Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Jej tvorba ohúrila aj vo svete, vystavovala vedľa Picassa. Maľby sú jej osobnou výpoveďou a&nbsp;pomohli jej prijať samu seba. Viac nám povedala v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Hovoríš o&nbsp;sebe, že si veľká extrovertka. Kde sa v&nbsp;tebe vzala umelecká časť a&nbsp;dokážeš byť 24&nbsp;hodín sedem dní v&nbsp;týždni zatvorená v&nbsp;ateliéri?

To je dobrá otázka, aj ja sa pýtam samej seba, ako to dokážem. Asi to je tak, že ľudia, ktorí sú trošku extrovertnejší alebo vyžarujú viac energie, majú aj svoju druhú stránku. Ja teda potrebujem mať svoj pokoj. Ale keď sa rozrozprávam, ľudia neveria tomu, koľko rozprávam. Nedávno mi jedna návštevníčka mojej výstavy povedala, že merala frekvenciu mojich slov a&nbsp;„vo švungu“ dokážem povedať tri slová za sekundu. Je to zaujímavé, ale potrebujem sa koncentrovať hlavne na tvorbu v&nbsp;ateliéri. Pýtam sa samej seba, kedy sa to stalo, ale uvedomila som si, že maľba je to, čo chcem robiť v&nbsp;živote, a&nbsp;umeniu som zasvätila celý život. Je pre mňa príjemné, že trávim čas hlavne sama, mám dvoch psov a&nbsp;s&nbsp;nimi som často v&nbsp;ateliéri. Som sama, maľujem, tvorím, rozmýšľam, uvažujem. Ten proces si vyžaduje samotu.

Maľby sú tvojou osobnou výpoveďou. Čo sa snažíš prostredníctvom nich odkázať?

Dlhodobo sa venujem výskumu verejného prostredia. Maľujem rôzne mobiliáre, ktoré vznikli za minulého režimu –&nbsp;preliezačky, detské ihriská, verejné osvetlenie. Vznikli za minulého režimu a&nbsp;je to dôležitý bod v&nbsp;mojej tvorbe. Nie som spätá s&nbsp;ideológiou minulého režimu, práve naopak, ale podľa môjho názoru nie je všetko zlé, čo vzniklo v&nbsp;minulom režime. Je úžasné, že vznikol napríklad Istropolis, som veľký zástanca toho, že sa nemal zbúrať, aj keď to je pre mnohých ľudí kontroverzia. Podľa môjho názoru skôr než búrať treba chrániť a&nbsp;starať sa o&nbsp;to, opatrovať to, aby tieto časti nezmizli. Je to ďalšia vrstva našej kultúry, osobnej pamäti, ktorá sa nachádza vo verejnom priestore.

Myslím, že je veľmi smutné, že sa tieto časti ničia. Maľujem čistou hrdzou a&nbsp;ona je v&nbsp;mojich obrazoch procesuálna, rastie, odpadáva. Podporuje myšlienku deštrukcie kolektívnej pamäti. Vzniklo to pri mojom výskume preliezačiek a&nbsp;„socíkovských“ detských ihrísk. Odkúpila som asi sedemnásť z&nbsp;nich a&nbsp;dávam ich do svojich výstav. Hrala som sa s&nbsp;malou krstnou dcérou v&nbsp;točivej guli, a&nbsp;keď som sa jej chytila, mala som farbu na ruke a&nbsp;pod ňou bola hrdza. Teraz môžu diváci vidieť na mojich obrazoch viac farby než hrdze, občas tam je nejaká pleseň, ale veľmi málo, lebo som astmatička.

Máš kožné ochorenie vitiligo (strata pigmentu na pokožke) a&nbsp;pri tvorbe používaš hrdzu. Snažila si sa v&nbsp;tom nájsť prepojenie?

Keď som začínala pracovať s&nbsp;hrdzou, hlavne som maľovala svoje telo. Mám vitiligo po celom tele, je to bledá časť mojej kože. Teraz sa už na to pozerám inak, lebo som sa s&nbsp;tým naučila žiť. Bolo to však veľmi ťažké, mala som pre to ťažké psychické stavy. Žijem s&nbsp;tým takmer 30&nbsp;rokov, je to dosť dlhý čas na to, aby som si zvykla. Mne sa to podarilo, ale až v&nbsp;dospelosti. Maľba mi v&nbsp;istom bode pomohla sa cez to preniesť. Diváci môžu vidieť na obrazoch zo série Vitiligo moje nahé telo a&nbsp;hrdza na ňom sú tmavé fľaky. Už som si zvykla na tú myšlienku, že budem bledá. Teraz sa mi však podarilo po rokoch spáliť na dovolenke. Je to pre mňa nové a&nbsp;zároveň pripomenutie, že sa musím chrániť. Chodím v&nbsp;dlhých šatách a&nbsp;nosím so sebou slnečník. Pomáha mi to k&nbsp;sebavedomiu.

Uvedomila som si, že dokážem cez tvorbu povedať viac. Pomohlo mi to a&nbsp;hlavne som pochopila, že sa to už v&nbsp;živote nezmení. Robila som však všeličo možné, aby som sa zbavila tmavých fľakov a&nbsp;bola celá biela.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Cítila si pre to predsudky alebo si zažila šikanovanie?

Určite áno. Mne sa to prejavilo, keď boli 90.&nbsp;roky, v&nbsp;podstate na začiatku roku 2000. Bolo to ťažké a&nbsp;kruté. Zažila som šikanu, všetko, čo si vieš predstaviť. Stále som sa pýtala, prečo ja. Lekár mi povedal, že je to kozmetické ochorenie, ale keď si dieťa, nerozumieš tomu. Mama mi však potom povedala, že mám zdravé ruky, nohy, čo riešim? Teraz si však robím žarty, že vyzerám oproti svojej rodine ako riaditeľka vápenky, lebo všetci majú dominantný pigment. Trošku vyčnievam, ale všetci sme si na to zvykli. Pre mňa je v&nbsp;živote dôležité budovať si prácu, zdravý, súkromný a&nbsp;obyčajný život.

To sa ti aj darí. V&nbsp;roku 2020 si vyhrala prestížnu súťaž. Si najmladšia laureátka ocenenia Maľba roka. Spomínaš si ešte na ten moment?

Túžila som dostať sa vôbec do finále, nieto že to ešte vyhrám. Doteraz mám odloženú tú správu aj všetky iné e-maily a&nbsp;niekedy sa k&nbsp;nim vraciam. Veľmi sa z&nbsp;toho teším, a&nbsp;keď mám ťažší deň, vždy si ich otvorím. Zmenilo mi to doslova život. Ubehlo odvtedy už niekoľko rokov, ale teším sa z&nbsp;toho. Moja maľba je teraz vo VÚB a&nbsp;občas sa na ňu idem pozrieť. Mám k&nbsp;maľbám veľký citový vzťah a&nbsp;nepredám ich hocikomu. Chcem, aby ten obraz mal človek rád. Je to ako moje „dieťa“. Ja ten obraz vytvorím, žijem ním, niekedy ho namaľujem za jeden deň, tri dni, ale inokedy mi to trvá mesiace a&nbsp;roky. Zväčša sú veľké, nemaľujem často malé obrazy, používam rozmery 200 krát 180 centimetrov, môj obľúbený formát, alebo 220 krát 200 centimetrov. Bavia ma tieto formáty, lebo sa potrebujem rozletieť a&nbsp;veľa maľovať.

V&nbsp;jednom rozhovore si povedala, že pár dní po tejto súťaži si bola doma paralyzovaná a&nbsp;veľa si plakala. Čo sa stalo?

Vnútorná úzkosť príde niekedy aj teraz, ale mám za sebou veľa rozhovorov a&nbsp;výstav a&nbsp;naučila som sa pracovať s&nbsp;emóciami. Po rokoch som si priznala, že som bola paralyzovaná. Vidím doteraz pred sebou, ako som ležala na posteli, nemohla som sa pohnúť. Bola vtedy druhá vlna kovidu, vyhrala som Maľbu roka, a&nbsp;hoci som vedela, čo ma čaká, zrazu to prišlo a&nbsp;bolo to všetko online. Bolo to síce super, ale chcela som cítiť ľudí na výstave, ich energiu. Vždy sa im snažím priniesť niečo viac. Je to maľba, inštalácia a&nbsp;robím komentované prehliadky. Snažím sa dať ľuďom maximum, čo môžem, k&nbsp;tomu som sa musela dopracovať. Na mnohých výstavách som sa aj rozplakala, keď som videla, koľko ľudí prišlo kvôli mojej tvorbe.

Toto náročné obdobie sa ti podarilo úspešne prekonať?

Áno, úplne. Maľbou. Klin sa klinom vybíja. Ešte pred tým, ako som bola víťazkou Maľby roka, som bola čerstvá bakalárka. Mala som svoju prvú väčšiu kolektívnu výstavu, odtiaľ to už iba napredovalo. Veľký prelom nastal v&nbsp;roku 2020, ale od Maľby roka to je viac medzi ľuďmi vďaka medializácii.

Mám dvoch psov, úžasnú rodinu, veľmi ma podporili. Zakázala som im však čítať komentáre pod článkami. Každý má právo sa vyjadriť, ale je otázne, do akej miery. Nerátala som s&nbsp;tým, ako mi niekto bude vulgárne nadávať za to, že maľujem alebo že používam hrdzu. Ja maľujem aj normálne olejom, ale nie je to klasická maľba, kombinujem rôzne techniky, ale v&nbsp;základe mám najklasickejšie maliarske vzdelanie.

Študujem to už niekoľko rokov, teraz si robím doktorát. Nezáleží mi na tituloch, ale milujem akademický život. Nemám čas na negativitu alebo sebaľútosť. Keď som sa vrátila medzi ľudí, do školy, bolo to všetko lepšie. Dostala som pozitívnu dávku podpory, ale našli sa aj závistlivci. No to, že som bola znova medzi ľuďmi, mi veľmi pomohlo.

Od Maľby roka si sa posunula ďalej, mala si niekoľko výstav v&nbsp;zahraničí. Ktorá bola pre teba nezabudnuteľná?

Strabag, mám od nich aj Cenu uznania. Rovnako ako VÚB má veľkú zbierku umenia. Mám to šťastie, že som získala ich ocenenie. Som zastúpená niekoľkými obrazmi v&nbsp;ich zbierke a&nbsp;spolupráca pokračuje. Mám tam otvorený rezidenčný pobyt, ktorý chcem využiť. Spolupracovala som tam s&nbsp;Vladom Beskidom, ktorý ma našiel na akadémii ešte pred Maľbou roka. Myslím, že jemu by som mala pripisovať kredit za prvenstvá. Otváral v&nbsp;Strabagu moju samostatnú výstavu, bolo to krásne. Celkovo veľmi rada spomínam na túto spoluprácu.

Tento rok si mala výstavy od New Yorku po Šanghaj. Bola si v&nbsp;Paríži a&nbsp;kúsok od nich boli aj Piccassove maľby. Verila by Natália z&nbsp;minulosti, že sa toto niekedy stane?

Človek si to vnútorne želá, ale nie, že by som vystavovala vedľa Picassa, vedela by som si predstaviť aj iné mená. (Smiech.) Bol to jeden moment z&nbsp;toho celého. Človek si to uvedomuje až spätne. Ocitla som sa tam za vtedajších kultúrno-spoločenských okolností, ocitla som sa tam s&nbsp;pánom Ivanom Korčokom. Bola to delegácia zo Slovenska v&nbsp;zložení hudobníci, výtvarníci a&nbsp;podobne. On bol jeden z&nbsp;ľudí, ktorí otvárali našu výstavu. Tento rok som sa tam ocitla znova a&nbsp;bola som aj na kolektívnej výstave. Zhodou okolností ju otváral kurátor Vladko Beskid. Bolo to v&nbsp;Galérii Oliviera Waltmana, bolo to výborné.

Z&nbsp;ktorých výstav máš väčšiu radosť? Zo zahraničných alebo tu doma?

To je individuálne, všade k&nbsp;tomu pristupujú inak. V&nbsp;New Yorku k&nbsp;tomu pristupovali inak, bola som tam osobne. V&nbsp;Šanghaji som nebola, riešilo sa to na diaľku, je to tam úplne iné, asi pre režim a&nbsp;podobne. Je to však spolupráca na štyri roky, komunikujeme spolu, ale niekedy neviem, čo sa deje s&nbsp;obrazmi. Mám rada kontrolu nad svojou tvorbou.

Teraz nedávno sa skončila moja samostatná výstava v&nbsp;Topoľčanoch. Bola skvelá. Na diaľku sme zo začiatku riešili výstavu s&nbsp;jedným z&nbsp;mojich kurátorov Ádámom Korcsmárosom, potom sme ju inštalovali už osobne. Potrebujem však naozaj kontrolu nad svojimi projektami. Najradšej mám inštalovanie výstav malieb. Nie je to o&nbsp;tom, že zavesím obraz na stanu, ale bavíme sa tu o&nbsp;termíne expandované pole maľby. Je to maľba nainštalovaná v&nbsp;priestore, často nie klasicky na stene, ale zasahuje do priestoru, môže byť vonku, vnútri, expandujem. Využívam lešenia, ale aj preliezačky a&nbsp;staviam ich do priestoru. Vytvárajú mikroarchitektúru, je to pre mňa dôležité. Vždy som najradšej, keď to môžem realizovať.

Dosiahla si toho už veľa, ale keby si mala povedať jednu vec, za ktorú si na seba hrdá, čo by to bolo?

Stala som sa jednou z&nbsp;laureátok a&nbsp;laureátov súťaže púpava development. Stále som aj vo finále ceny Novum, no ešte čakám na výsledok.

Snažím sa byť dobrým človekom, to je pre mňa úplný základ. Dúfam, že som dobrá teta, krstná mama, dcéra aj všetko ostatné. Na mini vedľajšej koľaji je pre mňa dôležité, aby som bola dobrá výtvarníčka.

Natália má kožné ochorenie vitiligo: Bolo to ťažké a kruté, zažila som šikanu

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Natália má kožné ochorenie vitiligo: Bolo to ťažké a kruté, zažila som šikanu

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Zora Czoborová o náročnom období: Mala som depresie, musela som v sebe nájsť silu

Czoborová o túžbe po dieťatku: Všetko vychádzalo dobre, ste navnadená, no zase príde cyklus

10 mesiacov v nemocnici s vážnymi zraneniami: Neušiel som hrobárovi z lopaty, nemal som zomrieť

Výber pre vás