Jana Homolová

Dcéru Zoe ste porodili pred desiatimi rokmi. Aké bolo tehotenstvo a&nbsp;kedy ste zistili, že vám hrozí spontánny potrat?

V&nbsp;tom čase som mala pred sebou veľa koncertov. Vedela som, že som tehotná, ale keďže som sa cítila výborne a&nbsp;išlo o&nbsp;druhé dieťatko, k&nbsp;lekárke som sa neponáhľala. Tehotenskú knižku by som dostala aj tak až v&nbsp;dvanástom týždni tehotenstva, tak som sa približne v&nbsp;tomto termíne vybrala na gynekológiu. Doteraz si spomínam, ako ma Maroško čakal v&nbsp;blízkej kaviarni s&nbsp;tým, že za ním potom prídem už s&nbsp;tehotenskou knižkou. Nadšená som si teda ľahla v&nbsp;ambulancii na lôžko a&nbsp;čakala som na monitor. Lekárka však do monitora zarazene pozerala… Následne mi s&nbsp;láskou aj so smútkom v&nbsp;hlase povedala: „Ale veď už máte jedno dieťatko, však?“ Nevedela som, čo mi tým chce naznačiť, lebo som nemala žiadne ťažkosti a&nbsp;nerozumela som, ako to myslí… Otočila na mňa monitor a&nbsp;povedala mi: „Pozrite, tá vaša ‚fazuľka‘ je celá zakrvavená. Bude to na sto percent spontánny potrat. V&nbsp;tomto prípade nie je šanca, aby plod zostal v&nbsp;tele ženy…“ Následne mi ponúkla lieky, aby som ich doma užila a&nbsp;do troch dní by som sa mala vyčistiť. Povedala mi: „Ak ich neužijete, môže vás to prekvapiť o&nbsp;týždeň, o&nbsp;desať dní, na koncerte, na ulici, v&nbsp;električke, kdekoľvek. Aby sme predišli ‚hanbe‘ z&nbsp;nečakaného krvácania, za tri dni by to malo byť vybavené a&nbsp;vy môžete ďalej normálne fungovať…“

Plánovali ste si zobrať lekárkine slová k&nbsp;srdcu?

S&nbsp;jej slovami som celá zronená išla do kaviarne za svojím mužom. Bolo mi to ľúto, lebo veľká rodina bol vždy môj sen. Napriek tomu, že v&nbsp;tom čase som mala iba 22&nbsp;rokov, nepovedala som si, že do tridsiatky-štyridsiatky ešte môžem mať kopu detí… Každé svoje tehotenstvo som totiž vnímala aj duchovne. Cítila som, ako sa tá nová dušička prepája s&nbsp;telom ženy a&nbsp;chystá sa na tento svet. S&nbsp;liekmi v&nbsp;ruke som prišla domov. Môj muž mi povedal: „Urob, ako to to cítiš. Je to v&nbsp;tvojich rukách. Nebudem sa ti do toho miešať…“ Na lieky som sa pozerala dennodenne a&nbsp;dookola som sa seba samej pýtala: Čo mám urobiť? Čo mám urobiť? Bola to ťažká situácia, lebo prognóza bola jasná, no niečo v&nbsp;mojom vnútri mi hovorilo: Nerob to! Vtedy som ešte netušila, že ma život chystá na cestu silnej a&nbsp;odvážnej ženy. Ale taká je každá jedna z&nbsp;nás na tomto svete. A&nbsp;mojou životnou výzvou bolo toto. Prekonať strach z&nbsp;akejsi hanby, z&nbsp;toho, že ma zrazu niečo prepadne na ceste, na koncerte, kdekoľvek. Uvedomila som si, že ak to má prísť, tak to jednoducho príde, preto som lieky odložila bokom.

Nie, išla som si splniť to, čo už bolo dávno dohodnuté, pretože niektoré koncerty sa plánujú aj rok dopredu. Zaujímavé je, že nasledujúce dni sa nič neudialo. Samozrejme, bola som pripravená. Mala som poruke hygienické potreby, no zároveň som veľmi verila, že sa udeje zázrak. O dva týždne som prišla k lekárke znovu. Ona si myslela, že som už po, tak sa opýtala, ako sa cítim. Povedala som jej: „Pani doktorka, ja sa vám ospravedlňujem, ale tie lieky som neužila a ono sa to tam stále drží…“ Spoločne sme sa pozreli na monitor a tá krv, ktorá tam pôvodne bola, sa začala vstrebávať. Lekárka sa na mňa pozrela a povedala: „Bože môj, ako dobre ste urobili, že ste tie lieky neužili. Zázraky sa dejú.“ A&nbsp;dnes po rokoch sa tomu už smejeme a&nbsp;krvavú „fazuľku“ voláme Zoinkin domček. Keď deťom poviem, aby si upratali, Zoe mi väčšinou odpovedá: „Mami, ja som dosť narobená ešte z&nbsp;čias, keď si ma čakala. Tam som sa naupratovala viac ako dosť.“ (Smiech.)

O jej priebehu tehotenstva si môžete prečítať na ďalšej strane...

Ako následne prebehlo vaše tehotenstvo a&nbsp;pôrod?

Ďalší priebeh tehotenstva bol úplne bezproblémový. Pri Hugovi som mala plánovaný cisársky rez. Bol pre mňa vôbec prvou vážnejšou operáciou, ale nesadol mi, preto som pri druhom dieťatku veľmi chcela rodiť prirodzene. Neviem to ani opísať, ale vnútorne som cítila, že ten človiečik, ktorý sa vo mne rodí, je silný jedinec, lebo ja sama som sa vďaka nemu cítila silná a&nbsp;odhodlaná. Lenže tým, že v&nbsp;tom čase som už bola známou speváčkou, žiaden lekár si nechcel zobrať na svoje plecia riziko, že dva a&nbsp;pol roka po cisárskom reze by so mnou odrodil prirodzene. Preto som si lekára pôrodníka nevedela zohnať do 38. týždňa tehotenstva. A&nbsp;musím priznať, že v&nbsp;tom čase som so svojou mamou pochodila značnú časť Slovenska. Boli sme v&nbsp;Bratislave, v&nbsp;Nitre, v&nbsp;Banskej Bystrici, v&nbsp;Trenčíne… Navštívili sme rôzne nemocnice, pôrodnice, ale žiaden lekár si ma nechcel zobrať pod svoje krídla.

Až v&nbsp;spomínanom 38. týždni mi písala kamarátka, či som už volala s&nbsp;doktorom Janáčom z&nbsp;nemocnice na Antolskej. Keď som sa s&nbsp;ním stretla, chcela som mu zatajiť, v&nbsp;ktorom som týždni. Povedala som mu, že pôrod môže prísť už každú chvíľu. Ostal prekvapený a&nbsp;opýtal sa ma, prečo tak veľmi chcem rodiť prirodzene. Odpovedala som, že chcem mať viac detí a&nbsp;prirodzený pôrod chcem zažiť na vlastnej koži. Milo na mňa pozrel a&nbsp;povedal: „Ja som z&nbsp;piatich detí, moja mama by vás úplne pochopila.“ Práve v&nbsp;ňom som našla spolupatričnosť, pochopenie a&nbsp;presne 2. júna na môj plánovaný termín o&nbsp;šiestej ráno prišla prvá kontrakcia.

Zoinkin pôrod ma absolútne utvrdil v&nbsp;tom, že ak má človek nejaký sen, všetko dokáže zvládnuť. A&nbsp;my ženy vieme zvládnuť veľmi veľa. Chcem preto odkázať všetkým ženám v&nbsp;rôznych životných situáciách: Nevzdávajte sa! Naozaj to dokážeme. Vďaka Zoe som začala veriť na zázraky. Úplne inak som začala vnímať život. Možno práve dnes niektoré ženy pozerajú na škatuľku liekov s&nbsp;otázkou: „Urobím to? Predídem hanbe a&nbsp;mám to vyriešené za tri dni…“ Ale čo ak? Čo ak vás čaká rovnaký zázrak, aký si počkal na mňa? Život čakal len na moju odvahu a&nbsp;vďaka tomu mi dal takú nádhernú bytosť, akou je moja dcéra. A&nbsp;som vďačná za to, ako sa to stalo. Osobitne za pána doktora Janáča. Po pôrode som mu povedala: „Keby to bol chlapec, volal by sa Pavol po vás!“ (Smiech.) Ale napokon sme nášmu dievčatku dali grécke meno Zoe, čo znamená život. A&nbsp;toto meno jej absolútne sedí. Ona je náš vymodlený zázrak.

Čiže Zoe je ten silný jedinec, ako ste to cítili počas tehotenstva?

Absolútne. Ona nám do života priniesla slnko. Kde sa objaví, tam rozdáva dobrú energiu. Keď mi ju po narodení dali do náručia –&nbsp;mám ten moment aj odfotený&nbsp;–, všimla som si jej oči otvorené dokorán. Oči s&nbsp;nevýslovnou túžbou po živote. Rada spieva, tancuje, chodila na gymnastiku, teraz na kone, miluje tenis… Do seriálu Oteckovia som ju vôbec nechcela dávať, ale keď nám z&nbsp;TV Markíza zavolali, že by ju chceli pozvať na kasting, ona sama povedala, že by to chcela skúsiť, a&nbsp;tam s&nbsp;úplnou ľahkosťou prešla cez štyri kastingy.

Zoe dostala netradičný darček na narodeniny! Viac sa dozviete na ďalšej strane...

Zoe nedávno absolvovala prvé sväté prijímanie.

Áno, bolo to 25. mája, krátko pred jej narodeninami. Mohla ho absolvovať v&nbsp;rámci Bratislavy so spolužiakmi, ale ja pochádzam z&nbsp;Dolných Lovčíc. To je dedinka pri Trnave, ktorá má 700 obyvateľov, a&nbsp;ja sa tam veľmi rada vraciam. V&nbsp;tejto dedinke mali pristúpiť k&nbsp;prvému svätému prijímaniu iba štyri deti, tak som si povedala, že sa k&nbsp;nim pripojí aj Zoinka, aby ich bolo päť. A&nbsp;my ako hudobníci sme si povedali, že im urobíme maličký program. Nacvičíme s&nbsp;nimi pesničky, básničky, aby z&nbsp;toho mali pekný zážitok. Keď pán farár videl, že sa do toho vkladáme, rozhodol sa spojiť dve dedinky, v&nbsp;ktorých pôsobí, takže prijímanie neprebiehalo u&nbsp;nás v&nbsp;Dolných Lovčiciach, ale presunuli sme sa do dedinky Zavar, kde to takisto veľmi dobre poznám. Tam k&nbsp;prijímaniu pristúpilo dohromady 23&nbsp;detí. Veľmi som sa tešila, lebo spolu s&nbsp;mojou kamarátkou Mirkou sme s&nbsp;nimi nacvičili nádherný program. Intenzívne sme sa tomu venovali a&nbsp;náš spoločný deň sme si skutočne užili. Celý kostol na záver tlieskal. Bolo to nádherné. Deti, ktoré sedeli v&nbsp;kruhu pred oltárom, odtiaľ nechceli odísť. Hovorili mi: „Mária, dajme ešte jednu pesničku, ešte jednu pesničku…“ Cítila som sa ako vo filme Sestra v&nbsp;akcii. (Smiech.)

Aký to bol pocit vidieť po tom všetkom, čo ste prežili, Zoe ako prvoprijímajúce dieťa?

Hovorila som si: Bože, ako si to celé krásne vymyslel. Ďakujem, že si nám ju nechal, že môžeme prežívať takéto krásne chvíle… Ona je kvet celej našej rodiny.

Ako ste oslávili jej desiate narodeniny?

Intenzívne som premýšľala, ako urobiť jej narodeniny inak. Zrazu som v&nbsp;istej chvíli pocítila, že spolu s&nbsp;ňou chcem navštíviť deti v&nbsp;Detskom kardiocentre, s&nbsp;ktorým spolupracujem už niekoľko rokov. Veľakrát som detičkám v&nbsp;nemocnici spievala, ale so svojimi deťmi som tam ešte nebola. Niečo mi hovorilo, aby som ju tam zobrala. Chcela som, aby navnímala detičky na tomto oddelení, lebo o&nbsp;to úprimnejšie potom mohla poďakovať za to, čo má, čo dostala do daru. Veď to, že sme zdraví, je najviac! Samozrejme, všetky deti sa tešia na darčeky, ale svojim starším deťom sa cielene snažím vštepovať, o&nbsp;čom je tento život. Nie je o&nbsp;iPadoch, mobiloch, značkových tričkách, ale o&nbsp;nádhernom prežívaní toho, čo sme dostali do daru. O&nbsp;vďake za to, že sme zdraví, že sa máme ako rodina. Takže toto bol môj dar Zoinke, že som ju zobrala do kardiocentra. Už v&nbsp;aute som ju pripravila na to, že deti sa na ňu tešia, ale niektoré môžu komunikovať, niektoré zas nie, lebo sú v&nbsp;kóme alebo napojené na prístroje. Povedala som jej: „Túžim, aby si na svoje desiate narodeniny prežila pri každej postieľke chorého dieťatka pocit, aký obrovský dar máš, že žiješ naplno. Aby si si uvedomila, aké úžasné je, že sme spolu, že môžeš behať, skákať a&nbsp;užívať si každý jeden deň, no najmä že odtiaľto môžeš odísť po vlastných domov.“

Reakciu Zoe si pozrite na ďalšej strane...

Bol to neskutočne silný zážitok, lebo detičky ju poznali zo seriálu Oteckovia. Nesmierne sa tešili. Spievali si spolu, Zoinka im recitovala. Bolo nádherné vidieť to. Mala som čo robiť, aby som zadržala slzy. Sami z&nbsp;kardiocentra hovorili, že ešte nezažili oslavu narodenín na takomto mieste. Aj pre nich to bolo nádherné. Dokonca jej pripravili veľkého plyšového maca. Ja som ani nechcela, aby bola pozornosť upriamená na ňu. Mojím zámerom bolo ďalej odovzdať to, čo sme dostali. Dať niekomu úsmev, pohladenie, objatie… Ako málo stačí, aby sme potešili niekoho, kto tam musí byť celý deň prikovaný k&nbsp;posteli. Jedno dievčatko sa s&nbsp;nami lúčilo slovami: „Zoinka, dnes ráno som sa zobudila s&nbsp;tým, aký nudný deň ma čaká, ale on bol taký krásny…“ To sú také vety, také silné slová v&nbsp;tú chvíľu, keď je človek tam. Toto bol jeden z&nbsp;najsilnejších zážitkov, aký sme za desať rokov spolu zažili.

Zoe mi povedala, že sa tam chce určite vrátiť. Pred pár dňami mi volala pani Kadlečíková z Nadácie Detského kardiocentra. Počas našej návštevy sme videli množstvo detičiek, ale najdlhší čas sme strávili pri postieľke chlapčeka, ktorý bol vo veľmi vážnom stave. Pani primárka mi pošepkala do ucha, že je to s ním naozaj zlé a že mamička možno ani netuší, ako veľmi. Pri postieľke malého Mária sme sa s jeho mamičkou modlili, spievali a ja som sa jej potom opýtala: „Veríte na zázraky?“ Pozrela sa na mňa a odpovedala: „Verím.“ Tak som jej vyrozprávala svoj príbeh o Zoinke.

Povedala som jej: „Vy tu máte Mária živého, vidíte ho, síce je na hadičkách a nekomunikuje s vami, ale ja som svoju Zoinku ani nevidela, napriek tomu som veľmi verila, že sa dejú zázraky. Cítim, akoby vám Boh chcel cezo mňa odkázať tieto slová. Vaša viera je úplne najdôležitejšia. A keď budete vysielať svoju energiu, poproste Boha: Bože, ak si mi dal tohto syna, ja ti dôverujem. Buď si ho zober, alebo mi ho nechaj úplne naplno, ale konaj, urob niečo…“

Na druhý deň po našom odchode im malý chlapec skoro odišiel. Roztrhla sa mu nejaká žila. Bolo to katastrofálne, čo prežili po našom odchode, ale o deň nato sa mu stav zlepšil tak, že v súčasnosti lekári premýšľajú nad tým, kedy ho odpoja od prístrojov, a chlapec začína žiť. To je obrovitánsky zázrak! Jasné, že sú prípady, že niekedy to nevyjde, ako by sme chceli, ale naša viera dokáže byť taká silná, že aj hory prenesie. Treba byť len otvorený a nefixovať sa na život v zmysle – daj mi, daj mi, daj mi… Život treba brať taký, aký je, veriť Božiemu zámeru a vtedy sa dejú najväčšie zázraky. Takže keď sa malý Mário prebudí, vrátime sa so Zoinkou do Detského kardiocentra. (Úsmev.)

Na záver chcem povedať len to, že život každého jedného človeka nás môže niečím inšpirovať. Nie je to len o mne alebo o nejakých výnimočných ľuďoch z časopisov. Motivovať a inšpirovať sa môžeme všetci navzájom, lebo aj môj život je obyčajno-neobyčajný. Vnímam, že napriek tomu, že v prítomnosti je občas nedokonalý, práve v tejto nedokonalosti je dokonalosť. A to sa mi na živote tak veľmi páči. My všetci stále hľadáme šťastie, lásku, pohodu, harmóniu, ale potom si zrazu uvedomíme, že ona je tu, len sa o ňu musíme snažiť a pravidelne ju vkladať do svojho rodinného pokladu.

Najťažšia spoveď! Speváčka Čírová prvýkrát prehovorila, ako bojovala o život dcérky!

Výber pre vás

Najťažšia spoveď! Speváčka Čírová prvýkrát prehovorila, ako bojovala o život dcérky!

Súvisiace články

Herec Roman POMAJBO v slzách: Smrť dôležitej ženy v jeho živote!

Už ho viac neskrýva! Diana MÓROVÁ ukázala svojho syna QUIDA: Pozrite, ako sa zmenil!

Manželstvo PATRASOVEJ a SLOVÁČKA v troskách: Definitívny koniec? Tieto slová sú silná káva

Výber pre vás