Jana Homolová

Rád by som už ustúpil do úzadia rodinný biznis prenechal deťom

Čoskoro uplynie rok od neakanej smrti vášho priateľa Roba Kazíka(†73). Bol jeho odchod pre vás šokom?

Jednoznačne bol. S Robom som vyrastal. Keď sme mali osemnásť, prišli sme spolu do Banskej Bystrice ako dvaja chudobní chlapci. Robo z Topoľčianok, ja z Višňového. Spoločne sme chodievali za dievčatami, mali sme veľa krásnych zážitkov, navzájom sme si pomáhali. (Úsmev.) Keď som sa dostal hore, potom som Robovi pomáhal skôr ja. Spomínam si, že som raz šiel spievať do ďalšej pripravovanej relácie Repete v Nitre. Cestou domov do Bystrice – na to si spomínam, akoby to bolo dnes – mi Robo povedal: „Starý, ja by som tak rád spieval v Repete!“ Povedal som mu, že to nie je problém, ale musí niečo nahrať, a keď to bude dobré, Ivan Krajíček (†57) bude istotne súhlasiť. Opýtal sa ma, akú skladbu by som mu odporúčal. V aute som mu pustil chorvátsku pieseň Malena. V Robovom podaní a s pomocou jeho dobrej textárky z toho vznikla skladba Vzdialená. Nahral ju a bol to hit. Následne sa uchytil a už to potom išlo.

S Robom sme boli naozaj spolu často. Pravidelne sme si telefonovali, pozývali sme sa na obedy, oslavovali narodeniny, ktoré máme tesne po sebe. Naposledy mi telefonoval, keď bol na jednom vyšetrení v Bystrici, a prosil si odo mňa desať mojich CD, ktoré sľúbil známym. Ponáhľal som sa za ním, ešte som aj pokutu dostal, ale malú, policajti boli slušní a zhovievaví. (Smiech.) Vystúpil som z auta, dal som mu spomínané cédečka, porozprávali sme sa, objal som ho, rozlúčili sme sa, a keď som krátko nato dostal telefonát, že zomrel, myslel, som si, že sa mi to len sníva…

Vedeli ste, že má problémy s vysokým tlakom?

Vedel som o jeho iných zdravotných problémoch, ale ani vo sne by mi nebolo napadlo, že za Robovým odchodom bude napokon vysoký tlak… Keď som sa dozvedel o jeho smrti, hneď som zavolal jeho manželke, aby som zistil, čo sa stalo. Povedala mi: „Predstav si, že sme večer sedeli pred televízorom, vyznal mi lásku tak ako doteraz hádam nikdy. Akoby sa so mnou lúčil, no mne to v tom momente nenapadlo. Odišiel si na poschodie ľahnúť. Krátko nato som počula nejaké zvláštne zvuky, tak som vybehla za ním. Povedal mi, že mu je strašne zle. Zavolala som záchranku, ale kým som utekala dole schodmi k telefónu, už bolo neskoro… Zradilo ho srdce, a hoci ho zdravotníci ešte oživovali, bol už mŕtvy.“

Teraz, keď ho vidím v televízii, aj slza mi vybehne. Stále mi nejde do hlavy, že už je preč. Odišiel mi kamarát. A ja hovorievam, že človek zomrie vtedy, keď nám odíde z mysle, ale pokiaľ je stále v našej mysli, akoby bol stále tu. Beriem to tak, že je len niekde odcestovaný, no vždy, keď si uvedomím pravdu, rozľútostí ma to. Je to strašné. Spomeniem si na náš posledný vianočný koncert, lebo po jeho skončení sme si dali pohár vínka a on sa ma opýtal: „Apa, dokedy tu ešte takto spolu budeme?“ Povedal som mu: „Robko, neviem, ale čo je nám súdené, to nás neminie.“ Spätne nadobúdam pocit, že cítil svoj koniec… Ale môj názor je, že smrťou sa netreba veľmi zaoberať. Skrátka príde naša posledná hodina a je vybavené. Moja manželka, ktorá je lekárka, hovorí, že najkrajšia smrť je vtedy, keď príde rýchlo. (Úsmev.) Takže nemyslím na budúcnosť, ani smrťou sa priveľmi nezaoberám, ale musím povedať, že smrť Milana Lasicu (†81), skvelého človeka a humoristu, ktorý odišiel nečakane na pódiu, mi pripadala fantastická… Takýto koniec by sa páčil aj mne, hoci viem, že to nijako neovplyvním.

Napriek tomu, že sme začali smutne, vy, naopak, máte viaceré pekné novinky pre fanúšikov. Vydali ste svoju autobiografiu, vianočné CD aj CD a DVD Dávam vám dar. Tento názov bol váš nápad?

Áno, je to dar pre mojich fanúšikov. Na tomto albume sa totiž nachádzajú naozaj dobré pesničky od Peterku, Koreňa a Zajáčka. Navyše som si zaspieval jednu pieseň s Michaelou Kukurovou, výbornou speváčkou, pedagogičkou na konzervatóriu a VŠMU, aj s Mirom Dvorským (61). Myslím, že skladby sa vydarili, preto som ich chcel fanúšikom venovať. Je to dar odo mňa pre nich. Spolu s CD vychádza DVD, keďže k piesňam som natočil videoklipy. V jednom si zahrala na klavíri moja dcéra a, samozrejme, chcel som aj trošku prekvapiť, pretože väčšina ľudí ma pozná cez piesne ako Veronika, Júlia, si čarovná, Mám rád tento kraj, Rozchod, Život je boj… Na DVD si však budú môcť pozrieť možno trošku netradične pieseň Granada so Symfonickým orchestrom Konzervatória v Žiline, kde som sa vzdelával pri profesorovi Kubíčkovi. Toto bol v podstate môj absolventský koncert. Usporiadal som ho veľkolepo s mnohými zahraničnými hosťami. Program som uvádzal ja spolu s Alenou Heribanovou (66) a záznam sa nachádza na spomínanom DVD.

Takže so speváckou kariérou nekončíte.

Okrem toho pripravujem piesne na ďalšie dva albumy, ale to už bude asi aj stačiť. Viac albumov asi nahrávať nebudem. Viete, keď koncertujem, hoci medzi ľudí prídem s novými pesničkami, všetci aj tak čakajú, kedy budem spievať Júliu, Veroniku a všetky ďalšie známe hity. Ľudia skrátka starnú so mnou aj s mojimi piesňami, ktoré im pripomínajú rôzne príjemné chvíle ich života. Takže ešte niekoľko nových piesní by som rád vydal, ale viac-menej by som chcel už oddychovať.

Spevácka kariéra nie je mojím živobytím už tridsať rokov, teda odkedy podnikám. Musím sa priznať, že popri práci v biznise sa mi už ani nechcelo spievať, ale najskôr ma prebudil Ivan Krajíček(†57) a neskôr Šláger TV, s ktorou spolupracuje aj moja výborná kamarátka, herečka, speváčka, textárka, scenáristka Maja Velšicová (85). To je žena, ktorú obdivujem aj jej úprimne závidím, ako vo svojom veku dokáže žiť, pracovať, hoci nedávno nečakane prišla o syna…

Nikdy nezabudnem na moment, ako sme v spomínanej Šláger TV vystúpili spolu s Robom Kazíkom s piesňou Život je boj. Ostal som prekvapený, pretože sme mali „standing ovation“. To v období po revolúcii, teda za éry Repete, nebývalo. Dnes sa už ľudia postavia pre čokoľvek. (Smiech.) Priznávam, že keď sme ho prvýkrát po vystúpení dostali, zdalo sa mi to trošku zvláštne, no na druhej strane to bolo veľmi príjemné. Vtedy som si uvedomil, že ľudia asi ešte chcú, aby som pre nich spieval, takže kým sa bude dať a budú ich moje piesne tešiť, budem v tom pokračovať. Takže najskôr ma nakopol Ivan, potom televízia a rozhodol som sa, že budem opäť pre fanúšikov niečo robiť. Bývam súčasťou vystúpení, ale aj organizujeme koncerty pre starších. Práve vďaka tomu som si uvedomil a pripomenul, aká úžasná energia plynie z ľudí – a tú si medzi sebou odovzdávame. Je to ako vzájomné pohladenie…

Bývajú pre vás stretnutia s fanúšikmi dojímavé?

Och, a ešte ako! Ako som už spomínal, na spievanie a vystupovanie som už nemal toľko času a odmietal som aj mnohé koncerty. Bola však jedna neodbytná dáma, ktorá pol roka intenzívne vyvolávala mojej sekretárke, tak som si s ňou napokon dohodol stretnutie. Keď za mnou prišla, chcela len jednu vec: aby som jej mame prišiel zaspievať k 70. narodeninám. Ostal som prekvapený a opýtal som sa jej: „Naozaj chcete len toto?“ Urobil som to rád, samozrejme, odmietol som aj honorár a prišiel som na oslavu v stanovenom termíne. Páčilo sa mi to. Sála bola plná, dotyčná dáma mi pripravila kyticu, s ktorou som jubilantke zagratuloval, a zaspieval som pre ňu pár piesní. Keď som počas vystúpenia videl radosť v jej tvári, dostalo ma to. Tento moment sa nedá vyvážiť peniazmi. Tie mám, a keby som ich nemal, budem sa snažiť, aby som si ich zarobil. Ale ak niekomu urobíte nezištne takúto obrovskú radosť, čo môže byť viac?

A poviem vám ešte jednu príhodu. Keď som bol mladý, chodil som do Polomky, kde je detský domov, a vždy na Vianoce som si zobral jedno dievčatko, aby som jej ich spravil krajšie. Asi pred dvomi rokmi ma kontaktovala nejaká dievčina, ktorá sa so mnou chcela stoj čo stoj stretnúť. Stretli sme sa, bolo to krásne dievča, ktoré čakalo dieťa, a vedľa nej sedela nejaká pani. Zoznámili sme sa a toto dievča mi predstavilo svoju mamu, ktorej najväčšie želanie bolo, aby sa so mnou stretla. Vstala, objala ma a ja som sa až potom dozvedel, že táto pani je dievčatko z detského domova, ktoré som si brával k sebe na Vianoce. Naše stretnutie teda zorganizovala jej tehotná dcéra. To ma nesmierne dojalo. V podstate som šťastný človek, pretože sa mi stávajú takéto krásne veci. (Úsmev.)

Spomenuli ste už okrajovo svoje podnikanie. Ako sa z dlhoročného speváka, ktorý precestoval svet, môže stať taký úspešný podnikateľ? Z prostredia šoubiznisu poznáme mnoho nešťastných príbehov o podnikaní...

Všetko som sa učil postupne. Keď som získal pivovary, myslíte, že som vedel, čo je spilka? Alebo ako sa varí sladovnícky jačmeň? Všetko som sa musel naučiť, a čo je dôležité povedať, zobral som si okolo seba múdrych ľudí. Bol som pri nich síce „blbec“, ale počúval som a nalepilo sa to na mňa. Je dôležité učiť sa, ale naučiť vás môžu len múdrejší od vás. A priznávam, že mám takmer 73 rokov a učím sa stále.

<p>Je pravda, že podnikanie je veľmi náročné. Každý deň musíte sledovať vývoj ekonomiky, plánovať a reagovať na zmeny. Biznis nepozná naivitu. Musí mať všetko presne prerátané. Keby som sa teraz rozhodol vlastniť kaviareň, musel by som vedieť nielen to, koľko stojí samotná káva, ale aj voda, cukor, mlieko, lyžička, šálka, práca, réžia… Toto musí mať človek prerátané, nielen vystreliť sumu tri eurá, lebo potom si ľudia zoberú hypotéky, no nie sú schopní ich splácať a na tom popadajú…
A čo sa týka úspechu, ten som dosiahol vďaka ľuďom okolo seba. Mať rád a vážiť si ľudí ma naučilo najmä zahraničie. Po návrate na Slovensko som sa to snažil aplikovať najmä v podnikaní. Svojich zamestnancov som si veľmi vážil, lebo oni sú tí, ktorí tvoria. Samozrejme, potrebujú vodcu, ale oni sú gro. Dnes firmy hovoria o trinástych, štrnástych platoch. Keď sme my mali úspešný rok, vždy sa to každému zamestnancovi odzrkadlilo na výplate. Robil som pre nich rôzne večierky a dodnes na mňa radi spomínajú, čo ma teší. Občas totiž za mnou niektorí prídu po koncerte, aby sa pripomenuli. Je to krásny pocit. </p>

Vaše štyri deti sa vybrali vo vašich šľapajach, ale nie umeleckých, lebo všetkých ste zasvätili do biz- nisu.

To pre mňa bola úplne jednoznačná vec. Nemám vysokú školu ekonomickú, tú vyštudovala moja najstaršia dcéra Katka, ktorá je, mimochodom, veľmi šikovná klaviristka. Umenie je krásne, ale pre podnikanie som si uvedomil, že v rodine nemám nikoho, kto by mi mohol v tejto oblasti pomáhať, tak som ju poslal práve na spomínanú ekonomickú. Druhá dcéra veľmi pekne spievala, ale povedal som si, že mňa aj moju rodinu musí niekto chrániť, tak som ju nasmeroval na štúdium práva. Starší syn vyštudoval marketing a najmladší finančníctvo v Londýne. Všetci sú veľmi šikovní a robia mi radosť, rovnako ako moje vnúčatá.

A kedy sa chystáte na zaslúžený dôchodok?

Biznis už v podstate prenechávam deťom. Mám ešte jedno valné zhromaždenie začiatkom februára, keď sa chcem s nimi na túto tému rozprávať. Rád by som už ustúpil do úzadia a chcel by som, aby všetky kompetencie prešli na deti. Sú štyria, preto by som bol rád, keby si spísali „ústavu“ a podľa nej sa potom správali. Tak ako napríklad kedysi Vikingovia. Samozrejme, musia sa pri tom poradiť aj s právnikmi, ale bol by som rád, keby sa náš rodinný biznis nerozbil, ale zachoval a zveľaďoval. (Úsmev.)

Karol Konárik si zaspomínal na priateľa, Roba Kazíka: Čo urobil slávny repeťák pred smrťou?

Výber pre vás

Karol Konárik si zaspomínal na priateľa, Roba Kazíka: Čo urobil slávny repeťák pred smrťou?

Súvisiace články

GREGOROVÁ o spomienke na BRZOBOHATÉHO (†79): Moje pocity, keď som PREDALA náš DOM...

Pre rodinu sa vzdal svojej vášne: Aký je naozaj život herca BRANISLAVA DEÁKA?

Toto Karol Konárik nečakal: Prekvapenie od ženy, ktorú si ako dieťa brával z detského domova

Výber pre vás