Jana Homolová

Oslávili ste 85. narodeniny a&nbsp;stále ste vo výbornej forme. Čo pre to robíte?

Našťastie som žil ešte v&nbsp;období, keď hýbať sa a&nbsp;športovať bolo absolútne prirodzené. Venoval som sa rôznym športom. Za školu som hral basketbal, volejbal, korčuľoval som, hrával som hokej. Dokonca som si zahral hokejové finále bratislavských škôl proti Jožkovi Golonkovi. (Smiech.) Najviac ma však vždy bavil futbal. Keď som sa stal chirurgom, čo je aj fyzicky náročné povolanie, ešte viac som si uvedomoval jeho dôležitosť a&nbsp;náročnosť aj z&nbsp;kondičnej stránky. Aby som sa aj teraz udržiaval vo forme, každé ráno, skôr než vstanem, spravím sto strečingových cvičení zameraných na všetky svaly tela. Pravidelne plávam celý rok aj bicyklujem. Ak nie je vonku pekné počasie, ostávam doma a&nbsp;bicyklujem na „stacionári“, na ktorom najčastejšie čítam odbornú literatúru. Vtedy ani neviem, ako mi tých 60&nbsp;minút prejde. Často sa v&nbsp;médiách uvádza, že človeku stačí 30&nbsp;minút pohybu denne, no to je, žiaľ, málo. Hýbať by sme sa mali minimálne 45&nbsp;minút, hodina je ešte lepšia. Treba obmedziť výťahy, chodiť radšej po schodoch, zaparkovať auto o&nbsp;sto-dvesto metrov ďalej od miesta stretnutia a&nbsp;chodiť.

Sem-tam sa, samozrejme, vyskytujú aj určité zdravotné problémy, napriek výbornej funkcii ľavej komory srdca a „športovému“ bazálnemu tepu 55 za minútu. Ale riešim ich s&nbsp;primármi mojej bývalej nemocnice doktorkou K.&nbsp;Havlínovou a&nbsp;doktorom P.&nbsp;Chňupom aj v&nbsp;skvelej nemocnici CINRE u&nbsp;riaditeľa a&nbsp;primára I.&nbsp;Vuleva.

Nás síce v&nbsp;škole učili, že najsilnejší má byť obed, ale nepovažujem to za celkom správne. Myslím si, že obed by mal byť ľahký, aby človek nezaspal pri práci, keďže krvné zásobenie vtedy viac smeruje do zažívacích orgánov ako do hlavy, do mozgu a&nbsp;výsledkom je potom nástup a&nbsp;pocit únavy. Výdatnejšia by mala byť večera. Keď začnem jesť o&nbsp;siedmej alebo o&nbsp;pol ôsmej večer, za tri hodiny jedlo bez problémov zmetabolizujem a&nbsp;o&nbsp;jedenástej môžem ísť spať. Na raňajky si dávam vločky a&nbsp;pijem veľa tekutín, minimálne dva a&nbsp;pol litra. Čo je ešte dôležité, jedlo by sa nemalo zjesť rýchlo za päť-desať minút, ale malo by sa jesť pomaly, minimálne 30 minút, čo je približne čas, keď centrálna nervová sústava signalizuje zažívaciemu traktu, že sme nasýtení. Kto konzumuje jedlo pomaly, má šancu zjesť menej. Aj v&nbsp;tejto súvislosti plánujem vydať knihu, v&nbsp;čom ma povzbudil môj dobrý kamarát Jožko Oklamčák. Myslím, že pre mnohých ľudí by mohla byť prínosná. Som milovník prísloví a&nbsp;porekadiel. Vyššie som spomenul: Najdôležitejšie víťazstvo v&nbsp;živote človeka je poraziť sám seba. Tým sa riadim celý život, aj keď priznávam, že občas je to na škodu, lebo nerešpektujem vek a&nbsp;prepínam svoje sily. (Smiech.)

FOTOGALÉRIA: POZRITE, ČO VŠETKO ROBÍ PRE SVOJE ZDRAVIE

V&nbsp;kariére ste sa prepracovali medzi špičku vo svojom odbore. Komu alebo čomu vďačíte za svoju cieľavedomosť?

Hlavne rodičom, rodine, ale nemalou mierou aj šport vo mne vybudoval obrovskú túžbu po víťazstve. Za môjho predchodcu v&nbsp;nemocnici na kardiochirurgii bola úmrtnosť pacientov po operáciách podstatne vyššia ako vo vyspelejších krajinách Európy. Po svojom nástupe som si povedal, že s&nbsp;tým treba niečo robiť a&nbsp;hlavne treba ísť tam, kde to robia najlepšie. Načo vymýšľať vymyslené? Je pravda, že z&nbsp;USA prichádzajú aj negatívne momenty – nielen odtiaľ, ale v&nbsp;Houstone som videl vtedy jedno z&nbsp;najlepších kardiochirurgických pracovísk na svete a&nbsp;po návrate domov som okamžite u&nbsp;nás zmenil mnohé technické a&nbsp;taktické prístupy pri kardiochirurgických operačných výkonoch. Videl som tam aj to, že „šéf“ kliniky opúšťa pracovisko nie prvý, ale posledný, čo u&nbsp;nás dovtedy fungovalo presne opačne.

Ako prednosta kliniky som si to tak­isto osvojil, zmenil som to a&nbsp;roky som z&nbsp;práce odchádzal väčšinou ako posledný, málokedy pred sedemnástou hodinou. Ďalšia vec, ktorú som zmenil a&nbsp;súvisela s&nbsp;mojou návštevou USA, bolo to, že sme po operácii mali pacientov na ARO štyri až päť dní a&nbsp;niektorí už aj chodili. V&nbsp;Houstone na tretí deň išli na oddelenie. Samozrejme, pokiaľ neboli komplikácie. Keď som prišiel domov, rozhodol som sa ísť podľa ich vzoru. Šesť najstarších anestéziológov sa vzoprelo, že s&nbsp;tým nesúhlasia. Po niekoľkomesačnom naťahovaní sa rozhodli dať výpoveď a&nbsp;mysleli si, že padne celá kardiochirurgia. Oslovil som vtedy podľa môjho názoru najšikovnejšiu mladú doktorku, ktorá mala iba 30&nbsp;rokov, a&nbsp;povedal som jej, že bude šéfka. Dodnes je primárkou ARO. Vedel som, že to, čo robím, je správne, že mám správnych ľudí okolo seba, a&nbsp;preto som bol ochotný ísť aj do tohto rizika.

Už som vám spomenul, že mám rád porekadlá, a&nbsp;jedno české hovorí: Člověk potřebuje neco, co by ho přesahovalo, a&nbsp;mnoho lidí je to, co člověka přesahuje. Nikdy som sa nebál konkurencie, naopak, dával som priestor mladým kolegom. Z&nbsp;desiatich mojich mladých chlapcov som vybral päť najschopnejších a&nbsp;tých som nechal operovať, samozrejme, zo začiatku za mojej asistencie a&nbsp;na moju zodpovednosť, aj najťažšie prípady vrátane transplantácie srdca v&nbsp;čase, keď mali 38&nbsp;až 40&nbsp;rokov. Neviem, či na niektorom európskom pracovisku by „šéf“ také niečo zrealizoval. Budem teraz neskromný, keď poviem, že sme meno slovenskej medicíny, čo sa týka kardiochirurgie, posunuli na špičkovú európsku úroveň. Spolu s&nbsp;kolegami sme sa so svojimi po­operačnými výsledkami dostali na výbornú európsku úroveň s&nbsp;po­operačnou úmrtnosťou okolo troch percent. Ja osobne som mal túto úmrtnosť okolo jedného-dvoch percent.

<strong>Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane &gt;&gt;&gt;</strong>

Ako na vašu odvahu reagovali starší kolegovia?

Hovorili mi, že som sa zbláznil, že si vychovávam konkurenciu, ktorá ma môže predbehnúť. (Smiech.) Povedal som im, že presne o&nbsp;toto mi ide, no viem, že som „sakramentsky“ dobrý. Aby to neznelo namyslene, v&nbsp;pripravovanej knihe mám kapitolu, v&nbsp;ktorej rozoberám rozdiel medzi namyslenosťou a&nbsp;sebavedomím. Je pravda, že medzi nimi je veľmi tenká hranica. Platí to tak v&nbsp;športe, ako v&nbsp;iných odvetviach vrátane medicíny. Ak chcete byť na špičkovej úrovni, musíte mať vedomosti, ale sebavedomie hrá nemalú rolu pri dosiahnutí konkrétneho výsledku, ako je napríklad prihrávka na gól, zabránenie gólu alebo kľúčový kritický moment v&nbsp;kardiochirurgii. Ak tam o&nbsp;sebe zapochybujete, na 90&nbsp;percent ste už prehrali. Preto keď sa niekomu v&nbsp;komunikácii zdá, že ste namyslený, nie je to tak, lebo každý výborný kardiochirurg alebo výborný športovec musí mať aj sebavedomie.

Na druhej strane ešte priznávam, že hoci mi sebavedomie nechýbalo, nikdy som sa nad nikoho nepovyšoval. Platí to aj teraz. Pre mňa má život človeka rovnakú hodnotu a&nbsp;či som operoval bezdomovca, alebo ministra, vždy som dal do toho všetko. Medzi ľuďmi som nikdy nerobil ani nerobím rozdiely.

Ako je možné, že napriek úspechom a&nbsp;spomínanému sebavedomiu, ste predsa len ostali pri zemi?

Možno je to preto, že do svojho 25.&nbsp;roku som žil v&nbsp;jednoizbovom byte, konkrétne v&nbsp;jednej izbe pri Ymce v&nbsp;robotníckej kolónii „desať domov“ v&nbsp;Bratislave, spolu s&nbsp;otcom, mamou a&nbsp;dedom. WC sme mali na chodbe, v&nbsp;zime riadne studenej, a&nbsp;bolo určené pre dva byty. Na vlastnej koži viem, čo je to chudoba, pretože som z&nbsp;nej vzišiel. Často to bol len chlieb s&nbsp;masťou. Dokážem pochopiť aj toho bezdomovca. Samozrejme, neuznávam, že sedí na ulici a&nbsp;nič nerobí, ale keby potreboval medicínsku pomoc, poskytol by som ju aj jemu. A&nbsp;na rovnakej úrovni, ako by som ju poskytol napríklad najvyššiemu predstaviteľovi štátu.

Napriek tomu, že lekársku činnosť už asi desať rokov nevykonávate, stále ste s&nbsp;medicínou, konkrétne s&nbsp;kardiochirurgiou, spojený.

Už asi rok pôsobím na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej univerzity v&nbsp;Bratislave s&nbsp;pracoviskom v&nbsp;Banskej Bystrici ako garant pre oblasť kardiochirurgie. Takže pravidelne chodím do Banskej Bystrice, kde síce neoperujem, ale konzultujem a&nbsp;„montujem sa“ do obsahu študijného programu kardiochirurgie. Ďalej študujem túto oblasť a&nbsp;snažím sa to robiť na najvyššej úrovni. Oficiálne teda stále fungujem v&nbsp;rámci slovenskej medicíny.

V&nbsp;tejto súvislosti chcem ešte uviesť, že asi pred štyrmi rokmi vzniklo CINRE (Centrum intervenčnej neurorádiológie a&nbsp;endovaskulárnej liečby), ktoré dnes sídli v&nbsp;Nemocnici Bory a&nbsp;riaditeľom je primár MUDr. Ivan Vulev. Mimoriadne schopný človek a&nbsp;jeden z&nbsp;mojich žiakov, ktorý odo mňa odišiel medzi prvými a&nbsp;dal sa práve na invazívnu kardiológiu. Často spolu debatujeme a&nbsp;máme rovnaký názor na rozvoj kardiomedicíny. Vzhľadom na neúnosne dlhé čakanie na srdcové operácie a&nbsp;invazívne kardiologické výkony v&nbsp;slovenských kardiocentrách –&nbsp;vyše roka&nbsp;–aj vzhľadom na rozvoj invazívnej kardiológie by bolo veľmi potrebné, keby vznikli ďalšie dve kardiochirurgické pracoviská. Jedno už na spomínaných Boroch a&nbsp;ďalšie v&nbsp;Martine, kde kedysi pôsobil jeden z&nbsp;prvých slovenských kardiochirurgov profesor Šteiner a&nbsp;kde sa má postaviť nová nemocnica, pretože pacienti na strednom Slovensku čakajú na operáciu srdca rok až rok a&nbsp;pol, čo je absolútne neúnosné. Budúca slovenská vláda a&nbsp;jej minister zdravotníctva by mali s&nbsp;plnou vážnosťou zobrať na vedomie, že na Slovensku úplne zbytočne zomiera niekoľko desiatok ľudí ročne na srdcovocievne ochorenia, lebo nie je dostatok kardiochirurgických a&nbsp;kardioinvazívnych pracovísk.

Navyše v&nbsp;blízkosti Banskej Bystrice sú Kúpele Sliač, ktoré sú jedným zo štyroch kúpeľných centier na svete, ktoré majú mimoriadny prameň pre pacientov so srdcovocievnymi ochoreniami. Ďalšie také pramene, centrá sú už len v&nbsp;Austrálii, Argentíne a&nbsp;Španielsku. Bolo by ideálne, keby pacienti po srdcovocievnych operáciách boli presunutí rovno na Sliač a&nbsp;o&nbsp;niekoľko týždňov by sa mohli takmer naplno zapojiť do rodinného a&nbsp;pracovného života. Absolvovanie kúpeľnej liečby tri mesiace po operácii je už len rekreačný pobyt.

Začiatkom roka sa otvorilo ďalšie kardiocentrum, ktorého šéfom je profesor František Sabol, čo kvitujem. Problémom zostáva stred a&nbsp;západ Slovenska, kde sa stále dlho čaká na operácie. To vnímam ako problém, pretože rok alebo viac čakať na operačný zákrok znamená, že pacienti prichádzajú v&nbsp;ešte horšom zdravotnom stave –&nbsp;ak sa operácie vôbec dožijú. Bohužiaľ, aj také prípady sa stávajú. Preto by som bol veľmi rád, keby kompetentní začali konať v&nbsp;prvom rade v&nbsp;tomto smere, pretože kardiovaskulárne ochorenia zostávajú na Slovensku a&nbsp;nielen u&nbsp;nás najvýznamnejšou príčinou smrti a&nbsp;dalo by sa tomu zabrániť..

AJ VO SVOJICH 85 ROKOCH SA PRAVIDELNE VENUJE ŠPORTU: FOTO V GALÉRII

Profesor Fischer (85) je vo výbornej kondícii! Čo pre to robí a ako sa stravuje?

Výber pre vás

Profesor Fischer (85) je vo výbornej kondícii! Čo pre to robí a ako sa stravuje?

Súvisiace články

Ekonóm KAROL MORVAY: Náš štát je rekordne zadlžený. Čo to znamená pre ľudí?

Kúzelník TALOSTAN a jeho schopnosti: Vyčaruje vám čokoľvek! Aj striptérku v životnej veľkosti

Najznámejší prokurátor ŠANTA: Dôležitá úloha v novom jojkárskom seriáli a robí to bez honoráru!

Výber pre vás