Vladimír Kampf

Život ti uverejnil úplne prvú reportáž. Ešte k&nbsp;tomu na farebných stránkach. To nebolo len tak...

Ešte sme sa len učili potápať. Tie fotky už vyzerali ako-tak k&nbsp;svetu. Začínal som v&nbsp;mori, v&nbsp;čistej vode, nabudený oceánografom Yvom Cousteauom. Potápanie v&nbsp;sladkej vode som si začal užívať, až keď som bol presýtený farbami a&nbsp;morami.

V&nbsp;našom časopise sa teda začala tvoja fotografická kariéra.

Na tú dobu som priniesol veľmi kvalitné zábery z&nbsp;Jadranu, z&nbsp;vtedajšej Juhoslávie. To boli zlaté časy. Priezračná modrá voda a&nbsp;ešte pomerne veľa života v&nbsp;nej. Kde si sa strčil do vody, bolo to archeologické nálezisko. Bol s&nbsp;tým trochu problém, pretože sa tam nepotápalo ktovieako komfortne. Podmienkou bolo získanie devízového prísľubu alebo pozvania. Boli sme jediní nadšenci v&nbsp;zátoke, pri ktorej v&nbsp;súčasnosti nemáš počas sezóny kde zaparkovať. Majiteľovi sme darovali malé rádio, ktoré jeden z&nbsp;nás priviezol z&nbsp;Viedne. Za to nám dovolil kempovať na jeho pozemku. Mal vinohrad s&nbsp;figami skoro až na brehu mora.

Ako si sa dostal k&nbsp;vode?

Cez Prahu. Narodil som sa cez vojnu na úplnom východe v&nbsp;Československej republike. Mocnosti si posúvali hranice a&nbsp;bola neistá doba. Otec bol dlho nezvestný, vo všetkom bol chaos. Mama sa so mnou dostala do Prahy, kde mala sestru, a&nbsp;tam sme začali úplne odznova.

Z&nbsp;Prahy ste sa presťahovali do Bratislavy.

V&nbsp;tom čase štát prideľoval byty, tak sme zakotvili v&nbsp;Bratislave. Nič sme nemali. Ja som tu začal chodiť do prvej triedy. Neskôr za mňa rozhodli, že keď mám rád zvieratá, pôjdem študovať prírodné vedy. Teda biológiu.

Mal si k&nbsp;rybám bližšie ako k&nbsp;ostat­ným živočíchom?

Otec bol rybár. Občas ma vzal k&nbsp;Dunaju. Tak som sa k&nbsp;nemu po prvý raz dostal. To som bol ešte sopliak. Komárov vtedy bolo príšerne veľa. Reval som od bolesti. Otec mal Dunaj rád. Rybníky neboli pre neho. Chytal ryby a&nbsp;zvyčajne nič nechytil.

V&nbsp;tom čase bolo potápanie v&nbsp;plienkach.

Keď som začal koketovať s&nbsp;plávaním, chodil som na kúpalisko na Tehelnom poli, kde bol nejaký Čendo. Čudný chlapík v&nbsp;potápačských okuliaroch a&nbsp;s&nbsp;plutvami. Plutvy v&nbsp;tom čase boli zázrak. Všetci sme po ňom pozerali s&nbsp;vyvalenými očami. Tým okuliarom a&nbsp;plutvám sa hovorilo hassovky podľa priekopníka v&nbsp;potápaní. Boli dvaja – Rakúšan Hans Hass používal kyslíkový prístroj a&nbsp;bol prvý popularizátor sveta pod vodou. Druhý, pragmatickejší, bol Francúz kapitán Cousteau. Ten dal dokopy dýchací prístroj na stlačený vzduch, ktorý je bezpečnejší a&nbsp;dá sa s&nbsp;ním dostať bez ohrozenia zdravia hlbšie. Hass vyrábal vlastné okuliare a&nbsp;plut­vy, ktoré poslala Čendovi tetka z&nbsp;Rakúska.

Takže si okukával od vtedajšej svetovej špičky.

Dostali sa k&nbsp;nám úžasné filmy týchto priekopníkov Svet ticha a&nbsp;Dobrodružstvo v&nbsp;Červenom mori a&nbsp;neskôr aj ich knihy. To rozhodlo o&nbsp;mojom ďalšom živote. Okuliare som si raz od Čenda na chvíľu požičal. Keď som zo­spodu videl, ako sa trbliece voda, bol som úplne hotový.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Z&nbsp;duše z&nbsp;auta som si vystrihol základ, na ktorý som vlepil profilovanú gumu, ktorú používali v&nbsp;autách na okná. Do tohto výtvoru som si dal zarezať na mieru sklo. To bola moja prvá potápačská maska. Poslúžila, len som nesmel ísť veľmi hlboko, pretože guma bola mäkká a&nbsp;rýchlo som mal na nose pričapené sklo. To už som bol akože potápač. Ja som takmer vôbec nevedel plávať, keď som začínal. Len som sa nejako držal na hladine. Svet pod vodou ma neskutočne zaujímal. Potom som prišiel na to, že keď mám šnorchel z&nbsp;dutého spartakiádneho kruhu, fungovalo to.

K&nbsp;hassovkám sme sa nedostali. Prvé boli preglejka v&nbsp;tvare plutvy a&nbsp;k&nbsp;nej prinitované spartakiádne cvičky. Bolo to nanič. Preglejka napučala a&nbsp;rozpadla sa. Neskôr sme začali používať a&nbsp;vrstviť linoleum. To už bolo lepšie, ale bolo to skôr na utopenie.

Kde si sa po prvý raz potápal v&nbsp;prírode?

Na jazere pri dedine Láb na Záhorí. Vývoj išiel ďalej. Bolo nás v&nbsp;Bratislave zo desať nadšencov rôznych profesií, ktorých zaujímalo potápanie. Geológ, lingvista, biológ, študenti medicíny, technici... Dali sme sa dokopy. Bol som ešte len gymnazista. Ja, bazénový borec, som sa im v&nbsp;tej prírodnej džungli skoro utopil.

Kedy si sa po prvý raz potápal s&nbsp;prístrojom?

Pri Gabčíkove bolo staré leknové rameno. Mali sme jeden malý potápačský prístroj z&nbsp;Nemeckej demokratickej republiky. Pod vodou sme si dvaja vychutnávali každé nadýchnutie. Na každého vyšlo možno aj päťdesiat nádychov. Od toho sa odvíjala aj moja ďalšia kariéra na prírodovedeckej fakulte.

Kedy si začal fotografovať?

Otec fotografoval. Prvý fotoaparát, ktorý si kúpil, bola Smena 8M. Nesmel som sa ho ani dotknúť. Vtedy to bola obrovská hodnota. Otec fotil rodinu a&nbsp;občas ma vzal do tmavej komory.

Tvoj prvý vlastný fotoaparát?

Fokar 2. Mám ho dodnes. Veľký a&nbsp;malý. Urobil som ním prvý obrázok spod vody. Obal som mal svojpomocne vyrobenú drevenú debničku so spúšťou z&nbsp;gumičky z&nbsp;kvapkadla do nosa. Dal som do nej fotoaparát, prednú stenu pred objektívom som zasklil, vrchnú stenu som utesnil gitom. Počkal som, kým git zaschne, pod vodou som urobil jediný cvak, vyšiel som von, oškriabal git, vybral fotoaparát, previnul film a&nbsp;znova zavrel a&nbsp;utesnil gitom.

Kedy to začalo byť lepšie?

To nebolo tak skoro. V&nbsp;podvodnom puzdre som mal Flexaret, čo nebola najlepšia voľba, pretože ten fotoaparát mal najkratšiu zaostrovaciu vzdialenosť jeden meter a&nbsp;to je pod vodou veľa. Pokrok bol, keď som si kúpil východonemeckú kinofilmovú Exaktu, neskôr EXU Ia. To bol výborný foťák vrátane objektívov. S&nbsp;tým som fotil dlhé roky, kým som prešiel na Nikony. Boli to časy čiernobielej fotografie, farebných diapozitívov, neskôr farebných negatívov a&nbsp;až v&nbsp;nedávnej minulosti som prešiel na digitálne snímanie. Po Nežnej revolúcii som spolupracoval s&nbsp;kamarátom, ktorý emigroval do Nemecka, a&nbsp;založil firmu na výrobu podvodných puzdier. On ako technik kreslil výkresy a&nbsp;ja som zabezpečoval výrobu kompomentov. V&nbsp;Nemecku podvodné obaly finalizovali. Vďaka tomu som mal prostriedky na výpravy do cudziny.

Juhosláviu, teda Jadran, si prepotápal od severu na juh a&nbsp;naspäť. V&nbsp;Monaku si zastupoval českých a&nbsp;slovenských potápačov na významnom kongrese.

V&nbsp;tom čase boli potápači organizovaní vo&nbsp;Zväze potápačov Československa, ktorý sa stal členom Svetovej federácie pre aktivity pod vodou CMAS. Ten zastrešoval rôzne odbory a&nbsp;ja som ako predseda vedeckej komisie mal možnosť vycestovať na kongres v&nbsp;Monaku. Neskôr som na sympóziu v&nbsp;tejto komisii v&nbsp;Havane na Kube prednášal o&nbsp;zimovaní rýb v&nbsp;dunajských vodách. Pre účastníkov prevažne z&nbsp;teplých až tropických prímorských krajín bol môj príspevok kuriózny a&nbsp;mal ohlas.

Na rad prišli tatranské plesá...

Ich problém je len v&nbsp;tom, že sú vo vysokej nadmorskej výške a&nbsp;dekompresné pomery sú tam úplne iné. Veľký hydrostatický tlak pôsobiaci na potápača je v&nbsp;konfrontácii s&nbsp;nízkym tlakom v&nbsp;nadmorských výškach. Spočiatku nikto z&nbsp;nás nevedel, ako na to. Ako mladý potápač som napísal list Cousteauovi, aby som si overil vlastné výpočty. V&nbsp;tom čase ešte neboli dekompresné tabuľky. Kapitán Cousteau s&nbsp;tým mal veľa skúseností. Prišla mi odpoveď s&nbsp;prepočtovým koeficientom na dekompresiu. Tak sme sa potápali v&nbsp;plesách a&nbsp;bolo to super.

Na Kube si bol dopĺňať zoologické zbierky pre Slovenské národné múzeum.

Bol som tam viackrát. Pre potápača je Karibské more vysnívaný raj.

Potom prišlo obdobie, keď si išiel z&nbsp;jednej expedície do ďalšej. Užíval si si?

Bulharsko, Sovietsky zväz, Európa... Do Egypta sme sa dostali počas vojny s&nbsp;Izraelom. Do mora sme však nesmeli. Chodili sme po pamiatkach. Peniaze, ktoré sme zarobili podvodnými prácami, sme míňali na cestách. Potápal som sa vo všetkých moriach okolo Európy. Ďalšie vážnejšie destinácie boli: Mozambik, Fidži na plachetnici, ktorá plávala okolo sveta. Niekoľkokrát som bol v&nbsp;Nórsku, na Kostarike a&nbsp;veľakrát Červené more... Nebudem vymenovávať, kde som všade bol, aby to nevyzeralo, že sa chválim.

Povedz teda, kde si nebol a&nbsp;chcel si byť?

Mojím snom je austrálsky koralový rif. Nejako sa mi to zatiaľ nepodarilo. Ani v&nbsp;Severnej Amerike som nebol. Kanada je veľmi zaujímavá...

Máš unikátny preukaz podvodného fotografa.

Bol som na vážnom medzinárodnom kurze fotografovania pod vodou, ktorý organizovala rešpektovaná Svetová potápačská federácia CMAS. V&nbsp;Červenom mori sme mali k&nbsp;dispozícii loď pre pár ľudí. Bol som jediný z&nbsp;východného bloku. Kurz som zvládol a&nbsp;dostal som preukaz inštruktora s&nbsp;poradovým číslom 001. Som teda prvý podvodný fotograf – inštruktor. Organizoval som kurzy fotografovania pod vodou a&nbsp;otvorilo mi to dvere do poroty rôznych fotografických súťaží. Sám som sa dvakrát zúčastnil na majstrovstvách sveta vo fotografovaní pod vodou, a&nbsp;to v&nbsp;Španielsku na Menorke a&nbsp;v&nbsp;Nórsku v&nbsp;Alesunde. Zúčastnilo sa dvadsaťšesť krajín a&nbsp;moje šieste miesto v&nbsp;kategórii makro nebolo najhoršie.

Po moriach a&nbsp;oceánoch prišiel čas vrátiť sa do sladkej vody.

Keby si jedol rezeň každý deň, tak časom naň nebudeš mať chuť. Chcelo to inú špecialitu. Sladkú vodu som mal pod nosom. Ešte pred tým, než postavili vodné dielo Gabčíkovo, som objavoval čisté vody a&nbsp;priesaky. Okrem toho som sa strčil do každej mláky u&nbsp;nás, v&nbsp;ktorej bolo niečo vidno. Postupne som sa začal špecializovať na všetok život, ktorý súvisí s&nbsp;Dunajom. Po prvej fáze fotografovania za účelom inventarizácie živočíchov som sa sústredil na „pikošky“. Napríklad prvé fotografie bobra pod ľadom neboli jednoduché. V&nbsp;tom čase sme nemali malé akčné podvodné kamery, ktoré fotia samy. Bobrov bolo vtedy málo a&nbsp;nebolo jednoduché sa k&nbsp;nim dostať.

Jedna z&nbsp;tvojich kníh Ryby Dunaja vyšla pred časom v&nbsp;Danubiane. Je skvelá. Obdivujem tiež dokumentárne filmy o&nbsp;Dunaji, v&nbsp;ktorých ťa medzi spolupracovníkmi uvádzajú hneď prvého, pretože v&nbsp;abecednom zozname ťa asi nikdy nikto nepredbehol.

Spolupracoval som na mnohých filmových projektoch doma, ale aj v&nbsp;zahraničí. Spomeniem napríklad sériu filmov spod vody Ľuda Hanáka alebo so Science vision z&nbsp;Rakúska zo série o&nbsp;strednej dunajskej delte pre Universum. Ryby Dunaja je moja deviata kniha. Robil som na nej dvadsať rokov. Aby som naplnil jej názov, musel som zhotoviť fotografie všetkých pôvodných druhov rýb v&nbsp;ich prirodzenom prostredí. To nebola jednoduchá úloha, lebo niektoré ryby v&nbsp;súčasnosti už v&nbsp;našom Dunaji nežijú, iné sa vyskytujú veľmi vzácne a&nbsp;zriedkavo. Okrem toho som napísal stovky článkov a&nbsp;mal som ďalšie desiatky prednášok.

Čo ti chýba na Dunaji?

Každý deň je iný. To, čo odfotografuješ stokrát, môže byť najlepšie na stoprvý raz. Mne už nestačí len mať každého živočícha. Pracujem na cielených fotografických projektoch.

To nikdy nemôžeš povedať. Mám toho veľa a&nbsp;viem, čo je atraktívne. Môžeš fotografovať žaby, ale na tých obrázkoch bude stále iba milá žabka. Zato keď sa dlhodobo povenuješ napríklad dlhonohej volavke a&nbsp;snímaš ju spod vody, ako loví proti hladine, môžeš mať jedinečné zábery. Je to krásny elegantný vták.

Tvoje fotografie sú výtvarné a&nbsp;jedinečné. Aké máš plány?

Sladká voda je pre fotografa vždy výzva. Desaťkrát vlezie do vody a&nbsp;nič. Tá voda musí byť priezračná, musíš si objekt nájsť, spoznať jeho prejavy a&nbsp;to všetko pod vodou. V&nbsp;studenom a&nbsp;pre človeka nie vždy príjemnom prostredí. Ja mám výhodu, že tu žijem a&nbsp;dokážem vystihnúť čistú vodu.

Prekvapenia? Kedy ti išlo o&nbsp;život?

Vo Vojke som našiel krásne hlboké miesto, kde boli zubáče. Pozoroval som ich, keď zrazu vedľa mňa zahučala Neptúnova vidlica – harpúna... Veľmi som sa zľakol. Keď som sa spamätal, vynoril som sa a&nbsp;uvidel pytliakov, ktorí išli po zubáčoch, s&nbsp;dlhými harpúnami ich v&nbsp;priezračnej vode nabodávali. Keď videli spod vody toľko bublín, mysleli si, že tam je sumec. Skoro ma ulovili.

O&nbsp;život mi išlo aj v&nbsp;takej banálnej vode, ako sú senecké jazerá. Už som bol taký sebavedomý, že sa mi muselo niečo stať. Keď bolo zle, vždy to bola moja chyba. Boli sme s&nbsp;kamarátom fotiť zubáče na hniezdach. To mi chýbalo do zbierky. Teraz je už iná doba. Dnes by som ich na hniezde nerušil. Mal som suchý oblek, aby mi nebolo zima. Založil som si zle manžetu okolo krku a&nbsp;ani som nemal vo fľaši plnú zásobu vzduchu. A&nbsp;najväčšia chyba, nemal som kompenzačnú vestu. Takto sa to nemá. Do vody len s&nbsp;plnými fľašami! Hniezdo sme našli, urobil som nejaké obrázky a&nbsp;keď som cítil, že sa mi ťažšie dýcha, chcel som vyplávať. Tlak vody s&nbsp;narastajúcou hĺbkou spôsobuje preťaženie, a&nbsp;to stlačením izolačného obleku. Robí sa to tak, že si pustím do obleku vzduch, tým zvýšim vztlak, čo ma vynesie na hladinu... Lenže ja som nemal dobre založenú krčnú manžetu a&nbsp;všetok vzduch mi vyfučal. Bol som zrazu preťažený a&nbsp;nevedel som sa z&nbsp;tej hĺbky dostať. Kamarát ma, našťastie, vytiahol. Bolo to stopäťdesiat metrov od brehu. Vyčerpaný som ledva doplával.

Skúsme nejaké príjemné prekvapenie.

Milujem priesakový kanál Vodného diela Gabčíkovo, v&nbsp;ktorom je celoročne priezračná voda a&nbsp;kde sa podvodný svet neustále mení. Príroda je spravodlivá. Keď organizmy začínajú obývať nový priestor, sú v&nbsp;rozkvete a&nbsp;je ich veľa. Druhy sa striedajú a&nbsp;časom dôjde k&nbsp;biologickej rovnováhe. Svet nie je čierno-biely, ale pestrý. Dnes už by sme darmo plakali za ramenami, ktoré tu boli pred Gabčíkovom. Nemám právo to súdiť. Príroda si nájde svoju cestu. Veď aj v&nbsp;umelých holandských kanáloch prekvitá život.

Tvoja dcéra Petra je tiež skvelá fotografka a&nbsp;potápačka. Dlho sa ti nepáčilo, že sa zaujímala o&nbsp;potápanie.

Vedel som, že pod vodou treba mať šťastie. Vždy sa môže niečo pokaziť. Bál som sa o&nbsp;ňu veľmi, preto som ju bral do vody len trochu. Lenže ona je silný jedinec, tak si urobila kurz sama mimo mňa. Ja som o&nbsp;tom nemal ani tušenie. Je to talentované a&nbsp;dobré žieňa. Keď dostala príležitosť fotografovať vorvane na Azoroch, neváhala ani sekundu. Sama v&nbsp;mužskom kolektíve. Priniesla pôsobivé fotografie. Som na ňu hrdý. Párkrát sme boli spolu na veľmi zaujímavých miestach. S&nbsp;ňou je pod vodou dobre, pretože zostáva pokojná. Okrem toho je vyštudovaná fotografka. Nesiaham jej ani po členky. Ja sa snažím, ale ona to má v&nbsp;sebe. Ja som dokumentarista a&nbsp;ona je výtvarná fotografka. Prekvapuje ma tým, že robí veci veľmi invenčne a&nbsp;dobre. Dúfam, že aj vnúčatá pôjdu v&nbsp;našich stopách.

Podvodný fotograf Peter Áč: Mohli ho uloviť, mysleli si, že je sumec!

Výber pre vás

Podvodný fotograf Peter Áč: Mohli ho uloviť, mysleli si, že je sumec!

Súvisiace články

Opiť sa, to nie! To božechráň! BABIČKY Z VÝCHODU poznajú recept na dlhovekosť

Návšteva u babičiek na východe Slovenska: Kto nerozumie, tomu nalejú

Výber pre vás