Okrem toho, že sa stal synonymom dobrej nálady, mám na ňom najradšej to, že je nenormálne normálny. Tak ako sa od srdca smeje, tak aj žije. Z ničoho nerobí vedu, len robí a vychádza mu to. Od hrania a písania scenárov zábavných skeč šou sa z neho cez veľakrát neviditeľného scenáristu v titulkoch šou typu Slovensko hľadá SuperStar či Let´s Dance, stal tvor nazývaný producent.

Keď tak sledujem posledných desať rokov vašej kariéry, od S.O.S. po dnešok, mám pocit, že ste si splnili americký sen. Vrátane lietadla a kusiska lesa.

Americký sen je pre mňa zvláštna vec, ktorú som netúžil a asi ani nikdy nebudem túžiť mať. Iba sa snažím žiť svoj život najlepšie ako viem, byť v harmónii. Ak sa americkým snom nazýva to, že mám funk­čnú rodinu, manželku, s ktorou sa ľúbime, že v práci fungujeme normálne, teda v harmónii, tak v tom prípade áno, splnil som si americký sen. Iste by som to však nedal v logike veci, že les, lietadlo rovná sa americký sen; dal by som to v logike, že rodina, práca, teda harmónia v týchto dvoch veciach, lebo v tom žijem 95 % času. Lietadlu, lesu a ostatným materiálnym veciam sa venujem naozaj minoritne.

Ale ten, a nie malý kus lesa, vlastníte.

Ono je to lesný pozemok, a že sme ho kúpili, malo svoj dôvod. Hrozila tam istá výstavba, ktorej sme chceli zabrániť.

V tom prípade ste urobili šľachetný čin.

Neurobil som šľachetný čin. V princípe sme chceli egoisticky zabrániť výstavbe, ktorá sa nás bytostne týkala.

Nič v zlom, ale to si tiež nemôže každý dovoliť. A to lietadlo je čo zač?

Nie je veľké, pre štyri osoby, ale je to typ, s ktorým sa dá lietať aj medzinárodne. Aby nevznikla ďalšia fáma, že som vlastník lietadla, vlastním ho ešte s niekým, kto nechce byť spomínaný v tejto súvislosti.

Čiže spolumajiteľ. Ktorý aj sám pilotuje?

Tam ide len o to, aby som sa dostal do vzduchu.

A kedy? Veď nikdy nemáte čas, tento rozhovor sme si dojednávali tri týždne.

To je pravda, ale keď niečo naozaj chcem, postavím si hlavu a čas si nájdem. Na veci pracovného aj súkromného charakteru. Vedel som, že jedného dňa budem chcieť lietať, hoci som to neplánoval na presný čas, ale stále som to mal uložené v hlave. Že raz si to skúsim, čo to so mnou urobí, aký z toho budem mať pocit a stalo sa presne to, čo som predpokladal. Zapáčilo sa mi to.

Trochu stresujúci, ale na druhej strane akoby prvý let vášeň vo mne ešte viac otvoril. Preto pre mňa to lietadlo nie je materiálna vec, pre mňa je to stav mysle, očistenia, keď ste tam hore, tak dosahujete niečo, čo ťažko vysvetlím.

Máte pilotný preukaz, vlastníte lietadlo, takže keď máte čas, zavoláte, pripravte mi ho, idem hore!?

V princípe tak. Keď je voľné lietadlo, lebo nie je len moje, jednoducho sadnem do kokpitu a idem. Pokiaľ to naše voľné nie je, vypýtam si iné.

Kde najďalej ste s ním boli?

V Benátkach. A v Nemecku, ale Benátky boli najďalej.

K tomu, o čom sme doteraz hovorili, ste sa dostali ako vyštudovaný herec, ktorý vďaka spolužiakovi začal písať scenáre.

V mojom prípade sa to nejako zvrtlo. Na vysokej sme robili ročníkové práce, ktoré majú formu krátkych divadelných predstavení. Keď sme robili Hamleta, tak nehovorím, že sme ho prepísali, ale urobili sme ho vtipne, robili sme si z toho jednoducho „prdel“. S kolegom, dramaturgom a režisérom Ondrejovičom sme mali taký sen, že budeme nakrúcať krátke skeče, ale vtedy to nebolo také jednoduché. Dnes chytíte mobil a natočíte hocičo. Začali sme ich teda písať, mali sme pár scenárov a s nimi sme zašli za vtedajším dramaturgom STV, pánom Hronom.

Nebol. Náš humor bol absurdný, veľakrát bol nieže na druhú, ale až na štvrtú. On to vnímal pragmaticky, vedel, že toto nie je umiestniteľné na televízne obrazovky. Tak sme skúšali ďalej, ale nebolo to o tom, že radšej budem písať scenáre, ako hrať. Potom prišla ponuka na S.O.S., zhodou okolností práve od Vojta Hrona, ktorý medzitým dávno zabudol, že sme mu niečo ponúkali. Ale videl ma v jednej natočenej veci, a tak sa tá scenáristka ku mne vrátila z druhej strany náhodami, ktoré podľa mňa nie sú náhodami.

Scenáristicky a herecky ste zarezonovali v S.O.S., keď vás, myslím, začali diváci vnímať ako zabávača. Potom ste istý čas odišli do azylu a písali scenáre pre Slovensko hľadá SuperStar, Let´s Dance s moderátormi Pycom a Adelou. Bolo vás tam vôbec treba?

Obaja sú sebestační moderátori, len potrebujú odrazovú plochu, základňu, a tú som vymýšľal ja. Moderátori musia reagovať na podnety, ale celý program musí mať hlavu aj pätu, čo je úlohou scenáristu.

Dať im korýtko. Lenže po obraze v S.O.S. ste boli neviditeľný. Nehnevalo vás to?

Nie, pretože to je, do istej miery, tiež vnímané plocho ako tie materiálne veci. Že len ten, čo je na obraze, je nositeľom niečoho. Nie je to tak.

To je pravda, ale divák vníma program cez to, čo vidí, nie cez toho, kto je za ním.

A mne to nevadí. Aj keby som zapadol do úplného zabudnutia, neprekáža mi to. S týmto som vysporiadaný, nepotrebujem k životu slávu, mne je to fakt jedno. Mňa veľmi baví vymýšľať veci, kreatívna práca, a či je jej výsledkom to, či som, alebo nie som na obraze, nie je podstatné. Buď som za nejakým programom v pozadí, že ho píšem, alebo produkujem ako film Cuky a Luky, ktorý nepíšem vôbec. Pre mňa je to však kreatívna vec, hoci v nej asi hrať nebudem. Byť na obraze nie je moja životná náplň, viac ma baví vymýšľať, čo tam bude.

A v tom sa vám naozaj darí. Partička bola úspešná u nás i v Česku, Kredenc je super zábava, Vo štvorici po Slovensku poučná zábava a Tvoja tvár znie povedome takisto zaujali. Zakaždým ste sa trafili do diváckeho vkusu. Čím to je?

To je presne to, čo ste mi hovorili pred rozhovorom, že by ste v Kredenci radi videli paródiu na niečo, čo znamená, že ste nejakým vnútorným pocitom zistili, že vám to chýba. A to je presne to, akým kľúčom ja hľadím na to, pokiaľ nejde o objednávku, čo mne na tej obrazovke chýba, čo by som rád videl v kine.

To je také ľahké? Veď vy ste vlastne egoista, ktorý si vyrába program podľa svojej chuti.

Veľmi zjednodušené, ale v princípe máte pravdu. Iba v tom úvodnom pohnutí musí byť niečo, čo ma musí naozaj zaujať, inak do toho neviem vraziť energiu.

Okrem filmu o Cuky a Luky máte nachystané nové projekty. Všetko zábava?

O pripravovaných veciach nehovorím, ale dva sú zábavné a štyri nie.

Keď hovoríme o vážnych veciach, nemôžeme obísť dokument 38 o Paľovi Demitrovi. Oceňujem, že ste ho krásne vybalansovali, sedel na správnej emočnej hrane. Predpokladám, že vznikol tiež na základe vášho egoizmu.

Idea vznikla presne tak egoisticky, ako hovoríte. Paľova smrť zasiahla každého. Každého inak, ale zasiahla, a ja som chcel poznať odpoveď na otázku – kto bol ten Paľo Demitra, keď jeho tragická smrť dokázala spojiť národ. Potom som si uvedomil, že urobiť polhodinový dokument do televízie nie je adekvátne, tak som sa rozhodol, že pôjdeme do kina.

Urobiť niečo a urobiť to dobre sú dve veci. Vy ste ten film urobili dobre...

... som rád, že sa vám páčil, ale nebol som na to sám. Mal som v tíme vynikajúcich ľudí – režiséra Lukáša Zednikoviča, produk­čnú Janku Horákovú, strihača Maťa Beneša, hudbu od Ľubice Čekovskej. Pripisovať tento úspech iba mne by nebolo fér.

Pekné, že to hovoríte, predpokladám však, že vy ste to koordinovali a platili.

Vďaka časovému harmonogramu vieme ísť spätne od dátumu premiéry dozadu, čo všetko musíme urobiť a ja ako producent musím zabezpečiť, aby to vzniklo. V tomto prípade som tak trošku dozorcom, strážcom peňazí a plus-mínus kecám do deja, ovplyvňujem príbeh a vyznenie filmu.

Nelákalo vás po úspechu filmu robiť vážnejšie veci? Nebojuje odvtedy veselý Dangl s vážnym Danglom?

Nebojujem so sebou, lebo stále som to ja. To, že ma ľudia vnímajú cez zábavu, je len jedna časť mojej povahy. Ale vrátim sa zase k tomu egoizmu. Po Demitrovi nebudem točiť film o Jágrovi, lebo ma to nezaujíma. Musí ma zaujať príbeh. Už som tri také našiel, všetky sú vážne, ale nerozdeľoval by som to tak striktne. Pre mňa je to stále rovnako kreatívna práca.

Nedávno ste sa vraj pustili do intenzívneho štúdia angličtiny, aby ste mohli komunikovať so zahraničnými partnermi. Prečo sa smejete?

Lebo som si dal teraz v angličtine dlhšiu pauzu. Zvyšok je pravda, naozaj sa snažíme naše produkty predávať von.

Čo a kam ste už predali?

Zatiaľ toho veľa nie je, ale vo výhľade sú nejaké veci. Partička bola v Česku, v Srbsku sa to skončilo na polceste, 38-ka bola na niekoľkých festivaloch v zahraničí. To, že ste hráčom na slovenskom a čiastočne na českom trhu, ešte nič neznamená. Vonku tú pozíciu získavate oveľa ťažšie a musíte oveľa viac dokazovať, keď chcete prekročiť Dunaj. A my sme práve v tejto fáze, ak to mám obrazne povedať. Prekračujeme Dunaj, snažíme sa spolupracovať s Áziou, Amerikou, ale zatiaľ sme nič nepodpísali. Možno jedna vec vyjde a prelomia sa ľady, ale že by sme sa extra koncentrovali na to, že teraz dobyjeme svet, to isto nie. Pristupujem k týmto veciam, doma i v pokusoch vonku, s veľkou pokorou. Ak zo štyroch vecí, čo vymyslím, vyjdú dve, dá mi to obrovskú energiu, vymyslime niečo ďalšie! Čo by som tak chcel vedieť? O kom? Viem!

Zháňajú sa vám po 38-ke peniaze na ďalšie projekty ľahšie?

Nikdy to nie je ľahké, je to stále to isté, len raz v modrom a druhý raz v ružovom. Sme malá krajina, malý národ, vyprodukujeme oveľa menej peňazí ako v Nemecku a musíme si na to zvyknúť. To nie je sťažnosť, to je fakt. Peniaze sú dôležité, ale motivovať ľudí, aby to chceli robiť, je oveľa dôležitejšie. Absolútne nadšenie pre vec. Sme tu dosť krátko na to, aby sme robili niečo, čo nás nebaví.

Keď sa vám niečo podarí, čím sa zvyknete odmeňovať?

Mám rád také tie hudobné blbosti; doma mám elektrickú gitaru, jednu, druhú, bicie, tak tam sa vybijem a „vygitarujem“ a susedia sú zo mňa na prášky. Ako skutočnú odmenu mám to lietanie, plavenie sa a cestovanie.

V jednom kuse niekde poletujete. Ako dlho dopredu si musíte s manželkou Beátou dohodnúť dovolenku, aby ste ju mohli absolvovať s rodinou?

Ani neviem. Zhodou okolností vám viem povedať, čo robím zajtra. V pondelok som sa od Bey dozvedel, že v sobotu letíme do Anglicka, inak takéto veci nedržím v hlave. Zajtra ma nasadia do lietadla a pôjdem.

Keď budete takto pokračovať, nebudete ani len tušiť, kde sa nachádzate...

Veď už neviem. Ráno sa pozriem do debilníčka a idem, kam treba. Načo sa mám trápiť tým, čo ma čaká na druhý deň, keď to ráno bez problémov zistím?

To je zrejme časť vašej povahy, že máte to v paži a nestresujete.

Tak ako ste povedali. Naozaj veci neberiem až tak vážne, lebo je to hlúposť, oberáme sa tým o životnú energiu. Nikdy som neľpel na tom, že musím byť herec, scenáristika bol len prostriedok k tomu, aby som robil, čo ma baví. Ani byť producentom nebol môj sen. Život každého niekam nasmeruje a ja som ho počúval. Peniaze pre mňa nie sú podstatné, už pol roka nemám „dunstu“, koľko ich mám na účte, lebo peniaze nemôžu byť motív, to je scestné.

Čo na vaše smerovanie hovoria rodičia, ktorí z vás chceli mať ekonóma?

Myslím, že sú spokojní, akurát sa im málo venujem. Nemám zo seba pocit, že som dosiahol nejaký úspech. Práve teraz idem prednášať o úspechu a pre mňa je to úplne smiešne. Asi im zruinujem celú prednášku, pretože im prídem povedať, že úspech je „hovadina“, že nie je dôležitý. Dôležitá je robota, ktorú robíte. Ma zabijú tí organizátori. Lebo to je ten americký systém, že musíš, ideš, dáš.

Môžeš byť všetko, čo chceš. Aj americký prezident.

Dano Dangl vlastní milión nápadov: Prečo jeho prvý scenár v televízii odmietli?

Výber pre vás