vtedy je to ešte ťažšie. Preto na chvíľu vypnem, prežehnám sa a vyjdem na javisko.

Spomínali ste, že na Slovensku mávate najväčšiu trému, pretože máte pocit, že stále musíte dokazovať, že na to máte. Je pre vás dôležité, aby vás uznali aj tí, čo vás odmietali?

Už to asi nie je tak, pretože tí, čo ma odmietli, už nie sú vo vedení. A vlastne som sa rokmi dostal nad vec, pozerám na to úplne ináč. V speve ide hlavne o sympatie. Ako v galérii, buď sa vám obraz páči, alebo nie. A tak je to aj u nás.

Naše výkony sa nedajú odmerať, odstopovať. Buď sa páčite, alebo nie. A komu sa nepáčim, ten si lístok kupovať nemusí. Nemyslím to arogantne, no časy, keď som sa chcel páčiť všetkým, sú už preč. Je to sebaobrana a, povedzme si na rovinu, behať za niečím, čo sa nedá dosiahnuť, je nemožné a veľmi unavujúce.

Pre laika, a zrejme aj pravidelných divákov opery, je neznámy pocit, aký má v sebe spevák, keď doznie aplauz, zatiahne sa opona a zostane sám. Čo vtedy prežívate?

Ja som väčšinou rád, keď prídem do prázdnej hotelovej izby a sedím len tak v tichu. Rozmýšľam nad predstavením. Čo vyšlo, čo by sa dalo nabudúce urobiť lepšie. Ja nájdem na každom bielom liste nejakú čiernu bodku. A tak je to aj v predstaveniach.

Moja práca sa nekončí aplauzom. Ľudia si kúpili lístok a chcú sa s vami ešte odfotiť. Vymeniť pár slov, urobiť pár záberov s vami. Aj o tom je náš život. Snažíme sa robiť životy iných krajšími, farebnejšími. A vždy ma teší, keď to vyjde.

Spievate v popredných operných domoch po celom svete. Prezraďte, aké je tam zákulisie? Ako sa o hosťujúceho speváka starajú?

Väčšinou sa pohybujem v tých istých divadlách. Či už je to Mníchov, Viedeň, Londýn, alebo Paríž. Všade sa snažia spevákovi uľahčiť život, pretože vedia, že on je potom na scéne a podáva veľké výkony. Rád sa vraciam do divadiel, kde som už hosťoval. Panuje tam rodinná atmosféra. Veď tam aj trávim, žiaľ, viac času ako s mojou rodinou.

O operných hviezdach sa hovorí, a často je to klišé, že majú maniere. Priznáte sa k tým svojim?

Hm... maniere... Neviem, čo by som na to mohol povedať. O niektorých kolegoch sa hovorí, že ich majú, alebo sú považovaní za ,divy‘. Možno, ja si myslím, že maniere nemám a ľudia okolo mňa môžu povedať niečo iné. Nemám v žiadnom divadle nepriateľov a vždy sú radi, keď ma vidia.

Samozrejme, musím dávať pozor viac ako iní ľudia, čo poviem, urobím, zjem, a niekto to môže hodnotiť, že mám maniere. Ale ja musím podať výkon a nikoho v hľadisku nezaujíma, či som sa vyspal, alebo či ma bolí hlava. Oni chcú zabudnúť na život okolo.

Hlas je váš výrobný nástroj, ktorý si vyžaduje iný režim ako u rockového speváka. Čo patrí k vašej bežnej hlasovej hygiene?

Hlavné je, dávať na náš nástroj väčší pozor. Niekto, kto v chrípkovej sezóne ide do kancelárie s kašľom a nezaujíma ho, že každým kýchnutím sú vďaka nemu chorí ďalší ľudia, je absolútny egoista. Veľakrát sú takí aj speváci. Prídu prechladnutí, nakazia celý ansámbel a keď sa blíži premiéra, oni sú už zdraví a na vás to začína liezť.

Preto sa snažím vyhýbať sa v zime preplnenému metru, nákupným centrám, zbytočnému cestovaniu. Niekedy sa to nedá, pretože nechcem žiť ako na opustenom ostrove. Už som si zvykol na cestovanie s lekárničkou, ktorá je plná homeopatík a prírodných olejov. Chemickým liekom sa vyhýbam, ako sa len dá. Najlepšie pre hlas je aj tak mlčanie. Niekedy pár dní mlčím a píšem na lístočky.

Môže chrípka poškodiť hlasivky?

Chrípka ani tak nie ako spievanie v chrípke. Chrípka by vás mala donútiť ísť do postele. Už len fakt, že ochoriete, je znamením, že vaše telo je oslabené a potrebujete vypnúť. Sú prechladnutia, keď sa predstavenie nedá zrušiť. No ak mám povedať pravdu, za rok má každý spevák možno 5 – 7 dní, keď sa mu spieva super a práve vtedy nemusí mať predstavenie.

Čo všetko môže ovplyvniť váš výkon?

Už to, že nosíme svoj nástroj v našom tele. Teda naše telo je náš nástroj a to všetko ovplyvňuje. Nechcem sa nijako dotknúť inštrumentalistov, no my sme skoro ako atléti. Náš profesionálny život je večné hľadanie. Každé ráno, keď sa zobudíme, hľadáme určitý pocit, ktorý sme mali včera.

Inštrumentalista má svoj nástroj a pozná ho veľmi dobre. Aj my by sme mali poznať svoj nástroj. Ale každý deň je iný. Čo sa nám podarilo nájsť včera, je možno dnes ťažšie. Naše telo – nástroj – sa mení vekom, fyzickou kondíciou.

Ja to pociťujem na postavách, ktoré stvárňujem. Tamina som spieval viac ako stokrát a niektoré pasáže sa mi spievali na začiatku ťažšie a teraz sú možno oveľa ľahšie a naopak. A čo je hlavné, náš výkon veľmi ovplyvňujú srdce a hlava. Hovorievam, že len šťastné vtáky môžu krásne spievať.

Máte relatívne ustálený repertoár, hovoríte, že na niektoré operné postavy ešte čakáte, kým dozriete. Podľa čoho si vyberáte z nových ponúk?

Držím sa svojho ,fachu‘ tým, že sa snažím nepúšťať do rizikových postáv. Samozrejme, že mám tiež veľa vysnívaných postáv. No mám zdravý úsudok a predstavu v hlave, ako by malo čo znieť. A keď viem, kde má môj hlas hranice, snažím sa ich držať.

Samozrejme, že k môjmu stálemu repertoáru niekedy zoberiem ponuku, ktorá je možno trochu riskantná, ale tým sa posúvajú hranice a na tom rastiem. Rozširujem si obzor a skúšam, ako ďaleko môžem zájsť bez ujmy na zdraví. Vždy si po nejakej dramatickej postave naplánujem v kalendári lyrickejšiu, aby som sa vedel vrátiť späť. Tým môžem odkontrolovať, či som urobil všetko správne.

Beriete do úvahy aj, kto inscenáciu režíruje? Netajíte sa tým, že nie ste fanúšikom modernej réžie, kde je veľa zbytočných efektov, ktoré majú iba šokovať.

Ďalším faktorom vo výbere je výber dirigenta. On z vás môže urobiť hviezdu alebo vás utopiť. Je veľmi dôležité, aby dirigent, s ktorým postavu naštudujete, vedel niečo o speve. Mal šajnu o tom, ako spevák dýcha a kedy dýcha. Ak mu nie sú známe tieto pojmy, tak by mal zobrať paličku a ísť smerovať dopravu.

Na druhom mieste je režisér. Nemám problém s modernou réžiou, ktorá je niekedy naozaj dobrá. No neuznávam tzv. moderných režisérov, ktorí si liečia svoje traumy z detstva na scéne.

Kdesi som čítala i váš výrok, že ani La Scala už nie je tým, čím bývala. Ako ste to mysleli?

Zlaté časy opery akoby boli za nami. Musíme si uvedomiť, že stará generácia spevákov mala úplne iné podmienky, ako máme teraz my. Caruso cestoval do New Yorku loďou a mal čas pripravovať sa na postavy. Mal čas, ktorý je veľmi dôležitý na vývoj. Mohli by sme to nazvať naprogramovaním tela na určitú postavu.

Teraz žijeme vo veľmi rýchlej elektronickej dobe. Nie je čas na nič. Dnes ste vo Viedni, zajtra skúšate v Mníchove. Toto sa, samozrejme, odzrkadlí na našom živote. Či už profesionálnom, alebo súkromnom. A tak je to aj v divadlách. Už akoby niekedy nezáležalo na kvalite, ale na kvantite.

Máte fanklub, fanúšikovia za vami cestujú i do zahraničia. Je pravda, že raz za rok pre tých verných organizujete večeru?

Mám svoj skalný fanklub. Som im vďačný za to, že za mnou hocikedy hocikam cestujú. Míňajú peniaze za drahé letenky, vstupné, kvety, menšie darčeky. Snažím sa opätovať im ten čas a výdavky tým, že si s nimi po predstavení vždy vymením pár viet a raz za sezónu ich pozvem na večeru. Sú to vždy príjemne strávené chvíle.

Keby ste neboli operný spevák, pokojne by ste urobili kariéru ako model. Nedávno ste sa stali tvárou slovenskej módnej značky, ktorú založila vaša kolegyňa operná speváčka. Je pre vás móda dôležitá?

Je dôležité, aby som sa vo vlastnej koži cítil dobre. Myslím, že každý človek sa rád pekne oblečie. I ja mám rád pekné veci a moja úchylka sú topánky. Mám ich toľko, že už pre ne nemám miesto. Je dobré mať prehľad nielen vo svojom obore, ale aj v niečom inom.

Milujete varenie, zbierate kuchárske knihy a recepty získavate aj od kolegov operných spevákov. Komu slávnemu ste už uvarili?

Milujem všetky knihy. Mám ich veľmi veľa a ešte som ich ani nespočítal, bude ich asi okolo dvesto. Sú všade po byte. Nielen kuchárske knihy, mám kopu kníh aj o architektúre, o umení ako takom, veľa detektívok od Agathy Christie. Uprednostňujem živé knihy, nie elektronické. Páči sa mi, keď sa ich dotýkam, keď voňajú papierom a kožou.

Môj najstarší exemplár kuchárskej knihy je z roku 1711 a bol som veľmi rád, keď som ho v jednom antikvariáte našiel. Čo sa varenia týka, som známy tým, že vždy keď robím novú produkciu, uvarím pre moju divadelnú rodinu guláš a všetkých pozvem. Tieto gulášpárty už sú známe aj v New Yorku. Idem tam do Metropolitnej budúcu sezónu a už sa ma kolegovia pýtajú, kedy bude gulášový večer.

Najviac ma na vás prekvapilo, že ste fanúšikom tetovania. Vraj máte na nohe nejaký slovenský ornament. Môžete prezradiť aký?

:). Tetovanie sa mi vždy páčilo. Na pravej nohe som si dal vytetovať tahitské symboly šamanom, ktorý je v rode šamanov na ostrove Bora Bora dvanásty v poradí. Bolo to veľmi zaujímavé. Mám ich viac, najväčšie na ľavej nohe, kde som si dal vytetovať čičmianske ornamenty, aby som mal kúsok Slovenska stále so sebou.

Neprekáža ,kérka‘ pri opere? Alebo si ju musíte zamaskovať?

V niektorých produkciách neprekáža, a keď áno, tak ich maskérky pekne skryjú.

Máte predstavu, aký bude váš život o desať, pätnásť rokov? Plánujete si niečo alebo nechávate život len tak plynúť?

Svoj profesionálny život mám naplánovaný na niekoľko rokov dopredu, a preto si nechávam v súkromí spontánnosť. Nemám rád plánovanie. Ak Boh dá, budem zdravý a budem mať stále radosť z toho, čo robím, tak budem veľmi rád rozdávať radosť iným a budem šťastný aj ja.

Dá sa pri neustálom cestovaní a hosťovaní v rôznych kútoch sveta mať niekde pocit domova?

Hovorievam, že doma nie je miesto, ale pocit. To môže byť hocikde a hocikedy. Máme tendenciu viazať sa na miesta, pretože k nim pripájame spomienky a pocity. A to potom nazveme domovom. Ja často do bytu v Bratislave nechodím. Noci, ktoré strávim za rok vo vlastnej posteli, by som mohol spočítať raz-dva.

Veľmi rád by som šiel aj na Kysuce za rodinou. Keď sa mi to podarí, vždy zájdem na cintorín za bratom a otcom, pozerám sa z kopca, spomínam na pekné chvíle, ktoré som tam prežil. To sa dá tiež nazvať domovom.

Máte nejaký talizman, niečo, čo vám rodné Slovensko pripomína na ďalekých cestách?

Vďakabohu, žijeme v časoch, keď nie je problém telefonovať s videom a vidieť osobu, ktorej voláte. To je veľmi fajn a uľahčuje to odluku od rodiny a priateľov. A to naše malé krásne Slovensko leží tak dobre, že nie je problém nasadnúť do lietadla a za pár hodín už sedím pri Dunaji a pijem pivo.

Spieva vo Viedni, v Paríži i Londýne: Mrzelo ma, keď ma v SND nezobrali ani po tretíkrát

Výber pre vás