Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Dlho čelila kritike pre svoj vzhľad, a&nbsp;hoci sa tvárila, že je nad vecou, pravda bola iná. Dnes si už dokáže povedať, že sa má rada, no nebola to ľahká cesta. Viac nám porozprávala v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Ste inšpiratívna osoba, ale je na vás obdivuhodné aj to, že ste prehovorili o&nbsp;psychických problémoch. Uviedli ste, že ste mali panické ataky, úzkosti. Čím to bolo spôsobené? Cítili ste na sebe veľký tlak už po SuperStar?

Myslím, že tam sa to v&nbsp;zásade začalo. Bola som študentka vysokej školy, ktorá žila vo svojej peknej sociálnej bubline, a&nbsp;zrazu som bola aj s&nbsp;kolegami na titulkách všetkých novín, ktoré v&nbsp;tom čase na Slovensku vychádzali. Ľudia, ktorí pozerali SuperStar, to všetko čítali a&nbsp;mali pocit, že môžu rozhodovať o&nbsp;našom živote, že vedia, ako by som mala vyzerať, ako by som sa mala obliekať, čo by som mala jesť, spievať. Chodilo mi veľa správ, že by som sa podľa nich hodila do iného štýlu a&nbsp;istým spôsobom im to dlhujem, lebo mi posielali hlasy. Bol to na mňa veľký tlak. Mala som pocit, že sa potrebujem zavďačiť všetkým, a&nbsp;stratila som samu seba. Keď sa ma dnes ľudia pýtajú, či by som išla opäť do SuperStar, jednoznačné áno, ale chcela by som byť viac pripravená a&nbsp;odolnejšia, ale to sa vtedy nedalo. Na Slovensku bola prvýkrát takáto veľká šou, myslím si, že nikto na toto nebol pripravený.

Tvárili ste sa, že ste nad vecou. Ale čo ste v&nbsp;tom období prežívali?

Vedela som, že ak prejavím slabosť pred bulvárom, otočí sa to proti mne. Vždy som sa tvárila, že som nad vecou. To, že si zo mňa strieľajú a&nbsp;v&nbsp;zásade ma istým spôsobom šikanujú, tak to je vlastne v&nbsp;poriadku, lebo na výzore nezáleží a&nbsp;dôležité je to vnútro. Vtedy ani nefungoval pojem „bodyshaming“. Všetky tieto floskuly som si stále opakovala, ale pravda je taká, že ma to veľmi ponižovalo a&nbsp;udupávalo. Samu seba som začala považovať za takú, ako ma opisovali. Je hrozne nepríjemný pocit, keď sa nepáčite sama sebe, máte pocit viny, keď vám ľudia povedia alebo napíšu hnusný komentár, že ste hnusná, máte sa schovať. Keď je toho priveľa, tak sa s&nbsp;tým stotožníte. Je hrozné žiť s&nbsp;takou mienkou o&nbsp;sebe, že ste si odporný, hnusný, za nič nestojíte.

Teším sa, že som prešla istou cestou, vyhľadala som odbornú pomoc a&nbsp;našla svoju hodnotu. Už ju nehľadám v&nbsp;prikyvovaní iných ľudí, už to nepotrebujem. Veľmi som sa oslobodila od toho pocitu, že ma všetci musia mať radi a&nbsp;že sa potrebujem nejakým spôsobom zavďačiť. Zistila som, že nikomu nič nedlhujem, iba sama sebe. Mám pocit, že som zo seba zhodila obrovský balvan.

Kedy ste sa rozhodli vyhľadať odbornú pomoc?

Úplne prvýkrát to bolo, keď sa narodil Adamko, vtedy prvýkrát prišli úzkostné stavy. Absolvovala som s&nbsp;psychiatričkou kognitívno-behaviorálnu terapiu a&nbsp;bolo to super. Nesadne to každému, ale je to veľmi praktické. Potrebovala som si racionalizovať mnohé veci, ale po rokoch človek aj tak zabudne používať tie nástroje.

Potom sa panické ataky rozvinuli počas kovidu. Mala som hrozne veľa stresu. Mama je ťažká ast­matička, strašne som sa bála, že keď dostane kovid, niečo sa jej stane. Rodičia ho potom aj dostali. Až spätne som si uvedomila, že panické ataky prišli vtedy, keď moja mama s&nbsp;ockom ochoreli, ale neskôr sa rozvinuli v&nbsp;plnej sile... Bolo to hrozné, lebo vtedy premýšľate, že čo ak umierate. Máte búšenie srdca, nemôžete spať, je vám zle, ľudia majú pocit, že dostanú infarkt. Sú rôzne stupne panických atakov, ale pre mňa to boli úplne neodbytné myšlienky, že umieram, niečo so mnou nie je v&nbsp;poriadku. Obehala som všetky vyšetrenia, všetko bolo v&nbsp;poriadku. Môj praktický lekár navrhol, aby som skúsila ísť za psychiatričkou. Tam sa prišlo na to, že mám ukážkové panické ataky, vtedy som si dosť vydýchla.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po tom, ako ste vyhľadali pomoc, ozvali sa vám aj muži, ktorí prežívali to isté. Myslíte, že dostávajú rovnaké množstvo podpory?

Mám pocit, že sa o&nbsp;tom oveľa menej hovorí. Spolupracujem s&nbsp;občianskym združením Chuť žiť, ktoré veľmi komplexne rieši poruchy príjmu potravy. Riešia to aj cez psychologickú pomoc. Majú tam odborníkov a&nbsp;psychológov, psychiatrov, nutričných terapeutov a&nbsp;podobne. Urobili reklamu, ktorej hlavným aktérom je muž, a&nbsp;ja som im za to poďakovala.

Všetci máme pocit, že napríklad poruchy príjmu potravy sa týkajú iba mladých dievčat, to vôbec nie je pravda. Spektrum je omnoho širšie a&nbsp;myslím, že štvrtinu ich klientov dokonca tvoria muži, ale oni o&nbsp;tom veľmi nehovoria. Akoby to bolo tabu, aj čo sa týka psychologickej pomoci. Mám pocit, že sa o&nbsp;tom omnoho menej hovorí, a&nbsp;pritom ju vyhľadávajú podľa mňa rovnako často ako ženy. Pre mňa nebola hanba také niečo priznať a&nbsp;viem, ako mne pomohlo, keď o&nbsp;tom prehovorili moje kolegyne a&nbsp;priatelia. Zrazu som pocítila, že v&nbsp;tom nie som sama. Vtedy som si pripadala ako blázon a&nbsp;to je úplne normálna vec v&nbsp;týchto stavoch. Mne samej to veľmi pomohlo, a&nbsp;preto o&nbsp;tom hovorím. Ak sa nájde len jeden alebo dvaja ľudia, ktorým to pomôže, a&nbsp;vyhľadajú odbornú pomoc, tak mám pocit, že sa nemám za čo hanbiť.

Problémom našej spoločnosti je tzv. body­shaming. Myslíte si, že sa na ňom podieľajú aj sociál­ne siete, ktoré nám podsúvajú „vzor“ dokonalého života a&nbsp;podobne?

Jednoznačne. Myslím si, že sme nikdy nemali v&nbsp;rukách takýto devastačný nástroj v&nbsp;rámci vzájomného porovnávania. Jedna vec je, že vidíte v&nbsp;časopise peknú fotku modelky alebo herečky, ale zrazu máte obrovskú sieť miliónov ľudí, kde bežní ľudia dávajú svoje fotky vyfiltrované, rôzne upravené, a&nbsp;zrazu máte pocit, že jediná máte vyrážku na tvári, mastné vlasy, celulitídu, ovisnuté brucho. Som jediná takáto na svete, nikto taký nie je? A&nbsp;pritom to je klamstvo. Veľakrát ide o&nbsp;to, aké je svetlo pri fotení, v&nbsp;akej póze stojí model alebo modelka. Ideály neexistujú. Keby sme postavili vedľa seba päť žien rovnakej výšky, váhy, každá z&nbsp;nich bude vyzerať inak. Každá z&nbsp;nich bude mať iný typ tela, rozdielne prsia, brucho, zadok a&nbsp;je to úplne v&nbsp;poriadku. To je podľa mňa dôležité. Naučiť sa akceptovať, že máme rôzne typy a&nbsp;formy tela a&nbsp;je to tak absolútne v&nbsp;poriadku.

Čo pre vás znamená sebaláska?

Nemám rada, keď sa zachádza až do ezoteriky v&nbsp;rámci sebalásky, tento koncept mne vôbec nesedí. Je super, keď to niekomu pomohlo, ja si potrebujem veci racionalizovať. Ale musím priznať, že to bola jediná vec, ktorú som spomenula, keď sa ma psychiatrička pýtala, čo má byť cieľom našich sedení. Rozplakala som sa a&nbsp;povedala som, že by som sa chcela mať konečne rada. Mám pocit, že tým, že som sa istým spôsobom začala mať rada, aj keď je to dlhý proces a&nbsp;cesta, vrátila som sa sama k&nbsp;sebe, vrátila som sa domov. Pre mňa je sebaláska pocit domova.

Dokážete si už dnes povedať, že máte rada samu seba alebo na tom stále pracujete?

Podľa mňa to je nekonečný proces. Sú dni, keď sa mám veľmi dobre a&nbsp;som spokojná, šťastná, ale zároveň sú, samozrejme, momenty, keď o&nbsp;sebe pochybujem a&nbsp;najradšej by som sa schovala niekde pod paplón. To je asi normálne. Mám výkyvy hore-dole, je to taká hojdačka, ale&nbsp; som veľmi rada, že tieto posledné dva roky sú pre mňa omnoho jasnejšie a&nbsp;svetlejšie.

V&nbsp;súčasnosti sú rozšírené poruchy príjmu potravy, za ktorými sú často nezmyselné diéty. Ako sa vám podarilo schudnúť?

U&nbsp;mňa bolo zásadné, že som začala riešiť mentálne zdravie. Zrazu som mala silu vstať z&nbsp;postele a&nbsp;robiť veci, ktoré som predtým nezvládala. Pomohli mi aj kalorické tabuľky, ale dávam si veľký pozor na to, keď to odporúčam. Väčšina ľudí, ktorá si ich nastavuje sama, má poddimenzovaný príjem, čo je strašne nebezpečné. Veľakrát majú príjem pod 1&nbsp;500&nbsp;kalórií, čo je vlastne príjem malého dieťaťa. Vždy hovorím, že ak si chcete nastaviť tieto tabuľky, tak s&nbsp;odborníkom. Máme skvelých nutričných terapeutov a&nbsp;zbúrali mi veľa mýtov o&nbsp;strave. Zistila som, že môžem jesť sacharidy po osemnástej hodine, aj zemiaky, ovocie, chlieb. Išlo o&nbsp;množstvá, môj príjem a&nbsp;výdaj, tá rovnica musí fungovať. Výdaj musí byť vyšší ako príjem. Tabuľky mi veľmi pomohli, aby som sa v&nbsp;tom zorientovala, ale sú ľudia, ktorým to prinesie nejakú formu obsesie. Môže im to spustiť poruchu príjmu potravy, že chcú dodržať tie kalórie úplne stopercentne. Mne pomohlo sledovať nutričných terapeutov. Mnohí z&nbsp;nich prešli poruchou príjmu potravy, čiže dávajú fantastické rady.

A keď mi ľudia píšu o&nbsp;všelijakých kvapkách na chudnutie, kde zneužili moju tvár v&nbsp;reklamách a&nbsp;dokonca zneužili aj tvár gastroenterológa a&nbsp;pána doktora Minárika, všetkým hovorím, že také veci nefungujú, neexistuje žiadna zrýchlená cesta pri chudnutí. Keď vyčleníte jednu skupinu potravín a&nbsp;potom ju vrátite, väčšinou pribúdajú kilá. Chcela som dospieť k&nbsp;tomu, aby som sa dokázala celý život stravovať normálnym rozumným zdravým spôsobom. Zistila som, že môžete jesť všetko, len ide o&nbsp;pomery.

V&nbsp;jednom rozhovore ste uviedli, že váš manžel je ten najempatickejší človek a&nbsp;nikdy vám nehovoril, aby ste schudli. Žiaľ, niektoré ženy zažívajú opak a&nbsp;partneri ich priam šikanujú tým, ako by mali vyzerať. Čo by ste im odkázali?

To je strašne ťažké, lebo nie som si istá, že podpora odo mňa môže pomôcť žene, ktorá je šikanovaná najbližším človekom. To by mal byť skôr odkaz pre toho človeka, ktorý toto robí. Môj muž ma vždy akceptoval, on sa o&nbsp;mňa skôr bál. Ale stávalo sa mi, že som sa stretávala s&nbsp;toxickou pozitivitou. Ľudia mi chceli pomôcť spôsobom, ktorý ma ešte viac ubíjal. Povedali mi, aby som sa len postavila a&nbsp;išla si zabehať, prejsť sa. Alebo sa hrozne bojím lietadiel a&nbsp;povedali mi, aby som to „predýchala“. Pri tomto type rady máte pocit ešte väčšieho zlyhania. Máte pocit, že niečo neviete a&nbsp;znamená to, že ste nanič. Pozor na to, akým spôsobom sa snažíte pomôcť ľuďom a&nbsp;či to práve nerobíte cez toxickú pozitivitu, lebo dá sa to aj iným spôsobom, ktorý je empatickejší. Toxická pozitivita v&nbsp;ľuďoch vyvoláva obrovský pocit zlyhania, ešte viac ich udupáva.

Blížia sa Vianoce a&nbsp;koniec roka. Čo&nbsp; považujete za najväčší pokrok?

Neviem to presne definovať, ale teším sa z&nbsp;toho, čo sa mi deje v&nbsp;poslednom čase. Máme za sebou nádherný koncertný rok, ešte nikdy sme nemali toľko koncertov. Vydali sme nový album Krehkosť, na­ozaj mám pocit aj spolu s&nbsp;mojím klaviristom Danom Špinerom, že to je najintímnejšia výpoveď, akú sme kedy vydali. Nahrávali sme to v&nbsp;zrube len my dvaja. Sedela som na gauči, vôbec som sa nesnažila pekne spievať, celé to vychádzalo veľmi autenticky z&nbsp;nášho pocitu a&nbsp;reflektovania spoločenských tém. Som za to vďačná, ako to celé vzniklo a&nbsp;dopadlo. Cítim hrdosť v&nbsp;rámci toho, čo teraz robíme a&nbsp;keď sa pozriem na svojho muža, čo všetko dokázal tento rok, a&nbsp;vidím, aký je prepracovaný. Ak naozaj odohráme všetky koncerty, ktoré nás čakajú do konca roka, bude ich 128, to sme ešte nemali, ale je to obrovský nápor práve na muža, keďže on nás manažuje, vozí a&nbsp;„zvučí“ nás. Je to „multitasking“ a&nbsp;jeden človek robí to, čo bežne robí celá agentúra. Máme za sebou nádherný rok a&nbsp;zároveň veľmi náročný. Veľmi by som sa tešila, keby sme mohli pokračovať, lebo to, čo sa deje, ma veľmi napĺňa. Možno treba trošku zmeniť tempo kvôli mužovi.

Čo si želáte do nového roka?

Pre seba, aby som zažívala toľko momentov šťastia, ako v&nbsp;tomto roku. Pre mňa je obrovská vec, že som sa opäť zamilovala do svojej práce a&nbsp;koncertovania. Odohrali sme vyše 40&nbsp;koncertov len s&nbsp;Danom Špinerom sami dvaja, urobili sme si miniturné a&nbsp;zistili sme, že nikoho iného na pódiu nepotrebujeme, v&nbsp;tom by sme radi pokračovali.

Pre nás všetkých, keby sme sa citlivo správali ako spoločnosť. Keby sme opäť našli slušnosť v&nbsp;komunikácii. Mám pocit, že aj ľudia by si mali vedieť nastaviť hranice, čo sa týka hejtu. Možno si niekto zaslúži zdravú kritiku, ale podanú slušnou formou. Veľmi si prajem, aby sme sa naučili rešpektovať. Som presvedčená, že je legitímne mať rôzne nastavenia. Teraz sa tu delíme na tábor liberálnych a&nbsp;konzervatívnych. Obe nastavenia sú podľa mňa úplne legitímne, ale zároveň je dôležité hľadať prieniky, lebo ich máme strašne veľa a&nbsp;sú témy, pri ktorých sa nikdy nezhodneme. Vtedy by mal nastúpiť pravý rešpekt. Pochádzam z&nbsp;konzervatívneho prostredia, ale považujem sa za veľmi liberálneho človeka a&nbsp;mám priateľov, ktorí sú konzervatívne nastavení, a&nbsp;tým, že sa máme radi, nechceme o&nbsp;seba prísť. Snažíme sa viesť diskusie o&nbsp;témach, v&nbsp;ktorých nesúhlasíme, no mám pocit, že si obrusujeme hrany navzájom. Som chápavejšia k&nbsp;nim a&nbsp;oni voči mne práve preto, že tá láska, ktorá nás drží pohromade, tu je a&nbsp;chceme, aby vydržala. Skutočný rešpekt necháva pootvorené dvere a&nbsp;to je to, čo podľa mňa ako spoločnosť veľmi potrebujeme. To nám aj prajem, aby sme nezatvárali dvere, aby sme stavali mosty a&nbsp;nie ploty.

Premena Katky KOŠČOVEJ, muž jej bol veľkou oporou: Vždy ma akceptoval, on sa o mňa skôr bál

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Premena Katky KOŠČOVEJ, muž jej bol veľkou oporou: Vždy ma akceptoval, on sa o mňa skôr bál

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Vojtova metóda ju zachránila, Olíviu úplne zbavili mozgovej obrny: Tréningy boli neúprosné

Bola malá šanca na to, aby znova chodil: Dali mi jedno percento a mne to stačilo, hovorí BEKIM

Olívia porazila mozgovú obrnu: Dnes je mamou a hrdo stojí na súťažných pódiách

Výber pre vás