Prečo ste si vybrali práve scénografiu?

Úplne náhodou. O štúdiu som sa rozhodoval v 89. roku a vtedy architektúra, o ktorej som premýšľal, na Slovensku obrovsky stagnovala. Moja mama pracovala v projektovej kancelárii, a tak som videl, ako sa tam trápia s tým, že nemôžu nič poriadne zrealizovať. A mama mi povedala o scénografi i. Mne to veľa nehovorilo, pretože v Ružomberku divadlo nebolo, a asi by som to nemal prezradiť, ale môj prvý kontakt s divadlom sa udial až na škole v Bratislave.

Neľutovali ste svoj výber?

Prijímačky som robil v 90. roku a hneď po gymnáziu som sa dostal na VŠMU na Katedru scénografi e k profesorovi Cillerovi. Už po prvých dňoch na tejto škole som bol presvedčený, že scénografi a je presne to, čo chcem robiť.

Ako ste dobiehali deficit z toho, že ste divadlo spoznali až na škole?

Celkom prirodzene. V tom období som bol veľmi životaschopný a istá potreba poznávania ma doviedla k tomu, že som začal s prvými scénografiami už na škole. Bolo to veľmi riskantné, lebo som nemal žiadne skúsenosti, no bol som absolútne presvedčený o tom, že chcem pracovať v tíme, s ľuďmi a nechcem byť zavretý v ateliéri. Tým, že je scénografi a multimediálny odbor, mohol som pracovať so sochou, s grafikou, kresbou, maľbou, multimédiami, so všetkým...

Ako by ste ju priblížili ľuďom, ktorí nemajú možnosť chodiť do divadla?

Scénografia je veľmi široký pojem. Nepatrí len do divadla, ale začína mať vplyv aj na popkultúru. Napríklad britská scénografka Es Devlin pracuje aj pre Covent Garden, aj pre Lady Gaga. Scénograf tvorí vizuálny koncept, charakteristický nápad aj k veciam, ktoré nie sú spojené s divadlom, ale sú performatívnym umením. Scénografia je istá filozofia, kde priestor má svoj vlastný príbeh a ten dáva zmysel akejkoľvek udalosti, či je to rockový koncert, divadlo, reklama...

Pre ktorého speváka alebo kapelu by ste chceli niečo urobiť vy?

Ako študent som vždy sníval, že urobím scénu pre U2 či Rolling Stones... Veľké legendy rockovej hudby majú scénografický vizuál vždy veľmi presný. Vizuál turné U2 PopMart bol metaforou a práve otázka, ako ju definovať, je veľmi zaujímavá.

Čím sa ako výtvarník bavíte, keď práve nepracujete na nejakej opere a neblíži sa termín jej premiéry?

V opere sú predstavenia zazmluvnené na dva-tri roky vopred, takže pracujem vo veľmi širokých časových horizontoch, súbežne na viacerých predstaveniach. Nemám toľko času na to, aby som sa okrem svojej rodiny zaoberal aj niečím iným, ale veľmi rád pracujem v záhrade. Tam ako scénograf nehľadám príbeh, ale vytváram si vlastné hniezdo.

Ako to vyzerá u vás doma? Ako býva scénograf?

Máme s manželkou Alexandrou dve deti, Milena má 9,5 roka a Helena 4,5 roka, jedna chodí do školy a druhá do škôlky. Dlho sme s manželkou rozmýšľali, hľadali a nakoniec sme našli dom z tridsiateho šiesteho roku, ktorý sme si zrekonštruovali. Máme svoj dom a záhradu v podstate v centre Varšavy, ktorá je dnes mojím domovom. Keďže väčšinu roka trávim na zahraničných produkciách, keď som doma, snažím sa byť doma. Aj svoj ateliér som si preniesol do podkrovného bytu pod strechou. Po vonkajšom schodisku vyjdem hore a mám tam svoj mikrovesmír, kde tvorím, a rodinu mám blízko.

Ako do tohto mikrovesmíru vstupujú vaše deti?

Sú to absolútne ataky :-). Viete si predstaviť tie rôzne makety, ceruzky, pastelky, farby? To všetko je taký čarovný divadelný svet a dievčatá ho veľmi využívajú. A ja sa tomu nebránim, lebo aj ja som takto vyrastal a funguje to. Niečo sa z toho rodí.

Zmenila rodina váš pohľad na prácu, respektíve vašu prácu ako takú?

To je zložitejšia otázka. Ľudia, ktorí pracujú v divadle a v umení, sú väčšinou citlivejší a ľahšie podľahnú fascinácii a eufórii pri jednotlivých projektoch. U mňa je to podobne, k divadlu som veľmi pripútaný, cez divadlo som sa dostal do Varšavy, cez divadlo som si našiel svoju rodinu... Divadlo dosť často dominuje nad rodinnými plánmi a moja rodina sa mi prispôsobuje. Našťastie, manželka ako bývalá baletka presne vie, čo znamená byť v skúšobnom období, pripravovať predstavenie, tvoriť ho, že sú to nelimitované hodiny, kým sa z toho niečo narodí, kým vznikne tá iskra... Snažím sa, aby so mnou deti čo najviac cestovali a poznávali nielen moju prácu, ale aj iné kultúry.

Ako sa vám prihodilo, že ste sa usadili práve v Poľsku?

Po škole sme v deväťdesiatom piatom všetci chceli ísť do Holandska alebo do Nemecka. Poľsko bolo pre nás málo atraktívne. Len náhodou som sa zoznámil s profesorom Andrzejom Kreutz Majewským, veľkou poľskou opernou autoritou, a stal som sa jeho asistentom v Národom divadle vo Varšave. Po dvoch rokoch som tam zrealizoval vlastné scénografie a toto divadlo ma tak pohltilo, že som v ňom ostal dodnes. Tam som zistil, že mi na škole v Bratislave chýbala opera, ktorá je práve kvôli hudbe taká náročná.

K opere ste pred prácou v Poľsku nemali vzťah?

Priznám sa, že som jej vôbec nerozumel a mal som pocit, že je to nezmysel. V Poľsku som však zistil, že o opere nič neviem. O tom, ako veľmi môžu hudba a príbeh inšpirovať a ako môže byť práca nad takouto interpretačne otvorenou formou zaujímavá. Varšavská opera má jednu z najväčších scén na svete, ten priestor je monumentálny, keď pred ňou stojím, cítim sa fantasticky... V opere máte hudbu, príbeh a treba si v ňom nájsť tému, ktorá vás zaujíma. Mal som šťastie aj na to, že tam bol súbor ľudí, ktorí ma veľmi rýchlo prijali a dali mi možnosť rozvíjať sa.

Ktoré divadelné scény sú pre vás atraktívne?

Okrem Varšavy, kde je moja základná scéna, som mal možnosť niekoľkokrát sa vrátiť do frankfurtskej opery, potom opera vo Washingtone, kde som sa tiež niekoľkokrát vrátil a vytvoril som si tak tím ľudí, ktorých poznám. Vtedy je to omnoho zaujímavejšie. Rovnaký pocit mám aj v petrohradskej opere. Nepoznám operu, kam by som sa nechcel vrátiť. Všade som sa cítil dobre, ak som mal pocit, že režisér a práca, ktorú spolu robíme, je zaujímavá. A čo sa týka Slovenska, mám pocit, že je tu absolútne zaujímavá operná scéna, ale nevyužívame jej programový ani interpretačný potenciál tak, ako by sme mohli.

Čo by podľa vás Slovensko v opere potrebovalo?

Myslím si, že Slovensko si potrebuje vyčistiť istú ľudskú štruktúru a otvoriť sa. Stačí skutočne začať trochu cestovať a mať nápad, ako operu profilovať. Jednoducho mať istý cieľ, kam by sa mala dostať, akú pozíciu by mala v európskom kontexte dosiahnuť, pretože jej spevácky potenciál je fantastický. Bola tu istá snaha o hľadanie, keď SND viedla Silvia Hroncová, s ktorou sme pred dvoma rokmi pripravili operu Orfeus a Eurydika, ale v marci mala táto naša spoločná produkcia derniéru, čo mi je veľmi ľúto. Zoberte si aj to, že v mojej škole sa na operu zabudlo. A pritom, ak dnes porovnám vzdelávanie na VŠMU v kontexte iných európskych škôl, systém bol postavený na solídnej štruktúre prípravy od deskriptívnej geometrie až po hľadanie textovej metafory, ale opera chýbala. Preto sa často stáva, že napríklad režiséri nedokážu až tak pracovať s jej hudobnou zložkou, ktorá je veľmi špecifická.

Ako často chodíte do divadla súkromne, pozrieť sa, čo robí niekto iný?

Priznám sa, že v poslednom čase nechodím do divadla, pretože tam sedím celý čas. Pripravujem okolo desať produkcií ročne, na každú potrebujem tak šesť týždňov, čiže to vychádza na viac ako celý rok. Preto pracujem na niekoľkých produkciách súčasne. Pri tom všetkom sa snažím udržiavať si prehľad o trendoch, ako ľudia premýšľajú o divadle, aké sú zaujímavé osobnosti, aké sú nové inscenačné a interpretačné postupy, vizuál opery...

Robíte aj na iných ako divadelných projektoch. Ako využívate tieto skúsenosti?

Keď som pracoval na poľskom pavilóne pre minuloročné Expo v Šanghaji, využil som svoju skúsenosť z opery a snažil som sa v ňom vytvoriť atmosféru, ktorá by človeka absolútne pohltila. Často je to však naopak. Po Expe, kde sme použili technológiu CNC, ktorou na základe počítačového výkresu vyrezávate v materiáloch 3D tvary, som robil Figarovu svadbu, kde som ju tiež využil. Mám pocit, že sa takto rozvíjam. Asi by som nedokázal sedieť celý čas iba v opere.

Aké možnosti ponúka moderná technika divadle?

Všetky. Práve to je krásne. Začíname vždy od prázdneho priestoru, ktorý treba vyplniť nejakou myšlienkou. Dnešné technické možnosti sú fantastické, ak je na to divadlo finančne pripravené. Opera dnes stojí peniaze, ale technické možnosti netreba preceňovať, stačí použiť skutočne presný trik. Dnes je divadlo počítačovo riadené, dirigentovi, tej ľudskej ruke a rozumu, pomáha technológia. Či sú to počítačom riadené ťahy, multimédiá, interaktívne projekcie, zvuková dodatková vrstva alebo rôzne nové materiály, polopriepustné, polopriehľadné, poloodrážacie, ktoré majú až nepredvídateľné možnosti. Práve to hľadanie novej funkcie materiálov ma vždy veľmi zaujímalo.

Darí sa vám držať krok s ich vývojom?

Keď cestujem po svete, snažím sa byť citlivý na všetky vnemy, niekde v hlave si to ukladám a pri príprave predstavenia sa mi tie veci vynárajú a spájam si ich s tým, čo robím. Snažím sa sledovať automobilovú a počítačovú technológiu, reklamu, celý vizuálny jazyk dnešnej zložitej spoločnosti. Myslím si, že scénograf by mal byť veľmi univerzálny človek, ktorý môže ísť od historického prvku až po budúcnosť, myslieť a snívať o tom, ako by to mohlo vyzerať o sto rokov.

Viete už, čo budete robiť najbližšie dva roky?

Už pätnásť rokov veľmi intenzívne pracujem, tak som si urobil trochu také prázdniny. Pred týždňom som skončil Dona Giovanniho a najbližšie budeme znovu uvádzať Madame Butterfl y v Taliansku, ale to je už hotová produkcia, a nové predstavenie budem robiť až v januári. Teraz sa chcem trochu očistiť od divadla, načerpať novú inšpiráciu, ale roky 2012 a 2013 mám už celkom plné. Čaká ma môj prvý Wagner – Bludného Holanďana pripravujem v koprodukcii medzi Varšavou, Kodaňou a operou vo Walese – spájajú sa tak štyri operné súbory, čaká ma Manon Lescaut pre Brusel, Varšavu a operu vo Valencii, potom súčasná opera poľského skladateľa Pendereckého Diabli z Loudunu, ďalej nové uvedenie opery Or feus a Eurydika, ktorú sme urobili pred dvoma rokmi v Bratislave, v telavivskej opere v máji budúceho roka, a už teraz pracujem aj na Modrofúzovom hrade pre Metropolitnú operu, kde režisér podpisoval zmluvu s päťročným predstihom už minulý rok, teraz chcú návrhy a premiéra bude v roku 2015.

Kto vám organizuje túto časť pracovného života?

Veľmi mi pomáha manželka, nielen so zabezpečovaním hotelov a cestovania, ale aj pri výbere toho, na čom budem pracovať. Má veľmi dobrý vkus a cit na veci, ktoré majú a nemajú zmysel. Samozrejme, mám aj svojho agenta, ktorý sa zaoberá formálnymi vecami – zmluvami, termínmi a právnymi detailmi spolupráce.

V Bratislave vám vychádza monografia, čo to pre vás znamená?

Knižka je vždy záležitosťou istej rekapitulácie a ja som sa dlho takejto rekapitulácii bránil, pretože mám rád, keď je každá moja práca úplne iná ako tá predošlá. V knižke sme sa nesnažili o defi níciu mojej tvorby, skôr o istý prehľad. Pre seba ju nazývam albumom fotografi í, vyberal som asi z desiatich tisícok fotiek, takže to bola dosť náročná záležitosť. Som veľmi rád, že vznikla na Slovensku. Ako sa oku scénografa pozdáva

Bratislava ako mesto a priestor?

Bratislava sa stala skutočne príjemným európskym mestom, kontext nového centra, otvorenia sa na rieku Dunaj je principiálne veľmi pekný. Myslím si, že celá naša východná Európa sa stala atraktívnym priestorom, isté komplexy voči západnej Európe, ktoré nás dlho trápili, zmizli. Keď dnes pracujem v Nemecku, som veľmi rád, keď sa na víkend môžem vrátiť domov do Varšavy. Som veľmi hrdý na to, že žijem v tomto našom slovanskom kontexte, u mňa hranice medzi Slovenskom a Poľskom v podstate neexistujú. Spájam si České Budějovice s Gdaňskom, s Bratislavou či s Győrom a pre mňa je to jeden veľký priestor, ktorému rozumiem.

Slovenského scénografa čaká práca aj pre Metropolitnú operu

Výber pre vás