Svet sa zmieta v rôznych krízach. Bude sa musieť zmeniť a fungovať podľa nejakých nových pravidiel? Zažije ešte naša generácia zmeny?

Spoločenské zmeny teraz nastupujú s omnoho väčšou dynamikou ako v minulosti. Čo sa udialo za celé minulé storočia, v tomto storočí sa udeje možno v horizonte dvadsiatich rokov. Určite ešte naše generácie zažijú veľké zmeny. Napríklad nepriaznivý demografický vývoj a hlavne sociálna situácia sa menia, dochádza aj ku kríze globálnej správy.

Čo to znamená, že dochádza ku kríze globálnej správy?

Štáty strácajú pôdu pod nohami a v ekonomickej oblasti sa formujú nadnárodné korporácie, ktoré začínajú koncentrovať ekonomickú silu. Menšie krajiny sa snažia pritiahnuť na svoje územie produkciu a nadnárodným korporáciám sa podkladajú, prispôsobujú im podmienky. Aj súčasný predseda Európskej komisie bol v minulosti ako luxemburský premiér typický tým, že pritiahol do kniežatstva všetky veľké IT globálne spoločnosti z USA tak, že prispôsoboval podmienky, aby vyhovovali firmám. Výrobné kapacity a moc sa už presúvajú na nadnárodnú úroveň. Problém je, že neexistuje globálna autorita, neexistuje na svete žiadne fórum, ktoré by bolo schopné riešiť hromadiace sa problémy.

Čo OSN? Veď ona má ambíciu byť globálnou autoritou.

OSN má veľké problémy. Nemá peniaze, pretože získava len pomerne nízke pravidelné poplatky členských štátov, ktoré postačujú akurát na udržiavanie budov, kúrenia a na platy úradníkov. Keď chce OSN robiť nejaké operácie, musí zbierať prostriedky od donorských štátov. Čiže OSN sama nie je schopná žiadnej operácie bez pýtania príspevku, a preto v nej majú najväčší vplyv tie štáty, ktoré jej peniaze dávajú. Ďalší problém je, že OSN môže operovať na území nejakého štátu iba vtedy, ak jej to ten štát povolí. Súčasná OSN jednoducho nie je autorita, ktorá by sa dokázala pozdvihnúť na globálnu úroveň nad jednotlivé štáty.

Prejdime k našim problémom. Slovensko má zlú demografickú perspektívu, spolu s Poľskom asi najhoršiu v Európe. Krajina starne, detí sa rodí málo. Čo to pre nás znamená?

Dnes sme už pripravili aj prognózy podľa okresov, a zdá sa, že niektoré časti Slovenska sa budú postupne vyľudňovať. Najmä stred a juh. V roku 2035, čiže o dvadsať rokov, bude zo sedemdesiatich deviatich okresov len sedem s vyšším počtom obyvateľov ako dnes. Ostatné budú stagnovať alebo klesať.

Európa teraz čelí tlaku utečencov, z krízových oblastí prichádzajú tisícky ľudí. Nie je to šanca „zaľudniť“ niektoré územia?

Stretli sme sa už s teóriou, že ak máme prijať väčší počet utečencov, tak by bolo dobré umiestniť ich do vyľudňujúcich sa oblastí. Lebo už dnes sú dediny, v ktorých je obývaný možno každý tretí dom, zvyšné sú prázdne. Začína tam byť problém so správou obce. Sú obývané ako ementál a napríklad lazy, ktoré mali kedysi päť-šesť rodín, sú už úplne prázdne. Náš kolega demograf Braňo Šprocha vyrátal, že ak by sa Slovensko uzatvorilo pred migrantmi, tak do roku 2035 by sme mali o 450-tisíc ľudí v produktívnom veku menej. Čiže skoro desať percent obyvateľstva, ktoré dnes ťahá ekonomiku a pracuje aj na neaktívnych, čiže na mladú generáciu a dôchodcov, tu nebude.

Keby na Slovensku aj vydržali napríklad veľké automobilky, nemal by už v roku 2050 v nich kto pracovať?

Vážny problém s kvalifikovanou silou máme už dnes. Systém učňovských škôl nestíha pokryť dopyt a agentúry „dovážajú“ ľudí zo zahraničia – z Rumunska či Bulharska.

Ak Slováci zostanú uzatvorení, politici sa nezmenia a verejná mienka zostane protiimigrantská, čo nás čaká?

Niektorí si hovoria – čo také sa stane, ak nebudeme demograficky rásť? Lenže nejde iba o počet, ide o štruktúru. Slovensku budú chýbať aktívni ľudia, ktorí ťahajú na pleciach krajinu. Ak sa nezmeníme, budeme mať problémy so sociálnym zabezpečením pre starších, ľudia budú nútení zostať pracovať do vyššieho veku. V penzii síce dostanú nejakú minimálnu dávku od štátu, no z nej mnohí nedokážu slušne vyžiť. Samozrejme, imigráciou síce môžu pribudnúť ľudia, lenže tieto problémy so štruktúrou sa tým automaticky nevyriešia. Na to treba cielenú imigračnú a hlavne integračnú politiku.

Mali by sme teda imigrantov prijímať?

Je to dvojsečná zbraň – ak sa krajina otvorí, budeme mať starosti s integráciou cudzincov, ak zostane zatvorená, bude viac problémov s utiahnutím štátu. Ale podľa mňa Slovensko neustojí izolacionistickú pozíciu. Migranti sa sem dostanú. Otázna je aj skladba migrantov, lebo ak sa v súčasnosti stretávate s cudzincami žijúcimi na Slovensku, tak ide zvyčajne o Európanov. Kým na Západe sú migranti hlavne z Afriky a Ázie, čo súvisí aj s históriou. Napríklad vo Veľkej Británii je veľká komunita z juhu Ázie, v Holandsku zo Surinamu, v Nemecku z Turecka, vo Francúzsku z Alžírska a Maroka. Ľudia radšej idú tam, kde už majú vybudované komunity, ako by mali ísť do krajiny, v ktorej by boli osamotení.

Dá sa teda dnes predpokladať, kto k nám príde?

Neexistujú scenáre migrácie, záleží na geopolitických podmienkach, no podľa mňa ani v budúcnosti nebudeme mať veľa migrantov z Afriky, skôr prídu ľudia európskeho pôvodu – z Balkánu, Ukrajiny a možno z Ruska.

Situácia sa mení aj v ekonomike, nielen v demografii. Bude musieť prísť niekto s nejakým novým modelom, podľa ktorého budú štáty a ekonomiky fungovať?

Určite áno. Teraz slovenskú ekonomiku ťahajú najmä veľké firmy, napríklad automobilky. V roku 2050 tu pravdepodobne už nebudú, presťahujú sa možno do Afriky a Ázie. Uvidíme, či budeme vedieť vytvoriť nové pracovné príležitosti vo vysoko technologicky náročnej výrobe, alebo budeme perifériou. Závisí to od našej schopnosti podporovať výskum, vedu a informatiku. To zatiaľ kríva, veda a výskum nie sú pre Slovensko priorita.

Je možné za takejto situácie dobehnúť najvyspelejšie krajiny Európy?

Z dlhodobého hľadiska sa budeme zbližovať. Problém je, že Európska únia už nebude tým, čím je dnes. Dynamika bude v iných častiach sveta, v iných regiónoch. USA, Kanada sú aj dnes v mnohých ohľadoch pred nami, dopredu ide Čína a tá bude o päťdesiat rokov obrovsky silná. Nevieme, aké budú v Číne sociálne pomery, stále je tam obrovský rozdiel medzi vidiekom a mestami, potenciál má však veľký. Z dlhodobého hľadiska na tom môže byť ekonomicky lepšie ako Európska únia.

Európski politici nie sú schopní zdynamizovať Európsku úniu?

Európsku úniu tvoria politici jednotlivých krajín a dnes vo veľkej miere slúžia aj nadnárodným subjektom. Navyše politici sú vždy krátkozrakí, majú plány maximálne po najbližšie voľby, nesprávajú sa konzistentne. Noví vždy rozbúrajú všetko, čo bolo urobené pred nimi, a za všetko vždy hádžu vinu na predchádzajúcich politikov. Stačí sa pozrieť na dôchodkovú reformu na Slovensku. Najskôr sme desať rokov váhali, či zaviesť druhý pilier, čím sme stratili cenný čas, potom sme ho zaviedli neskoro a vzápätí nastali neustále zmeny, vystupovanie, vstupovanie. Určite by bolo lepšie zaviesť „politické moratórium“ a nechať systém v jednom režime. Každá vláda s ním šibrinkuje, lenže dlhodobé problémy zabezpečenia populácie sa tým neriešia.

Vydrží vôbec eurozóna a euro, alebo si budeme musieť zvykať na nové meny?

Európa je ťažko skúšaná a málokto si uvedomuje, že hlavný rozkol nie je finančný, ale sociálny. Každý sa zaoberá riešením finančnej krízy, materiálnymi vecami, no osud Európy leží v oblasti práce s ľuďmi, systéme správy a v rozvoji spolužitia a spoločenských disciplín, v systéme nastavenia správy krajín a inštitúcií. To sa nám vypomstí.

Uveďte príklad, čo je zanedbané?

Stačí si pozrieť, aké prostriedky Európa vynakladá na nákup či dotovanie techniky alebo nejakých komodít, a aká maličká časť sa venuje projektom na skúmanie spoločenského vývoja a integrovanie spoločnosti. Obrovský nepomer. Integrovanie spoločnosti bude kľúčovým faktorom, na ktorom bude záležať, či sa Únia udrží, alebo rozpadne.

Vy si myslíte čo? Udrží sa pohromade, bude spolu ešte aj v roku 2050?

Zrejme nebude. Ale asi sa nevrátime späť k jednotlivým štátom a jednotlivým národným menám, skôr sa vytvoria ďalšie bloky, no nie v dnešných hraniciach Únie.

Obnovia sa rôzne bloky typu, že budeme zasa patriť pod vplyv Ruska alebo nejakého nového Sovietskeho zväzu?

Až tak ďaleko situácia nedôjde. Studená vojna súvisela s existenciou dvoch systémov – socialistického a kapitalistického. Socialistický je už prekonaný a dnes sa hovorí o rôznych variantoch kapitalizmu v jednotlivých krajinách, napríklad strategicky plánované ekonomiky alebo trhovo plánované ekonomiky. Ku strategicky plánovaným patrí Nemecko, ktoré má stále veľkú intervenciu štátu do všetkých možných procesov. Protipólom sú Austrália, Veľká Británia, USA, kde sú štruktúry riadené skôr trhovo a menej s intervenciou vlády. Čiže dnes sa hovorí skôr o tomto delení a v rámci neho už asi nepríde k tomu, že by sme patrili pod ideologický vplyv niekoho, keďže už neexistujú tábory budujúce komunizmus alebo kapitalizmus. Dnes takmer všetci budujú kapitalizmus v jeho rôznych formách.

Ak by Európska únia nevydržala pohromade v takom zložení ako dnes, padlo by aj voľné prechádzanie hraníc a znova by si ich štáty strážili?

Hranice sú už virtuálne, je tendencia povoľovať stále voľnejší pohyb, lebo je to výhodné. Systém sa osvedčil a začínajú ho budovať aj na Východe, napríklad Rusko dáva dokopy colnú Úniu s Kazachstanom, Bieloruskom, Arménskom. Krajiny sa snažia vytvárať väčšie celky, aby si zabezpečili stabilitu a s tým súvisí aj otvorenie vnútorných hraníc, čiže táto tendencia bude vždy.

Projekty typu eurozóna padnú a nebude sa platiť eurom?

Nemusia padnúť, lebo vždy bude snaha spájať sa a hľadať spoločné črty. Ale nevravím, že bude existovať euro, že ním bude platiť sedemnásť krajín. Môže byť iná mena s iným názvom a budú ňou platiť iné krajiny. Už asi nepôjdeme do malých atomizovaných štátov a predpokladám, že slovenská koruna sa nevráti. Treba si však uvedomiť, že finančné parametre sú veľmi dynamické, dokážu sa meniť v priebehu sekúnd. Kapitál v súčasnosti obehne zemeguľu v rámci virtuálnych búrz za sekundy, preto ide o najťažšie predpovedateľné veci. Ak sa dá očakávať niečo veľmi dynamické, je to práve v tejto oblasti. Demografia sa, naopak, odvíja veľmi pomaly, a tak už dnes vieme pomerne presne predpovedať, ako sa budú správať ľudia, ktorí sa len teraz narodili. Že budú mať menej detí, budeme starnúť a podobne.

K akému bloku krajín bude patriť Slovensko?

Dosť záleží aj na tom, ako sa bude definovať Rusko, či sa pridá k Európe, alebo k Ázii. Podľa mňa však Slovensko bude vždy inklinovať k súčasným západoeurópskym krajinám.

Prenesme sa do roku 2050 a predstavme si, ako budú fungovať ľudia. Ráno vstanú, nastúpia do autobusu, odvezú sa do práce, popoludní niečo kúpia, vezmú deti zo škôlky a tak?

Skôr budú podľa mňa rozmýšľať, či vôbec pôjdu do práce. Už dnes majú niektorí možnosť pracovať z domu cez rôzne počítačové terminály a táto možnosť sa rozšíri. Stále menej ľudí bude chodiť do práce mimo bydliska. Aj štátni úradníci budú môcť úkony robiť online, ľudia budú stále viac vytesňovaní aj z procesu výroby a služieb. Pribudne robotizácia, automatizácia.

Ani úradníci nebudú chodiť do práce?

Dnes úradníčka sedí v kancelárii, otvorí zásuvku, vytiahne kartičky, niečo vypisuje, podpíšete sa. Ona je tam zamestnaná, vy musíte chodiť do úradu za ňou, do budovy, kde je vrátnik a šofér, ktorý niekde niekoho vozí. Keď sa bude všetko vypisovať online a nebudete už musieť chodiť vybavovať do úradov, títo ľudia už v úradoch nebudú pracovať. Hodnoty sa budú stále viac generovať pomocou technológie a ľudská práca sa v tom procese postupne stáva nadbytočnou. Ja si myslím, že sa prejde aj na model s kratším pracovným týždňom, keďže ľudia nebudú takí potrební. Nebude mať význam udržiavať ich tak dlho v robote.

Keď budú chodiť ľudia menej do práce, zrejme klesne aj význam osobnej dopravy, automobilky budú menej vyrábať.

Dnes je doprava luxusne predimenzovaná a sú snahy o jej racionalizáciu. V Európe sú mestá, ktoré napríklad dopravu regulujú tak, že každý párny deň môžu do centra jazdiť autá s párnymi značkami, a každý nepárny s nepárnymi značkami. Regulujú parkovanie v centrách, aby dostali autá preč, aby odradili ľudí od jazdenia autami. Snažia sa regulovať počet ľudí v aute, aby nešiel človek ráno autom sám, aby nešla štvorčlenná rodina štyrmi autami, aby sa viac využívala hromadná doprava. Sú to trendy, ktoré k nám prichádzajú, takže doprava sa bude v každom prípade racionalizovať.

Čo bude s administratívnymi budovami, ktoré stále pribúdajú, ak ľudia o niekoľko rokov budú môcť pracovať z domu? Budú to domy duchov, prázdne?

Už dnes sú niektoré administratívne budovy nadbytočné. Stavajú sa komplexy, pri ktorých nik netuší, či budú prenajaté, predané. Žasnem, koľko sa ešte stavia aj obchodných hypermarketov, a že sa v nich ľudia stále motajú. Postupne sa tento trend zastaví a majitelia budov budú musieť hľadať iné možnosti ich využitia. Je to téma, ktorú už na Západe riešia – Taliani mali v Turíne centrum automobilky Fiat, obrovské výrobné budovy. Časom presúvali výrobu do lacnejších krajín, továreň sa vyprázdňovala a v Turíne vznikol problém, čo s areálom nazvaným Lingotto. Prerobili ho na veľké obchodné centrum, hotel a kongresové haly. Vojdete dnu a vidíte rampy, ktorými vozili autá na poschodie, čiže zachovali priemyselný štýl. V iných krajinách zasa prerábajú staré továrne na loftové bývanie – staré fabriky poskytujú ľuďom, aby si ich prerobili. Vo výrobnej hale tak má človek obývačku. Zmena účelu budov už je aktuálna.

Budeme pri takomto štýle života sedieť viac doma?

Určite áno, stále viac ľudí bude „uzamknutých“ na komunikačné technológie a menej budú komunikovať reálne. Dobrý príklad je Japonsko, ktoré je technologickým lídrom a dá sa v ňom pozorovať, čo sa bude diať aj u nás. V Japonsku vojdete do vlaku a vidíte, že sa nikto s nikým nerozpráva. Každý má slúchadlá, pozerajú sa do tabletu alebo smartfónu a šťukajú prstami. V rámci vlaku je potom vyhradený vagón, na ktorom je nálepka s preškrtnutým mobilom a v ňom sa schádzajú ešte tí poslední, ktorí majú chuť reálne sa rozprávať. To príde časom aj k nám.

Čo to urobí so správaním ľudí?

Keď budeme menej vychádzať z domu, lebo nebudeme musieť chodiť do práce, tak určite stratíme sociálne kontakty. Je ťažké predpovedať, čo sa bude diať so správaním, lebo ľudia sú kontaktné bytosti a takými aj zostanú. Možno sa zmení len to, že sa budú kontaktovať viac cez sociálne siete. My sme generácia, ktorá chodila v mladosti pred dom na lavičku, kde sme sa stretávali a hrali sme sa s loptou. Nové generácie sa budú viac stretávať virtuálne, budú mať pokazené oči z obrazoviek a budú obéznejšie.

Takže sa bude musieť meniť aj model zdravotníctva, pribudnú nové civilizačné choroby?

Už dnes máme deti, ktoré majú v ranom detstve zapálené nervy na rukách z toho, ako ťukajú do tabletov a stláčajú joysticky. A musia s tým chodiť k lekárom. Technológia predbehla ľudskú prirodzenosť, prsty na ňu nie sú prispôsobené. Nevraviac o psychických závislostiach. Sú rodičia, ktorí zaujmú ostentatívny postoj – nedovolia deťom počítač, televízor, „mekáč“. Snažia sa ich držať v inej realite, viac čítať knižky, hrať sa staršie hry a rozprávať sa. Tých je však málo a hlavný prúd je skôr zameraný na využívanie technológie. Už od prvých ročníkov základnej školy učiteľky založia deťom e-maily, niekde aj facebookové kontá, začnú s nimi komunikovať elektronicky. Prváci zo školy kráčajú s mobilmi v ruke, čiže toto je hlavný prúd.

Budú sa aj deti raz učiť z domu? Nebudú musieť chodiť do školy a budú sedieť vo svojej izbe za počítačom napojené na internet, na druhej strane linky bude učiteľ?

V základnej škole určite nie. Učenie cez online systémy nemá takú kvalitu ako tvárou v tvár. Na to prišli po zavedení takého systému vyučovania v USA na univerzitách.

Keď zadlženosť priemerného amerického študenta presiahla 20-tisíc dolárov a dohromady bol dlh všetkých študentov trilión dolárov, začali sa medzi študentmi sociálne nepokoje. Niektoré univerzity sa rozhodli poskytovať vzdelávanie zadarmo cez online systémy Massive open online course, známe ako MOOC. Hocikto sa mohol prihlásiť a zúčastňovať sa na prednáškach. Nakoniec zistili, že výsledky dosahované študentmi, ktorí študovali online, sa nedali ani len porovnať s výsledkami tých, ktorí v školách riadne študovali. Kvalita masovej onlinovej výučby jednoducho nie je taká vysoká, ako pri priamom ľudskom kontakte učiteľ – žiak.

Akú úlohu bude zohrávať v budúcnosti pôda a jej vlastníctvo? Stúpa jej hodnota?

Pôda samotná nebude stačiť. Keď k nej nebudete mať vodu a technické prostriedky, nebude až taká vzácna. Ona bola základným výrobným prostriedkom za feudalizmu, keď sa všetko odvíjalo od vlastníctva pôdy. Dnes je hlavný výrobný prostriedok v oblasti know-how, technológií a hlavný faktor je kapitál. Keď si pozriete štruktúru výroby, tak najvyspelejšie štáty majú stále menší počet ľudí v poľnohospodárstve a väčší počet v službách. Potraviny sa vo vyspelých krajinách vyhadzujú. Nevylučujem, že v budúcnosti môže byť pôda znova viac zaujímavá pre technologickú zmenu, akou bol napríklad v nedávnej minulosti prudký záujem o pestovanie rastlín využívaných v biopalivách, alebo ak by sa našla technológia na lepší prenos energie a údržbu a napríklad Sahara by sa dala pokryť solárnymi kolektormi. Ale ak máte v súčasnosti pôdu, neznamená to, že vás isto čaká budúcnosť v oblasti farmárčenia.

V minulosti sa často prikladal dôraz na múdrosť a hlavne skúsenosť starších ľudí, teraz ich však mladí s novými technológiami „valcujú“. Bude sa zväčšovať priepasť medzi generáciami?

Ak sa zhodneme na tom, že dynamika zmeny sa zvyšuje, tak áno, je riziko, že starší sa budú horšie prispôsobovať. Stále musíte prechádzať na nové prístroje, dnes je človek s tlačidlovým mobilom úplne v inom svete ako tí s dotykovými. Kedysi bol písací stroj, naša generácia zápasila s tým, že staršia generácia nevie ovládať počítač, a dnes sa zápasí s tým, aký druh programu máte. Čoraz viac vecí bude „zaprogramovateľných“. Keď aj dnes starší človek ovláda počítač a je na to pyšný, stále je iba na základnej úrovni užívateľa a nepracuje s aplikáciami, s ktorými už celkom samozrejme robia desaťročné deti.

Prognostička Martina Lubyová: Naše generácie ešte zažijú veľké spoločenské zmeny

Výber pre vás