Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

V&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA sme sa rozprávali o&nbsp;jeho zásahoch, o&nbsp;tom, čo všetko musí zvládať a&nbsp;aké sú jeho ďalšie plány do budúcna.

Študoval si medicínu, bol si záchranárom, ale ako si sa stal lietajúcim doktorom?

Začínal som ako dobrovoľník na horskej službe, keď som mal asi pätnásť rokov. Vtedy som prvýkrát zažil to, že niekto potreboval pomoc. Chcel som ísť týmto smerom a&nbsp;povedal som si, že časom budem pracovať v&nbsp;horskej službe ako profesionál. Potom som zistil, že ma to viac ťahá do záchranky, a&nbsp;hľadal som cesty, ako sa k&nbsp;nej prepracovať. V&nbsp;tom čase som pracoval ako technik predavač v&nbsp;outdoorovom obchode, popritom som chodil ako dobrovoľník čakateľ na horskú službu.

Neskôr som sa zamestnal v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Martine, odkiaľ pochádzam. Chcel som sa prepracovať na záchranku, bol som vtedy sanitár bez vzdelania. Povedali mi, že to je takto nemožné. V&nbsp;tom čase som sa tam mohol dostať iba ako vodič, ale to by som musel mať prax vo vedení sanitky. Zo sanitára som išiel pracovať na pozíciu vodiča dopravnej zdravotnej služby, odjazdil som tam určitý povinný čas, neskôr som sa stal vodičom záchranky a&nbsp;po nejakom čase som začal študovať odbor zdravotnícky záchranár. Aj som sa ním neskôr stal a&nbsp;zmenil som svoje pracovné pôsobisko, presunul som sa do Bratislavy.

Tu som sa rozhodol, že chcem byť lekárom, a&nbsp;išiel som študovať medicínu. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, ktoré trvalo šesť rokov, a&nbsp;popri škole som aj pracoval na plný úväzok ako záchranár na záchranke. Hneď po škole som pokračoval ako lekár, bol som krátko na detskej neurochirurgii, neskôr na iných oddeleniach, no vrátil som sa do oblasti urgentu, kde pôsobím dodnes ako lekár v&nbsp;rámci výkonu urgentnej medicíny, a&nbsp;to v&nbsp;ambulanciách pozemnej a&nbsp;vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby. Som celkom známy tým, že sa stále niekam posúvam, a&nbsp;ani v&nbsp;súčasnosti to nie je inak, ale o&nbsp;tom neskôr.

Musel si podstúpiť špeciálny výcvik, aby si sa dostal na palubu vrtuľníka?

Samozrejme, v&nbsp;rámci práce máme špeciálne výcviky. Na to, aby sa človek dostal na palubu vrtuľníka, sú zákonom stanovené podmienky. Musí mať určité vzdelanie, dĺžku praxe, odbornosť a&nbsp;človek musí mať aj šťastie na voľné miesto. V&nbsp;neposlednom rade sa musí typovo hodiť do tejto komunity profesionálov. Je to perfektný tím ľudí, ktorý vytvára vysokú hodnotu pri záchrane ľudského života. Pohybujeme sa vzduchom a&nbsp;náročnosť zásahov je iná ako pri pozemnej záchranke. Pokorne dodávam, že aj veľká miera šťastia mi pomohla k&nbsp;tomu, že som tam, kde som dnes.

Ako vyzerá práca lekára záchranára a&nbsp;v&nbsp;čom je podľa teba najnáročnejšia?

Musí vedieť pracovať samostatne, musí vedieť klinicky a&nbsp;kriticky myslieť, to znamená vyhodnotiť pacienta, a&nbsp;musí to vedieť urobiť v&nbsp;časovom a&nbsp;informačnom strese. Veľakrát nemám na pacienta mnoho času. Ak sa jeho stav zhoršuje, nemám polhodinovú pauzu na diagnostickú rozvahu. V&nbsp;drvivej väčšine prípadov vidím toho pacienta, hlavne pri akútnych stavoch, prvýkrát v&nbsp;živote. Často nemám k&nbsp;dispozícii jeho zdravotnú dokumentáciu, nič o&nbsp;ňom neviem. Napriek tomu je moje rozhodnutie veľakrát kľúčové. Nielen z&nbsp;toho hľadiska, ako sa bude mať ďalej, ale aj z&nbsp;toho hľadiska, akým spôsobom ho manažujem v&nbsp;danej chvíli. Ja som tam na to, aby som rozhodol, čo kedy a&nbsp;ako sa s&nbsp;pacientom bude robiť, aká terapia sa podá, prípadne aký typ nemocnice bude potrebovať, a&nbsp;podobne.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Práve tá nevedomosť môže byť najnáročnejšia?

Do istej miery áno. Mnohokrát je to veľká miera improvizácie. Máme síce naučené postupy, ktoré sa snažíme dodržiavať, ale pacient sa môže nachádzať v&nbsp;úplne inej polohe než v&nbsp;„knižnej“ situácii. Napríklad motorkár po dopravnej nehode, ktorý má mnohonásobné zlomeniny, neleží ukážkovo na ceste pripravený na zásah. Keď to poviem ľudskou rečou, je „namotaný na zvodidlách“. Musíme pacienta zmanažovať a&nbsp;nie vždy sa to dá bez toho, aby človek využil určitú mieru improvizácie alebo skúseností, ktoré nadobudol praxou.

V&nbsp;začiatkoch to bolo pomerne náročné –&nbsp;pre mňa aj v&nbsp;tom, že som videl zásadný rozdiel prechodu zo zdravotníckeho záchranára na lekára, je tam úplné iná miera zodpovednosti a&nbsp;najmä rozhodovania. Mnohé veci teraz vnímam inak, ale je to tak aj s&nbsp;kolegami. Hovoria mi, že ich dokážem pochopiť, lebo ich vidím optikou záchranára, lekára alebo vodiča.

Boli situácie, ktoré tebou otriasli a&nbsp;dlho si sa z&nbsp;nich spamätával?

Určite by som našiel momenty, ktoré boli pre mňa silné. Ako potvrdí drvivá väčšina kolegov, môžem povedať aj ja, že sú to zásahy pri detských pacientoch, ktorí sú v&nbsp;kritickom stave. Deti sú však úžasné v&nbsp;tom, že veľmi veľa znesú v&nbsp;tom najlepšom zmysle slova. Majú neuveriteľné kompenzačné mechanizmy, čo nám veľmi pomáha. Dokážu tolerovať veľmi veľký diskomfort. Detský pacient je však vždy, dovolím si tvrdiť, pre akéhokoľvek zdravotníckeho pracovníka stres či skôr isté vyvedenie z&nbsp;komfortnej zóny, pretože dieťa nie je zmenšený dospelý. Mám dve spomienky, kde zásah nebol úspešný, a&nbsp;tie si určite budem pamätať. Boli to malé detičky, nepodarilo sa im zachrániť život a&nbsp;to sú veci, ktoré vami otrasú, ale aj to je súčasť našej profesie. Pokiaľ by nás to malo zásadne ovplyvniť, pravdepodobne by sme nespĺňali psychické predpoklady na to, aby sme mohli túto prácu vykonávať.

Zasahuješ len pri autonehodách alebo aj pri iných nešťastiach?

Lekár urgentista rieši absolútne celé spektrum, ktoré ti napadne. Záchranná zdravotná služba zasahuje pri všetkom, kam treba poslať pomoc. Naše spektrum sú internistickí pacienti, náhle cievne mozgové príhody, infarkty, psychiatrickí pacienti, dekompenzácie chronických ochorení, všetky typy nehôd a&nbsp;úrazov. Keď vám sused neotvára dvere a&nbsp;myslíte si, že je v&nbsp;bezvedomí, ideme tam spolu s&nbsp;hasičmi, pôrody doma... Naozaj čokoľvek, čo ti len napadne. V&nbsp;tom je tá práca krásna a&nbsp;zároveň náročná. Viem zo všetkého niečo, ale nič poriadne. V&nbsp;službe môžeme riešiť opitého mladíka na ulici, potom doma odrodiť dieťatko, odtiaľ zasahovať pri dopravnej nehode.

Aký bol tvoj najťažší zásah?

Asi nemám konkrétny zásah, ktorý by som vypichol. Najťažšie zásahy sú tie, keď sa v&nbsp;tom momente rozhoduje o&nbsp;živote pacienta, a&nbsp;vtedy cítim absolútne priamu zodpovednosť. Sú prípady, keď človek príde na miesto zásahu a&nbsp;takmer okamžite vie, že je to veľmi zlé. Prípadne vie, že tu sa už pomôcť nedá. Tam nepociťujem až takú zásadnú zodpovednosť v&nbsp;porovnaní s&nbsp;prípadmi, keď vidím, že toto je ten moment, keď nesmiem zlyhať, lebo od najbližších troch-piatich minút závisí, či ten pacient prežije. Treba však povedať, že našťastie 90&nbsp;percent našich zásahov nespadá do tejto kategórie. Skôr ide o&nbsp;rôzne subakútne zhoršenia chronických ochorení u&nbsp;pacientov, z&nbsp;drvivej väčšiny prípady spadajúce do kompetencie obvodného lekára. Ale toto už je systémová otázka.

Zasahoval si pri viacerých nehodách. Môžeš nám povedať na základe svojich skúseností, čo je ich najčastejšou príčinou?

Myslím si, že v&nbsp;drvivej väčšine prípadov je za nimi ľudský faktor. Nie je to zlyhanie techniky. V&nbsp;súčasnosti sa už nestáva, že by autám odpadávali kolesá. Občas sa stane, že auto začne horieť, ale vo väčšine prípadov nedochádza k&nbsp;ujme na zdraví. Ľudia vystúpia a&nbsp;auto zhorí. Vždy, keď prídeme na miesto nehody a&nbsp;riešime, akým smerom vodič išiel, ako došlo k&nbsp;zrážke, zistíme, že tam bol mobilný telefón, istá nepozornosť, pravdepodobne mikrospánok, únava vodiča, nedodržanie bezpečnostných pokynov či pravidiel v&nbsp;rámci cestnej premávky. Aj alkohol je pomerne častým problémom. Nedovolím si povedať nejakú štatistiku, ale môžem povedať, že sa stretávame aj s&nbsp;ním a&nbsp;nie úplne výnimočne.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí nepoužívajú bezpečnostné pásy?

Pokiaľ majú občiansky preukaz, sú zodpovední sami za svoje zdravie a&nbsp;sú zodpovední za následky svojho konania. Ja si bezpečnostný pás dávam vždy a&nbsp;nie preto, aby som nedostal pokutu. Osobne si dávam bezpečnostný pás aj v&nbsp;ambulancii záchranky, čo by som práve podľa daného zákona ako záchranár nemusel. Je to však prvok bezpečnosti, ktorý mi naozaj môže zachrániť život. Dopravná nehoda nemusí vzniknúť naším zavinením. Niekto nám nedá prednosť a&nbsp;vyjde z&nbsp;vedľajšej cesty. To, či máme alebo nemáme bezpečnostný pás, môže rozhodovať o&nbsp;tom, aký bude rozsah našich zranení, prípadne o&nbsp;tom, či to nebola naša posledná cesta v&nbsp;živote. Všetky dnes vyrábané autá sú vybavené airbagmi. Ak si však nezapneme bezpečnostný pás, v&nbsp;čase nárazu môže airbag pôsobiť ako zbraň, ktorá nám môže spôsobiť ťažké poranenia, aj smrteľné.

Boli k&nbsp;tebe pacienti agresívni a&nbsp;nie každý sa dal ošetriť?

Stáva sa to, ale rokmi praxe sa človek naučí konanie ľudí nesúdiť a&nbsp;nejakým spôsobom pochopiť. Nedotkne sa ma to osobne. Žijeme vo svojom svete, každý máme niečo rád a&nbsp;zrazu sa stane niečo nečakané. Prídeme o&nbsp;príbuzného, stane sa tragédia, nastane zdravotná komplikácia a&nbsp;nie každý tú situáciu zvládne tak, že ju v&nbsp;tom momente pochopí a&nbsp;konštruktívne ju rieši. Vtedy vznikajú osobné obranné reakcie a&nbsp;jednou z&nbsp;nich môže byť aj hnev, frustrácia. Človek ho potom smeruje na toho prvého, ktorý mu príde do rany, a&nbsp;vo väčšine prípadov sú to zdravotníci, ktorí prišli pomôcť. Naučil som sa to nesúdiť a,&nbsp;paradoxne, závisí od našej reakcie, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať.

Mne sa stalo konkrétne aj to, že bola počas zásahu vytiahnutá strelná zbraň. V&nbsp;zásade však nebola vytiahnutá s&nbsp;cieľom použiť ju a&nbsp;to bolo v&nbsp;tej chvíli pomerne hneď zjavné. Je to súčasť našej práce, treba s&nbsp;tým počítať, zasahujeme všade. Nikdy neviem, čo na danom mieste nájdem, a&nbsp;nevie to ani operátor počas hovoru, keď voláte na tiesňovú linku. Nie je schopný zistiť všetko. Sú to profesionáli v&nbsp;tom, že vedia analyzovať nielen verbálnu zložku hovoru, ale aj paraverbálne prejavy volajúceho a&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade aj to, čo počuť v&nbsp;pozadí hovoru. Niekedy máme indície, že tam je krik, volajúci nespolupracuje, ale nie vždy sa to dá odhadnúť vopred. Človek tam musí vždy vstupovať s&nbsp;určitou mierou obozretnosti a&nbsp;s&nbsp;určitým rešpektom.

Keď vstupujem do nejakej bytovky –&nbsp;ale to je už profesionálna deformácia&nbsp;–, okamžite pozerám rozloženie miestnosti, kadiaľ sa dá uniknúť, kde sú nebezpečné predmety. Človek to už potom robí automaticky a&nbsp;na každom výjazde.

Znie to veľmi náročne, keďže aj vy sa často môžete ocitnúť v&nbsp;ohrození života a&nbsp;bola na teba vytiahnutá zbraň.

Vytiahol ju konkrétne manžel pacientky, ktorá mala žlčníkový záchvat. Zbraň vytiahol s&nbsp;tým, aby sme jej okamžite pomohli, lebo už tri hodiny sa nemohli dovolať pomoci. Čakali na záchranku. Nechcem povedať, že tá situácia bola vtipná, ale pán bol v&nbsp;konečnom dôsledku zúfalý. V&nbsp;tej chvíli potreboval pochopenie. Ale áno, keby došlo k&nbsp;eskalácii, ťažko povedať, kam by tá situácia mohla zájsť.

Vybral by si si toto povolanie znova a&nbsp;máš z&nbsp;niečoho strach? Si ešte aj pilot a&nbsp;venuješ sa leteckej akrobacii.

Zákerná otázka. Dnes by som si ho už pravdepodobne nevybral, ale to je spojené s&nbsp;inými dôvodmi a&nbsp;s&nbsp;tým, že mi učarovalo lietanie, ktoré je pre mňa vášňou. Samotný strach nie je zlý, len s&nbsp;ním musí človek vedieť pracovať. Strach je jednou z&nbsp;dôležitých evolučne vybudovaných emócií, ktorá nám umožňuje prežiť a&nbsp;byť obozretný v&nbsp;nebezpečných situáciách.

Čo sa týka lietania, skáčem s&nbsp;padákom, som akrobatický pilot. A&nbsp;kariérne som vo výcviku na dopravného pilota. V&nbsp;kokpite nie je miesto na to, aby som mal strach. Človek musí mať pokoru a&nbsp;rešpekt, ale strach nie. Obmedzuje nás v&nbsp;konaní, najmä v&nbsp;neštandardných situáciách. Bráni nám vyhodnotiť situáciu racionálne, správne a&nbsp;adekvátne zareagovať. Tento typ strachu nemám, a&nbsp;to ani ako záchranár, ani ako pilot. V&nbsp;momente, keď sa kolesá odlepia od zeme, viem, že je všetko správne. Ako pilot mám zodpovednosť nielen za ľudí na palube a&nbsp;za lietadlo, ale aj za ľudí a&nbsp;majetok pod sebou. To je nemenej dôležité.

Čo je tvoj najväčší životný sen?

Stále hovorím, že celý môj život je jeden veľký sen a&nbsp;ja si tie sny stále plním. Keby som ti povedal jeden konkrétny, vlastne by som sa obral o&nbsp;možnosť snívať ďalej. Mojím najväčším životným snom teda je, aby som mohol snívať až do konca života. Do posledného dňa.

Od sanitára k lekárovi: Ako vyzerá práca lietajúceho doktora? Často musí improvizovať

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Od sanitára k lekárovi: Ako vyzerá práca lietajúceho doktora? Často musí improvizovať

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Krásna na ľade, no vnútri trpela: Na večeru som mala jednu kyslú uhorku, hovorí Mirka Hriňáková

Dodnes má traumu: Kvôli krasokorčuľovaniu prišla o menštruáciu! Stále mám pocit, že som tučná

Slovenská pani Clooney: Barbora zachránila predčasniatko z bombardovaného Charkova!

Výber pre vás