Vladimír Kampf

Ján Lacika je cestovateľ a&nbsp;účastník viacerých expedícií, z&nbsp;ktorých vzniklo množstvo vedecko-populárnych článkov, je autor alebo spoluautor približne osemdesiatich knižiek.

S&nbsp;populárno-náučnými článkami ste začali už dávno a&nbsp;bolo to práve v&nbsp;časopise Život.

Myslím si, že to bolo v&nbsp;roku 1986. Vyšla mi reportáž o&nbsp;expedícii na Špicbergy, ktoré sú časťou Nórska. Ležia v&nbsp;Severnom ľadovom oceáne na krajnom severe Európy. Milo ma prekvapilo, že moja reportáž bola vyhodnotená ako najlepší článok roka.

Roky profesionálnej kariéry ste strávili najmä v&nbsp;Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied.

Tam som dostal možnosť zúčastniť sa na poľskej vedeckej expedícii na Arktídu a&nbsp;stráviť dva mesiace ďaleko za severným polárnym kruhom. To boli moje začiatky. Čo som sa dozvedel a&nbsp;naučil, snažil som sa dostať ďalej aj prostredníctvom časopisov a&nbsp;kníh. Reportáž v&nbsp;Živote o&nbsp;tom, čo som videl a&nbsp;zažil, bola jedna z&nbsp;mojich prvotín.

Som starý Bratislavčan. Rozprávame sa v&nbsp;priestoroch kníhkupectva Martinus na Obchodnej ulici. Keby sme mali výhľad zo zadnej časti za stenou, asi by sme videli do nášho dvora na Jedlíkovej.

Starého Bratislavčana už dnes nie je ľahké stretnúť v&nbsp;našom hlavnom meste.

Narodil som sa v&nbsp;Prahe, ale po dvoch rokoch života so mnou rodičia prišli k&nbsp;Dunaju.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Čo vás zavialo na geografiu?

Nohy, ktoré boli silnejšie než všetko ostatné. Chceli, aby som videl kus sveta. Spočiatku to bolo ťažké. Za socializmu sa veľmi nedalo cestovať. Tie Špicbergy boli pre mňa jedna z&nbsp;mála príležitostí, ako sa dostať do veľkého sveta.

V&nbsp;mladosti ste túžili spoznávať svet za hranicami a&nbsp;potom sa to pomaly menilo?

Zrazu som túžil spoznať Slovensko, ale dopodrobna, do detailu. Keď bolo pekné počasie, sadol som do vlaku a&nbsp;niekam vycestoval tak, aby som bol večer naspäť. Vyštudoval som geografiu a&nbsp;v&nbsp;rámci nej som sa špecializoval na geomorfológiu, čo je náuka o&nbsp;reliéfe, o&nbsp;tom, ako krajina vyzerá. Po štyroch desaťročiach v&nbsp;Geografickom ústave SAV som odišiel do penzie. Na klinec som zavesil aj svoje pedagogické pôsobenie na UKF v&nbsp;Nitre.

Ste penzista, ktorému sa nepodarilo vyzuť z&nbsp;túlavých topánok.

Moje tri posledné knihy sú produktom tohto roka. Z&nbsp;Bratislavy vyrážam na jednodňové výlety. Sadám do vlaku o&nbsp;pol šiestej ráno a&nbsp;o&nbsp;pol ôsmej som trebárs v&nbsp;Žiline, urobím si túru a&nbsp;vrátim sa. To sa mi tento rok podarilo päťdesiatkrát od jari do Vianoc. Ďalej na východ si musím robiť výlety aj s&nbsp;ubytovaním, pretože Bratislava má excentrickú polohu.

Ako geograf rozumiete krajine a&nbsp;viete v&nbsp;nej čítať.

Vnímam nielen jej estetické kvality, ale aj to, ako vznikla, ako sa vytvárala, čo jej prekáža a&nbsp;čo jej prospieva.

Čo prekáža slovenskej krajine?

Neprimerané zásahy. Nepochopenie jej kontinuity, histórie a&nbsp;väzby na kopu iných vecí. Keď to nechápeme, krajinu ničíme. Žiaľ.

Povedzte nejaký naozaj tragický príklad.

V&nbsp;Bratislave máme príkladov viac než dosť. Tým najväčším je asi oddelenie Hradu od mesta širokou cestou, ktorá sa napája na Nový most (Most SNP). Ten je síce stavbou storočia, ale nebol šťastným stavbárskym počinom na správnom mieste. Nepochopením genia loci je vkladať do krajiny niečo, čo do nej nepatrí. Do nášho hlavného mesta sa nasťahovali ľudia z&nbsp;celého Slovenska a&nbsp;tí nepochopili to, čím mesto bývalo. Snažia sa pretvoriť ho na obraz, ktorý je akýsi kozmopolitný.

Veď Bratislava bola kozmopolitná hádam odjakživa.

Bola kozmopolitná, ale bratislavská. Ak niekto rozhoduje o&nbsp;meste a&nbsp;nerozumie mu, vytvára zlé rozhodnutia.

Môžete povedať aj nejaký dobrý príklad?

Našťastie tých je dosť aj v&nbsp;Bratislave. Mesto peknie a&nbsp;ožíva. Pred revolúciou boli fasády domov škaredé, ulice ošumelé, obchody o&nbsp;šiestej zatvorené. Bolo to tu bez života. Ale keď som bol dieťa, bolo to tu živé, pretože tu veľa ľudí bývalo. V&nbsp;istom okamihu zostali takmer len obchody a&nbsp;kancelárie. Ľudia bývali v&nbsp;panelových sídliskách.

Zatiaľ sme ešte nehovorili o&nbsp;kameňoch.

Pekným príkladom dobre vy­užitej kamennej krajiny sú Štiavnické vrchy a&nbsp;ich okolie. To je obľúbený fenomén slovenských geológov. Generácie mapovali tú oblasť a&nbsp;vytvorili obraz o&nbsp;tom, čo tam bolo. Pridaná hodnota je geopark s&nbsp;databázou informácií a&nbsp;so sieťou náučných chodníkov so zastávkami, ktoré vysvetľujú podstatu geológie a&nbsp;baníctva ako jej nadstavby.

Je u&nbsp;nás ešte sopka, ktorá by mohla ohroziť ľudí?

Teoreticky je to možné, ale skôr nie, pretože náš geologický priestor starne. Sopečná činnosť u&nbsp;nás ustala približne pred stotisíc rokmi. Mladá vulkanická Európa je v&nbsp;Stredomorí, tá naša časť je už pokojná. Najmladšia slovenská sopka je Putikov vŕšok pri Novej Bani. O&nbsp;kúsok staršia je Cerová vrchovina.

Jedinečným prvkom krajiny sú bradlá.

Na geologickej mape Slovenska tvoria pás vytvorený vzájomným tlakom tektonických dosiek. Tlakom sa vápenec polámal. Jeho tvrdé časti sa neskôr na zemskom povrchu stali výstupkami v&nbsp;krajine. Je z&nbsp;toho čosi ako slovenský Čínsky múr. Tvoria ho napríklad Vršatské bradlá, Maníny, Pieniny. Celá štruktúra má šesťsto kilometrov a&nbsp;osviežila prírodný ráz. Travertíny sú takisto vápenec, jeho špecifická sladkovodná forma. Sú takpovediac kameňom zrodeným z&nbsp;vody. Vápnité minerály sa prostredníctvom hlbinnej vody dostávajú na zemský povrch, kde sa z&nbsp;nich vytvárajú pozoruhodné prírodné útvary vyzrážaním. Niektoré sa rodia priamo pred našimi očami. Na starom, dávnejšie uloženom travertíne stojí Spišský hrad či Bojnický zámok.

Jedna z&nbsp;vašich knižiek sa volá Najkrajšie vrchy.

To je subjektívna záležitosť. Ale asi sa s&nbsp;mnohými zhodnem, že pekné vrchy sú Kriváň, Rozsutec alebo Choč. Mám toho dosť aj na ďalšie knižky. Dano Kollár z&nbsp;vydavateľstva Dajama našiel záľubu v&nbsp;knižných trojičkách. Ďalšie by mali byť o&nbsp;fenoméne turistiky. Jedna knižka bude o&nbsp;diaľkovej trase z&nbsp;Devína na Duklu, druhá o&nbsp;diaľkových turistických trasách u&nbsp;nás a&nbsp;tretia, ktorej autorom budem ja, bude o&nbsp;najkrajších peších jednodňových výletoch po Slovensku.

Máte ešte za tie roky vôbec čo objavovať?

Vždy nájdem niečo nové a&nbsp;hľadám informácie. Aj keď je Slovensko rozlohou malé, moja objaviteľská práca sa len tak skoro neskončí.

Penzista v túlavých topánkach: Ján LACIKA stále objavuje krásy nášho Slovenska

Výber pre vás

Penzista v túlavých topánkach: Ján LACIKA stále objavuje krásy nášho Slovenska

Súvisiace články

Život v socializme: Pamätáte si ešte niečo zo svojho detstva? Michal DOBIÁŠ vám to pripomenie

Päťkrát tri čiary: Stretajú sa na poliach, v riekach a na kopcoch

Medzi mlynskými kameňmi: Smrtiaca injekcia a kafiléria nie sú riešenie

Výber pre vás