Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Zo športovej stránky sa cíti lepšie ako kedykoľvek predtým, zúčastnila sa na rôznych súťažiach a cenu jej odovzdal aj Arnold Schwarzenegger. Ako to všetko dokázala, nám priblížila v relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Mali lekári podozrenie na problémy počas tehotenstva tvojej mamy?

Vôbec nie. Stalo sa to pri pôrode, pri nejakom mechanickom poškodení. Nie som lekár, môžem to povedať len v&nbsp;takom rozmedzí, ako mi to povedala mama. V&nbsp;podstate sa používal nejaký druh klieští, ktorými to dieťa vyťahujú, a&nbsp;toto mechanické poškodenie spôsobilo moju dysfunkciu.

Lekári predpovedali, že budeš celý život nehybná, no pomohla ti Vojtova metóda. O&nbsp;čo vlastne ide a&nbsp;ako dlho si ju praktizovala?

Sama osebe je pre dieťa veľmi nepríjemná a&nbsp;bolestivá. Človek stimuluje svaly, ktoré sú buď neaktívne, alebo asi príliš zopäté. Snaží sa dieťa pomknúť, aby robilo pohyby, ktoré sú mu nepríjemné. Je to zvláštna metóda, ktorá je však veľmi účinná. Myslím si, že keby nebolo Vojtovej metódy, naozaj by som bola nehybná. Zistilo sa, že mám túto chorobu, keď som nebola schopná prijať žiadnu potravu. Nepila som veľmi mliečko, odmietala som prehĺtať. Hrtan bol asi stiahnutý a&nbsp;vtedy moja obvodná lekárka, na ktorú si vždy spomeniem, keď hovorím o&nbsp;tejto téme, apelovala na to, že by mohol byť takýto problém. Práve vďaka tomu, že sa to včas podchytilo a&nbsp;začali so mnou skoro cvičiť Vojtovu metódu, som dnes absolútne pohyblivá. Dokonca by som povedala, že to stimulovalo svaly do takej miery, že som naozaj šikovná v&nbsp;športových výkonoch. Nie je to len fitnes, bolo to aj behanie na základnej škole, skok do diaľky. Vždy som bola športová špička.

Mozgovú obrnu zrejme spôsobili kliešte, ktoré použili pri pôrode. Mohla to byť teoreticky chyba nemocnice alebo doktora?

V&nbsp;podstate to pravdepodobne bolo niečo mechanické, čo sa vtedy používalo. Nechcem to úplne nazývať kliešťami, možno sa to tak volá, ale používali sa určité techniky, ktorými sa dieťatku snažili pomôcť, aby vyšlo von. Nechcem povedať, že by to bola niečia chyba, lebo si myslím, že sa to robilo ako na bežiacom páse, ale asi to v&nbsp;tom čase nebolo až také prebádané.

Odborníci vravia, že neexistujú lieky, ktoré by človeka úplne zbavili mozgovej obrny, že sa dajú iba zmierniť príznaky ochorenia. Bojuješ aj ty doteraz s&nbsp;nejakými nepríjemnosťami?

Cítim sa tak športovo ako nikdy v&nbsp;živote, a&nbsp;to aj po pôrode. Podstúpila som cisársky rez a&nbsp;to mi celkom skomplikovalo športový výkon a&nbsp;funkčnosť. Dva roky som sa tomu teraz naozaj veľmi venovala a&nbsp;mám pocit, že funkčný tréning mi tak pomohol, že som ešte lepšia športovkyňa, než som bola pred desiatimi rokmi. Čo sa týka mozgovej obrny, cítim sa absolútne normálne, nie je nič, čo by na mne zanechalo nejaké stopy. Tréningy boli neúprosné. Musíš s&nbsp;dieťaťom trénovať dennodenne, niekedy aj viackrát za deň, dieťa hrozne plače. Maminka potom skončila na psychiatrii, bola hospitalizovaná. Ja som v&nbsp;cvičení pokračovala so zdravotnou sestrou a&nbsp;s&nbsp;babkou, ale úplne ma vyliečili.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dodnes mi ľudia na sociálnych sieťach píšu, že som pre nich inšpiratívna, pretože stále sa rodia deti s&nbsp;mozgovou obrnou. Povedala by som, že nie som úplne tradičný prípad, lebo väčšinou sa to nepodarí úplne odstrániť. Keď som prvýkrát stretla svojho pôrodníka a&nbsp;povedala som mu, že som mala mozgovú obrnu, nechcel mi veriť. Je to zákerná choroba, neexistujú žiadne lieky, neexistuje nič, čo by tomu pomohlo počas života. Pokiaľ sa to nepodchytí v&nbsp;ranom veku dieťaťa, potom sa s&nbsp;tým už v&nbsp;živote nedá hýbať a&nbsp;napriek tomu, že niekedy sa tomu ženy naozaj venujú, vedia, čo majú robiť, ani tak to nepomôže.

Musela si podstúpiť nejaké operácie v&nbsp;súvislosti s&nbsp;obrnou?

Nie, nemusela, už ako škôlkarka som bola úplne zdravá. Tým, že Vojtova metóda stimuluje svaly, tie nejakým spôsobom zrejú a&nbsp;je to ako tréning. Človek začne trénovať, chce mať buď väčšie, alebo funkčné svaly, tak sa to proste stane. Potom to už nemá doznenie. Ja som Vojtovou metódou ako dieťa trénovala a&nbsp;hneď prišli plody.

Nielenže si sa vzoprela všetkým negatívnym prognózam lekárov, ale prepadla si fitnesu a&nbsp;zúčastnila si sa na viacerých bikiny fitnes súťaží. Kedy si sa rozhodla navštíviť fitcentrum úplne prvýkrát a&nbsp;čo ťa k&nbsp;tomu viedlo?

Bola som vtipná. Bola som strašne chudé dievčatko, vysoké, mala som skoliózu, bolesti chrbta, bola som rachitická. Celý ten životný príbeh vyplynul z&nbsp;toho, že ľudia mi vždy hovorili, že niečo nezvládnem, lebo som mala mozgovú obrnu, alebo že som veľmi chudučká. Odjakživa som tvrdohlavá a&nbsp;práve to ma asi motivovalo vo výkonoch, že som aj vstúpila do fitnescentra. Chcela som na seba nabaliť nejakú hmotu, chcela som byť tvarovanejšia, väčšia. Začínala som s&nbsp;jednokilovými, dvojkilovými činkami. Keď som tie dve kilá zobrala do ruky, úplne som sa triasla, snažila som sa ich vytlačiť, bolo to vtipné, ale o&nbsp;to viac ma to motivovalo. Som typ človeka, ktorému keď niekto povie, že niečo nepôjde, o&nbsp;to viac to chce. Bola som známa tým, aj keď som bola na vrchole fitnesovej kariéry, že aj tie váhy boli u&nbsp;mňa extrémne. Dokázala som drepovať so sto kilami alebo ťahať na mŕtvy ťah 140 kíl, takže presne to, čo mi nešlo, som sa snažila vždy spraviť najlepšie.

Kedy si sa rozhodla venovať fitnesovým súťažiam?

Myslím si, že v&nbsp;súčasnosti má väčšina fitnesiek ako prioritu pódium, súťaženie. U&nbsp;mňa to bolo úplne naopak. Začala som cvičiť, pretože som chcela byť zdravšia, lepšie vyzerať, lepšie sa cítiť, to bol primárny cieľ. To, že si ma potom všimol vtedajší tréner a&nbsp;povedal, že mám dobrú genetiku, dobre vyzerám, čo sa mi zdá dnes aj celkom vtipné, lebo tá genetika nebola úplne daná vzhľadom na môj príbeh. Všimol si ma a&nbsp;presvedčil ma, aby som vyskúšala súťaž. Súťaženie pre mňa nebolo gro. Samozrejme, človeka to osloví, keď mu niekto ponúkne niečo také nedosiahnuteľné. Pamätám si, že vtedy súťažila Nikola Weiterová, bola krásna žena a&nbsp;pre mňa to bolo niečo nepredstaviteľné, že aj ja by som stála na pódiu a&nbsp;tak sa predvádzala.

Zúčastnila si sa aj na súťaži Arnold Classic, ktorú si vyhrala v&nbsp;roku 2016. Arnold Schwarzenegger ti dal medailu a&nbsp;mala si možnosť prehodiť s&nbsp;ním pár slov. Ako na teba pôsobil?

Myslím si, že ľudia naozaj dostávajú do vienka akúsi energiu. Buď ju majú, alebo nemajú, veľmi to potom ovplyvňuje ich život. On je človek, ktorého keď stretneš, vieš, že je výnimočný, ale nie preto, že to je Arnold. Má takú auru a&nbsp;energiu, že to je neuveriteľné. Už keď som ho videla z&nbsp;diaľky, je to taká sila charakteru, že to je neopísateľné. Keď sme stáli na pódiu, podával mi ruku a&nbsp;pozeral mi do očí, ten moment ma viac naplnil preto, že som mala možnosť prísť s&nbsp;takým človekom vôbec do styku, ako preto, že tam bolo tisíc ľudí a&nbsp;tlieskali.

Toto sa stalo v&nbsp;roku 2016, ale potom si išla na ďalšiu súťaž.

Áno, to už bola profesionálna súťaž a&nbsp;vlastne Arnold Classic som vyhrala dvakrát. Prvýkrát v&nbsp;roku 2014, to som bola úplný nováčik. Prišla som do Španielska na svetovú súťaž, asi najlepšiu európsku, akú sme vtedy mali. Nebol tam so mnou žiaden Slovák, bola som tam jediná, nebol tam ani slovenský rozhodca a&nbsp;vyhrala som. Práve preto som potom bola, nechcem povedať, že hviezdou medzi tými bikiny fitneskami, ale asi áno. Bola som tam úplne sama za seba. Potom v&nbsp;roku 2015 som bola druhá a&nbsp;v&nbsp;2016 som mala ten absolútny titul. Následne som prešla do profesionálnej ligy. V&nbsp;tých „profíkoch“ je to omnoho ťažšie, dievčatá vyzerajú lepšie, je to už profesionálna liga, kde človek venuje príprave každý deň, uvažuje, čo urobiť lepšie. Nastúpila som v&nbsp;Prahe, to bola krásna pražská súťaž EVLS, ktorá je prestížna, a&nbsp;tam som skončila piata.

Potom si otehotnela, narodil sa ti synček, podstúpila si cisársky rez a&nbsp;dlhšie si sa z&nbsp;toho zotavovala. Kedy si sa vrátila k&nbsp;cvičeniu? Nechýbalo ti to za celý ten čas?

Cvičila som stále, lebo milujem cvičenie a&nbsp;šport. Ešte aj v&nbsp;deviatom mesiaci tehotenstva som bola schopná ísť do fitcentra a&nbsp;zacvičiť si, samozrejme, v&nbsp;rámci nejakých fyzických možností, tréning som nevynechávala. Potom som porodila. Po cisárskom reze musí žena odpočívať, takže som nabehla na nejaký systém dva až tri mesiace po pôrode, ale všetko to bolo v&nbsp;rámci môjho uspokojenia. Keď žena rodí cisárskym rezom, brucho, celý ten funkčný systém zapájania sa v&nbsp;jednotlivých tréningoch a&nbsp;cvikoch sa zmení, tak­že som sa tomu venovala aj dva roky. Chcela som byť naozaj zdravá, spraviť všetko správne. Keď má človek dieťa a&nbsp;rodinu, chce byť hlavne fit a&nbsp;zdravý, to bola moja priorita. Po dvoch rokoch som začala pripravovať jednu dievčinu, ktorá dodnes pre mňa veľa znamená. Keď som v&nbsp;nej zacítila energiu a&nbsp;ambicióznosť, zase mi to chýbalo a&nbsp;povedala som si –&nbsp;tak, mamka, ideme do toho.

A&nbsp;nedávno si oznámila návrat.

Chystala som sa dlhšie, ale nerozprávala som o&nbsp;tom, pretože si myslím, že tak by to malo byť. Primárne sa človek musí nachystať, musí vedieť, na čo má, na čo nemá. Najprv bol ten funkčný tréning, potom sa začala budovať svalová hmota. Som naozaj vysoká, takže to trvá nejaký čas. Venovala som sa tomu v&nbsp;tichosti, aby o tom nikto nevedel, a&nbsp;vyslovene na súťaž som sa začala chystať asi od januára.

Čo ťa okrem toho motivovalo, aby si to znova skúsila?

Pred rokom a&nbsp;štvrť som prišla o&nbsp;mamu. Mamina odišla na zákernú Huntingtonovu chorobu. Je to neurologické ochorenie, ktoré je genetické a&nbsp;vysoko dedičné. Chvalabohu, nezdedila som ho. Povedala som si, že život je príliš krátky na to, aby som nerobila to, čo mám rada. Napriek tomu, že som si vždy myslela, že keď sa stanem matkou, budem mať iné priority. Musím robiť to, čo ma baví, a&nbsp;napriek tomu, že môj syn je pre mňa všetkým, povedala som si, že chcem znova zažiť ten šport, lebo to milujem.

O&nbsp;mame som veľa nerozprávala, lebo každý, kto pozná neurologické ochorenia, ako vyzerajú posledné roky alebo aj posledných desať rokov, vie, že to nie je ľahké. Myslím si, že mama by to tak chcela.

Odmalička si sa musela vyrovnať s&nbsp;ťažkými vecami, napokon si prišla asi o&nbsp;toho najdôležitejšieho človeka, napriek tomu na sebe ďalej pracuješ a&nbsp;o&nbsp;svojej inšpiratívnej ceste informuješ na sociálnych sieťach. Nezamrzí ťa preto niekedy, keď ti ľudia píšu negatívne komentáre k&nbsp;postave?

Vôbec nie. Ale toto všetko podľa mňa vychádza z&nbsp;toho, že mám skvelého manžela, ktorý ma bezpodmienečne miluje. Možno som sa bála, že keď pôjdem do prípravy a&nbsp;budem troška svalnatejšia, možno to bude vnímať inak, ale vôbec. Je neskutočná opora, každý deň mi dáva najavo, že ma miluje, že sa mu páčim, a&nbsp;ja si myslím, že keď má žena oporu vo svojom partnerovi a&nbsp;vníma tú lásku a&nbsp;je to celé úprimné, vôbec ju nezaujíma, čo si kto myslí. Kto má rád šport, ten ma podporí, komu sa to nepáči, tomu sa to aj tak nebude páčiť. Neovplyvní to moju cestu, keď to mám rada. To je, ako keby som išla hodnotiť niekoho za to, že chce v&nbsp;živote rapovať, ale mne sa to nemusí páčiť. Každý má iný vkus. Akceptujem to, nemusí sa to každému páčiť, ale vravím, že môj manžel mi je veľkou oporou.

Zvládaš sa pripravovať popri troch deťoch?

Manžel má dve deti z&nbsp;prvého manželstva, spolu máme ešte tretieho. Je to polovička času s&nbsp;jedným dieťaťom, polovička času s&nbsp;troma deťmi. Niekedy to u&nbsp;nás vyzerá tak, že len vyhadzujem panvice, lebo každý chce jesť niečo iné a&nbsp;každý má iné preferencie a&nbsp;ja musím jesť to svoje diétne. Len vyhadzujem panvice, smažím rezne, pečieme palacinky, ale zasa materstvo ženu naučí veľmi veľa. Pamätám si, že pred desiatimi rokmi som bola pohodlná, veľa som pracovala, ale frflala som, že si musím navariť, dnes už nefrflem. Žena v&nbsp;domácnosti, ktorá pracuje a&nbsp;má aktivity, nemá čas frflať.

Čo pre teba znamená sebaláska?

Sebaláska pre mňa momentálne znamená – súvisí to možno s&nbsp;mamou –, že som sa v&nbsp;živote zamerala naozaj na to, čo mám rada, čo ma napĺňa. Zamerať sa naozaj sám na seba, nie sa zbytočne fixovať na to materiálne. Pozri sa na sociálne siete. Zbytočne sa fixujeme na to, ako vyzeráme, čo máme oblečené, kam chodíme jesť, čo si kupujeme. Určite nám to robí nejaký životný rating, ale keď si všetky tieto veci odstrihneš, je to úplne nepodstatné a&nbsp;vôbec ti to v&nbsp;živote nepomáha. Naopak, myslím si, že ti to berie. Pre ženu je podstatné, aby prijala samu seba, akým je človekom a, samozrejme, aj vzhľadovo aby vedela so sebou žiť. V&nbsp;tejto rýchlej materiálnej dobe je najpodstatnejšie vnímať samu seba a&nbsp;nesnažiť sa zmeniť, ale sústrediť sa na to, čo je v&nbsp;nás dobré, a&nbsp;rozvíjať to.

Olívia porazila mozgovú obrnu: Dnes je mamou a hrdo stojí na súťažných pódiách

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Olívia porazila mozgovú obrnu: Dnes je mamou a hrdo stojí na súťažných pódiách

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Život s úzkostnou poruchou: Denisu to motivovalo pomáhať druhým, dnes je z nej psychologička

Rakovina jej obrátila život naruby: Miška mala dlhodobo tieto príznaky! Pozor na to

Poznáme ho ako výborného stand-up komika a moderátora: Aký je Jakub Zitron Ťapák mimo kamier?

Výber pre vás