Je ako večný chlapec. Šibalský úsmev na tvári však neskryje jeho vzdelanosť, rozhľadenosť a nadhľad. Debata s ním je ako rozhovor so starým dobrým známym. Po rozhovore ešte pridá historku o svojom psíkovi. Je to tulák, často utečie z domu a pobieha po Bratislave. Na krku má číslo mobilu, tak režisérovi často volajú z rôznych miest. Napríklad, že psík sedí v Goetheho inštitúte na druhom poschodí, aby si poňho prišiel.

Nie je to tak dávno, čo mal premiéru váš film Rukojemník. Promovali ste ho v médiách spolu s autorom predlohy spisovateľom Petrom Pišťankom. Ten spáchal nedávno samovraždu.

Tá správa bola ako blesk z čistého neba. Nikdy som na ňom nepostrehol žiadne depresie, pripadal mi vždy ako mimoriadne silný a pevný človek. A najmä v poslednom období. Stretli sme sa pri krste jeho knihy Rukojemník. Strávili sme spolu celé popoludnie. Bol plný nápadov, hovoril o rozpísanom románe, vysypal mi nový námet na film, v ktorom by si chcel vybaviť účet s disentom. Rozprával tak podrobne, že si ani nevšimol ľudí, čo už čakali na krst a čítanie ukážok z jeho novej knihy. Tesne predtým, ako sa to stalo, sľúbil, že pôjde za mňa na besedu po filme na Febio feste. Sľub nedodržal.

Predtým ste spolu robili film Muzika. Boli ste pracovne zladení, to ste viackrát spomínali. Máte aj iných obľúbených spolupracovníkov?

Môj najbližší divadelný spolupracovník je scénografka Mona Hafsahl. Vo svete filmu je to producent Marian Urban, kameraman Jan Malíř a strihač Alois Fišárek. Sú to umelecké manželstvá, sme skoro ako príbuzní.

A určite vám to v nich dobre „klape“. Pôsobíte mierne, neviem si predstaviť, že kričíte na pľaci.

V poslednom čase som si vyskúšal i to. Keď sme pracovali vo veľkej sále Národného a bolo tam veľa účinkujúcich, myslel som si, že treba kričať. Aj o hlas som prišiel. Potom som mohol už len šepkať. Zistil som, že kričať nie je vôbec potrebné. Kričím, len keď si neviem dať rady.

Začiatkom roka ste ako režisér získali zaujímavú novú skúsenosť – prvýkrát v živote ste režírovali operetu. Ako sa vám to prihodilo?

Ten nápad nebol z mojej hlavy, dostal som ponuku. Generálny riaditeľ SND Marián Chudovský si na premiére inscenácie Veľa kriku pre nič všimol, že viem v príbehu narábať so živou hudbou. Tam sa rozhodol, že ma osloví pre operetu Zem úsmevov. Najskôr som to považoval za nonsens, prečítal som si libreto a príbeh nebol úplne čajový. Zvedavosť ma posmelila ponuku prijať. Ani samotný Franz Lehár, keď vstupoval do sveta operety, vraj o nej nič nevedel. Veľa vecí v živote robíme ako neskúsení. Vlastne všetko. Ako neskúsení ideme do školy, potom do zamestnania, do manželstva, ako neskúsení vychovávame deti alebo starneme.

Aký ste mali predtým vzťah k operete?

Záporný. Teraz som pochopil, že je to vlastne klasika, dedičstvo starých rodičov. Po nahliadnutí do života spevákov, hudobníkov, zboristov si jej svet vážim. Je to hudobné divadlo, ktoré inými prostriedkami rieši zmysel našej existencie, našej veľkosti i malosti. Opereta nie je gýč, ako som si pôvodne myslel, hoci s ním vedome pracuje. Hľadá krásu, a to v našom svete nemôže škodiť.

Pri činohre je šéfom režisér, v operete sú dvaja – aj dirigent. Ako sa vám spolupracovalo?

Mal som šťastie, pretože som stretol veľmi zapáleného mladého a pritom už skúseného dirigenta Petra Valentoviča. Chodieval som na korepetície, vravel mi, že to nie je zvykom. Spolu sme aj s choreografom Jarkom Moravčíkom obedovali, čo vraj tiež je nie je zvykom. Pred generálkami, keď dirigent privedie orchester a nastane alchýmia spevu, hudby, hovoreného slova, melodrámy a tanca, hrozí napätie medzi jednotlivými tvorcami, lebo každý si chce pre svoju oblasť uchmatnúť čo najviac času. Aj toto obdobie sme prežili vo vzájomnej úcte a tolerancii. S Petrom som si rozumel veľmi dobre a skamarátili sme sa.

V mladosti sa mi páčila hudba Jimiho Hendrixa, Cream, John Mayall, Deep Purple. Veľmi ťažko sme si zháňali nahrávky a rozmnožovali si ich na kotúčových magnetofónoch. Povedľa toho, keďže som s kamarátmi chodieval na čundre po Slovensku, všímali sme si aj folklór. Fascinovala nás píšťalka, gajdy, fujara. Chodievali sme na festivaly, ale nie na tie oficiálne časti, kde rečnili komunisti, ale na voľné spievanie, hranie a tancovanie pri stánkoch s pálenkou. Na Detve v kultúrnom dome prebiehala súťaž fujaristov, gajdošov a píšťalkárov. Boli sme šťastní, keď sme sa od nich nejakú pesničku naučili. Potom prišlo obdobie, keď politici začali preskakovať vatry a slotovci a mečiarovci nám ukradli folklór. Zhnusilo sa nám toto národniarstvo. Folklór by sa nemal zneužívať. Je iné byť vlastenec a priznať, kde som sa narodil, a iné byť nacionalista.

Vy sa cítite byť vlastencom?

Áno. Aj keď sme pozadu, nemusíme byť ešte preto nešťastní. Na Slovensku je toľko krásnych miest, kde som ešte nebol. Rád sa stretávam s domorodcami z dedín a lazov. Ich prirodzená múdrosť, jednoduchosť a suverénnosť v domácom prostredí vzbudzuje úctu. Isteže, nezaškodí poznať aj svet a to, čo doma nemáme.

Trochu sme odbočili od hudby. Hráte na nejakom hudobnom nástroji?

Na píšťalke. Veľmi ľutujem, že som nechodil do hudobnej školy, hoci ma rodičia zapísali na klavír. Lenže nemali sme doma nástroj a hanbil som sa chodiť cvičiť k susedom. Tak som necvičil, nechodil som ani na hodiny. Rodičia ma nekontrolovali, až po roku zistili, že vlastne do hudobnej školy vôbec nechodím. Ale nehnevali sa na mňa. Som rád, že Terezka aj Dorotka hrajú na klavíri a Marínka sa učí. Radi spolu improvizujeme.

Pustili ste sa aj do ďalšej klasiky, tentoraz na činohernom javisku. Palárik a jeho Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Máte radi klasiku?

Som rád, že som sa stretol s Palárikom, spoznal jeho život. To bol iný frajer. Čo ten stihol za taký krátky život pre Slovensko urobiť! Aj pred Rusmi múdro varoval, že oni to majú odjakživa v sebe vždy sa o nadvládu a panovanie nad bratskými slovanskými kmeňmi usilovať. Veď sme si to užili a, chvalabohu, sa nám spod Moskvy podarilo oslobodiť.

Cítite s pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami v práci niečo ako rutinu?

Režisér s dramaturgom hľadajú východiskovú situáciu, ktorá splodila príbeh. Skúmajú vzťahy postáv, motívy ich skutkov, či to, čo hovoria, aj myslia vážne, či nie sú agresívni zo strachu alebo pravdovravní z hlúposti, či zdanlivá slabosť nie je silou postavy. Pri aranžovaní každej novej hry sa cítim ako začiatočník, ale už mám lepšie nervy. Viem, že treba trpezlivo čakať na znamenia, zvláštnosti, prieniky, ktoré sa zjavia v hereckej akcii. Pozorujem, načúvam, niekedy sú to nadreálne okamihy, ktoré sa stanú zvláštnosťou príbehu, inokedy je to rytmus a sugestívne zastavenia alebo kontrast. Vždy to musí prísť zvnútra príbehu a z jadra konfliktu. Potom stačí upozorniť na tieto vzácne okamihy a z nich sa začína tkať pavučina osobitého štýlu samotnej inscenácie. Mladý režisér má strach čakať, je netrpezlivý, má pocit, že musí všetko povedať hneď na začiatku. Všetko má svoj čas. Veľa slov odoženie múzu.

Nie je to aj tým, že mladý režisér chce možno viac ukázať seba?

Neviem, ako to majú iní, ale ja mám pred hercami trému. Im je dobre, môžu sa pýtať odkiaľ, kam, ako. A režisér by mal vedieť odpovedať. Musí tému sprostredkovať tak, aby zapálil všetkých. Lebo ak herci nehoria, ťažko sa nadchne divák. A ten by si mal z divadla do svojich vzťahov a konfliktov odniesť kúsok lásky, nádeje a odpúšťania.

Stalo sa, že ste na nejakú otázku nevedeli odpovedať?

Určite a vtedy je najlepšie priznať sa. Tým si získate väčšiu úctu, ako keď motáte piate cez deviate.

Máte dospelé deti, ktoré tiež tvoria. Radia sa s vami?

Túto možnosť využívam skôr ja. Je sa čo od mladých učiť, ako bude vyzerať ten budúci svet. S Jakubom som teraz priamo spolupracoval na Palárikovi. Prebásnil nám hru zo starej slovenčiny do súčasnej. Sledujem, čo a ako robí. Ak sa dá, chodievam na premiéry, naposledy som sa bol v Zlíne pozrieť na jeho Večer trojkráľový, kde som sa stretol aj s pánom Hilským. Terezka teraz píše scenár svojho absolventského hraného filmu, uchádza sa o podporu na vývoj a vedľa toho chystá s hercami simuláciu života na Marse a robí dokument o odchádzaní Mečiara. Dorotka je teraz hlavne mama. Sem-tam príde do Bratislavy, aj naposledy, keď tu bola, bol som na jej koncerte.

A čo najmladšia dcéra a syn Samko, už sa nejako profilujú?

Marína je veľmi tvorivá, každú chvíľu niečo napíše, nakreslí, vystrihuje, zlepí. Stále sme spolu, cítim, akoby sme boli zrastení. Samko sa, naopak, už stavia na vlastné nohy, sme v prirodzenom konflikte. Vraví, že jeho generácia sa na kapitalizmus musí chystať už od prvej triedy gymnázia. Mám z detí veľkú radosť.

Ako režisér oddychuje od analýz textov a režijných koncepcií?

Tak, že sa im vyhýba hľadaním inej práce. Nikdy doma nepracujem s takým nasadením, ako keď sa mám chystať do divadla :). Buď niečo zasadím, uvarím, robím dobrú cibuľovú polievku.

Zasadíte? Ste záhradkár?

Áno, máme záhradu a veľmi rád v nej pracujem. Pestujeme tam všeličo, kvety aj bylinky, paradajky. Keď som bol dieťa, neznášal som to. Otec ma nútil pomáhať v záhrade. Teraz som prevzal žezlo, prichádzam na to, aké úžasné je sledovať, ako z ničoho narastie paradajka. Asi pred tromi rokmi sme kúpili veľmi dobré priesady, krásne veľké plody a veľmi nám chutili. Tak sa manželka rozhodla semiačka zachovať a odvtedy pestuje vlastné priesady.

Ste aj remeselne zručný? Opravíte kvapkajúci vodovod?

Máme chalupu a tam som si sám robil podlahu, aj šindle vymieňal, zhlobil som posteľ z dosák, takéto roboty robím už od mladosti. Kedysi nás pobláznil Maňo Huba do dreveníc, tak sme sa všeličomu priučili a dodnes ich udržujeme v pôvodnom stave bez elektriky a chodíme tam radi.

To je tá skupinka dreveníc na Kysuciach, kde prázdninujú herci z Astorky?

Oni sú cez dolinu na náprotivnom kopci. Kedysi sme videli, kto práve zakúril, mohli sme si posielať dymové signály. Potom narástli stromy a výhľad sa stratil. Po útoku kôrovca všetky stromy vyrúbali a znova sa vidíme.

Chodievate tam na celé leto?

Váš otec bol, ak sa nemýlim, biológ a vy sám ste takmer šli tento odbor študovať.

To je pravda, mal som prihlášku na štúdium aj tam. Snažím sa do divadla zaniesť biologický náhľad. Myslím si, že divadlo a biológia majú veľa spoločného. Život a človek je predmetom skúmania oboch disciplín.

Pôsobíte veľmi vyrovnane a šťastne. Cítite sa tak aj vo vnútri?

Nepozorujem sa, aby som si náhodou nevšimol nejaké choroby :). Prežívam peknú časť života. Penzia sa blíži, nič sa nedá robiť, každá pesnička raz skončí. Kazateľ vraví, že všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: Je čas narodiť sa i čas umierať, ale deti omladzujú.

Určite máte aj pracovné sny.

Kým ma volajú, budem pracovať. Zatiaľ viem, čo budem robiť aj v roku 2018. Keď ma nebudú volať, budem mať voľno.

Čo plánujete v najbližšom čase po filme, operete a činohre?

Na budúcu sezónu budem hosťovať tam, kde som začínal, v trnavskom divadle. Predtým by som sa mal zúčastniť na hre Stanislava Štepku Zmiešaná štvorhra na novej adrese Radošinského naivného divadla. Potom pôjdem do Brna, do divadla Husa na provázku, kde sa zúčastním spolu s ďalšími štyrmi režisérmi projektu pocty Milanovi Uhdemu k jeho 80. narodeninám. Na konci sezóny 2016 chystáme spoluprácu aj so Štúdiom L+S, s majstrami pánom Lasicom a pánom Hubom.

Chcel by som konečne sfilmovať scenár Daniela Pastirčáka Budeme sa stretať v snoch a so scenáristom Petrom Lipovským pripravujeme aj Krv od Ruda Slobodu.

Režisér Juraj Nvota: Je iné byť vlastenec a iné byť nacionalista. Ja som vlastenec

Výber pre vás