Vladimír Kampf

Možno to bola náhoda, možno nie. Rudo okrem veľa iných udalostí fotografoval posledné chvíle Milana Lasicu. Vraj ho fotil už predtým a&nbsp;mal ho na mnohých fotkách. V&nbsp;ten deň však mal pocit, že si koncert nemôže nechať ujsť. Vnútorný hlas ho presvedčil. Vášnivý fotograf v&nbsp;baretke so šiltom a&nbsp;so silnými dioptrickými okuliarmi je neprehliadnuteľnou súčasťou mesta. Fotí nielen podujatia, ale aj život v&nbsp;uliciach. Je ním fascinovaný. Svojimi obrázkami tvorí jedinečnú reportážnu pamiatku na súčasnosť. Je skvelé, keď sa v&nbsp;meste nájde niekto ako on. Rudo sa rád pozrie do sveta a&nbsp;teší sa na stretnutia s&nbsp;rovnako odhodlanými kolegami z&nbsp;ulice. Povedal si, že je načase, aby sa stretli aj v&nbsp;Bratislave cez víkend rovno uprostred júna.

Stretnutie bude na Devíne, predpokladám, že bude o&nbsp;ríbezľovom víne.

To tiež, ale dôležitejšie je, aby sa komunita fotografov stretla naživo vonku a&nbsp;nielen cez písmenká na sociálnych sieťach, kde vznikajú zbytočné nedorozumenia a&nbsp;nevidíš emócie ľudí.

Pouličná fotografia sa predsa nedá robiť zo zázemia anonymity webu.

Dôležité je porozprávať sa. Ktokoľvek môže priniesť svoje fotografie, ukázať svoj projekt. Kto nechce, môže sa prísť pozrieť, čo mu ukáže niekto iný a&nbsp;môže sa inšpirovať. Na stretnutí si ktokoľvek môže nájsť svojho inšpiratívneho fotografa, ktorého by inak možno ani nestretol. Je príjemné, keď sa osobne zblížia ľudia, ktorí si doteraz trebárs len písali. O&nbsp;to mi ide.

Bude to teda viac ako len stretnutie.

Spočiatku som si hovoril, že všetko nechám len tak plynúť. Už minulý rok na akomsi nultom stretnutí to tak bolo. Stretli sme sa tí, ktorí sa stretávame v&nbsp;Prahe, že sa predsa musíme stretnúť aj v&nbsp;Bratislave. Bolo nás približne tridsať. Ukázali sme českým kolegom naše mesto z&nbsp;pohľadu fotografa, previedli sme ich Rómerovým domom, niečo sme vypili, niečo zjedli a&nbsp;večer sme si pozreli prezentáciu jedného nášho kamaráta z&nbsp;ciest po svete. Nechcem, aby to bolo iba o&nbsp;sedení a&nbsp;koštovke, aj keď budeme mať základňu v&nbsp;zrekonštruovanej vínnej pivnici. Na fotostretnutie sme pozvali sokoliarov, pôjdeme na hrad Devín... Ďalšie prekvapenia neprezradím. Do vínnej pivnice sa presunieme neskôr popoludní. Veronika Mašková nám odprezentuje cestu do Etiópie a&nbsp;slovenská fotodokumentaristická žijúca legenda Matúš Zajac príde predstaviť svoju knihu.

Okrem fotografov môžu prísť aj „obyčajní smrteľníci“?

Vítaní sú všetci, ktorým sa fotografie páčia. Podujatie dávame dokopy spolu s&nbsp;Jankou Kollárovou.

Ako si sa dostal k&nbsp;fotografii?

V&nbsp;detstve som k&nbsp;nej mal nejaký vzťah. Mal som legendárny fotoaparát Smena 8M. Nosil som ho so sebou do pionierskych táborov. Začal som do nich chodiť trochu starší, takže som bol hneď v&nbsp;tímoch, ktoré pomáhali mladším. Tam som si len tak fotil. Možno by som tie obrázky niekde našiel. Mám jednu škatuľu s&nbsp;filmami, ktorej vytriedenie zatiaľ odkladám. Neskôr sa môj vzťah od obrazu pretavil k&nbsp;hudbe. Boli to funky, black music, new romantics... Tieto žánre ma upútali.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Na koncerty si chodil celé roky bez fotoaparátu, kým neprišiel zlom.

Najprv prišla na mňa túžba hrať sa s&nbsp;technikou. Jedna z&nbsp;možností bola pracovať v&nbsp;obchode s&nbsp;ňou.

„Stavarinu“. Niekoľko rokov som robil inštalatéra. Dnes už o&nbsp;tom nemám ani potuchy. Na stavebné práce a&nbsp;inštalatérstvo si volám kamaráta. Rok som skúšal študovať elektrotechniku. Bolo to vo veku, keď odo mňa čakali, že už všetko viem. Učiteľka bola neprístupná, tak som to vzdal a&nbsp;potom som to ľutoval.

Lebo som sa k&nbsp;elektrotechnike vrátil okľukou. Zaujali ma veľkoplošné predajne s&nbsp;ňou. Tam som sa zamestnal a&nbsp;tam sa začal môj hlbší vzťah k&nbsp;digitálnej fotografii. Skúšal som prvé, z&nbsp;dnešného pohľadu už predpotopné aparáty. Bolo to úžasné. Zažil som prechod z&nbsp;analógových fotoaparátov na digitálne. Byť pri tom bolo fantastické. Všetko som sledoval a&nbsp;postupne som chcel niektoré veci vlastniť.

Povedal som si, že z&nbsp;toho chcem vyťažiť čosi viac. Začal som fotiť najmä kultúru a&nbsp;koncerty. Moja vášeň sa posunula z&nbsp;funky na džez. Z&nbsp;komerčnej scény do komornejšej. Začal som hľadať priestor, v&nbsp;ktorom mi niekto niečo dovolí. Časom si ma začali najímať. Keď som si uvedomil, že fotím ľudí, zrazu som chcel fotiť aj inde, mimo pódií a&nbsp;hľadísk.

Tak si skončil na ulici?

Začalo sa to v&nbsp;Bratislave?

Mám obrovský archív. Ak opomenieme sociálne siete, na ktorých dnes niečo je a&nbsp;zajtra už nie, tak 99&nbsp;percent mojich fotiek nebolo zverejnených. Ľudia ich zatiaľ nevideli. Preto sa zamýšľam, čo s&nbsp;tým. Kniha s&nbsp;výstavou? To nie je finančne jednoduché. Z&nbsp;kompromisov zasa vychádza kopa pochybností. Chcel by som, aby moje fotografie ľudia videli a&nbsp;nie, aby niekde len viseli. Pre mňa je to zatiaľ čosi magické, čo sa mi nepodarilo uchopiť.

Zatiaľ čakám. Mal som jednodňovú výstavu vo Zvolene s&nbsp;Borisom Némethom. Tešil som sa, že môžem vystavovať práve s&nbsp;ním. Možno k&nbsp;tým fotografiám z&nbsp;Londýna ešte niečo dotlačím a&nbsp;uvidím, kde ich zavesím.

Kde všade okrem Bratislavy si už fotografoval?

Moje cesty ma spočiatku zaviedli pracovne na celé Slovensko. Fotil som všelikde. Raz som si povedal, že by si to žiadalo aj zahraničie. Praha mi pripadala jasná prvá voľba. Tam sa mi začali ukazovať prví fotopriatelia. Je tam veľká komunita. Praha sa stala mojím druhým priestorom. Býval som v&nbsp;nej niekoľkokrát do roka a&nbsp;vždy som si urobil čas na fotografovanie. Neponáhľal som sa. Priestor na fotenie je pre mňa dôležitý. Potom som sa dostal do Berlína a&nbsp;ďalších miest. V&nbsp;Londýne som už bol tri razy.

Ako sa fotografuje v&nbsp;Londýne a&nbsp;ako v&nbsp;Bratislave?

Vždy je to o&nbsp;človeku. Mne sa fotografuje všade rovnako. Ide o&nbsp;naladenie v&nbsp;tom konkrétnom momente. Niekedy nevytiahnem fotoaparát, iba nasávam atmosféru ulíc. Tá je jedinečná. Ako keď ideš do lesa alebo do prírody.

Pre teba je lesom a&nbsp;džungľou mesto?

Presne tak. Boli roky, keď som hľadal každý moment, ktorý by som mohol odfotiť. Dnes už mám veľký archív a&nbsp;skôr viem, kedy chcem zdvihnúť fotoaparát. Často ani to neurobím, iba ho mám zavesený na krku, prechádzam sa a&nbsp;možno sa vrátim po záber.

Napriek tomu na ulici sú ľudia a&nbsp;medzi nimi sú aj konfliktní jedinci, ktorým fotoaparát môže prekážať. Čo s&nbsp;tým?

Sme v&nbsp;jednom priestore s&nbsp;kopou individualít. Čím môžeme narušiť ich auru, nikdy nevieme. Ľuďom na seminároch hovorievam –&nbsp;kto fotí ľudí na ulici, musí rátať s&nbsp;nevôľou. Treba si pri tom zachovať pokoru a&nbsp;rešpekt pred ľuďmi, ktorých fotíš. Často sa ma pýtajú, ako dokážem fotiť ľudí zblízka? Ide o&nbsp;to, že to chcem. Ak niekto chce, aby som ho to naučil, a&nbsp;samému sa mu do toho nechce, tak to nefunguje. Zvlášť keď sa to chcú naučiť ľudia, ktorým prekáža, ak ich niekto fotografuje. Keď má niekto v&nbsp;sebe blok, musí ho najprv odbúrať. Niekedy je tento blok hlbokou súčasťou života a&nbsp;zmeniť sa nedá. Učiť niekoho fotiť je viac-menej jednoduché, ale vedieť sa priblížiť a&nbsp;nemať zábrany sa naučiť nedá. To si musí vyriešiť každý sám. Niekedy ľuďom, ktorým sa páčia pouličné fotografie, hovorievam, nech radšej zostanú pri tom, že sa im páčia a&nbsp;nech sa ich nesnažia robiť. Môžu ich predsa obdivovať.

Fotografovať sa dá objektívom so širším uhlom záberu bližšie k&nbsp;motívu alebo nepozorovane teleobjektívom.

To je jedno, akú cestu si zvolíš. Dôležité je, aby obrázok nakoniec lahodil oku. Aby čaro momentu a&nbsp;atmosféra pominuteľnej chvíle boli dobre poskladané. Musí to sadnúť, ako detský zadoček na nočníček.

Širokým objektívom je to na odvážneho a&nbsp;teleobjektívom na zbabelca.

Podľa toho, čo fotíš. Keď si bližšie, z&nbsp;tej fotografie to cítiť. Ale ani teleobjektív nie je na škodu. Záleží na konkrétnom motíve, mieste a&nbsp;svetelných podmienkach.

Nevyhýbaj sa odpovedi na otázku, či si už mal nejaký konflikt.

Od roku 2008 fotím v&nbsp;uliciach. Konflikty by som zrátal na prstoch jednej ruky. Na niektoré som rýchlo zabudol a&nbsp;niektoré oživujem ako historky pri rozprávaní o&nbsp;fotení.

Počas seminára v&nbsp;Prahe na Náplavke sme si urobili na jednej z&nbsp;reštauračných lodí prestávku. Zaujal ma chlapík, ktorý nás obsluhoval spoza pultu. Bol to dvojmetrový chlap. Zodvihol som foťák a&nbsp;–&nbsp;bum-bum-bum. Zbadal ma, utierku si prehodil cez plece a&nbsp;išiel si to so mnou vybaviť. Možno mal viac než dva metre. Pozeral sa na mňa z&nbsp;výšky a&nbsp;spustil hukot ako vodopád. Že čo som si to dovolil. Ja mám právo fotiť, on má právo odmietnuť. Musel som to ustáť. Čakal som, že možno dostanem utierkou, ale to ešte nikomu neublížilo. Pozeral na mňa celý seminár. Chceli vidieť, čo prakticky robiť v&nbsp;takýchto situáciách. Nedal som na sebe poznať, že sa vnútorne celý klepem. Povedal som –&nbsp;je mi ľúto, že vás to nahnevalo, a&nbsp;mrzí ma to. On pokračoval v&nbsp;karhaní. Keď na mňa kričal, že mám vypadnúť, chcel som ukázať, že mám úctu nielen k&nbsp;nemu, ale aj k&nbsp;sebe. Skonštatoval som, že som sa ospravedlnil, že ma to mrzí, že tú fotku vymažem, ale z&nbsp;reštaurácie na vode preto neodídem. Je to verejne prístupný priestor. Po ďalšom opakovaní výmeny argumentov to vzdal. Otočil sa a&nbsp;odišiel za pult. Myslím, že som bol pre toho chlapa len ventil, cez ktorý vypustil niečo, čo v&nbsp;sebe dusil. Stačilo mu, aby si nejaký krpatý v&nbsp;baretke na neho trúfol nastaviť foťák, a&nbsp;už to išlo. Ja to chápem.

Fotografovanie života na ulici je o&nbsp;pochopení.

Na to treba byť pripravený. Pán, ktorý hrá v&nbsp;Bratislave na harfe, je veľmi nepríjemný, takže ho zvyčajne nefotografujem. Raz som ho ani nespoznal. Išiel s&nbsp;nástrojom zbaleným v&nbsp;kufri v&nbsp;uličke. Krásna situácia, ktorá si pýtala stlačenie spúšte. Všimol si to a&nbsp;začal ma naháňať aj s&nbsp;tým kufriskom. Nechápal som. Inak sa snažím byť nenápadný. Väčšinou si ľudia hovoria –&nbsp;starý ujo, nech si len fotí... Buď som za neškodného, alebo zapadnem tak, že ma nevnímajú.

Zjav pouličného fotografa je dôležitý. Napríklad mohutný, trochu neohrabaný a&nbsp;spomalený Tibor Huszár nemal problém dostať sa a&nbsp;fotografovať tam, odkiaľ obyčajnejších fotografov nekompromisne vyháňali alebo kde to bolo „o&nbsp;hubu“. Ty si malý v&nbsp;okuliaroch s&nbsp;hrubými sklami.

V&nbsp;Moldavsku ma museli kamaráti zachraňovať. Boli sme v&nbsp;poslednej dedine pri Podnestersku v&nbsp;totálnom zapadákove. Postavil som sa pred jediný obchod tak, aby som videl aj ulicu, aj do predajne. Prišli si po mňa nejakí policajti po práci v&nbsp;civile. Chceli aj mňa, aj fotoaparát. Našťastie som mal so sebou kamarátov, ktorí ma v&nbsp;tom nenechali. Museli sme spolu veľa vypiť, aby to vzdali. Vtedy mi nebolo všetko jedno.

Aký je tvoj fotografický sen?

Urobiť nejaký hlbší dokument, ktorého téma mi spadne z&nbsp;neba. Ale to sa mi podarí možno na dôchodku. Zatiaľ sa na to necítim.

Máš poriadnu kopu záberov z&nbsp;Bratislavy. Čo s&nbsp;ňou?

Ešte som to neurobil, ale chystám sa povedať manželke, že keď tu raz nebudem, nech to niekomu venuje. Hádam to nebude tak skoro a&nbsp;dovtedy sa mi ešte pošťastí kniha a&nbsp;niekoľko výstav. Žiada si to len čas, peniaze a&nbsp;kurátora.

Nasáva atmosféru ulíc: Rudolf Baranovič je súčasťou mnohých akcií, často schovaný za fotoaparát

Výber pre vás

Nasáva atmosféru ulíc: Rudolf Baranovič je súčasťou mnohých akcií, často schovaný za fotoaparát

Súvisiace články

Prekrásna Hájovňa nad Banskou Štiavnicou: Zo smetiska sa stal úplný raj

Spektakulárny svet na východe: Krčma v Osadnom vás poriadne prekvapí

Podvodný fotograf Peter Áč: Mohli ho uloviť, mysleli si, že je sumec!

Výber pre vás