Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Nielenže sa stále udržiava, dnes pomáha chudnúť aj druhým. Otvoril si centrum zdravia a&nbsp;chystá ďalšie aktivity, aby ľudí naviedol na správnu cestu. Viac nám povedal v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Ste asi najznámejšou tvárou Extrémnych premien. Dostaneme sa aj k&nbsp;tejto šou, ale poďme na začiatok vášho príbehu. S&nbsp;obezitou ste sa stretli už v&nbsp;detstve, hoci ste športovali. Viete dnes, s&nbsp;odstupom času, čo bolo príčinou?

Keď nad tým všetkým spätne uvažujem, príčina bola v&nbsp;tom, že som veľa papal. Veľa som sa hýbal, športoval. Vytrvalostné športy mi veľmi nešli, keď sme mali 12-minútový beh, mal som z&nbsp;toho zimomriavky. Išiel mi však basketbal, vybíjaná, keď sme hrali futbal, bol som v&nbsp;bráne. Veľmi rád som vyhľadával takéto športy, bol som v&nbsp;tom dobrý.

V&nbsp;jednom rozhovore ste uviedli, že ste viackrát podstúpili odtučňovacie pobyty. Čo si pod tým máme predstaviť? Ako ste sa tam cítili a&nbsp;zlepšilo sa niečo?

Bol som celkovo na troch odtučňovacích pobytoch. Neviem, či ešte teraz existujú. Ja som tam bol ešte pred Nežnou revolúciou. Boli sme tam dva mesiace, ale aj sme sa tam učili a&nbsp;medzitým sme sa museli hýbať ráno a&nbsp;večer. Nastavili nám stravu. Podľa môjho názoru to bolo strašne nútené. Veľakrát sme išli do extrémov a&nbsp;vždy som sa po takomto pobyte vrátil k&nbsp;pôvodnej váhe a&nbsp;za pol roka som pribral raz toľko. Ten pobyt nepriniesol nič. Bolo by to iné, keby nás učili správne jesť –&nbsp;kedy môžeme jesť, v&nbsp;akých množstvách. My sme tam dostali iba stravu, zjedli sme ju, išli sme do školy, hýbali sme sa, potom sme mali večeru. Toto bolo deň čo deň počas dvoch mesiacov. Bol to horší pioniersky tábor. Bolo tam strašne veľa pohybu ráno, potom raňajky, nasledovala škola, potom obed, chvíľku pauza, potom ďalšie cvičenie asi do 16.00. Išli sme na prechádzku a&nbsp;vrátili sme sa nazad. Večera bola najlepšia časť z&nbsp;toho pobytu, bola tam diskotéka, aspoň sme sa spoznávali, mali sme dvanásť až štrnásť rokov. To boli najlepšie spomienky odtiaľ.

Deti dokážu byť veľmi kruté. Stretli ste sa aj vy s&nbsp;posmeškami a&nbsp;so šikanovaním v&nbsp;škole?

V&nbsp;škole som nezažíval posmešky. Cítite ich vtedy, keď sa za vami ľudia otáčajú a&nbsp;prezývajú vás. Myslím si, že v&nbsp;škole som mal rešpekt a&nbsp;všetci sme sa tam poznali, bolo to u&nbsp;nás na dedine. Nebrali ma ako niekoho iného. Predsudky boli, keď sme išli do inej školy alebo na nejaké výlety a&nbsp;ľudia na mňa zvláštne pozerali. Bolo to v&nbsp;80.&nbsp;rokoch, vtedy nebolo veľa obéznych ľudí tak ako teraz. Dnes je už asi každý štvrtý alebo piaty obézny. Vtedy to bola rarita.

Čo sa týka pohybu vonku a&nbsp;mimo školy, mával som úseky, kam som radšej nechodil. Boli tam deti, ktoré sa mi vysmievali, radšej som ten úsek, ulicu, ihrisko obchádzal. Vôbec som tam nechodil, keď som videl, že sa tam tí ľudia zdržiavajú. Radšej som sa tomu vyhýbal.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Mali ste dlhodobo blok z&nbsp;týchto predsudkov a&nbsp;preniesli ste si ich potom aj do dospelosti?

V&nbsp;dospelosti to bolo ešte horšie. Keď som mal pätnásť rokov, mal som okolo 150&nbsp;kíl. Potom som schudol asi na 85&nbsp;kíl, potom bola vojna, tam som sa udržiaval, dosť nás drezúrovali. Keď som sa odtiaľ vrátil, mal som asi 78&nbsp;kíl, ale začalo to rapídne ísť hore. Keď mi išla váha nad 150 až 170&nbsp;kíl, vtedy sa už ľudia na mňa začali pozerať. Podnikal som, mal som svoje pohostinstvo a&nbsp;tam som sa zdržiaval. Keď som mal cukráreň so zmrzlinou, to začal byť veľký problém. Ľudia sa vám cez leto nahrnú dopredu na terasu, vy ste vnútri, oni vonku na zmrzline a&nbsp;robilo mi to zle. Niekedy som čakal aj trištvrte hodiny, aby som išiel do auta. Čakal som, kedy sa okolie vyprázdni. Vždy som musel počkať, aby som vybehol a&nbsp;išiel do auta. Bol som aj v&nbsp;takých extrémoch, že keď som išiel na obecný úrad, ktorý je od môjho pohostinstva sto metrov, išiel som tam autom. Nevládal som ísť peši a&nbsp;nechcel som, aby ma ľudia videli.

Pred Extrémnymi premenami, kde ste sa zúčastnili v&nbsp;roku 2016, ste vážili takmer tristo kíl. Ako vyzeral vtedy váš život, ako vám ho obezita komplikovala?

Komplikovala mi ho vo všetkom. Všade som sa hanbil ísť, všetko som riešil cez mobil alebo cez druhých ľudí. Bolo to nekomfortné aj im. Videl som to na nich.

Ako vyzerala vaša strava predtým a&nbsp;ako vyzerá teraz?

Predtým to bol dosť veľký masaker. Keď som bol v&nbsp;tej najväčšej váhovej kategórii a&nbsp;mal som skoro tristo kíl, jedával som strašne veľa príloh a&nbsp;veľké množstvá. Nemal som problém zjesť na raňajky 600-gramový chlieb a&nbsp;celé nátierkové maslo. Potom som si dal 300-gramovú čokoládu Milka. Obed som si ku koncu nedával ani na tanier. Keď niekto upiekol kurča, ryžu som si dal rovno do plechu. Večera bola rovnako obrovská. Keď som mal cukráreň a&nbsp;po víkende zostali koláče na odpis, museli sa buď zjesť, alebo vyhodiť. Skoro všetky som zjedol. Boli to extrémy. Veľakrát som sa čudoval, koľko moje telo dokáže zjesť. Ani dnes by som nemal problém zjesť dve kurčatá, ale vy si musíte povedať dosť, musíte mať pevnú vôľu, stanovenú rysku kilogramov a&nbsp;v&nbsp;jej rozmedzí sa pohybovať.

Do Extrémnych premien vás prihlásil brat. Ako ste reagovali, keď ste sa to dozvedeli?

Povedala mi to mama do telefónu. Bol som na takéto veci strašne háklivý. Všetci dookola boli tlstí, len ja som bol chudý. Hovorím ľuďom, ktorí teraz chudnú, že keď nenájdu pokoru v&nbsp;sebe a&nbsp;sami neprídu s&nbsp;tým, že chcú schudnúť, a&nbsp;niekto ich pošle, aby u&nbsp;mňa chudli, je to problém. Mne vtedy volala mama, že ma brat Peťo prihlásil do Extrémnych premien a&nbsp;či s&nbsp;tým súhlasím. Nechal som si to prejsť hlavou a&nbsp;povedal som si –&nbsp;prečo nie, už nemám čo stratiť. Išiel som na kasting, ozvali sa mi v&nbsp;priebehu pár dní a&nbsp;potom som s&nbsp;nimi komunikoval už ja.

Takmer ste nechodili do spoločnosti. Ako ste najprv znášali kamery, ľudí a&nbsp;celkovo natáčanie? Boli situácie, ktoré boli pre vás naozaj veľkým výstupom z&nbsp;komfortnej zóny?

Paradox je, že som si myslel, že to bude nepríjemné, ale keď to prišlo, bolo mi to úplne jedno. Je to to isté, ako keď idete do posilňovne. Veľa ľudí povie, že tam nepôjdu, lebo budú po nich pozerať a&nbsp;podobne. Nie je to pravda. Niekto sa na vás možno raz pozrie, ale on vás dokáže ešte aj podporiť. Nikdy na vásnebudú zazerať, nikdy sa mi to nestalo. Vysvetľujem ľuďom, že možno sa na vás niekto pozrie, lebo ste tam nový, ale potom už nie. Budú vás brať ako samozrejmosť. Ja som sa necítil nekomfortne, bral som to ako poslednú šancu.

Čo bolo pre vás počas Extrémnych premien najťažšie? Povedali ste, že ste sa vtedy dostali na svoje dno.

Bolo dobre, že nám zobrali mobily, všetky dostupné veci, aby sme sa nespojili s&nbsp;rodinou ani s&nbsp;okolitým svetom. Mali sme čas premýšľať. Spomínal som na všetko a&nbsp;spadol som na samé dno, že kam som to všetko dopracoval. Mal som problém prejsť desať-pätnásť metrov, chodil som so stoličkou, aby som si mohol oddýchnuť. Vždy musel ísť niekto so mnou, ak by som si musel sadnúť alebo sa oprieť o&nbsp;parapet. Ľudia išli na tréning, ja som ledva docválal päťsto metrov. To bol môj tréning, musel som ísť naozaj pomaličky po päťdesiatich metroch. Tam som si povedal dosť. Čo som týmto všetkým docielil? O&nbsp;chvíľu by som bol odkázaný už na druhých ľudí.

Ako ste to všetko psychicky zvládali?

Keď sme prišli do bootcampu, nabral som tam psychiku. Predtým bola veľmi narušená, a&nbsp;keď som prišiel tam, veľmi mi pomohli. Aj Maroš a&nbsp;pani psychologička. Veľa mi pomáhali, aby ma z&nbsp;toho všetkého dostali von.

Boli ste vtedy otvorený psychickej pomoci?

Určite áno a&nbsp;to som aj doteraz. Psychická stránka je obrovský problém. Každý vás donúti schudnúť, každý vás donúti dodržiavať stravu, ale nevydrží to. Keď človek nedostane psychologickú pomoc, začne stagnovať. Málokto je s&nbsp;tým taký vyrovnaný, aby to zniesol na celý život.

Podarilo sa vám celkovo schudnúť z&nbsp;váhy 287&nbsp;kíl neuveriteľných 175&nbsp;kíl. Zmenil sa vám vďaka tomu život kompletne, od základov?

Teraz vážim medzi sto až sto­dvadsiatimi kilami, hýbe sa to. Život sa mi zmenil od základu vo všetkom. Chodím s&nbsp;rodinou pravidelne na dovolenky, stretávam sa s&nbsp;ľuďmi, chodím taxíkom, čo som predtým nemohol, lebo by som sa nezmestil do auta, a&nbsp;keď áno, nikto si už za mňa nesadol. Mám viacero aktivít, mám svoje centrum. Kto by bol povedal, že nejaký 300-kilový Jano z&nbsp;Varína bude mať o&nbsp;osem rokov svoje centrum? Je to úplnázmena k&nbsp;lepšiemu. Zároveň som veľmi rád, že pomáham aj ostatným a&nbsp;že im odovzdávam tú štafetu.

Dokážete si už povedať, že ste so sebou spokojný, a&nbsp;cítite sa sebavedomý?

Nikdy nie som so sebou spokojný, ale mám sebavedomie. Nikdy nebudem so sebou spokojný, lebo stále si chcem dávať nové ciele. Teraz sme založili armwrestlingový klub pretláčania. Predtým som behával. Stále musím mať nejakú métu a&nbsp;posúvať sa dopredu.

Otvorene ste priznali, že ste závislý od jedla, kedysi ste zajedali stres. Aký s&nbsp;ním máte v&nbsp;súčasnosti vzťah?

Stále som závislý, dá sa povedať, že budem asi do konca života. Teraz ten stres nezajedám, ale idem von a&nbsp;dám si päťkilometrovú prechádzku alebo si idem zacvičiť. Snažím sa niečím to kompenzovať. Musíte si nájsť cestu, aby ste z&nbsp;toho jedla išli niekam inam.

Ste veľkou inšpiráciou pre množstvo ľudí, no rozhodli ste sa im aj pomáhať. Založili ste centrum zdravia, kde ich trénujete. Kedy a&nbsp;ako vznikol tento nápad?

Po treťom vážení v&nbsp;Extrémnych premenách som si skúšal robiť svoje tréningy. Maroš ma kontroloval, mal som aj pomocného trénera a&nbsp;začal som si dotvárať tréning, ale čisto na chudnutie, nie na naberanie hmoty. Pár mesiacov po súťaži som na seba začal nabaľovať ľudí, pomohla mi aj sledovanosť. Začali sme desiati cvičiť, potom nás bolo denne okolo 120. Mal som len tri hodiny tréningov, stále ku mne chodili ľudia. Potom prišiel kovid a&nbsp;vtedy sa nerobilo nič. Neskôr som si založil centrum v&nbsp;Žiline a&nbsp;tam som si popresúval ľudí, ale už to nie je také, aké to bolo. Po kovide ľudia veľmi zleniveli. Keď som otvoril centrum, dal som tam aj masáže, inbody meranie, robíme jedálničky. Človek dostane kompletnú opateru, čo sa týka chudnutia.

Kto je Ján Hodoň dnes a&nbsp;čo najdôležitejšie vás vaša cesta a&nbsp;premena naučili?

Jano je stále ten istý Jano. Stále mám v&nbsp;sebe pokoru, mám rád, keď prídu ľudia a&nbsp;naučia ma niečo nové. Dokážem to prijať, lebo to ma môže len posunúť. Znova chcem spolupracovať s&nbsp;ľuďmi, čo robia v&nbsp;mojom odbore, a&nbsp;veľmi rád sa poučím v&nbsp;týchto veciach. Naučilo ma to, že kráčam pomaly, ale isto. Nič sa nedá urýchliť. Chodí takto ku mne veľa ľudí. Prídu v&nbsp;pondelok, chcú zožrať celý svet a&nbsp;do piatka chcú schudnúť 40&nbsp;kíl. Takí ľudia vydržia len tri týždne. Neschudnú a&nbsp;prestanú chodiť. Každému hovorím: pomaly, ale isto.

Do budúcna chystáte veľkú vec. Čo to bude?

Bude to kniha o&nbsp;mne a&nbsp;mojom živote, o&nbsp;Extrémnych premenách, ako som sa tam dostal. Opíšem pocity za celý rok, ako mi pomáhali ľudia. Vraciam sa v&nbsp;nej spätne do svojej puberty, k&nbsp;vojenčine, čo všetko som prežil. Chcem ľudí varovať, aby nerobili to, čo ja, a&nbsp;dať ich na tú správnu cestu.

Hanbil sa chodiť medzi ľudí: Čudoval som sa, koľko moje telo dokáže zjesť, hovorí Ján Hodoň

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Hanbil sa chodiť medzi ľudí: Čudoval som sa, koľko moje telo dokáže zjesť, hovorí Ján Hodoň

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Vysoko funkčná autistka Kamila: Snažila som sa nebyť sama sebou, bola som smutné dieťa

Nevera nie je dôvod na ukončenie vzťahu: Sú tam hlbšie problémy, hovorí vzťahová terapeutka

Autizmus jej diagnostikovali až v 19 rokoch, keď už bola mamička: Dcéra mi zachránila život

Výber pre vás