Poklady z nášho archívu: Rozhovory s Keltošovou, Dočkom a Studenkovou

Dočko sa pred rokmi vyznal s pocitov: Budete v šoku, čo považoval za svoj najväčší úspech!

Spomínate si na legendárnu političku Oľgu Keltošovú? Veď táto žena pred 30 rokmi vyhrala...

redakcia

<h2>OĽGA KELTOŠOVÁ: „Ak je niekto malý aj duchom, za to si môže sám...“</h2>
<p>O pani Oľge Keltošovej sme po Nežnej revolúcii 1989 hovorili ako o prvej dáme slovenskej politiky. Ona sama so sebairóniou sebe vlastnou, dodáva, že pri tomto výbere žien političiek to ani nebolo veľmi ťažké – stať sa tou „prvou“... Víťazné strany a hnutia totiž postavili na čelo svojich kandidátskych listín poväčšine mužov, ženy šancu nedostali.</p>
<p>Pani Oľga, ako ju volá azda celé Slovensko, politička, pôvodnou profesiou novinárka, prešla viacerými povolaniami – od robotníčky v&nbsp;tlačiarni cez prekladateľskú „kariéru“ na Prírodovedeckej fakulte UK v&nbsp;60. rokoch, ako redaktorka začínala v&nbsp;známom študentskom časopise bratislavských vysokoškolákov Echo, tam pracovala i&nbsp;v roku 1968. Po zrušení Echa pracovala v&nbsp;detských časopisoch vydavateľstva Smena. Popritom prekladala z&nbsp;angličtiny, písala rozprávky pre deti, spolupracovala s&nbsp;detskými redakciami rozhlasu i&nbsp;televízie. K&nbsp;politike sa vrátila až po novembri 1989 ako členka Demokratickej strany (DS). Nedávno ju vyhlásili za ženu roka 1991 – pani Oľga je najpopulárnejšia Slovenka...</p>

<h3>Prečo ste sa rozhodli vrátiť do politického života? Neboli ste spokojná vo svojom pôvodnom povolaní?</h3>
<p>Bola, aj nebola... Na jednej strane – práca s&nbsp;deťmi a&nbsp;práca pre deti mi prinášali radosť, pretože som sa pri svojich častých besedách v&nbsp;školách po celom Slovensku presviedčala, že deti sú tými najvďačnejšími čitateľmi, ale aj najkritickejšími adresátmi novinárskej práce. To mi prinášalo určité uspokojenie, dávalo to mojej práci zmysel po celých uplynulých dvadsať rokov... Na druhej strane som však často – možno sentimentálne – pri listovaní v&nbsp;starých číslach Echa z&nbsp;rokov 1966 – 1968 spomínala na bývalých kolegov, študentských redaktorov, „búrlivákov“ Martina Bútoru (dnes poradca prezidenta ČSFR), Miša Horského (dnes poslanec FZ), Petra Zemana (bývalý šéfredaktor Echa, Života, riaditeľ Slovenskej televízie...) a&nbsp;ďalších. Je zvláštne, že sme sa opäť našli bez toho, aby sme sa hľadali.</p>
<h3>Platí to aj vtedy, keď sú napríklad z&nbsp;inej politickej strany?</h3>
<p>Platí, pretože neuznávam heslo – kto nejde s&nbsp;nami, ide proti nám! Môj politický oponent (nie nepriateľ!) sa nestáva automaticky mojím osobným nepriateľom len preto, že nemá ten istý názor ako ja. Mnoho ľudí, aj v&nbsp;mojom okolí, toto, žiaľ, nechápe. Sú schopní svojho politického protivníka znenávidieť na život a&nbsp;na smrť, použiť proti nemu všetky spôsoby, ako ho zničiť, zlomiť, zahanbiť... Môžem doložiť konkrétnym príkladom: novinári sa ma často pýtajú na môj vzťah k&nbsp;Demokratickej strane a&nbsp;jej členom. Odpovedám, že môj vzťah k&nbsp;radovým členom DS sa nezmenil, je rovnako pozitívny ako predtým. Zato môj vzťah k&nbsp;vedeniu tejto strany je negatívny. Ale opäť – nie preto, že by som konkrétne osoby neznášala ako ľudí, lež preto, že politika, ktorú robia a&nbsp;prezentujú ju ako syntézu názorov celej strany, je pre mňa prinajmenšom – nevierohodná.</p>
<h3>Ako by teda podľa vás mala fungovať strana, ktorá sa zaraďuje do stredu politického spektra?</h3>
<p>Ako každá strana, ktorá nie je v&nbsp;ničom extrémne orientovaná. To znamená: strana či hnutie takzvaného politického stredu by mali v&nbsp;období medzi voľbami slúžiť ako SERVIS svojim voličom. Mali by počúvať ich názory, sledovať ich potreby a&nbsp;tieto pomocou legislatívy a&nbsp;vlády premietnuť do života v&nbsp;maximálnej možnej miere. Strana politického stredu, ktorá má skutočný záujem o&nbsp;permanentný dialóg s&nbsp;občanom, nesmie povyšovať záujmy svojich členov nad záujem voličov. Nesmie vytvárať novú „stranícku elitu“, ktorá iba na základe straníckej príslušnosti pri okrúhlych stoloch opätovne dostáva moc tak ako kedysi bývalá jediná a&nbsp;„neprekonateľná“ štátostrana.</p>
<h3>Mimochodom, čo vaša rodina? Je politicky taká aktívna tak ako vy?</h3>
<p>Vôbec nie. Našťastie. Inak by sme sa zrejme doma už ani nestretávali. Manžel síce pracuje ako poslanec v&nbsp;miestnej samospráve v&nbsp;Karlovej Vsi, ale robí to popri zamestnaní, napokon ako všetci. Priznám sa však, že som ho na kandidatúru prehovorila ja, čo mi dnes občas, najmä pri návale práce vo vlastnej advokátskej kancelárii, vyčíta, ale nakoniec to vždy akosi zvládne... Deti sú už dospelé, syn má devätnásť rokov, študuje, 24-ročná dcéra je inžinierka ekonómie. Majú už svoje vlastné záujmy, svoj život, a&nbsp;hoci mi „fandia“, sami sa politicky neangažujú. Prezradím vám, že zatiaľ dokonca odmietli všetky ponuky novinárov na rozhovory. Som tomu rada, najmä preto, že ja sama som v&nbsp;minulosti z&nbsp;hĺbky duše neznášala takzvané detičky prominentov... A&nbsp;bolo ich dosť, čo sa rozvážali v&nbsp;šesťstotrinástkach svojich rodičov – do školy, na nákupy do Viedne... A&nbsp;to nespomínam ich celoživotné výhody. Aj preto deťom stále pripomínam, aby sa nespoliehali len na svoju mamu a&nbsp;jej momentálne postavenie v&nbsp;politickom svete. Samozrejme, že im ako každá mama budem vždy nápomocná v&nbsp;ťažkých situáciách, ale v&nbsp;bežnom, každodennom živote si musia poradiť sami, bezo mňa.</p>
<h3>Už počujem názory niektorých našich čitateľov: manžel advokát so súkromnou praxou, ona poslankyňa, tým sa ľahko rozpráva... Viacerí si asi pomyslia, že máte aj vilu. A&nbsp;vraj ste s&nbsp;manželom zmenili adresu...</h3>
<p>Začnem od konca. Zmenili sme iba telefónne číslo a&nbsp;z&nbsp;toho niektorí „pinkertonovia“ usúdili že sme zmenili aj adresu, Kam? Samozrejme – do vilovej štvrte, asi pod Slavín... Nie, tam chodíme občas na prechádzky, ale stále bývame na sídlisku v&nbsp;Karlovej Vsi, tak ako predtým. A&nbsp;pokiaľ ide o&nbsp;manželovu advokátsku kanceláriu, to je jednoduché –&nbsp;&nbsp;stačí si nájsť priestory čo najbližšie k&nbsp;centru (tým, pochopiteľne, drahšie), zohnať <strong><a href="https://www.mojnabytok.sk/kancelaria/" target="_blank" rel="noopener">kancelársky nábytok</a></strong>, písacie stroje, počítač, fax, telefóny, zaplatiť nájomné, mať advokátsku licenciu, potom urobiť konkurz na sekretárky (asi dvadsať som ich osobne vyskúšala...), vybrať si tú správnu, rovnakým spôsobom zohnať daňovú poradkyňu, obe riadne zaplatiť, prípadne si vziať ešte začínajúceho právnika ako koncipienta, zaučiť ho a&nbsp;takisto ho zaplatiť. No a&nbsp;potom sa len modliť, aby k&nbsp;vám chodili dostatočne solventní klienti, pracovať aj v&nbsp;sobotu, prípadne tak, ako to bolo u&nbsp;nás zvykom za Franza Jozefa – od šiestej do šiestej, a&nbsp;úspech máte zaručený. Jednoduché, však? S&nbsp;manželom sa vídam iba zavčasu ráno a&nbsp;neskoro večer.</p>
<h3>Koalícia, opozícia... Zaujíma ma, či sa zmenili vzťahy, napríklad vašich susedov k&nbsp;vám a&nbsp;k&nbsp;manželovi, keď sa dozvedeli, že už nie ste podpredsedníčkou SNR...</h3>
<p>Našťastie vôbec nie. Neviem, čomu to mám vlastne pripísať. Azda je to aj tým, že v&nbsp;Karlovej Vsi bývame už dlhšie, alebo aj tým, že poznajú môjho manžela ako miestneho poslanca, s&nbsp;ktorým sa často chodia radiť. Nechcem preháňať, ale tak sa mi zdá, že miestni poslanci na čele so starostom pánom Krištúf­kom sú ľudia na svojom mieste. Všímam si ich prácu najmä ako členka výboru pre sociálne vzťahy v&nbsp;SNR a&nbsp;porovnávam ich výsledky s&nbsp;ostatnými bratislavskými obvodmi. Myslím si, že ani jeden obvod v&nbsp;našom hlavnom meste sa tak vzorne nestará o&nbsp;starých, chorých alebo inak – aj sociálne – postihnutých občanov. A&nbsp;pritom dnešná Karlova Ves má veľmi pestrú skladbu obyvateľstva, napriek tomu sa tu cítim dobre, nemenila by som – ani do centra mesta, ani do vilovej štvrte. Blízko je les aj Dunaj, staré vinice, záhrady...</p>
<h3>Máte vôbec čas užívať si pekné prostredie? Alebo radšej chodíte s&nbsp;manželom za kultúrou, do divadla, kina? Čo ste naposledy čítali?</h3>
<p>Priznám sa, že cez deň nemám čas na prechádzky pri Dunaji. Občas cez víkendy sa mi podarí zájsť dolu, k&nbsp;slepému ramenu Dunaja s&nbsp;naším malým pudlíkom Axisom. Do divadla chodíme často, do kina zriedkavejšie. Čítam najmä večer, pred spaním, naposledy to bol Návrh štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na rok 1992.</p>
<p><strong>Rozhovor s Michalom Dočolomanským nájdete na ďalšej strane.</strong></p>

<h2>MICHAL DOČOLOMANSKÝ: „Najväčším šťastím pre človeka je...“</h2>
<p>Môj rozhovor s&nbsp;Michalom Dočolomanským vznikol pri príležitosti jeho nedávnych päťdesiatych narodenín.</p>

<h3>Už roky patríte k hercom, ktorých práca má rovnako pozitívny ohlas u divákov ako u kritiky. Čo však vy sám považujete za svoj najväčší úspech?</h3>
<p>Že som dokázal prežiť.</p>
<h3>Prežiť?</h3>
<p>Áno. V tom zmysle, že som zatiaľ nemal život prázdny, vedel som z neho niečo vyťažiť a navyše cítim, že nie som nepotrebný ani pre druhých.</p>
<h3>Niekto by možno povedal, že je to málo.</h3>
<p>Pre mňa určite nie. Možno to skutočne nemusí napĺňať priveľkým optimizmom, ale istotne silou žiť ďalej. Verím, že každý človek, čiže aj ja, je na svete na niečo, s istým poslaním. A&nbsp;mám dojem, že navyše patrím k ľuďom, ktorí si v živote vedeli nájsť „svoje“ koľaje, patriace iba im. Netvrdím, že neexistuje iná profesia, kde by som sa uplatnil rovnako dobre ako v herectve. Pokým však o nej neviem, teším sa práve z neho. A veľmi.</p>
<p>Niekde som čítal, že najväčším šťastím pre človeka je byť cestou k šťastiu iným. Azda to znie ako fráza, ale mne nie. Iste, veľa ráz ani ja nedostanem to, po čom túžim, čo by som chcel. Ale... Veľmi ma to nedeprimuje. Skôr by mi prekážalo – čím sa zasa dostávam k spomínanej zbytočnosti človeka –, keby som mal pocit, že nemôžem či nechcem dať iným to, čo je vo mne. A nemyslím pritom len na herectvo, ale na život vôbec.</p>
<h3>Ktoré hodnoty sú pre vás dôležité?</h3>
<p>Iste iné, než som uznával, keď som mal povedzme dvadsať rokov. No určite nie materiálne. Azda aj preto, že som v tejto oblasti nikdy netrpel zásadným nedostatkom. Vždy som sa mal za čo najesť, obliecť – aj keď nie bohvieako... No nech sa už na veci pozerám akokoľvek, na prvé miesto môžem dať iba obligátne zdravie. Keď si pomyslím, koľko ľudí je chorých, trpiacich... A ja môžem chodiť, uvažovať, pracovať. Čo môže byť dôležitejšie?</p>
<h3>Pomaly sa dostávame do filozofickej roviny. Radšej sa ešte vráťme k spomínaným hodnotám. Čo si ešte ceníte?</h3>
<p>Vzťahy medzi ľuďmi. V akejkoľvek podobe. A som presvedčený, že čím sa náš život stáva ťažším, neistejším, tým budú dôležitejšie. Lebo ľudia ešte väčšmi pocítia, že sa navzájom potrebujú a spolu ľahšie prekonávajú, čo ich trápi, s čím si momentálne nevedia poradiť.</p>
<h3>Máme na to ešte vôbec energiu? V tom tempe, prívale egoizmu, ktorý nás strháva?</h3>
<p>Musíme mať! Viete, nepamätám si už, kto povedal, že v živote človeka sú tri konštantné fakty: zrod, láska a smrť. Pričom práve láska v zmysle akéhokoľvek pozitívneho vzťahu podstatne ovplyvňuje kvalitu všetkého, čo prežívame. A my vari chceme žiť s dobrým pocitom! Lenže preň treba aj čosi urobiť. Nájsť si čas pre seba, na zhodnotenie toho, ako žijem a čo práve robím, ale aj pre druhých, ktorí azda práve teraz potrebujú našu pomoc, radu... Ono sa to človeku totiž všetko vráti.&nbsp;</p>
<h3>Poďme teraz k oblasti kultúry, umenia. Nezdá sa vám, že aj tu sa viac-menej len čaká? Že prídu sponzori, bude privatizácia a naraz bude dosť peňazí, divákov...</h3>
<p>To je hlúposť! Umenie, respektíve divadlo, aby sme zostali pri ňom, nie je nikde na svete sebestačné. Všade ho dotuje štát – a&nbsp;riadne. Iste, môžu sa využiť aj iné finančné zdroje, ale len ako doplnkové. U nás sa však namiesto toho štátne príspevky krátia a&nbsp;argumentuje sa takzvanými inými možnosťami, na ktoré však nemá nielen legislatívu, ale ani dostatočne solventných podnikateľov či firmy.</p>
<h3>Z&nbsp;čoho vyplýva tento postoj? Z&nbsp;našej neskúsenosti, nekultúrnosti alebo...</h3>
<p>Asi z toho druhého. Lebo keď sa vezmeme ako národ, nemáme sa v kultúrnosti veľmi čím chváliť.</p>
<h3>Naozaj?</h3>
<p>Áno. Pretože kultúrnosť nespočíva iba v navštevovaní divadla či v čítaní kníh. To je len vrchol pyramídy. Jej základňu tvorí celkom „obyčajná“ čistota ulíc, domu, v ktorom žijeme, a tak ďalej. A tu všade máme obrovské dlhy! Pritom sú krajiny, kde dostanete za odhodenie žuvačky päť dní väzenia. Samozrejme, nejde mi o podobné extrémy, ale my tieto postoje jednoducho nemáme v sebe zakódované,​obávam sa, že nám ešte potrvá poriadne dlho, kým sa ich naučíme prijať za svoje.</p>
<p>Keď si uvedomíte, koľko ľudí chodilo do divadla skutočne zo záujmu a nie preto, že im nejaká organizácia dala zadarmo lístky... Veď to vidieť práve teraz, keď väčšina súborov u nás doslova zápasí o divákov.</p>
<p><strong>MARCELA KOŠŤÁLOVÁ</strong></p>
<p><strong>Rozhovor so Zdenou Studenkovou nájdete na ďalšej strane.</strong></p>

<h2>ZDENA STUDENKOVÁ: Najkrajšia princezná</h2>
<p>– Kam ideš? – spýtala sa ma osemročná neter Daria na schodoch.</p>
<p>– Idem robiť s&nbsp;jednou tetou rozhovor.</p>
<p>– S&nbsp;akou tetou? – vyzvedá ďalej neter a&nbsp;ja som nútená pribrzdiť tempo a&nbsp;odpovedať:</p>
<p>– S&nbsp;pani Zdenou Studenkovou.</p>
<p>– Jéééj, s&nbsp;najkrajšou princeznou?!</p>
<p>Trochu zadychčaná vystupujem hore briežkom do zámku, kde vraj býva najkrajšia princezná. Vo dverách ma nevítajú nijakí strážcovia zámku, iba ma zvedavo oňucháva verný Dik. Vôkol vládne priam sterilná čistota, každá vec je práve tam, kde má byť: nábytok, svietidlá, dekoratívne izbové kvety – to všetko svedčí o&nbsp;vkuse majiteľky. A&nbsp;ešte čosi púta pozornosť: dečky. Ručne vyšívané dečky. Sú všade – na skrinkách, na stole, na servírovacom stolíku, na príborníku...</p>
<p><em>„So Simonkou som mala rizikové tehotenstvo a&nbsp;ležať nečinne v&nbsp;posteli celé hodiny, dni a&nbsp;týždne bolo pre mňa nepredstaviteľné. Musela som niečo robiť, a&nbsp;tak som sa dala na vyšívanie. Väčšinu týchto dečiek som povyšívala v&nbsp;nemocnici. Odvtedy som však aj zberateľkou rôznych vzorov a&nbsp;motívov.“</em></p>

<h3>A&nbsp;čo móda? Ako herečka musíte byt vždy tip-top. Aký je váš názor na obliekanie našich žien a&nbsp;dievčat?</h3>
<p>Kedysi som mala veľký sen – stať sa módnou návrhárkou. Žiaľ, na bratislavskej strednej umelecko-priemyselnej škole nebol odbor módneho návrhárstva, iba výšivkárstva a ja som vtedy nevedela poriadne držať ani ihlu v ruke. Tak som skončila SUPŠ ako fotografka. Robila som však aj reštaurátorstvo. Napriek tomu, že sa mi sen o módnom návrhárstve nesplnil, tvrdím, že oblečenie patrí ku kultúre človeka. A hoci vo svojom šatníku nemám veľa vecí, moji kolegovia hovoria, že sa obliekam dobre a s vkusom, aj keď trocha konzervatívnym. Svoje oblečenie rada ladím v jednej farbe. Myslím si, že viacfarebné oblečenie ma „rozbíja“. Milujem čiernu, výraznú červenú a jasné farby listov stromov. Najlepšie sa cítim v úplne jednoduchých pulóvroch a dlhých až veľmi dlhých voľných sukniach. Nenávidím svetre na gombičky. Zdá sa mi, že v takomto oblečení sa žena stráca. A zo všetkého najväčšmi obľubujem saká. Dlhé klasické, doplnené sukňou či nohavicami. Úplne krátke mini už nepristane ženám okolo štyridsiatky. Mali by sa zastaviť pri dĺžke pár centimetrov nad kolenami. Pravda, ak na to majú...</p>
<h3>Módu dotvárajú doplnky. Aký je váš názor na ne a&nbsp;aké doplnky uprednostňujete?</h3>
<p>Aj v tom som veľmi konzervatívna. Bižutériu obdivujem, no sama ju nenosím. Keď som bola v Paríži, nevedela som sa vynadívať na všetky tie reťaze, náušnice, náramky a náhrdelníky, ale som presvedčená, že by mi nepristali. Na druhých sa mi však páčia... Zato mám rada klobúky, tých mám slušnú zbierku.</p>
<h3>V&nbsp;divadle ste dosť vyťažená, no ak predsa len máte trochu voľna, ako ho trávite?</h3>
<p>V jadre som domácky typ. Rada pečiem, rada varím, rada upratujem, jednoducho mám rada domáce práce, príjemné prostredie domova. Voľné chvíľky teda trávim doma ako každá iná žena – aj pri sporáku. Moja Simonka je však vášnivá obdivovateľka divadla. Musí vidieť všetko, a tak veľa času trávime spolu na skúškach, na generálkach, ako nám to vyjde.</p>

Poklady z nášho archívu: Rozhovory s Keltošovou, Dočkom a Studenkovou

Súvisiace články

Prežíva ťažké obdobie: Marcelovi Forgáčovi sa v kariére darí, v súkromí rieši vzťahovú krízu

Môže to fungovať? Sabbatini sa so strieborným olympionikom dala dokopy len po krátkej známosti

Sme ako starí manželia: Tlučková a Sládečková búrajú predsudky o celebritných priateľstvách!

Výber pre vás