Jana Homolová

Od smrti Evy Krížikovej ubehli nedávno štyri roky. Odvtedy sa jej meno v&nbsp;mediálnom priestore objavuje najmä v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vilou pod bratislavským Slavínom, ktorú pred svojím odchodom na večnosť stihla predať a&nbsp;ktorá si pamätá slávne časy umelcov. Tí sa totiž u&nbsp;Zvaríkovcov stretávali a&nbsp;spoločne sa tešili zo života. Za všetok ten ruch bol zodpovedný predovšetkým herečkin manžel –&nbsp;divadelný bard František Zvarík (†87). Ich spoločná dcéra Barbora na život v&nbsp;rodičovskom dome dodnes rada spomína, veď aj je na čo. Prežila tam skutočne netypické detstvo. Pravidelne sa na tomto mieste stretávali mnohé slávne osobnosti. „S&nbsp;Miškom Dočolomanským sme v&nbsp;obývačke robili saltá. A&nbsp;dosť sme sa stretávali s&nbsp;Julom Satinským i&nbsp;Milanom Lasicom,“ priznala v&nbsp;minulosti. V&nbsp;dome bolo veselo aj preto, že jeho obyvateľmi boli dve absolútne rozdielne legendy. „Mama bola vždy praktická a&nbsp;realistická, otec bohém. Keď mal zatĺcť klinec, klepol si po prste. Keď sa zobudil, buď maľoval, alebo spieval.“

Keď sa však František Zvarík v&nbsp;roku 2008 pobral na večnosť, s&nbsp;jeho odchodom začal postupne vyhasínať aj život v&nbsp;priestrannej vile a&nbsp;jedného dňa utíchol nadobro… Speváčka Mája Velšicová nám v&nbsp;rozhovore pootvorila pomyselné dvierka do umeleckého sveta, ktorý sa ako zrkadlo odrážal práve v&nbsp;spomínanej vile.

S&nbsp;Evou Krížikovou ste boli dlhoročné susedky. Prezraďte, ktorá z&nbsp;vás sa do tejto lokality prisťahovala ako prvá.

Eva sa sem spolu s&nbsp;Ferkom Zvaríkom presťahovala až po nás a&nbsp;ten ich dom skutočne žil. Tam sa veselilo, spievalo, a&nbsp;keď boli otvorené okná, počuli sme to až sem. Nás to však nevyrušovalo, naopak, my sme sa z&nbsp;toho tešili. Lebo jednak Fero krásne spieval, keď spustil ten svoj povestný basbarytón, a&nbsp;zároveň sa v&nbsp;ich dome striedalo veľa našich spoločných kolegov z&nbsp;brandže. O&nbsp;ich dome bolo široko-ďaleko známe, že to tam skrátka vždy žije.

Na čo si v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Evou Krížikovou ako vašou susedkou najčastejšie spomínate? Čo pre ňu bolo typické?

Keď som chodievala okolo jej záhrady, mala tam takú lavičku, na ktorej sedávala. V&nbsp;čase, keď sme skúšali divadelné predstavenie Najstaršie remeslo na Novej scéne, sme okolo jej záhrady chodievali domov spoločne ešte aj s&nbsp;Evou Máriou Chalupovou, ktorá má byt oproti domu, v&nbsp;ktorom Eva a&nbsp;Ferko Zvaríkovci bývali. Keď nás videla, vyskočila z&nbsp;lavičky a&nbsp;vykríkla: „Dievčence poďte na vodu!“ To bolo pre ňu typické, že vždy, keď stretla niekoho známeho, ponúkla mu pohár vody. (Úsmev.)

Časom sa istotne okolie vašej ulice zmenilo, ale ako to tu pred rokmi vyzeralo?

Všetko tu bolo úplne inak. Dokonca som na Evičkin dom (vtedy to ešte nebol jej dom) nevidela. Ale potom si urobili okno do ulice tak, že sme na seba mali spoločne výhľad. Vždy, keď som išla večer okolo tej jedenástej hodiny spať, pozerala som sa na jej okno, či je ešte hore alebo už spí.

Boli ste v&nbsp;úzkom kontakte?

Najmä po tom, keď zomrel Fero, sme s&nbsp;Evou boli v&nbsp;takom užšom kontakte, ale dovtedy poviem, že my sme sa nejako nenavštevovali, len sme o&nbsp;sebe vedeli. Vždy, keď som išla okolo jej záhrady, už z&nbsp;diaľky na mňa kričala a&nbsp;pýtala sa: „Kam ideš?“ Alebo tým, že kuchynské okno mala smerom do nášho dvora, zavolala ma napríklad ochutnať, čo navarila. Ona totiž tesne pred odchodom na večnosť cielene chudla, tak mi dala napríklad ochutnať šošovicovú polievku, ktorú si pripravila. Lenže v&nbsp;nej plávali asi len tri šošovice. (Smiech.) Napriek tomu musím uznať, že vtedy naozaj výrazne schudla. My sme mali o&nbsp;seba úprimný záujem. Bolo to obojstranné.

A&nbsp;spomeniem vám ešte jednu príhodu. Pred pár rokmi som účinkovala v&nbsp;jednom skvelom centre pre seniorov a&nbsp;na túto tému prebehla naša spoločná debata. Vtedy však ešte nebola reč o&nbsp;tom, že by sme mali myslieť na to, že budeme veľmi staré a&nbsp;nevládne, ale ja som už v&nbsp;tom čase premýšľala nad tým, že keby ma opustili sily, tak by sa mi tam páčilo. Od vedenia som však mala informáciu, že na miesto v&nbsp;tomto konkrétnom centre sa čaká aj päť rokov. Tak som sa tam prihlásila a&nbsp;Eva mi povedala: „Prihlás aj mňa.“ Ako čas plynul, spoločne sme si uvedomili, že odtiaľto nepôjdeme do žiadneho domova dôchodcov. Obe sme predsa mali deti, tak sme si povedali, že sa o&nbsp;nás postarajú a&nbsp;z&nbsp;našetrených peňazí by sme si eventuálne zaplatili paniu, ktorá by dohliadla na to, aby sme si denne zobrali lieky, pomohla by nám, keby sme niečo potrebovali.

Na tému konca života mladí ľudia neradi myslia, ale ten koniec raz príde. A&nbsp;keď to už je aktuálne, môže byť neskoro, pretože vo vysokom veku už odchádza mozog, sila aj vôľa. Na tieto záležitosti treba myslieť omnoho skôr, keď je človek ešte pri zmysloch.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane &gt;&gt;&gt;

Myslím, že ľudia sa boja práve toho obdobia, keď ich opustia všetky sily, preto sa neradi zamýšľajú nad tým, čo bude, a&nbsp;chcú radšej myslieť na to, čo je teraz.

Áno, presne tak, ale nemali by sme na to zabúdať. Čas totiž neúprosne beží. V&nbsp;tej našej každodennosti si to ani neuvedomujeme a&nbsp;musím sa priznať, že ani ja som si neuvedomila, že jednoducho nastal čas a&nbsp;ja som sa tak dlho deň čo deň pozerala do Evičkinho okna, či svieti alebo nie, až tam jedného dňa zostala tma. Samozrejme, časy, keď sa tam pravidelne svietilo, trvali dlhšie, bolo to niekoľko desiatok rokov, podvedome sa z&nbsp;toho človek tešil, ale keď jej okno zhaslo, uvedomila som si, že je zle, lebo Eva tam už nie je. A&nbsp;nie je tam stále.

Jej dom sa predal, zmenil majiteľa, nikto v&nbsp;ňom ešte nebýva a&nbsp;to okno je stále tmavé. A&nbsp;musím sa priznať, že hoci je to už zopár rokov, čo Evička navždy odišla, aj tak mi stále veľmi chýba. Neraz mám cestu okolo jej záhrady, takže na ňu veľmi často myslím. Viete, sú také typy ľudí, na ktoré skrátka nemôžete zabudnúť, aj keď z&nbsp;vášho života navždy odídu, lebo vám skrátka zostanú v&nbsp;srdci.

Spomenuli ste seniorské centrum, kam ste najskôr chceli obe ísť, no neskôr ste si to rozmysleli. Dnes je už verejne známe, že Eva Krížiková tam napokon zomrela.

Áno, a&nbsp;bolo to preto, lebo jej dcéra Barborka, právnička, veľmi šikovná, si nebola istá, či je Eva zodpovedný pacient a&nbsp;berie všetky lieky, ktoré jej lekári predpísali. Tým, že ju nemal kto kontrolovať a&nbsp;ona ju chcela mať pod dohľadom, umiestnila ju do seniorského centra. S&nbsp;ťažkým srdcom predali ich dom, pretože starať sa o&nbsp;takú rozsiahlu nehnuteľnosť by bolo neúnosné.

Tak som si jedného dňa s&nbsp;povzdychom povedala – bože, Eva odišla, odišla bez toho, aby sme si v&nbsp;okne zakývali... Dokonca aj jej lavička po rekonštrukcii domu novým majiteľom je preč. Samozrejme, dom je teraz nádherný, vynovený, ale, bohužiaľ, je prázdny. Práve tento dom je teraz pre mňa symbolom odchodu. Symbolom čohosi, čo nás všetkých čaká, na čo nemyslíme, ale mali by sme.

A&nbsp;je to možno o&nbsp;to vypuklejšie, pretože konkrétne v&nbsp;tejto vile skutočne pulzoval život a&nbsp;radosť.

Áno, toto je príbeh nielen o&nbsp;ľudských osudoch, ale aj o&nbsp;osude jedného domu, ktorý žil, kým žili Ferko a&nbsp;Eva. Veľmi rada na tie časy spomínam, pretože sme sa nepriatelili vzájomne len my, ale aj naše deti. Moji synovia Boris a&nbsp;Mário spoločne s&nbsp;Barborkou. My sme si riešili svoje dospelácke záležitosti a&nbsp;oni zas riešili svoje mladícke problémy, stretnutia, futbal na ulici. No toto všetko, žiaľ, odišlo. A&nbsp;ostala som tu len ja ako nemý svedok niečoho, čo bolo a&nbsp;už nie je. Ale musím povedať, že ruch a&nbsp;život ich domu začal postupne odchádzať práve s&nbsp;Ferkovou smrťou. Keď odišiel on, odišiel z&nbsp;domu aj ten život.

Dnes je už vila zrekonštruovaná a&nbsp;vyzerá naozaj krásne, ale je škoda, že o&nbsp;pár rokov si nikto ani len nespomenie, akí významní umelci v&nbsp;nej žili. Aj meno Evy Krížikovej sa tým, že sa úplne stiahla z&nbsp;verejného života do úzadia, začína, bohužiaľ, vytrácať z&nbsp;nášho povedomia.

Áno, je pravda, že Evička už posledné roky žila v&nbsp;ústraní, ale ja musím povedať, že to bola mimoriadne životaschopná žena. Všetkým jej fanúšikom a&nbsp;tým, ktorí ju mali radi, chcem odkázať, že ona divadlo milovala a&nbsp;hrala pre nich naozaj do poslednej možnej chvíle.

Eva Krížiková by oslávila 90. narodeniny, Maja Velšicová spomína na spoločné krásne časy

Výber pre vás

Eva Krížiková by oslávila 90. narodeniny, Maja Velšicová spomína na spoločné krásne časy

Súvisiace články

Chýbajú nám vzory: Osobnosti, ako bol Ladislav Chudík, by sme dnes potrebovali ako soľ

Čo ma najviac mrzí: Pôsobenie Zuzany Čaputovej bolo poznačené množstvom kríz

Janko Kroner žije v ústraní: Jeho syn Jakub sa v spomienkach vracia do detstva so slávnym otcom

Výber pre vás