Vladimír Kampf

Má odfotografovaný každý vtáčí druh, ktorý u&nbsp;nás hniezdi. Je ich 228. Ivan Kňaze má odfotografovaných aj 1&nbsp;300 druhov hmyzu a&nbsp;ďalšie živočíchy. Sú to neuveriteľné počty na to, že obrázky z&nbsp;prírody pre neho vždy boli iba koníčkom. Narodil sa v&nbsp;Hradišti pri Partizánskom, odkiaľ pochádzali aj jeho rodičia. Vyrastal na gazdovskom dvore plnom zvierat, sliepok, kačiek, husí, mali svine, kravy, kone… K&nbsp;tomu políčka, ktoré živili rodinu.

Vzťah k&nbsp;zvieratám máte od detstva. Kedy k&nbsp;tomu pribudla fotografia?

Keď som bol školák, otec spomínal, že bol na vojne v&nbsp;Leviciach u&nbsp;bicyklistov aj ako fotograf. Priniesol mi fotoaparát a&nbsp;spýtal sa, či by ma to zaujímalo. Bol to taký starý mechový prístroj na sklené platne. Okamžite ma to zaujalo, ale bol som obmedzený poslednými desiatimi platňami, čo znamenalo desať záberov. Už ich nebolo ani kde dať vyvolať. S&nbsp;platňami sa ťažko pracovalo.

Na úvod ste to mali ťažké, veľké a&nbsp;neohrabané.

Keď videl, že ma to ozaj baví, kúpil mi sovietsky fotoaparát Ľubiteľ, čo v&nbsp;preklade znamená amatér alebo milovník, za 270&nbsp;korún. Začalo ma to baviť ešte viac. Chodil som po dvore a&nbsp;fotil sliepky, kačky a&nbsp;ostatné zvieratá z&nbsp;nášho dvora. Dostala sa mi pri tom do rúk kniha Kde vtáky hniezdia od Jozefa Poneca, spisovateľa a&nbsp;fotografa prírody. Vtedy ani viac takých ľudí nebolo. Napísal 24&nbsp;kníh. Keď som tú knihu dostal, napísal som mu list a&nbsp;neskôr sme sa skamarátili. To, ako písal príbehy k&nbsp;fotografiám, ma zaujalo. Býval v&nbsp;Modre v&nbsp;Harmónii. V&nbsp;prvom liste som mu napísal, že chcem byť ako on, a&nbsp;spýtal som sa, či je na to škola. Odpísal mi, že škola na to nie je, aby som si kúpil dobrý fotoaparát a&nbsp;môžem fotografovať a&nbsp;k&nbsp;tomu písať.

Začal som kvetinkami. Otec ma naučil vyvolávať filmy. Vývojka, ustaľovač, voda na pranie… Na zväčšovák sme vtedy nemali. Boli sme chudobní, mali sme len to, čo sme si dorobili. Niekedy mi otec nemohol dať ani korunu na pojazdné kino, ktoré k&nbsp;nám prišlo v&nbsp;sobotu. Povedal, že sa mám nejako prepchať a&nbsp;že možno nabudúce mi dá.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bez zväčšováka to nebolo ono.

Otec zmontoval drevenú skrinku, do ktorej dal žiarovku, kúpil papier na kontaktné fotografie. To sa len v&nbsp;tme najprv položil fotopapier, naň filmový pás, zaťažili sme ho a&nbsp;vyrovnali sklom, priložili sme škatuľku so žiarovkou, blikol som a&nbsp;mohol som vyvolávať. Z&nbsp;filmu s&nbsp;políčkom 6&nbsp;x&nbsp;6 centimetrov som mal fotografiu 6&nbsp;x&nbsp;6 centimetrov. Po škole som odišiel do Martina do učilišťa, kde som sa učil za drevomodelára. Mali sme tam fotografický a&nbsp;prírodovedný krúžok. Tak som sa prihlásil. Zarobil som a&nbsp;kúpil som si lepší fotoaparát Flexaret.

V&nbsp;Martine som fotografoval každý deň. Najviac som sa zaoberal vtáctvom. Keď som mal osemnásť, vstúpil som do Československej ornitologickej spoločnosti. Chcel som pomáhať. Zaradili ma do sekcie bionómia hniezdenia vtákov. Začal som ich vyhľadávať. Urobil som si kurz na vysokej lesníckej škole vo Zvolene, aby som mohol vtáky krúžkovať. Pri tom som sa ich učil poznávať. Ako devätnásťročný som odišiel na vojenčinu. Aj tam som bol fotograf, ale aj muzikant, hrával som vo vojenskej kapele na trúbke. Na fotografovanie som mal k&nbsp;dispozícii už aj teleobjektívy, ktoré sú na fotografovanie zvierat nevyhnutné. Cez víkend ma púšťali fotografovať k&nbsp;rybníkom. Mal som výnimku a&nbsp;mohol som fotiť aj vo vojenských priestoroch ako predtým môj otec.

V&nbsp;Martine ste chodili aj do hudobnej školy.

Hrával som na trúbke v&nbsp;dychovke. Po návrate z&nbsp;vojenčiny som hrával aj v&nbsp;našej hradištskej dychovke. Okrem toho som zbieral škatuľky, známky, staré mince, odznaky... Všetko ma zaujímalo. Ešte pred vojenčinu som si našiel frajerku, veľmi dobré dievča zo susednej obce Nitrica, boli sme jedna krv, a&nbsp;tak to veľmi dobre medzi nami funguje dodnes už takmer 55 rokov. Hneď po vojne som sa s&nbsp;frajerkou oženil. Máme tri deti. Chlapca a&nbsp;dve dievčatá. Syn Ivan je kňaz a&nbsp;dievčatá sa vydali a&nbsp;majú po tri deti.

Fotografovanie nebolo vaše živobytie. Čím ste boli?

Vyučil som sa za drevomodelára, urobil som si strednú drevársku školu vo Zvolene a&nbsp;celý život som pracoval v&nbsp;Partizánskom v&nbsp;zlievarenskej drevomodelárni. Vyrábali sme drevené modely na odlievanie súčiastok z&nbsp;kovu. Ja som vyrobil model podľa výkresu, zlievač ho odtlačil, model vytiahol a&nbsp;do tejto formy v&nbsp;piesku nalial tekuté železo. Štyridsaťtri rokov som nepretržite pracoval v&nbsp;jednom podniku na jednom mieste v&nbsp;jednej miestnosti za jedným pracovným stolom.

Mal som zaujímavú robotu, práca s&nbsp;drevom mi prirástla k&nbsp;srdcu, tak ako aj fotografovanie zvierat a&nbsp;rodina. Popri nej som mal stále fotografovanie ako koníček, ktorý som obmedzoval len v&nbsp;čase, keď sme mali tri malé deti. Napriek tomu som sa vždy niekam odtrhol.

Ktorý moment bol pre vás zlomový?

Keď sme sa s&nbsp;manželkou zobrali. Na našej svadbe sme vyzbierali do vienka 1&nbsp;700 korún. Za to som si hneď kúpil vybavenie fotokomory a&nbsp;na pôžičku som si vzal sovietsku fotopušku, ktorú u&nbsp;nás nebolo dostať nikde inde, len v&nbsp;Prahe. Chodil som po vonku a&nbsp;bol som hrdina. To ni­kto nemal. To sa mi už fotilo…

Kvalitné fotoprístroje bývali oproti platom veľmi drahé.

Časom som si mohol dovoliť ešte lepšiu techniku a&nbsp;aj tri fotoaparáty naraz. V&nbsp;jednom som mal čiernobiely film a&nbsp;v&nbsp;ďalších dvoch rôzne diafilmy. Keď som našiel hniezdo, postavil som si pri ňom kryt, zamaskoval som sa, postavil som na statív dobrý teleobjektív a&nbsp;len som menil telá fotoaparátov s&nbsp;rôznymi filmami.

Tomu dnes v&nbsp;čase digitálnej fotografie len ťažko niekto uverí.

Bolo to tak. Začal som uverejňovať prvé články. Mám celý zoznam, čo som kedy kde napísal. Publikoval som približne v&nbsp;dva­dsiatich novinách a&nbsp;časopisoch. Evidenciu som si nerobil, ale pred pár rokmi vznikala bibliografia slovenských spisovateľov. Zoznam mojich článkov je na stoosemnástich popísaných stranách. Je ich asi 1&nbsp;300. To bolo pred štyrmi rokmi. Už ich je viac.

Máte zrátané aj svoje knižky?

Už ich je 42. Aj ich mám spísané. Tento rok mi k&nbsp;tomu vydajú knižku o&nbsp;diviakoch, o&nbsp;jazvecoch, o&nbsp;hlodavcoch a&nbsp;hmyzožravcoch, encyklopédiu Múdrosť vtákov. To bude moje vrcholné dielo. Kniha o&nbsp;pralesoch je zatiaľ najčerstvejšia. Okrem vtákov ma vždy zaujímalo aj to, čím sa živia. Fotografoval som spolu s&nbsp;nimi húsenice a&nbsp;hmyz a&nbsp;stal som sa členom Slovenskej entomologickej spoločnosti. Niekoľko knižiek mám o&nbsp;hmyze. Príroda ma vždy zaujímala. Keď som prišiel z&nbsp;roboty, hodil som kapsu do kúta a&nbsp;už som aj šiel niekam do hory. V&nbsp;dôchodku som už sedemnásť rokov. Hneď ako som doň nastúpil, som sa rozbehol. Chodím niekam každý deň, niekedy aj na dlhšie výpravy.

Dvakrát vás pri tom napadol medveď.

Zaujalo to aj televízie. Jednému macovi som nedal pokoj napriek tomu, že medvede mám už odfotografované a&nbsp;vydal som o&nbsp;nich knižky. Tá prvá sa volala Keď ma medveď naháňal. Bolo to za Nitrianskym Pravnom, kde som hľadal nášho najmenšieho vtáčika králička zlatohlavého. Zbadal som ho, díval som sa naňho, keď tu zrazu spod košatého stromu čosi vyliezalo. Myslel som, že diviak. Vyberal som fotopušku a&nbsp;popritom som si všimol bežiace medvedie mláďa. Pustilo sa rovno ku mne. Keď si to všimla medvedica, pobehla za ním. Medveďa vo voľnej prírode som vtedy videl po prvý raz. Mamka nebola veľká. Mala len jedno mláďa. Rozmýšľal som, ako sa zachrániť. Vyliezol som na vysoký smrek s&nbsp;haluzami od zeme, ani neviem ako. Sedel som na konári a&nbsp;pozeral som sa, ako ma dočahuje. Nohavice, ktoré mi možno roztrhala, som mal ešte dlho odložené. Možno som si ich pri lezení na strom potrhal sám.

Ako je to s&nbsp;medveďmi z&nbsp;pohľadu človeka, ktorý je v&nbsp;slovenskej prírode už desiatky rokov nepretržite ako pozorovateľ?

Kedysi boli medvede mimoriadne plaché a&nbsp;pred človekom utekali. Dnes sú niektoré akoby polokrotké. Zvykli si na krmoviská pre diviačiu zver a&nbsp;na polia družstevníkov… Medveď je mäsožravá šelma, ktorej chutí stále viac vegetariánska potrava. Chodia sa pásť v&nbsp;stádach na polia. Ľudí sa prestali báť a&nbsp;začali byť agresívne. Medveď, ktorý okamžite neutečie, je nebezpečný. Medveďov je podstatne viac a&nbsp;do hory na teritóriá sa už všetky nezmestia. Chystám knihu o&nbsp;napadnutiach medveďmi. Spojil som sa s&nbsp;medvedím tímom. Dali mi kontakty na napadnutých ľudí. Bude o&nbsp;tom knižka so zaujímavými príbehmi. Jeden z&nbsp;nich je o&nbsp;mužovi a&nbsp;jeho kamarátke – medvedici s&nbsp;mladými. Keď okolo nich prechádzal, skríkol na ňu. Desaťkrát sa len takto naľahko obišli, ale na jedenásty raz bola medvedica v&nbsp;sekunde pri ňom a&nbsp;dotrhala ho. Medveď je ťažká povaha a&nbsp;nemá mimiku, takže neviete, čo sa mu preháňa hlavou.

Práve vám vyšla knižka o&nbsp;pralesoch. Ako je to podľa vás s&nbsp;lesmi za tie roky, odkedy ste začali chodiť po našej prírode?

Ťažko mi to posudzovať. Ťažba bola vždy, veď drevná surovina je potrebná skoro všade. Nie je celkom pravda, že lesy kántrime. Podľa výskumov je menej lesov, ale ja nejaký zásadný rozdiel, ako to bolo pred tridsiatimi rokmi a&nbsp;teraz, nevidím. Vtedy takisto ťažili a&nbsp;sadili nové stromčeky. Polomy urobia viaceré škody, nie lesníci.

Ohrozili vás zatiaľ iba medvede?

Hovorí sa, že vlci môžu byť nebezpeční, ale neviem o&nbsp;žiadnom prípade, keď vlk napadol človeka. Ten sa ľuďom zďaleka vyhýba. Medveď napadne človeka, keď sa bojí o&nbsp;mláďa. Inak nie. Možno ešte vtedy, keď je náhle vyplašený. Na mňa medvedica skočila, až keď cvakla závierka na fotoaparáte. Dovtedy bola pokojná. Možno si myslela, že som chcel vystreliť. Zvalila ma na zem a&nbsp;hrýzla ma možno tri sekundy. Ležal som chvíľu na zemi, ale potom som vstal a&nbsp;snažil som sa dostať k&nbsp;autu. Medvedica videla, že ešte nemám dosť, že by som ešte mohol ublížiť jej mláďaťu, a&nbsp;skočila na mňa ešte raz. Len ma tresla o&nbsp;zem a&nbsp;ušla. Aj ona bola vyplašená. Vlk je oproti medveďovi dobráčisko, ktorý od ľudí rýchlo uteká, ešte neublížil človeku. Majú vlastné záujmy a&nbsp;nedajú sa len tak rozhodiť. Zaujali ma aj rysy, ale to už sú naozaj neviditeľné šelmy.

Ako presviedčate divé zvieratá, aby vám pózovali či aby pred vami neušli?

Používam poľovnícke metódy vábenia a&nbsp;viem, kam mám ísť. Ak sa objaví niečo mimoriadne, okamžite sadám do auta a&nbsp;vyrážam. Čítal som napríklad, že v&nbsp;Račkovej doline je hlucháň, ktorý napáda ľudí. Večer som sa to dozvedel a&nbsp;skoro ráno som vyrážal. Keď som tam prišiel, už tam na turistickom chodníku na mňa čakal. Keď ma videl, okamžite letel na mňa. Mal som z&nbsp;neho strach ako z&nbsp;medveďa. Dostal som prvú ranu zobákom a&nbsp;hneď som vedel, že to nie je dobré. Utekal som preč a&nbsp;musel som sa schovávať, keď som ho chcel fotografovať. Snažili sa ho presunúť do doliny vedľa, ale o&nbsp;pár dní bol späť. Nakoniec kdesi zmizol, asi ho niekto zlikvidoval… Aj diviačica je nebezpečná, keď má mladé. Ale ich útokom som sa doteraz úspešne vyhýbal.

Svet digitálnej techniky dal fotografom prírody veľa nových možností a&nbsp;práca s&nbsp;nimi je hračka. Tešíte sa z&nbsp;toho?

Chvíľu som sa digitálnej technike bránil, ale nakoniec ma syn, ktorý je kňaz, presvedčil. Nechcelo sa mi opustiť drahú filmovú techniku, ktorá mi verne slúžila. Potom mi požičal peniaze na telo s&nbsp;teleobjektívom. Keď som s&nbsp;tým prišiel do hory, bol to pre mňa zázrak. Veď pri tom nebolo treba ani rozmýšľať a&nbsp;výsledok som videl hneď. Stačilo len vedieť, kam ísť, a&nbsp;dostať zviera do hľadáčika. To je najmenej.

Pre vás je najmenej vedieť, kam ísť, a&nbsp;dostať zviera do hľadáčika, ale ono je to vlastne najviac. Drahú techniku môže mať takmer hocikto, ale vedieť, čo s&nbsp;ňou, to je niečo iné.

Nemám tie najmodernejšie prístroje, ale som spokojný. Výbavu mám dobrú. Potom si to žiada už len trpezlivosť. Zvyčajne zrána ešte za tmy chodím do hory na posedy a&nbsp;fotím zver. Okolo deviatej odídem z&nbsp;posedu a&nbsp;idem fotografovať hmyz do trávy. Na posed sa vrátim večer. Keď idem na dlhšie, na posede na lavici spím. Niekedy som tam aj päť dní s&nbsp;výpravami po okolí. Keď idem na desať dní, lesníci a&nbsp;poľovníci mi dovolia prespať na svojich chatách. Ešte nikdy za 50 rokov som sa počas vlastnej výpravy nebol najesť v&nbsp;reštaurácii.

V&nbsp;lese dobrú reštauráciu ťažko nájsť...

Som na suchej strave, beriem si so sebou klobásku, slaninku, konzervy, chlieb… To je najlepšie. Vodu z&nbsp;horského prameňa. Rýchlo sa najem a&nbsp;môžem fotografovať. Moja sezóna sa začína na jar a&nbsp;trvá do jesene. Potom sadám za počítač a&nbsp;všetko spracovávam. V&nbsp;zime vyrážam, len keď je pekný sneh. Zvyčajne tri mesiace triedim a&nbsp;píšem od rána do večera, ba aj v&nbsp;noci.

Jeho fotografie divokej prírody pozná každý: Dvakrát ho napadol medveď! Desivé zážitky

Výber pre vás

Jeho fotografie divokej prírody pozná každý: Dvakrát ho napadol medveď! Desivé zážitky

Súvisiace články

Piešťanská Arta vás zaujme už na prvý pohľad: Čo ponúka návštevníkom?

Komiksové sestry: Ivka a Zuzka sa narodili tesne po sebe, spoločne robia dieru do sveta

Hanbíme sa za históriu? Správca Matice slovenskej prehovoril o útokoch: Nepríjemné kauzy

Výber pre vás