Ako ste v mladosti o sebe zistili, že ste lesbička?

Je to proces a záleží aj na tom, v akom veku a spoločenskej situácii človek také veci o sebe zisťuje. Dnes to mladí ľudia majú trochu jednoduchšie, lebo existuje množstvo informácií. V čase, keď som začala mať pocit, že je niečo inak, žiadne neboli.

Mali ste pocit, že niečo nie je v poriadku?

Áno, lebo vzory okolo boli štandardné rodiny – žena, muž, deti. Zo začiatku mi ani nenapadlo rozmýšľať nad tým, lebo som poriadne ani nevedela, že niečo ako lesbismus existuje. Len pomaly som zisťovala, že čo sa dialo vo mne, nie je to, čo som videla okolo seba.

Postupné zisťovanie, že niečo je iné. Bola som v puberte, nevedela som, kde mám siahnuť po informáciách. Veľmi dlho som na vlastnej skúsenosti a vlastnom prežívaní zisťovala, čo sa deje. Až sa „to“ stalo – naplno som pochopila, že som zamilovaná do ženy. Nikde v okolí som nič podobné nevnímala. V hlave sa vynárali asociácie, v ktorých sa slovo lesba vyskytovalo – ale vždy v negatívnom svetle.

Nechcela som byť niekým, na koho sa ľudia pozerajú negatívne. Dlho som sa bránila. Ešte počas gymnázia som začala pracovať s deťmi a neskôr som s nimi robila jedenásť rokov profesionálne. A v minulom režime zverejniť, že som lesba, by bolo synonymom pedofílie a niečoho neprípustného. Určite by som mala problémy – a veľké.

Kde ste vtedy pracovali?

V pionierskej organizácii. Dnes by sa to volalo asi animátor voľného času. Po roku 1992 som odišla zo školstva a skočila som rovnými nohami do „teplého“ aktivizmu, v ktorom som dodnes.

Hovorí sa, že mnohí muži homosexuáli majú otočené vlastnosti – nepozerajú sa na futbal a podobne. Ako ste na tom vy?

To sú vžité a bežné stereotypy, že niekto má byť taký či onaký, pretože je gej či lesba. Možno tí najviditeľnejší – napríklad v šoubiznise – do stereotypov zapadajú, i keď ani to nie vždy. Nerada generalizujem. Mne za socializmu hovorievali, že som „taký športový typ“. Ale moje jediné športovanie spočívalo v tom, že som jazdila na bicykli a potom išla na pivko. Že by som si sadla ku futbalu alebo kopala do lopty – to nie. Ako dieťa som sa hrávala s bábikami a „plyšákmi“ ako iné dievčatá.

Lesbičky sú vnímané tak, že sa nehrajú s bábikami?

Áno. Vraj sa hrajú s autíčkami. Aj v rámci tejto témy sú stereotypy nazerania na ľudí. Asi preto, že mnoho ľudí nepovie, akí vlastne sú – ale to sa netýka iba neheterosexuálnych ľudí.

Keď ste vo svojom okolí povedali, že ste lesbička, aké boli reakcie?

Vyrastala som od dvanástich rokov len s dvoma staršími súrodencami, lebo mama nám zomrela. Sestra bola pre mňa veľká autorita a ja som zasa bola veľmi introvertná, takže doma som o tom nehovorila. Nebola na to atmosféra, moja sestra mala už na vysokej škole na krku celú rodinu. Bola a je pre mňa niekým skutočne mimoriadnym. Verejne som sa prejavila až pred tridsiatkou, a to už som desať rokov žila sama.

Kedy prišla prvá láska?

Na gymnáziu, ale tento príbeh si nechám pre seba.

Samozrejme, keďže som sa dlho vnútorne bránila tomu, že som lesba. Mala som aj priateľov, ale nežila som s nimi v jednej domácnosti, dokonca viac ako priateliek. Aj keď som k mužom cítila priateľstvo, malo to dosť ďaleko od partnerskej lásky a časom boli pre mňa muži aj sociálnym krytím.

Vtedy bolo normálne mať frajera, tak som vždy priateľa mala. Aby bol pokoj od starodievockých stereotypov a narážok. Stále sa však bavíme o minulom režime, po roku 1992 bolo všetko už inak.

Dokedy ste so sebou „bojovali“?

Až do konca socializmu. Zrejme to súviselo s dobou, v ktorej sme žili. Keď sa socializmus skončil a ja som odišla zo školstva, strach veľmi rýchlo zmizol.

Teraz som externá komentátorka denníka Pravda a editorka občianskej prílohy OSA, ktorá vychádza v Pravde.

Čo mimovládne organizácie? Stále v nich pôsobíte?

Ako v ktorých. V hnutí Ganymedes som pôsobila po roku 1992 asi rok, ale pretože ho vytvorili muži, a bol preto orientovaný skôr na gejov, mne chýbal priestor len pre ženy, tak som spolu s ďalšími štyrmi kamarátkami vytvorila Prvé lesbické združenie Museion. V ňom pracujem dodnes. Som jeho štatutárka, hovorkyňa, manažérka, redaktorka i dievča pre všetko. V nedávnej minulosti som sa spolupodieľala na vzniku združenia Queer Leaders Forum, ktoré organizuje aj sprievod hrdosti Dúhový Pride. Pôvodne to bol vzdelávací projekt, ktorý vzišiel zo združenia Museion a dnes si už žije vlastným životom.

Je to dobrovoľná, alebo platená činnosť?

Robím aktivizmus už takmer dvadsať rokov a drvivá väčšina tej práce bola a stále je na dobrovoľníckej báze. Popri aktivizme som pracovala všelikde, napríklad som predávala na ulici Večerník alebo robila nátierky v krčme divadla Stoka.

Aké boli začiatky lesbickej organizácie Museion?

Plné nadšenia, plné práce a plné nových priateľstiev i poznania, že situácia na Slovensku je ešte ťažšia a zložitejšia, ako som si myslela. A z dnešného pohľadu to bolo občas aj úsmevné. Dávali sme napríklad inzerát do Nového Času, že vzniká lesbická organizácia a hľadáme kamarátky. V inzercii nám hovorili, že taký porno inzerát v žiadnom prípade nemôžu uverejniť. Nakoniec som si dala zavolať vedúcu a až s ňou sme to vyriešili. Všetko sme vtedy, samozrejme, fi nancovali z vlastných peňazí zo svojich zamestnaní, slovo projekt sme snáď ešte ani nepoznali. Keď nám ľudia na zák lade inzerátu napísali, museli sme im odpisovať, kupovať papier, obálky, známky. Internet ešte neexistoval. Bolo to veľmi náročné obdobie.

Takže ste vtedy objímali stromy, aby ste načerpali energiu?

Čudovali by ste sa, ale aj to. Zarábala som si roky v rôznych redakciách na všetkých možných pozíciách, aj na inzertnom oddelení, a šéfovala som tri roky „teplému“ mesačníku Atribút.

Donori, ktorí by poskytli peniaze neziskovým organizáciám, vtedy ešte nefungovali?

Fungovali, ale v tom čase na Slovensku ešte donori akoby nevedeli či nechceli pochopiť, že aj dobrovoľníci a dobrovoľníčky, ak sa majú naplno venovať svojim občianskym aktivitám, potrebujú mať stály príjem. Aj nadšená aktivistka musí platiť nájom, jesť či ísť občas na kultúru a dovolenku. Len z nadšenia a z lásky sa žiť nedá.

Homosexuáli v Bratislave tento rok už druhýkrát organizovali Dúhový Pride. Je to dobrý nápad?

Mnoho ľudí Dúhový pochod kritizuje, že homosexuáli sa len predvádzajú a normálni gejovia a lesbičky tam nejdú...

Keby médiá prinášali z pochodov hrdosti objektívne obrázky a správy, pravda by bola inde aj v mysliach ľudí, nielen medzi demonštrujúcimi. Chodia tam úplne obyčajní ľudia. Karnevalové typy v našich končinách tvoria možno promile celého sprievodu, ale do médií sa dostanú práve oni. Nehovoriac o ignorancii skutočného odkazu sprievodov – a to, že ide o demonštrovanie za práva, ktoré neheterosexuálna komunita nemá rovnaké ako ostatná populácia.

Necítite, že Dúhové pochody vám skôr škodia? Veľa ľuďom je jedno, ako žijú homosexuáli, ale nechcú, aby im svoju sexuálnu orientáciu strkali pod nos.

Ako myslíte – strkať pod nos? Veď sú plné ulice či autobusy heterosexuálnych ľudí, ktorí si po celý rok pchajú jazyky do krku – a to je v poriadku. Alebo si skúste vybaviť obrázky z karnevalu v Riu. Keď na Dúhový pochod príde zopár „nakarnevalovaných“, neznamená to, že znižujú poslanie a odkaz podujatia.

Ale potom vám pochod škodí.

Nie, neškodí. Naopak. Navyše, každý má právo presadzovať svoju myšlienku formou, akú uzná za vhodnú. Som si istá, že vnímanie neheterosexuálnych ľudí sa neustále posúva do plusu – a to aj vďaka pochodu. Keby to tak nebolo, nevidíme pomaly v každom druhom seriáli lesbu alebo geja. Väčšina postáv našťastie aj začína strácať „povinné“ stereotypné atribúty, že muž je zženštilý a žena je mužatka.

Naozaj si myslíte, že bežnému divákovi televízie sa posunie pozitívne vnímanie, keď vidí z Dúhového pochodu zábery na tancujúceho homosexuála s holým zadkom?

Myslíte to tak, že keď niekto vidí holý zadok, tak je pokazená celá téma? Mýlite sa. Našťastie sú aj médiá, ktoré sa správajú normálne.

Čo je poslaním Dúhových pochodov?

Povedať, že je skupina obyvateľov, ktorá nemá rovnaké práva ako ostatní. A že je potrebné to napraviť.

Žijeme v 21. storočí. Naozaj je to také zlé, aby ste museli za svoje práva bojovať pochodmi?

Kým sa štát nebude chovať ku gejom a lesbám rovnako ako k heterosexuálom, dovtedy treba za svoje práva bojovať – hoci aj pochodmi. Základ je, aby sme mohli aj my mať právo na uzatvorenie zmluvy so štátom. Lebo manželstvo v jeho praktickej rovine nie je ničím iným ako takouto zmluvou. Podľa mňa by úplne stačilo defi novať manželstvo ako ofi ciálny vzťah dvoch dospelých súhlasiacich osôb bez špecifi kovania pohlavia a nebolo by treba zložito a nákladne riešiť ďalšiu legislatívu – a iba to by bolo skutočne poctivé. Pochody majú aj ďalší obrovský rozmer. Dokážu ukázať tým, ktorí sú ešte skrytí, aby sa nebáli byť samými sebou.

Sulíkova SaS mala vo svojom pláne zavedenie registrovaného partnerstva, ale akosi stiahli chvost. Ako to vnímate vo vašej komunite?

Od začiatku bolo jasné, že vytiahli pred voľbami tému, ktorá mala potenciál priniesť im hlasy voličov. Bolo okamžite citeľné, že len čo sa dostanú do parlamentu, bude to prvá téma, ktorú hodia za hlavu. Aj sa stalo. Nehovoriac, že na kandidátke mali Matoviča, ktorý je v týchto témach pápežskejší ako pápež. Ja SaS nedôverujem. Je to pragmatická fi rma, nie principiálna strana.

Je iná strana, ktorá by vám mohla pomôcť?

Nielen nám, ale celej spoločnosti. Ale zatiaľ tu takú nevidím. Pokiaľ SaS pochopí, že problém má riešiť naozaj, a nebude ho mať len ako tému na zvýšenie volebných preferencií, možno pomôže.

Vy ste v politickej strane?

Ale kandidovali ste do Európskeho parlamentu na kandidátke Strany zelených.

Bola som súčasťou skupiny občianskych aktivistiek a aktivistov, ktorých Strana zelených oslovila, aby sme išli kandidovať so svojimi témami.

Teraz nevidím žiadnu stranu, ktorej by som svoje meno prepožičala.

Neplánujete si založiť svoju stranu?

Nie, nemám na to energiu. Ani si nemyslím, že sama téma občianskych práv neheterosexuálnych ľudí by stačila na zmysluplnú existenciu politickej strany. V občianskych kruhoch sa niečo organizuje, ale to sa deje odvtedy, ako pôsobím v aktivizme. Stále niečo vrie, ale zatiaľ z toho nič reálne nebolo. Viete si predstaviť, že by ste sedeli v parlamente a tam by bol Slota, Lipšic, Hrušovský? Chcela by som sedieť v parlamente kvôli presadzovaniu občianskych tém, ale týchto pánov by som asi psychicky nezvládala. Stretávanie s nimi by ma ničilo.

V najvyššej politike sa zatiaľ iba poslanec SaS Stanislav Fořt verejne priznal, že je gej. Sú tam aj ďalší?

Áno. Ale, prosím, vynechajme slovo priznať sa. Ak už treba niečo podobné zverejniť, nerobme to s negatívnym podtónom slova priznať sa. Nech sa zločinci priznávajú, my o sebe hovorme.

Sú v parlamente homosexuál ni muži, alebo ženy?

O tom nebudem hovoriť. To prislúcha každému z nich.

Chceli by ste, aby homosexuáli mohli legálne vychovávať deti?

Samozrejme. Veď aj vychovávajú. Gejovia a lesby sa za socializmu ženili, vydávali, robia to aj dnes, lebo ich prokatolícka spoločnosť do toho tlačí. Mnohí sa však časom odhodlajú žiť svoj život v pravde, teda šťastne, nájdu si partnerov či partnerky rovnakého pohlavia – a deti ostávajú. Ich otcovia a mamy ich ľúbia rovnako. A takisto nielen ja, ale aj vedecké výskumy tvrdia, že dať deti na adopciu neheterosexuálnym párom je lepšie, ako nechávať ich v detských domovoch. Som si istá, že v milujúcej rodine, i keď nie je tzv. tradičná, dieťa netrpí. Naopak.

Čo hovoríte na odmietavý postoj katolíckej cirkvi k homosexualite?

Katolícka cirkev pre mňa nie je partner na diskusiu a jej pohľad ma nezaujíma. Nemá dôvod ani právo ovplyvňovať právny stav svetského štátu. To môže robiť len občan a štát.

Lenže katolícka cirkev sa prostredníctvom niektorých politických strán dostáva aj do blízkosti riadenia štátu.

Žiaľ, sú strany, ktoré si z Boha a viery urobili biznis a politickú agendu. Keby boli ich programy postavené len na tej základnej téze miluj blížneho svojho ako seba samého, tak by nerobili to, čo robia. Na Slovensku celkovo nie je ani jedna úprimná strana.

Sú gejovia a lesbičky, ktorí chodia pravidelne do kostola a počúvajú, čo im duchovní rozprávajú?

Samozrejme, množstvá. Keď je niekto gej a zároveň katolík, nechápem to, ale je na každom z nás, akú cestu si zvolí. Navyše, cirkevná organizácia a viera sú dve diametrálne odlišné veci.

Myslíte si, že časom sa politická aj spoločenská klíma zmení a budete mať právo na registrované partnerstvo a adopciu detí?

Od súčasných politikov sa nedá očakávať nič. Naďalej si budú držať svoje „válovíky“ a prehadzovať si ich. Mladá generácia, ktorá sa na politiku nepozerá len mocenskou optikou, ale aj ľudsko-právnou, sa musí infi ltrovať do politiky a potom sa, verím tomu, niečo zmení k lepšiemu. Ak sa nenechá zlákať zažitými mocenskými chodníčkami...

Zvykne sa vaša komunita pri nejakých udalostiach zomknúť?

Áno. Stále hovorím, že najväčší „teplý“ aktivista je Ján Čarnogurský. V roku 2000 povedal, že kým bude ministrom spravodlivosti, tak registrované partnerstvo nebude. Organizácie, ktoré dovtedy fungovali najmä vnútrokomunitne, sa spojili a začali sa cielene politizovať, aby tomu dokázali čeliť.

Existuje aj špičkový lekár, ktorý bol zároveň politikom istej kresťanskej strany. Hovoril, že homosexualita je choroba a dá sa liečiť. Stretli ste sa s ním niekedy?

Áno. A dobre sme sa „zabávali“ na jednej jeho prednáške. Rozprával, že má výborné výsledky a viac ako 50 percent homosexuálov, ktorí u neho boli, vyliečil. Všetci, čo ho počúvali, boli očarení, aký je dobrý. My sme zodvihli ruku a opýtali sa, koľko tých pacientov mal. Povedal, že päť. Jedného jeho „vyliečeného“ poznám. Oženil sa a je v manželstve nešťastný, i jeho žena trpí. Skutočne úspech!

Keby nebol zlom v roku 1989, skončili by ste ako vydatá žena?

Nie, vtedy som už mala skoro tridsať rokov a za sebou zo dve ponuky na manželstvo. Určite by som nepodľahla žiadnemu tlaku.

Teraz žijete s niekým, máte priateľku?

Aké typy žien sa vám páčia?

Už sa mi prestali páčiť ženy typovo, mám rada tie, čo majú v sebe iskru, šmrnc, esprit. A používajú hlavu. Zvykli sa mi páčiť nízke krátkovlasé štíhle športové typy, neskôr sa zmenil vek i vzhľad „môjho typu“. Viete ako vyzerá Annie Leibovitzová? Tá slávna fotografka? Tak to je žena, ktorá ma berie. Mimochodom, fakt, že je niekto gej alebo lesba, je len jednou z identít človeka. S heterosexuálom nerobíte rozhovor preto, že je heterosexuál. Pre mňa je rovnako dôležité všetko ostatné, nielen moja lesbická identita.

Čím sa teda teraz zaoberáte?

Napríklad som si urobila bratislavský sprievodcovský kurz. Z fungovania v aktivizme som sa začala odstrihávať, lebo popri ňom som zabudla žiť. Staré baraky ma vždy priťahovali, preto som si urobila ten kurz. Bola to polročná krásna drina a teraz prišlo skvelé obdobie, keď si konečne s chuťou vychutnávam knihy o Bratislave, lebo ich už nemusím brať ako učebnice. Stačí len tak si čítať.

Chodíte po Bratislave s knižkou a porovnávate?

Mám to v hlave. Mám v nej otvorenú knihu so starou fotografi ou, na ktorej ledva niečo vidieť, doma si ju pozerám s lupou a vykladám si pre seba – vidíš, tak tu býval Messerschmidt. Idem okolo električkou a hovorím si – hm, tak tu ten dom stál. A mám detskú radosť z objavovania. Asi by ste sa na mne smiali, keby ste ma videli. Som nadšená ako malé dieťa, každý deň objavujem neuveriteľné veci, ktoré sú možno iným ľahostajné, ale mňa hrozne zaujímajú a tešia. A som smutná, že mnohé tie miesta s ich duchom doby zmizli a stále miznú. Verím, že aj toto sa zmení.

Hana Fábry: Heterosexuáli si môžu na ulici pchať jazyk do krku?

Výber pre vás