Vladimír Kampf

Stretli sme sa v&nbsp;Standovom pražskom byte, štýlovo upravenom podľa jeho vkusu a&nbsp;potrieb. V&nbsp;jednoizbáku pod strechou má bubny sibírskych šamanov a&nbsp;niekoľko ďalších „trofejí“ z&nbsp;ciest a&nbsp;z&nbsp;detských snov.

Tvoja cesta k&nbsp;fotografii je úzko spojená s&nbsp;ďalšími dobrodružnými snami.

Mal som dvadsaťdva, keď som sa vypravil za prvým vážnym dobrodružstvom. Tento rok bude tridsať rokov od mojej prvej pozemnej cesty na Sibír. Od detstva som si o&nbsp;tejto časti sveta čítal.

Čítal som si aj o&nbsp;Kanade, ale na tú som nemal peniaze. Lákala ma divočina a&nbsp;pôvodní obyvatelia Ameriky, rozsiahle lesy, vysoké hory a&nbsp;nedotknutá príroda...

To si sa za nimi vybral opačným smerom.

Študoval som vysokú lesnícku školu a&nbsp;naozaj som nemal peniaze na cestu na západ. V&nbsp;tom čase som prekvapivo, náhodou a&nbsp;dobre zainvestoval počas kupónovej privatizácie. Predal som kupónovú knižku a&nbsp;mal som zrazu 30-tisíc korún, čo boli v&nbsp;tom čase pre mňa nevídané peniaze. Kúpil som si nové topánky do hôr, spací vak a&nbsp;„ojazdený“ fotoaparát so základným objektívom bez zoomu. Zostalo mi aj na desať diapozitívnych filmov českej výroby. S&nbsp;kamarátmi sme vyrazili na veľkú cestu. Už predtým som bol v&nbsp;rumunských horách. Vždy ma lákali divoké kraje. Keby som mohol, určite by som šiel do Kanady, ale zvýšilo mi len dvesto dolárov a&nbsp;to by mi nestačilo a&nbsp;ani by som v&nbsp;tom čase nebol schopný dohovoriť sa tam. Sibír mi prišla ako ideálna voľba a&nbsp;najzaujímavejšie miesto, na ktoré som sa schopný vypraviť.

Vracal si sa tam a&nbsp;fotil. Ale nebolo to len tam.

Keď už som mal fotoaparát, začal som ho používať aj v&nbsp;Brne, kde som vtedy študoval. Zaznamenával som život v&nbsp;brnianskom Bronxe. Začal som tam dokonca pracovať ako učiteľ v&nbsp;zvláštnej škole. Jedného dňa som sa z&nbsp;nemeckých novín dozvedel o&nbsp;súťaži, ktorú usporiadali južne od Stuttgartu. Prihlásil som sa a&nbsp;oni ma pozvali. Odcestoval som na desať dní a&nbsp;fotil, čo som chcel. Bolo nás tam šesť. Na konci zasadla porota. Povedali, že moje fotky sa im páčili najviac. Dostal som na ten čas pre mňa ďalšiu neuveriteľnú kopu peňazí. Boli to zhruba moje tri alebo aj štyri učiteľské platy.

Z&nbsp;toho muselo byť príjemné pokušenie.

Povedal som si, že skúsim fotiť vážnejšie. Kúpil som si nový fotoaparát a&nbsp;opäť som vycestoval na Sibír, kde som začal fotografovať šamanské obrady na Altaji a&nbsp;v&nbsp;Tuve. Zrazu som si pripadal ako v&nbsp;detskom sne, keď som si predstavoval, že fotografujem pre National Geographic. To sa mi zatiaľ nepodarilo, ale po desiatich rokoch cestovania na Sibír som dostal príležitosť fotiť pre médiá.

Prirástla ti Sibír k&nbsp;srdcu?

Okamžite. Zamiloval som sa do nej a&nbsp;nedokázal som si predstaviť, že by som sa tam už nikdy nevrátil.

Je to tu. Do Ruska by ťa v&nbsp;súčasnosti už asi nepustili.

Po rokoch som začal vnímať, že to tam je pre mňa vyčerpaná téma. Bol som unavený a&nbsp;bolo tam pre mňa veľa predvídateľného. Chodil som po horách s&nbsp;kamarátmi, potom s&nbsp;dievčatami... Začal som sa pýtať sám seba, čo ďalej. V&nbsp;horách medzi Tuvou a&nbsp;Altajom som chodil bez mapy. V&nbsp;osadách ma poznali. Cítil som, že tam akoby patrím, ale aj to, že je načase začať niečo nové. Mal som pocit, že sa točím v&nbsp;kruhu. K&nbsp;tomu pribúdali čoraz častejšie a&nbsp;čoraz väčšie administratívne problémy. Bolo to zmenou Ruska. Začali sa problémy s&nbsp;policajtmi a&nbsp;bezpečnostnou službou. Pozývali ma na výsluchy porozprávať sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Prišlo ďalšie obdobie ruskej paranoje?

Bolo jasné, že v&nbsp;Rusku sa sťahuje slučka a&nbsp;že sa sťahuje aj okolo mňa. Oblasť, do ktorej som cestoval, je spolu s&nbsp;Čečenskom „najprefízlovanejšia“ v&nbsp;celom Rusku. Pochádza odtiaľ Sergej Šojgu. Skoro všetky fotografie Putina na koni, ako loví šťuku a&nbsp;v&nbsp;divej prírode sú odtiaľ. Policajti tam veľa práce nemajú, tak dávali pozor aspoň na mňa. Opakovane sme sa tam vracali len ja a&nbsp;jeden Američan, ktorý tam mal päť detí.

Nie. Možno preto neverili, že tam chodím iba fotografovať nejakých bláznivých šamanov. Isto boli presvedčení, že plním nejakú špionážnu úlohu. Tak sa ku mne správali a&nbsp;dávali mi to patrične najavo. Rozmýšľal som, čo bude ďalej, až do chvíle, keď vypukla vojna. Do poslednej chvíle som neveril, že sa to stane.

Myslel som si, že rozumiem tomu, čo Putin robí. Niežeby som s&nbsp;tým súhlasil, ale bol som presvedčený, že ho mám dobre prečítaného. Na Sibíri som bol naposledy štyri mesiace pred vojnou.

Máš v&nbsp;Rusku priateľov...

V&nbsp;Moskve z&nbsp;nich nezostal takmer nikto. Väčšina odcestovala a&nbsp;žijú trebárs v&nbsp;Izraeli. Tuším, aké majú postoje moji sibírski kamaráti. Tých, o&nbsp;ktorých viem, že sú za vojnu, radšej ani nekontaktujem. Volal som len pár priateľom šamanom do Tuvy. Bojím sa s&nbsp;nimi dlhšie rozprávať, aby som ich nevtiahol do problémov. Viem, čo všetko bezpečnostné zložky monitorujú a&nbsp;odpočúvajú. Tým, ktorí sú otvorene za vojnu, nedokážem ani zavolať a&nbsp;pokúsiť sa rozprávať s&nbsp;nimi po tom, čo všetko som videl, čoho všetkého sú schopní Rusi na Ukrajine.

Na Ukrajinu si prišiel mesiac pred začiatkom vojny.

Začiatok vojny ma zastihol na Donbase v&nbsp;Avdijivke. Ráno som sa zobudil práve tam. Podarilo sa nám odtiaľ odcestovať posledným vlakom do Pokrovska a&nbsp;do Kyjeva. V&nbsp;tom čase som pracoval s&nbsp;nemeckou kolegyňou pre nemecké a&nbsp;švajčiarske médiá. Skrývali sme sa na slovenskej ambasáde v&nbsp;Kyjeve. Som neuveriteľne vďačný veľvyslancovi Marekovi Šafinovi. Je to veľký frajer, ktorý odprevadil evakuačný konvoj na Slovensko. Ja som zostal v&nbsp;Kyjeve. Rozhodne som nechcel odísť, keď bol svet, na ktorom mi záležalo, v&nbsp;takom nebezpečenstve. Hovoril som si, že ak majú prísť Rusi do Kyjeva, zostanem tam, pokiaľ budem môcť fotiť, a&nbsp;keď to už nepôjde, uvidím, čo bude ďalej. Zvažoval som pridať sa aj k&nbsp;nejakým bojovníkom.

Až tak? Máš vyše dvoch metrov, pripadáš mi ako ľahký cieľ.

Stále to máš rovnako nastavené?

Teraz by museli prísť do Prahy. V&nbsp;tom čase sme netušili, čo sa naozaj deje. Počuli sme, že ruské jednotky sú priamo Kyjeve na Oboloni. Teraz sa ukazuje, že to tak nebolo. Bol zmätok, chaos. Bolo tam veľa ukrajinských obetí, ktoré si spôsobili sami Ukrajinci. Ľudia dostali zbrane, každý mal strach, nikto netušil, kto je na čej strane...

Nebolo jednoduché odhadnúť, kto je proruský, kto rozmýšľa prorusky a&nbsp;kto nie.

Muselo sa tam stať neuveriteľné množstvo zbytočných tragédií. Niekto nezastavil na kontrolnom stanovišti a&nbsp;zastrelili ho. Možno budú o&nbsp;tom médiá o&nbsp;pár rokov či desaťročí písať, ale teraz o&nbsp;tom nikto otvorene nehovorí.

Nebol to tvoj prvý konflikt.

Jeden z&nbsp;ľudí, ktorí sa mi od výhry v&nbsp;súťaži ozývajú, je nemecký reportér Wolfgang Bauer. Spolu sme boli v&nbsp;Somálsku, Pakistane, Sýrii, Keni, Líbyi... Popri práci pre nemecké médiá sa mi podarilo uverejniť reportáže v&nbsp;týždenníku Reflex, pre ktorý som v&nbsp;tom čase pracoval. Keď ma z&nbsp;neho vyhodili, živili ma najmä cesty s&nbsp;Wolfgangom. Našťastie mám nízke náklady na život.

Kedy sa skončí vojna na Ukrajine?

Neviem. Bol som si taký istý, že konflikt v&nbsp;takejto podobe nevznikne. Nechcel som si to ani len pripustiť. Vedel som, že ak vznikne, bude to taká katastrofa, ktorú som si odmietal pripustiť. To, že sa Ukrajinci tak húževnato bránia, je prekvapivé a&nbsp;skvelé. U&nbsp;nás to síce nahlas nehovoríme, ale je to aj pre nás konflikt s&nbsp;Ruskom. V&nbsp;Rusku už hovoria nahlas, že je to konflikt so Západom a&nbsp;naším spôsobom života. Obávam sa, že je to nadlho, ale neviem, na ako dlho. Nevylučujem akýkoľvek vývoj. Ako som si bol istý, že také niečo sa nestane, tak si teraz nie som istý vôbec ničím. Spočiatku som si hovoril, že bude pár desiatok mŕtvych niekde na Donbase, pretože mi taký konflikt nedával žiadny zmysel. Keby sa k&nbsp;nám teraz dostala správa, že niekde padla atómová bomba, nebol by som prekvapený. Pred troma rokmi to pre mňa bolo sci-fi. Trebárs že zabili Navaľného, ma vôbec neprekvapilo. Už bolo prekročených toľko červených línií.

Na začiatku vojny analytici prorokovali, že Rusi dlho nevydržia, že sú skorumpovaní, leniví, s&nbsp;nejakou smiešnou technikou.

Práve tomuto som nikdy neveril ani trochu. Rusov poznám a&nbsp;viem, akí sú to odolní a&nbsp;odhodlaní bojovníci. Budú mať hrozné straty, ale je náročné ich zastaviť. Tak ich poznám. Majú pre nás nepochopiteľnú lojalitu a&nbsp;lásku k&nbsp;vlasti spojenú s&nbsp;nenávisťou k&nbsp;vlastným autoritám. Vám Slovákom je takéto zmýšľanie bližšie ako nám. Neviem si predstaviť, že by tak milovali svoju vlasť Česi. Rusi ju milujú, ale nenávidia akéhokoľvek úradníka. Rusi sú ne­uveriteľne vytrvalí aj hrubí. Spočiatku nevedia bojovať, ale časom sa to naučia. To teraz Ukrajinci priznávajú. Naučili ich to a&nbsp;sú v&nbsp;tom niekedy lepší ako Ukrajinci. Z&nbsp;ukrajinských vojakov sa na fronte Rusom neposmieva vôbec nikto. Berú ich ako veľmi serióznych súperov. Rečiam o&nbsp;tom, že vojna sa skončí za tri mesiace ekonomickým kolapsom Ruska, mi od samého začiatku pripadali ako strašná hlúposť. Keď začali bombardovať Ivano-Frankivsk a&nbsp;Ľvov, vedel som, že sa začala nultá sekunda môjho života. Čo bolo pre mňa dôležité, tým sa skončilo, a&nbsp;začalo sa niečo úplne iné. Bol som dovtedy na Rusko fixovaný.

Pokiaľ mi tam nezakážu prístup ako kolegovi Tomášovi Vlachovi. Nezáleží na tom, či budem mať nejaké objednávky. Je to do veľkej miery môj osobný boj. Chcem byť pri tom. Niežeby sa zo mňa stal nejaký proukrajinský aktivista, to mi nie je blízke a&nbsp;ani sa mi to nepáči. Chcem vidieť a&nbsp;pochopiť, čo sa tam odohráva. Šiel by som, samozrejme, aj na ruskú stranu, ale tam sa nedostanem. Rád by som vedel, čo sa odohráva v&nbsp;hlavách ľudí, ktorí tam žijú a&nbsp;bojujú. Je to pre mňa dôležité.

Na východe Ukrajiny proruské obyvateľstvo nebolo ničím výnimočným. Mali to v&nbsp;krvi.

To je pravda, ale od začiatku vojny ich radikálne ubudlo. Poznám ľudí, ktorým by ešte tesne pred agresiou Rusko neprekážalo a&nbsp;mali by preň veľké pochopenie. Napríklad v&nbsp;Charkove. Útokom, ničením životov si Putin u&nbsp;mnohých definitívne zatvoril dvere. Vnímajú to ako zradu a&nbsp;svinstvo. Na Ukrajine každý poznal niekoho, kto padol.

Ukrajina pred vojnou nebola krajina, ktorú si teraz často nerozvážne idealizujeme.

To ani prinajmenšom. Samozrejme, je tam neuveriteľné množstvo vecí, ktoré treba kritizovať. Veľa novinárov pred tým zatvára oči. Ani sám neviem, ako na to. V&nbsp;roku 2017 som pripravoval kritický článok v&nbsp;Mariupole o&nbsp;pluku Azov. Niektorí chlapci, ktorí chodili okolo mňa, mali tetovania, ktoré by v&nbsp;Česku neprešli a&nbsp;v&nbsp;Nemecku by boli na kriminál. Zrazu som nevedel, ako to spracovať, pretože viem, že v&nbsp;Rusku je podobných chlapcov prinajmenšom rovnako veľa. Samozrejme, na Ukrajine sú neonacisti. Nemôžem zatvárať oči. V&nbsp;Rusku možno na sebe nemajú toľko hákových krížov, ale v&nbsp;hlave to majú ešte horšie. Možno to bude znieť zvláštne, ale potetovaný chlapec s&nbsp;hákovým krížom ešte nemusí byť nutne neonacista. To je ten ohromný rozdiel, ako to vnímame u&nbsp;nás a&nbsp;ako to vnímajú niektorí hlupáci tam... Často to berú ako symbol boja Ukrajiny za druhej svetovej vojny proti strašnému teroru, ktorý u&nbsp;nich jednoznačne páchal Sovietsky zväz. Nie je to o&nbsp;tom, že by chceli odviezť židovskú rodinu a&nbsp;vystrieľať ju v&nbsp;Babynom Jare. Na ruskej strane frontu som v&nbsp;rokoch 2014 a&nbsp;2015 stretol ľudí, ktorí mi vysvetľovali, že nenávidia Ukrajincov, lebo sú neonacisti, a&nbsp;k&nbsp;tomu jedným dychom títo ruskí blázni dodávali, že síce fašistov nenávidia, ale Hitler bol úžasný, pretože mal skvelý plán vyvraždiť všetkých Židov. Toto som počul na ruskej strane. Nič podobne hrozné som na Ukrajine nepočul. Treba vnímať kontext a&nbsp;snažiť sa o&nbsp;ňom podávať komplexné informácie.

Ako kritizovať Ukrajinu a&nbsp;nestať sa súčasťou ruskej propagandy?

Veľa novinárov hovorí, že teraz na to nie je čas, že to príde až po vojne. Ja si myslím, že práve teraz je na to čas. Ukrajina našu pomoc potrebuje a&nbsp;my potrebujeme, aby sa za nás bránila. Tým, že jej poskytujeme pomoc, za to môžeme niečo vyžadovať. Tváriť sa, že tam nie sú rôzne trebárs korupčné skupiny, ktoré sa nám nepáčia, je maľovanie vecí naružovo. To nie je dobré. Hákové kríže som už dlhšie nevidel, ale videl som orlicu nemeckej ríše, ktorá drží v&nbsp;pazúroch ukrajinský trojzubec namiesto hákového kríža. To by v&nbsp;Česku neprešlo, ale tam je to medzi niektorými vojakmi„cool“. V&nbsp;Európe na to naozaj nie je pekný pohľad.

Čo by mali urobiť novinári, aby pomohli a&nbsp;neuškodili?

Z&nbsp;môjho pohľadu by sa z&nbsp;nich nemali stávať aktivisti, ktorí zachraňujú svet. V&nbsp;minulosti som to vítal, ale doba sa zmenila. Keď na mňa príde potreba pomôcť, verejne sa neangažujem. Sociálne siete sú nástrojom sebapropagácie. Snažím sa informovať o&nbsp;svojej reportérskej práci a&nbsp;nevnášam do toho humanitárne potreby. Mám pocit, že aktivistických novinárov je teraz viac ako tých, ktorí sa snažia udržiavať nadhľad. Aktivizmus síce prináša fanúšikov a&nbsp;nejakú dočasnú slávu, ale strácaš tým kredibilitu a&nbsp;možnosť osloviť kohokoľvek na ktorejkoľvek strane konfliktu.

Máš zrátaných kamarátov, ktorí padli?

Osobne som dobre poznal troch. Potom sú ďalší, ktorých som poznal menej.

Čo to s&nbsp;tebou robí?

Zle spím. Je pre mňa zvláštny pocit vracať sa domov, kde sa množstvo ľudí tvári, že sa nič nedeje. Ráno som volal kamarátke do Užhorodu. Niekoľkokrát za deň nemajú elektrinu. Našťastie je leto. Nikto si nedokáže predstaviť, čo bude v&nbsp;zime. Čo to so mnou robí? Myslím, že ma to robí pasívnym. Mám pocit, že nemám vplyv na vlastný život. Niekde si a&nbsp;potom tam spadne raketa... Trebárs do nákupného centra v&nbsp;Charkove, kde sa to stalo dva dni po tom, ako som tam nakupoval. Zhorelo pri tom devätnásť ľudí. Dnes si v&nbsp;supermarkete, ktorý o&nbsp;niekoľko dní zrazu nie je. Zvláštna lotéria a&nbsp;hlúpy pocit. Napriek tomu cítim, že pri tom mám byť. Viem jazyky, už rozumiem aj ukrajinčine. Myslím, že Rusom rozumiem a&nbsp;že už chápem aj ukrajinskú mentalitu. Tak kto iný by tam mal byť, keď nie ja?

Ako rozumieš putinovcom?

Viem presne, ako budú argumentovať. Niežeby som s&nbsp;tým súhlasil.

Vieš, kedy budú ochotní skončiť vojnu?

Len za predpokladu, že ju vyhrajú a&nbsp;dostanú, čo chcú. Ani tie šialené obete ich nezastavia. Musia ich zastaviť Ukrajinci. A&nbsp;keď oni nie, tak potom my. Toto je oveľa väčší konflikt ako vojna medzi Ukrajinou a&nbsp;Ruskom. Bojím sa, aby to nebol začiatok niečoho oveľa väčšieho.

Cez Sibír na front: Z jeho fotografií mrazí, Stanislav sa snaží chápať ruskú a ukrajinskú dušu

Výber pre vás

Cez Sibír na front: Z jeho fotografií mrazí, Stanislav sa snaží chápať ruskú a ukrajinskú dušu

Súvisiace články

Starosta, ktorý sa vrátil: V dedine s funkčným cukrovarom aj električkou

Z výletníka záchranca: Miro vracia pamiatkam život! Mnohé žerie zub času

Vzácne spomienky na skupinu Queen: Freddie Mercury bol pripútaný k riviére pri Ženevskom jazere

Výber pre vás