Od augusta 2012 je v čele opery Slovenského národného divadla rakúsky dirigent Friedrich Haider (52). Prvá sezóna pod jeho vedením sa skončila, už spoznal pomery a zvyklosti na našej prvej scéne. Aké sú jeho pocity a poznatky?

Žijete priamo v Bratislave. Chceli ste intenzívne cítiť „slovenské“ ovzdušie?

Keď ste kapitánom takej veľkej lode, musíte byť na nej stále prítomný, musíte s ňou žiť, a ak by sa potápala, musíte byť posledný, čo ju opustí.

Viedeň je na skok, nechceli ste sem dochádzať?

Vo Viedni som nikdy nežil, len som tam študoval. Žil som v Hornom Rakúsku, potom som išiel pracovať do Švajčiarska, neskôr do Španielska. Chcem tu žiť, aby som pochopil ľudí, ich životný štýl, názory, pocity. Bratislava má oproti Viedni jednu výhodu – atmosféra a nálada medzi ľuďmi sú tu lepšie.

Rakúšania a Slováci sú si blízki, z čias monarchie sú mnohé rodiny poprepájané. Nie je to aj váš prípad?

Časť mojich predkov pochádza z Rakúska, časť z Bavorska a jedna vetva z Talianska. Cítim sa Rakúšanom, ale nielen ním. Nemci hovoria, že mám príliš rakúsky prízvuk. A Rakúšania zasa tvrdia, že mám nemecký akcent. Takže som vlastne bezdomovec.

Friedrich Haider pôsobil na mnohých svetových scénach.

Bratislava je fajn, poznám ju celkom dobre. Chodím sem už desať rokov, najskôr som pracoval so Slovenskou filharmóniou. Vidím zmeny, akými prešlo mesto za tie roky, sú naozaj obrovské. Ľudia tu určite nezaháľajú. Ale pravda je, že na cestách je priveľa výtlkov. A ešte musím priznať, že tu cítiť aj nedostatky v gastronómii. Prejdete sa po centre mesta a na pár metroch sú reštaurácie s kuchyňami z celého sveta. Sú krásne a zaujímavé, ale mne chýba vaša kuchyňa. Kedysi ste mali určite viac podnikov, kde sa varilo ako u starej mamy, naozajstné slovenské špeciality. Teraz ich treba doslova hľadať.

Podnikli ste aj výlety po Slovensku?

Žiaľ, nie, ale plánujem využiť víkendy na takéto cesty, aby som spoznal viac z vašej krajiny, jej pamiatky a prírodu.

Boli ste hosťom v talkshow Adely Banášovej, a tam ste sa ukázali ako mimoriadne vtipný a pohotový rozprávač. Možno by ste mohli mať aj vlastnú šou...

Bol som veľmi nervózny, keď som v zákulisí čakal na svoj výstup. Oveľa nervóznejší, ako bývam pred predstavením. Adela Banášová je mimoriadne vtipná dáma a moja profesia je trochu vážna. Nebol som si istý, či sa to bude dať skombinovať. Prvý hosť spisovateľ Pavel Baričák vyvolával u divákov záchvaty smiechu. So slečnou hokejistkou, ktorá bola druhou hostkou, sme to sledovali na monitore a hovorili sme si: Bože, čo tam budeme robiť my? Potom tam vyšla ona a diváci sa bavili ďalej. Napokon to dopadlo výborne, aj vďaka hostiteľke. Je to výnimočná osobnosť, má špeciálny dar, dokáže v ľuďoch otvoriť netušené miesta.

Z účinkovania v talkshow Adely Banášovej Trochu inak mal šéf opery SND spočiatku obavy. Napokon bol programom, i moderátorkou nadšený.

Pôsobili ste na mnohých svetových scénach, naposledy ste viedli filharmóniu v španielskom Oviede, hosťujete v mnohých operných domoch. Prečo ste prijali ponuku stať sa šéfom práve v Bratislave?

V prvom rade preto, že toto divadlo som poznal už dávnejšie. Mimoriadne ma zaujala výzva dať tvár a smer jednému divadlu, jednému orchestru a nechodiť po rôznych scénach. Mám isté povinnosti a záväzky aj v Nemecku a Japonsku, je to však oveľa menší rozsah práce.

Koľko odhadujete, že potrvá, kým bude opera SND spĺňať vaše predstavy?

Vždy záleží na tom, čo chcete dosiahnuť. Keď sa pozriem na končiacu sa sezónu, ktorú sčasti naplánovalo predchádzajúce vedenie, som celkom spokojný. Ale cieľ je ešte ďaleko.

Aké boli vaše prvotné dojmy, keď ste sem prišli?

V prvom rade – SND nie je žiadne provinčné divadlo, ako by si mohol niekto myslieť. Je v ňom obrovský potenciál, tak ako v celej vašej krajine. Ak sa pozriete na Viedenskú štátnu operu, čo je vo svetovom kontexte dôležité a uznávané teleso, koľko rakúskych spevákov tam v skutočnosti spieva? Je tam viac cudzincov ako domácich. Vrátane Slovákov, ktorí sú vynikajúci. A v Bratislave je 98 % domácich spevákov. Vystačia si sami. Aj do Prahy si často pozývajú hosťovať Slovákov. V tejto oblasti je tu skrátka obrovský potenciál.

Nemecká romantická opera Lohengrin v naštudovaní F. Haidera mala v SND úspech. Hlavní predstavitelia s dirigentom na klaňačke mali oprávnene dobrý pocit.

Lenže toto akoby nebola pravda, verejnosť to nevníma.

Je zarážajúce, že sa stále nájdu ľudia, zo Slovenska i spoza hraníc, ktorí sa dívajú na SND a špičkových slovenských hudobníkov tým provinčným pohľadom. Aj v Drážďanoch sa môžete stretnúť s provinčnými predstaveniami, na druhej strane v malých mestách dokážu urobiť skvelé produkcie. Všetko je možné.

Vážna hudba je u nás na chvoste spoločenského rebríčka. Čo by bolo treba robiť, aby sa to zmenilo?

Mám pocit, že je to spojené s tým, že školstvo má nedostatočnú úroveň. Ale nielen na Slovensku, podľa mňa je to celosvetový problém. Školy nedávajú dostatočný dôraz na to, aby mladých ľudí upozornili na dôležitý význam kultúry. Túto facebookovú generáciu nezaujíma, čo sa deje v Rigolettovi. Nemajú vedomosť o vekmi preverenej hodnote majstrovských umeleckých diel. A to nie je len ich chyba. My ich musíme na to upozorniť, nájsť spôsob, ako im odhaliť krásu. Je úlohou umelcov zájsť medzi deti do škôl a ukázať im, čo skutočne robíme. Hlavný podiel práce je však na politikoch.

Čo je podľa vás príčinou nezáujmu o klasické umenie?

Žiaľ, tento model, ktorý v praxi žijeme, sem prišiel z Ameriky, zo súkromných televízií. Záleží im len na jednom – na sledovanosti, a preto vysielajú samé stupídne šou. V Rakúsku pár rokov dozadu bola len jedna štátna televízia, ktorá mala povinnosť vysielať presne určené percento kultúry.

Ak sa to nezmení, môže sa stať, že opera jedného dňa príde o divákov?

A nielen opera. Napokon, nehrozí to len na Slovensku, aj v iných krajinách pozorujeme úbytok divákov. Vo Viedni či v Berlíne, kde je veľa turistov, nie je s návštevnosťou problém. My však nepotrebujeme turistov, ktorí by prišli za nami ako za atrakciou. Stojíme o diváka, pre ktorého je kultúra prirodzenou súčasťou života.

Slovenské národné divadlo rozhodne nemá provinčný charakter, máme dosť umelcov na vysokej úrovni, myslí si Friedrich Haider.

Hovoríte, že úpadok kultúry nie je len slovenský problém. Ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami?

Veľmi podobne ako hocikde inde, nie je to priepastný rozdiel. Viete, vo Viedni je priamo oproti budove opery predajňa amerického rýchleho občerstvenia. Pritom toto mesto má úžasnú tradíciu kaviarní. Amerikanizácia je mimoriadne silný moment. Pred pár rokmi sa o jednu z najznámejších viedenských kaviarní Mozart Café zaujímal nejaký japonský boháč. Ako vidno, ani vo Viedni nie sú schopní stopercentne si udržať históriu a tradíciu.

A keď porovnáte vychovanosť publika a vzťah k umeniu vo Viedni a u nás?

To je iné. Tam s vami každý taxikár a každý fiakrista dokáže hovoriť o hudbe, pretože je to prirodzená súčasť ich života v meste. Slovensko malo nevýhodu, pretože bolo uzavreté komunistickým režimom. Národ môže stratiť veľmi veľa, ak nemá slobodu myslenia. Sloboda je jedným zo základných predpokladov kultúry.

Divadelná sezóna sa skončila, plánujete počas prázdnin zostať v Bratislave?

Pri Severnom mori máme dom a tam strávim s manželkou zrejme celé leto. Väčšina ľudí chodí v lete na dovolenky za teplom, my máme radšej chladnejšie podnebie. Ale už teraz sa teším na novú divadelnú sezónu v SND.

Šéf opery SND Haider: Facebookovej generácii treba ukázať krásu

Výber pre vás