Vladimír Kampf

Okrem domácich aktivít je uznávaným odborníkom v&nbsp;zahraničí. Pod jeho vedením stavali model keltského opevnenia v&nbsp;rakúskom Hainburgu. Od roku 2004 bol pri vzniku a&nbsp;naďalej pôsobí v&nbsp;kuvajtsko-slovenskej archeologickej misii na ostrove Fajlaka v&nbsp;Perzskom zálive.

Ste rodák z&nbsp;Nitry. Ako ste sa dostali k&nbsp;archeológii?

Mal som asi dvanásť rokov. Archeologický ústav je v&nbsp;Nitre od roku 1953. Predtým bol v&nbsp;Martine. Je jednou z&nbsp;našich najstarších vedeckých inštitúcií. Založili ho ešte pred vznikom slovenského štátu v&nbsp;roku 1939. V&nbsp;Nitre najprv sídlil na hrade. Ako každé dieťa som aj ja obdivoval obrázky pravekého sveta od Zdeňka Buriana. Začal som čítať knihy…

Mladší archeológovia sú zvyčajne oddojčení na knihách Vojtecha Zamarovského.

K&nbsp;praktickej archeológii som sa dostal vďaka literatúre od Štefana Janšáka, ktorá opisovala náleziská v&nbsp;okolí Nitry. V&nbsp;čase prvej republiky tu robil povrchové zbery na archeologických náleziskách a&nbsp;opisoval, kde čo je. Začal som chodiť na miesta, ktoré označil, a&nbsp;zhromažďoval som nálezy.

<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/slovensky-indiana-jones-karol-pieta-bol-takmer-pri-vsetkych-uspechoch-slovenskej-archeologie" target="_blank">FOTKY K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII</a>

To sa dnes už nesmie, zaváňa to vykrádaním nálezísk.

V&nbsp;tom čase to bola záchrana a&nbsp;platí to dodnes. Presvedčenie, že na poli nesmiete nič zbierať, je priam škodlivé. Predmety na oráčine sú odsúdené na zánik pre poľnohospodársku činnosť. Hlinené črepy a&nbsp;iné nálezy stroje nakoniec úplne zničia.

V&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia boli archeológovia vzácnosť. Veľa ich nebolo.

Bolo ich dosť na to, aby ma usmernili. Vďaka nim som ako mladíček behal po poliach a&nbsp;zbieral a&nbsp;zbieral. Časom som sa už takmer ničomu inému nevenoval.

Keď ste boli malý, chceli ste byť archeológom?

Od samého začiatku. Detí, ktoré chcú byť archeológmi, je strašne veľa. Myslím, že to je obľúbená profesia detskej fantázie hneď po smetiaroch, kozmonautoch a&nbsp;lekároch.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Čo bol ten zásadný moment, ktorý ovplyvnil vaše rozhodnutie?

Asi to bolo objavovanie v&nbsp;teréne. To ma pripútalo k&nbsp;tejto práci a&nbsp;dodnes sa toto silné puto nevytratilo.

Pamätáte si nejaký svoj chlapčenský objav? Máte ho dodnes niekde odložený?

Dnes už nie je dovolené vlastniť nejaké nálezy. Patria štátu a&nbsp;všetky musia byť evidované. Počas hľadania sa mi podarilo nájsť niekoľko skromných nálezov. Bol som dotieravý, neustále som sa dožadoval nejakej úlohy. Kam mám ísť? Čo mám robiť? Poslali ma napríklad prejsť územie okolo potoka Radošinka. Chodil som pešo, na bicykli, vlakom a&nbsp;postupne som prešiel celú dolinu. Objavil som desiatky nálezísk. Nebolo to nič mimoriadne, ale moje správy z&nbsp;chlapčenských čias sú spolu s&nbsp;amatérskymi mapkami stále súčasťou nášho archívu. Študenti sa čudujú dátumu, ktorý na tých správach je. Boli to pre mňa veľké, ale pre históriu malé objavy.

Črepy z&nbsp;polí. Občas nejaké kovové predmety.

Ako sa vôbec dá v&nbsp;poli niečo nájsť? Ja sa môžem pozerať, koľko chcem, a&nbsp;isto nič nenájdem.

Archeológa v&nbsp;dave ľudí ľahko rozoznáte. Keď ide po ulici, pozerá sa uprene pod nohy. Občas pri tom nájde stratenú mincu. Má inštinkt, ktorý je profesijným postihnutím.

Bolo viac než jasné, že sa dáte na štúdium archeológie.

Mal som šťastie v&nbsp;nešťastí. Po maturite som sa prihlásil na štúdium archeológie do Bratislavy. Prijímacie skúšky som síce urobil, ale nevzali ma z&nbsp;kádrových dôvodov. Môj otec bol obyčajný úradník a&nbsp;vraj brali tých s&nbsp;robotníckym pôvodom. Tých, ktorých nakoniec vzali, aj tak neboli robotnícke kádre, ale protekčné tlačenky.

Rok ste pracovali na archeologických výskumoch ako robotník.

Na archeológiu som nezanevrel. Vzali ma na štúdium prehistórie na Masarykovej univerzite v&nbsp;Brne. Brnianska fakulta je dodnes najlepšia v&nbsp;celom bývalom Československu. To nehovorím preto, že tam už dve desaťročia učím, ale je to naozaj liaheň dobrých archeológov. Tretina mojich študentov je zo Slovenska.

Čím je to, že Brno má takú dobrú povesť?

Na rozdiel od Prahy a&nbsp;Bratislavy malo dobrý štart aj pre manažérske schopnosti vedenia katedry. Profesor František Kalousek síce bol člen KSČ, ale nežil tým. Vďaka tomu však vedel nájsť cestičky k&nbsp;popularizácii archeológie. Vedel súdruhov presvedčiť, že vykopávky sú výkladnou skriňou štátu. Súviselo to aj s&nbsp;objavmi z&nbsp;obdobia Veľkej Moravy, ktoré sa veľmi rýchlo preslávili. Vzniklo významné vedecké pracovisko univerzity v&nbsp;Pohansku pri Břeclavi, ktoré je aktívne dodnes. Nebolo to len o&nbsp;pár učiteľoch a&nbsp;žiakoch, ale o&nbsp;vážnej vedeckej inštitúcii.

Počas štúdií ste cestovali po Slovensku.

Zaujímali ma najmä horské oblasti, ktoré boli veľmi málo prebádané. Neboli tam ľahko dostupné polia posiate fragmentmi našej histórie. V&nbsp;horách na lúkach a&nbsp;v&nbsp;lesoch je horšie niečo hľadať. História Keltov, Germánov a&nbsp;Rimanov v&nbsp;našich neprebádaných kopcoch ma zaujíma podnes. Vždy ma bavila turistika.

Po skončení štúdií ste sa vrátili do archeologického ústavu, ale už nie ako robotník.

Mali ste niekedy chuť odísť?

Mal som rôzne lákavé ponuky. Trebárs v&nbsp;roku 1968 som dostal ročné štipendium v&nbsp;Nemecku. Po príchode okupantov do Československa mi na univerzite v&nbsp;Saarbrückene ponúkli miesto. Mohol som sa okamžite výhodne zamestnať. V&nbsp;tom čase mi to však nedalo. Nechcel som vycúvať z&nbsp;boja s&nbsp;režimom. Všetci sa mi čudovali, ale vrátil som sa. Hneď po návrate mi zobrali pas a&nbsp;prišli roky ťažkých problémov. Našťastie to neohrozilo moju kariéru.

Bolo pre archeológiu lepšie obdobie pred pádom komunistického režimu alebo po jeho páde?

Archeológia zmenou režimu veľmi neutrpela. Predtým sme mali kopu ideologických zákazov, ktoré sú z&nbsp;dnešného pohľadu smiešne. Nemohli sme trebárs hovoriť o&nbsp;kmeňoch Germánov, ale len o&nbsp;barbaroch.

Nútili nás do všelijakých politických vyjadrení, ale nemali sme žiadne vážnejšie postihy.

Lebo v&nbsp;archeológii sa komunistickí papaláši nevyznali a&nbsp;nechceli zo seba robiť sprostých…

Nás brali vždy ako takých čudákov. Politológovia či historici na tom boli horšie. Tí mohli režim poškodiť. Dnes je síce veda na Slovensku slobodná, ale v&nbsp;porovnaní s&nbsp;okolitými krajinami je finančne podhodnotená. Slovenská republika dáva na vedu a&nbsp;výskum najmenej zo všetkých štátov EÚ, len polovicu oproti Česku, čo je pre budúcnosť riskantné. Možnosti rozvoja vedy sa znižujú, schopní mladí ľudia vrátane mojich študentov odchádzajú za lepším a&nbsp;už sa nevracajú. To sa nám v&nbsp;budúcnosti pomstí.

Čo bola vaša prvá vážna práca?

Mojím prvým medzníkom bol výskum v&nbsp;Liptovskej Mare. Po vojenčine som sa dostal na túto „veľkú stavbu socializmu“, kde boli významné archeologické náleziská ohrozené zatopením vodami priehrady. Po dlhé roky sme tam potom zachraňovali bohaté náleziská. Na rozsiahle územie, na ktorom by dnes pracovali tímy vedcov, poslali jedného Pietu, ktorému dali jedného technika a&nbsp;zo tri desiatky robotníkov. To je na dnešné pomery nepredstaviteľné. Museli sme pracovať aj za takýchto podmienok. Boli to výskumy financované štátom a&nbsp;mohli sme robiť vykopávky veľkého rozsahu. Podarilo sa nám objaviť napríklad keltskú svätyňu a&nbsp;vyprofilovať púchovskú kultúru, pomenovanú podľa miesta prvého nálezu. Dnes je významným svedectvom osídlenia Západných Karpát, okrem severného Slovenska siaha až na severnú Moravu a&nbsp;na juh Poľska. Z&nbsp;dlhoročných vykopávok vzišiel aj archeoskanzen Havránok.

Urobiť niečo, na čo by si mohli ľudia siahnuť, bol váš nápad?

Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia to bol nový európsky trend. V&nbsp;susednom Rakúsku už žal úspechy. V&nbsp;tom čase som po zmene režimu niekoľko rokov učil na viedenskej univerzite. Podarilo sa mi spojiť s&nbsp;kolegami, ktorí sa venovali rekonštrukciám pôvodných stavebných a&nbsp;technologických objektov, ktoré ukazovali niekdajší život. K&nbsp;vytvoreniu múzea v&nbsp;prírode prispela aj vzácna zhoda okolností. V&nbsp;roku 1991 sa konal v&nbsp;Bratislave svetový archeologický kongres. To bola pre vtedajšie Československo veľká výzva a&nbsp;česť. Našli sa peniaze a&nbsp;mohli sme pripraviť plány, pri ktorých mi veľmi pomohli práve kolegovia z&nbsp;Rakúska. Dnes už nie sú archeoskanzeny ničím výnimočným.

Stáli ste pri budovaní viacerých.

Niektoré z&nbsp;nich sú len upravené pamätníky, inde sú to celé pamiatkové areály doplnené rekonštrukciami. Často sú spojené s&nbsp;aktivitami historických remesiel a&nbsp;so spoznávaním života v&nbsp;minulosti. Čaro návštevníkovi prináša to, že si môže pochodiť a&nbsp;ohmatať históriu. Nie je to ako v&nbsp;múzeách, kde sú exponáty za sklom. Dnes ľudia dávajú prednosť priamemu kontaktu s&nbsp;dávnym životom.

Mali ste dosť času na skúmanie záplavovej oblasti Liptovskej Mary?

V&nbsp;dnešnej archeológii plnej modernej techniky trvajú vykopávky a&nbsp;ich spracovanie desaťročia. Klasické vykopávky sú finančne a&nbsp;technicky náročné, ale práca v&nbsp;teréne je len malou časťou našich aktivít. Viac času zaberá konzervovanie, prírodovedné analýzy, zaraďovanie, dokumentovanie, publikovanie… Archeo­skanzeny sú až kdesi na konci tohto reťazca. Nálezisko Bojná ukazuje, že popri dlhodobých vykopávkach sa oplatí budovať pamätníky, aby ľudia rozumeli tomu, čo sa našlo. Aby videli, že obyčajná jama môže byť bývalé obydlie, zemnica, nad ktorou boli steny a&nbsp;strecha. Ľudia v&nbsp;nej varili, spali a&nbsp;schovávali sa pred nepriaznivým počasím.

Je príjemné prechádzať sa archeo­skanzenmi.

V&nbsp;okolitých krajinách rastú archeologické múzeá v&nbsp;prírode rýchlym tempom. Sú ústretové k&nbsp;mladým ľuďom, záujemcom o&nbsp;históriu, pôvodné remeslá či techniky. Môžu si v&nbsp;nich všeličo skúsiť. Mnohé z&nbsp;detí, ktoré tam prídu, po prvý raz v&nbsp;živote držia v&nbsp;rukách sekeru či nožík. Mestské deti strácajú kontakt s&nbsp;kedysi bežným životom, a&nbsp;tak objavujú už dávno objavené.

Archeológovia sú ohľaduplní ku kolegom z&nbsp;budúcnosti a&nbsp;nechávajú časť nálezísk pre nich a&nbsp;ich nové technológie.

Je to dávno vžitý etický počin. Netreba prekopať všetko. Niektoré veci treba zakonzervovať a&nbsp;zachrániť okamžite, ale to, čo sa dá nechať nedotknuté, nechávame. Nie je to žiadna novinka. Na rozhraní osemdesiatych a&nbsp;deväťdesiatych rokov minulého storočia som sa podieľal na vykopávkach na Devíne, kde sme s&nbsp;kolegyňou Veronikou Plachou znovu odkrývali základy rímskej stavby, ktorú v&nbsp;tridsiatych rokoch vykopal Jan Eisner. Na naše veľké potešenie pán profesor nechával neprekopané časti, čo nám nesmierne pomohlo. V&nbsp;súčasnosti sme mali oveľa lepšie technické prostriedky a&nbsp;metodiky, než mal on.

Napriek tomu, že sa v&nbsp;archeológii mnohé mení a&nbsp;prichádzajú moderné techniky, stále ide v&nbsp;prvom rade o&nbsp;kopanie.

Existuje veľa prostriedkov, ktoré sčasti nahrádzajú kopanie. Sú to geofyzikálne metódy, radary, z&nbsp;ktorých dokážeme vopred určiť, kde kopať a&nbsp;kde nie. Už netreba preskúmať všetko. Trebárs zo starej hradby si môžeme vybrať iba jej časť, aby sme si potvrdili, čo nám ukázal takýto prieskum.

Predpokladám, že za tie roky praxe dokážete aj voľným okom odhadnúť zaujímavý terén.

Skúseného výskumníka dnes dokážu nahradiť či usmerniť precízne mapové podklady. Skenovanie zemského povrchu lidarom je dostupné na internete. Tam si ho môžeme pozrieť. Je to prvý stupeň poznania, kde vidno valy, opevnenia či mohyly. Mohylník v&nbsp;Bojnej sa nám podarilo identifikovať iba podľa takejto mapy. V&nbsp;teréne sme ho v&nbsp;zarastenom lese nevideli.

Máte archeologický sen?

Zažil som niekoľko výnimočných objavov. Nechcem byť neskromný. Mojím snom je dotiahnuť doterajšie výskumy do publikácie v&nbsp;spolupráci s&nbsp;mladšími kolegami, aby sa dostali k&nbsp;odbornej a&nbsp;laickej verejnosti. Archeológia je tímová práca. Osamelí vlci nemajú veľkú šancu uspieť. Navyše archeológia nie je samostatná veda. Musí úzko spolupracovať s&nbsp;geológmi, geofyzikmi, historikmi, etnografmi a&nbsp;ďalšími vednými odbormi. Darmo nájdeme kosti, keď nemáme zoológa, ktorý určí, ktorému zvieraťu patrili. Darmo nájdem semienka, bez botanika neviem, z&nbsp;ktorých rastlín pochádzajú. Celkovú mozaiku poznania skladáme z&nbsp;jednotlivých fragmentov získaných poznatkov a&nbsp;informácií.

Ktorý objav, pri ktorom ste boli, bol taký, že vám z&nbsp;neho padla sánka?

Zo štandardu jednoznačne vybočuje popradská hrobka mladého veľmoža. Nikto nemohol ani len snívať, že by sme na Slovensku mohli mať objav, ktorý tlač laicky a&nbsp;s&nbsp;riadnym nadsadením nazve „slovenský Tutanchamon“. Unikátne zachovalú 1&nbsp;600 rokov starú drevenú hrobku už dlhé roky skúma skupina vedcov vedená slovenskými a&nbsp;nemeckými odborníkmi. Európsky objav je súčasťou stálej výstavy v&nbsp;Podtatranskom múzeu v&nbsp;Poprade. Medzi moje atraktívne objavy patrí aj vzácny bochník zuhoľnateného chleba z&nbsp;5.&nbsp;storočia nájdený na Devíne.

Ako ste vedeli, že sa vám podarilo dostať práve k&nbsp;chlebu?

Bola to veľká náhoda. Uhlík je večný, ale krehký. Stačilo ho dostať na vzduch a&nbsp;kôrka na chlebe sa začala rozpadať. Dotýkať sa ho v&nbsp;takomto stave bolo nemysliteľné. Nebola šanca zohnať rýchlo reštaurátora. Z&nbsp;núdze sme bochník natreli vaječným bielkom, aby držal pokope. Bielok slúžil ako odstrániteľné lepidlo.

V&nbsp;starej chlebovej peci zo začiatku 5.&nbsp;storočia. Vedľa neho ležalo zuhoľnatené vrecko so zrnom a&nbsp;niekoľko trojuholníkovýchkrajcov.

Slovenský Indiana Jones: Karol Pieta bol takmer pri všetkých úspechoch slovenskej archeológie

Výber pre vás

Slovenský Indiana Jones: Karol Pieta bol takmer pri všetkých úspechoch slovenskej archeológie

Súvisiace články

Novoroční predkovia: Krásne, ale netolerantné tradície s kopou predsudkov

Ploskaté hlavy: Techniku mu môže odkopírovať, kto chce, ale nápady nie

V Rusovciach ani tak, ani onak: Miliónová pokuta za záchranu a oživenie kostolíka

Výber pre vás