Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Roky od trénera počúvala, aká je tučná, čo sa odrazilo na jej strave a&nbsp;psychike. Na trištvrte roka dokonca stratila menštruáciu. „Dnes by som sa už zastala samej seba,“ povedala Mirka. Otvorene hovorí o&nbsp;svojej 13.&nbsp;komnate, aby ostatní športovci takto netrpeli, a&nbsp;do budúcna má veľké plány. Viac nám povedala v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Poznáme ťa z&nbsp;reality šou Ruža pre nevestu, ale si aj talentovaná krasokorčuliarka. Kto ťa priviedol k&nbsp;tomuto športu a&nbsp;ako dlho si sa mu venovala?

K&nbsp;športu ma priviedla mama. Veľmi sa jej páčilo krasokorčuľovanie, keď bola malá. Vzala ma na ľad a&nbsp;mne sa to takisto veľmi zapáčilo. Od prvého momentu som chcela chodiť na tréningy, ani raz ma nemuseli presviedčať, aby som ráno vstala a&nbsp;išla tam. Venovala som sa tomu od svojich štyroch rokov do 21&nbsp;rokov.

Pre tento šport si si aj veľa vytrpela. Pomerne nedávno si prehovorila o&nbsp;traume, ktorú ti to spôsobilo. Čoho sa to týkalo?

Krasokorčuľovanie je veľmi úzko späté s&nbsp;kontrolovaním váhy. Bežný človek si povie – samozrejme, nemôže byť tučná krasokorčuliarka.

Súhlasím s&nbsp;tým, že športovec by mal mať nejakú postavu a&nbsp;formu, ale tie spôsoby, ako s&nbsp;nami mladými babami, tínedžerkami komunikovali a&nbsp;čo robili, tak si myslím, že to nebolo namieste a&nbsp;nebolo to správne.

Tlačili vás do drastických diét alebo čo si pod tým môžeme predstaviť?

Tréneri nám hovorili – pribrala si, si tučná. To som počúvala, keď som trénovala v&nbsp;Česku. Prešla som tam, keď som mala pätnásť rokov, a&nbsp;vtedy sa to začalo. Telo ženy sa mení, začína naberať trošku prsia, má menštruáciu. Je to úplne prirodzené. Namiesto toho, aby nám podali pomocnú ruku a&nbsp;urobili nám jedálniček, stále nám len vyhadzovali na oči, že sme tučné.

Ako sa k&nbsp;tomu postavili rodičia, všimli si pomer tvojho výkonu a&nbsp;asi žiadnej poriadnej stravy?

Rodičia pre mňa chceli len to najlepšie. Nevedeli veľmi, ako to v&nbsp;krasokorčuľovaní chodí, tak sa dali ovplyvniť trénermi. Ťahali za jeden povraz napriek tomu, že som hovorila, že toto nie je v&nbsp;poriadku. Keď som už toľko makala, chceli, aby sa mi darilo, aby som bola dobrá, a&nbsp;išli s&nbsp;nimi v&nbsp;jednej línii. Veľakrát to bolo drastické. Prišla som napríklad po tréningu večer domov a&nbsp;dostala som na večeru jednu kyslú uhorku, lebo som bola tučná.

Tréner kontroloval ešte aj to, čo pijú. Pokračovanie na ďalšej strane...

Čo si vôbec mohla jesť v&nbsp;priebehu dňa?

Niečo mi mama pripravila, keď som bola v&nbsp;Košiciach. Keď som bola v&nbsp;zahraničí, chodila som na obedy, ale z&nbsp;toho som si len ukrajovala. Nejedla som žiadne prílohy, iba trošku mäsa. Keď som schudla na požadovanú váhu, stratila som menštruáciu. Nemala som ju trištvrte roka a&nbsp;tréner mi na to povedal len to, že je to super a&nbsp;aspoň to nemusím riešiť. V&nbsp;krasokorčuľovaní je úplne bežné v&nbsp;krajinách, kde je tento šport na špičkovej úrovni, že sa snažia oddialiť pubertu ženy kadejakými spôsobmi. Keď sa na to teraz spätne pozerám, je to choré. Základ je, aby bol človek zdravý a&nbsp;mohol vykonávať ten šport. Keď dievča v&nbsp;pätnástich alebo šestnástich rokoch stratí menštruáciu na dlhšie, nikomu to nevadí a&nbsp;ľudia hovoria, že to aspoň nemusí riešiť a&nbsp;konečne je chudá, nie je to v&nbsp;poriadku.

Bola si pod dlhodobým tlakom. Čo si vtedy vnútorne prežívala?

 Cítila som hlavne to, že som tučná, mám veľký zadok, veľké nohy. Mali sme niekedy mesačnú pauzu od tréningov. Bolo to tesne pred letom a&nbsp;vtedy zo mňa opadol stres, najedla som sa, bolo to v&nbsp;pohode. Potom, keď som išla na sústredenie, dokázala som myslieť iba na to, čo mi zase povie tréner, aká som tučná a&nbsp;podobne. Vošla som na ľad a&nbsp;cítila som sa ako obor. Za svoj život som mala maximálne plus štyri kilá, takže asi si vieš predstaviť, ako veľmi „tučná“ som bola.

Koľko si vtedy reálne vážila?

Vtedy, keď som nemala menštruáciu, som vážila 52 kíl. Nie je to veľmi málo, podľa mňa je to normálna váha, ale ide o&nbsp;to, že my sme veľmi vyšportovaní. Máme veľa svalov, sú ťažšie. Teraz mám v&nbsp;páse 60&nbsp;centimetrov, vtedy to bolo ešte menej. Bola som veľmi chudučká.

Ale keď máš 52 kíl a&nbsp;myslíš si, že si tučná, tak to nie je v&nbsp;poriadku...

Je to tak a&nbsp;toto mi ostalo dodnes. Stále sa tak vidím. Kamarátka má svoju značku, šije oblečenie, a&nbsp;keď si niečo skúšam, hovorím jej, že som tučná. Niektorí ľudia majú možno pocit, že chcem počúvať, ako dobre vyzerám, ale pritom to je naozaj blok. Naozaj mám stále zo seba pocit, že som tučná. Možno aj rodičia spravili chybu. Nepostrehli, že to už je za hranicou. Stalo sa mi aj to, že som dostala na narodeniny prekrásnu tortu a&nbsp;ani jeden kúsok som si nemohla dať. Všetci si dali a&nbsp;ja som ani neochutnala, lebo „som tučná a&nbsp;nemôžem také jesť“.

Necítila si niekedy voči rodičom hnev?

Určite a&nbsp;veľmi veľa ráz. Teraz to je už lepšie, vyrozprávali sme si to a&nbsp;moja mama to veľmi ľutuje. Povedala mi, že keby mohla, všetko by to vrátila a&nbsp;úplne inak by sa k&nbsp;tomu postavila. Stálo ich to veľa peňazí, veľa pracovala, snažila sa, aby som mala všetky podmienky, ktoré som chcela. Keď niečo povedal tréner, to bolo Písmo sväté.

Dokázala si za takýchto podmienok a&nbsp;takéhoto tlaku vôbec podávať dobré výkony?

Musím povedať, že sa to odrazilo najmä na mojej psychike. Keď som išla na súťaž, hovorila som si, ako ostatní budú komentovať môj výzor, či som pribrala, schudla. Športovec, ktorý ide podať výkon či už na ľad, alebo kdekoľvek inde, sa má sústrediť na ten výkon a&nbsp;nie na to, čo si iní povedia. Stalo sa mi, že keď som trénovala striedavo v&nbsp;Česku a&nbsp;Košiciach a&nbsp;potom som išla po dlhom čase na súťaž a&nbsp;tam bol aj tréner z&nbsp;Česka, prvé, čo mi povedal, bolo, že som schudla a&nbsp;teraz je to dobré. To bola prvá vec. Nič iné nikoho nezaujímalo, iba váha. Myslím, že môžem hovoriť za väčšinu krasokorčuliarok, že takto to funguje. Ešte k&nbsp;tomu my ženy bežne riešime svoju váhu. A&nbsp;to nemusí byť ani športovkyňa a&nbsp;nikto na ňu netlačí, aj keď tá spoločnosť možno trošku áno. Ale keď to rieši každý deň a&nbsp;musí sa postaviť na váhu pred trénerom, to je také ponižujúce. Cítime sa zle, sebavedomie veľmi klesá a&nbsp;potom príde tréner a&nbsp;kontroluje, čo máme vo fľaši, čo pijeme. Nemôžeme si dať teplý čaj, lebo to je zakázané, aj keď je bez medu. Mohla byť iba voda s&nbsp;citrónom, pretože to sťahuje žalúdok.

Máš nejaké následky dodnes, napríklad problém so sebaláskou?

Snažím sa prijať, že to bola súčasť toho celého a&nbsp;aj to ma dostalo tam, kde som dnes. Keď si raz založím svoju krasokorčuliarsku akadémiu, čo je môj sen, viem, na čo si budem dávať pozor. Bola to pre mňa škola. Žiaľ, aj to bol dôvod, prečo si myslím, že som nedosiahla úplne svoje maximum, ktoré som mohla. Drela som ako kôň,&nbsp;dovolím si tvrdiť, že som na to mala talent. Psychika ma však zničila a&nbsp;bola to veľká časť toho všetkého.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ako pracuješ na tom, aby sa to zlepšilo?

Nepovedala by som, že na tom nejako konkrétne pracujem. Len prirodzene si hovorím, že som v&nbsp;pohode, nie som tučná. Keď sa na seba pozriem, poviem si –&nbsp;už to vyhoď z&nbsp;hlavy.

Vieš si povedať, že si krásna a&nbsp;páčiš sa sama sebe?

Áno, toto si viem povedať. Poviem si, že vyzerám dobre, som so sebou spokojná. Prídu však momenty, keď pocítim vnútorný strach. Keď sme išli na kúpalisko alebo k&nbsp;moru, hanbila som sa vyzliecť do plaviek. Aj keď sme v&nbsp;Ruži pre nevestu točili v&nbsp;plavkách či hrali volejbal, cítila som sa taká maličká a&nbsp;asi šiestich ľudí som sa spýtala, či naozaj nie som tučná.

Nemala si z&nbsp;tohto všetkého aj negatívne dôsledky z&nbsp;fyzickej stránky?

Moja strava bola naozaj biedna. Niekedy som zjedla iba jedno jablko počas dňa, keď sme mali päť tréningov. Bála som sa následného váženia. Teraz mám veľký problém s&nbsp;bedrovými kĺbmi. Naozaj mám niekedy pocit, že mám sto rokov. Keď v&nbsp;noci spím a&nbsp;otáčam sa, musím mať medzi nohami špeciálny vankúš, lebo moje kĺby doslova praskajú. Mám dosť málo rokov na to, aby som mala už takéto problémy –&nbsp;a&nbsp;tie už trvajú dlhšie. Čo sa týka metabolizmu, to by mohlo byť fajn. Určite mi však živiny pri tom vrcholovom športe veľmi chýbali. Nemala som dostatok minerálov, stopových prvkov. Bolo to zle nastavené.

Prečo si sa rozhodla prehovoriť o&nbsp;svojej traume? Nemusí to byť vôbec ľahké. Ako dlho ti trvalo, kým si nabrala tú silu?

Asi jediné, prečo som nikdy o&nbsp;tom nechcela hovoriť, bolo to, že som nechcela raniť rodičov. Musí byť bolestivé, keď počujú svoju dcéru takto rozprávať a&nbsp;že oni v&nbsp;tom išli tiež. Už som im to odpustila. Nemám im to za zlé, rozumiem ich pohľadu. Toto ma vždy stoplo, keď som to chcela povedať na plné ústa aj pred nimi. Keď som si to s&nbsp;nimi už vyrozprávala, oslovili ma do jednej reportáže, a&nbsp;tak sa to začalo rozvíjať. Musím povedať, že to naozaj malo veľké ohlasy a&nbsp;veľa ľudí mi vtedy napísalo –&nbsp;aj športovci, že zažili presne to isté, hoci to neboli krasokorčuliari a&nbsp;vedia, o&nbsp;čom hovorím.

Zaregistrovala som v&nbsp;tvojej odpovedi, že chystáš vlastnú akadémiu. Čo presne plánuješ a&nbsp;je tá vízia naplniteľná?

Myslím si, že tá vízia je určite naplniteľná, ale je to ešte hudba vzdialenej budúcnosti. Bude na to potrebný veľký balík financií, ale keď to bude aktuálnejšie, môžeme sa o&nbsp;tom bližšie porozprávať.

Určite však chcem, aby mali dievčatá zabezpečené všetky aspekty, ktoré krasokorčuľovanie potrebuje aj v&nbsp;rámci regenerácie. Moji rodičia to vôbec nevedeli. Prišli na to, až keď som mala asi pätnásť rokov, čo je už neskoro. Vek pätnásť až sedemnásť rokov je naozaj vrchol krasokorčuliarky, nielen štart. Je to veľmi mladý šport. Mojím cieľom je, aby keď príde nejaká krasokorčuliarka a&nbsp;bude na sebe makať, bude mať talent, chcem, aby mala všetky podmienky na to, aby sa mohla sústrediť na svoj výkon.

Keby si si mohla zobrať z&nbsp;tohto všetkého ponaučenie, ako by znelo?

Nemám sa dať utlačiť, aj keď väčšina ľudí niečo vraví, mám si stáť za svojím. Keby som sa dnes vrátila späť, aj by som sa pohádala do krvi s&nbsp;trénermi. Vtedy som, samozrejme, bola ticho, nesebavedomá, tučná vo svojej hlave. Držala som ústa a&nbsp;radšej nič nejedla. Dnes by som sa už zastala samej seba.

Krásna na ľade, no vnútri trpela: Na večeru som mala jednu kyslú uhorku, hovorí Mirka Hriňáková

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Krásna na ľade, no vnútri trpela: Na večeru som mala jednu kyslú uhorku, hovorí Mirka Hriňáková

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Trpela pre svoj výzor a kruté komentáre: Bola som schopná celý deň nič nejesť, hovorí Tatiana

Daniel prežil brutálnu autonehodu, ktorá všetko zmenila: Bol to môj budíček, chcel som žiť inak

Eva sa stará o autistickú dcéru: Mesačne to môže stáť až 1000 eur! Rodič si musí pomôcť sám

Výber pre vás