Dušan Doliak (47) pôsobil v IT biznise, bol riaditeľom poisťovne, pôsobil v Indii, Nemecku, USA. Pred pár týždňami sme zverejnili rozhovor s Jurajom Mesíkom, ktorý naznačoval, ako bude kríza v Európe aj vo svete pokračovať, a jeho prognózy neboli optimistické. Rozhovor s Dušanom Doliakom by sme mohli vnímať ako pokračovanie s rozhľadeným skúseným biznismenom, ktorý sa na horšiu budúcnosť takisto aktívne pripravuje a nenecháva nič na náhodu.

V roku 2008, keď prišla prvá časť krízy, ste robili vo finančníctve. Ako vtedy krízu prežívali finančníci?

Pracoval som v poisťovni, kde platilo, že ak chcú akcionári niečo rýchlo vybaviť, pošlú rozhodnutie mailom. Bol asi september alebo október 2008 a začali chodiť maily, v ktorých bolo napísané – obmedziť expozíciu voči tej a tej banke.

Čo znamená obmedziť expozíciu?

Očakávalo sa, že napríklad banka KBC skrachuje, tak bolo treba vytiahnuť odtiaľ peniaze a dať inam. O pár dní prišla správa, že KBC zachránil štát (Belgicko), čiže príkaz bol zrušený. Lenže za ten týždeň prišli maily o ďalších a ďalších bankách – utorok ING, v stredu Erste, vo štvrtok Dexia a tak to išlo ďalej. V piatok sme „sedeli“ na troch miliardách eur a nebolo ich kam dať. Banky sa síce postupne podarilo zachrániť, ale bolo to tesné.

Nikdy neviete, či sú do krachu hodiny, alebo dni. Keď padla americká Lehman Brothers, tak v piatok mali všetci dobrú náladu a v pondelok boli skrachovaní. V máji 2011 šéf Euroskupiny Jean Claude Juncker povedal: „Keď je to vážne, musíte klamať.“ Politici nám klamú a budú do poslednej chvíle tvrdiť, že sa nič nedeje.

Krízy zvyknú byť takto dramaticky zlomové?

Môžu a nemusia také byť. Niekedy sa problémy vlečú dlho. Grécko tri roky zachraňujú a stále nepadlo. Teraz sa jeden známy vrátil z dovolenky v Grécku a hovoril, že kríza sa tam nedala spoznať podľa ničoho. Všimol si iba, že ľudia sú príjemnejší a prácu v turistickom priemysle si začali vážiť.

To naznačuje, že aj keď je najhoršie, neznamená to, že ľudia budú páchať hromadne samovraždy, ak sa mentálne prispôsobia novej situácii.

My sme si zažili ťažkú krízu v rokoch 1989 až 1992 a mali sme veľkú úmrtnosť ľudí nad 50 rokov, ktorí sa nezmierili s prechodom do nového režimu. Prejavovali sa psychosomatické choroby, boli samovraždy, ale nik zvonku si to nevšimol. Na prvý pohľad sme žili normálne. A mali sme oveľa horšiu situáciu, akú dnes prežívajú Grécko či Španielsko. Ale tiež sme boli proti kríze vtedy odolnejší a mali sme nádej – väčšina z nás verila, že sa veci budú zlepšovať...

Stále sa hovorí, že eurozóna je na prahu najvážnejších problémov, ale nik nepovedal na rovinu, čo sa stane. Ak nevieme, čo sa stane, čo majú ľudia robiť? Snažiť sa udržať si pracovné miesto, neriskovať, šetriť?

Je dôležité, aby si do budúcnosti uvedomili päť hlavných bodov. Prvý je, že sme na vrchole spotreby energií a surovín. Budú sa zvyšovať ich ceny. Od ropy cez mangán až po paládium. Druhá vec je finančná kríza, tretia je demografia – starnutie obyvateľstva. Štvrtá je klimatická zmena a piata znižovanie úrodnosti pôdy a vyčerpávanie rýb v moriach. Kombinácia týchto piatich vecí na nás pôsobí súčasne a treba sa pripraviť na zdražovanie.

Mne sa zdá, že mnohí ľudia na Slovensku sa správajú pragmaticky a čoraz viac obyvateľov má pocit, že napríklad chovať doma sliepky je dobrý nápad. Tiež som si všimol, že si vo veľkom prerábajú kúrenie na pevné palivo. Čiže už sa prispôsobujú, sú racionálni. Ale všetci by mali myslieť aj na to,že mestá neprežijú také, aké ich poznáme dnes.

Mestá sa budú zmenšovať a ľudia sa začnú vracať na vidiek – aj kvôli potravinám, ktoré si dopestujú.

Budú sa zmenšovať. Obyvatelia sa začnú sťahovať naspäť na vidiek. Najmä kvôli potravinám.

Čiže aj dnešní mladí by mali radšej ostať na vidieku a neodchádzať do miest?

Áno. Aj za cenu, že na vidieku budú mať horšie platenú prácu. Ak dnes mladý človek zostane na vidieku a neodíde do mesta, bude mať napríklad výhodu barterového obchodu.

Ľudia v mestách to necítia, ale vidiečania už tak začínajú fungovať – sused dá vajíčka, sliepky, druhý mu za to poskytne drevo. Takto vymeníte čokoľvek.

Čiže je dobré byť na vidieku a mať dobré vzťahy s ľuďmi v rámci dediny?

Dobré vzťahy treba nielen kvôli barterovým obchodom, ale aj bezpečnosti. Ale v každom prípade budú dediny o pár rokov znova vo veľkom fungovať tak, že niekto vie zohnať niečo lacnejšie, iný mu pomôže. Za socializmu tiež fungovalo požičiavanie práce. Ak na vidieku niekto staval, všetci kamaráti mu išli pomôcť. A naopak. V predchádzajúcich dvadsiatich rokoch požičiavanie práce upadalo, lebo domy začali stavať firmy a akože odborníci. Ale čo sa deje teraz? Na vidieku začína požičiavanie práce znova fungovať.

Pri takomto rozmachu výmenného obchodu však budú krachovať klasickí obchodníci.

Už sa to aj deje, navyše keď plno ľudí chodí nakupovať aj do zahraničia. Za predchádzajúce štyri roky nám klesal obrat maloobchodných predajní zo 110 jednotiek na 70 jednotiek. Nebudem teraz vysvetľovať, aké jednotky, lebo dôležitý je pomer. Okrem rozmachu výmenného obchodu a nákupov v zahraničí je to aj preto, že sa znižujú nákupy ľudí napríklad v luxusnejších obchodoch, autá sa predávajú omnoho lacnejšie a podobne. Stovky predajní skrachovali. Je možné, že veľa predajní je technicky skrachovaných, ale ešte sú otvorené.

Ako myslíte „technicky skrachovaných“?

Je napríklad jedna veľká sieť predajní na Slovensku, ktorá je technicky skrachovaná, lebo je stratová a banka sa každý mesiac rozhoduje – zložím tú sieť alebo nie. Ak ju nechá skrachovať, problémy nebudú mať len zamestnanci siete, ktorí prídu o prácu, ale aj prenajímatelia priestorov, v ktorých má sieť predajne, a dodávateľské firmy, ktorým dlhuje peniaze aj rok a viac. Banka však stále požičiava nejaké peniaze, lebo dúfa, že sa to nejako otočí a predajne sa udržia pri živote, aby jej mohli dlhy splatiť. V podobnej situácii je množstvo firiem. Predstavte si, že napríklad vo Francúzsku tento rok skrachovalo o 20-tisíc firiem viac ako vlani.

Smerujeme k zmenšovaniu ekonomiky?

Smerujeme a mnohí to určite cítia. Okolo je čoraz viac ľudí, ktorí si ťažšie zháňajú prácu. Firmy prepúšťajú, začínajú sa zmenšovať. Práve som čítal článok, ktorý potvrdzuje, čo sa deje – písalo sa v ňom, že na Slovensku klesol medziročne počet zahraničných služobných ciest o 37 percent. Firmy šetria.

Na vidieku je plno domov, ktoré sa stavali ako viacgeneračné. Ale žije v nich jeden starý človek, lebo mladí išli do mesta. Tieto domy sa znova naplnia?

Až veľmi postupne. Desať percent ľudí, ktorí majú možnosť sa vrátiť, sa bude správať racionálne a vráti sa. Ale 90 percent sa bude do poslednej chvíle snažiť zotrvať v bytoch na sídliskách. Budú čoraz menej kúriť, televízor budú pozerať päť minút denne, čiže budú maximálne šetriť, aby mohli zostať. Nakoniec minú všetky svoje peniaze a vtedy už budú mať trochu problém s presťahovaním sa do toho domčeka.

Kedy taká situácia príde?

Podľa mňa nie. Je síce možnosť dramatického zlomu, ale nikto na svete náhly zlom nechce. Trochu sa však obávam pádu meny. Bolo by fajn, aby malo Slovensko záložný plán – či už kolky, alebo vlastné peniaze.

Majú politici záložný plán?

V zahraničí áno, na Slovensku asi nie. Vie sa, že kanadská tlačiareň cenín dostala obrovskú zákazku. Spory sú o tom, či tlačila grécke drachmy, alebo nemeckú marku. Možno je šťastím pre nás, že Česko aj Slovensko sú len takým malým prílepkom Nemecka.

Čiže keby padlo euro, dala by sa použiť nemecká marka?

Pamätáte sa, keď skolabovalo Rusko? Používali tam americký dolár. Aj taxikári brali normálne dolár. Čierna Hora aj Kosovo zasa používajú euro, hoci v eurozóne nie sú. Takže platenie markou by možno nebolo od veci. Znemožnilo by to napríklad našim politikom znehodnotiť našu menu a s ňou aj úspory ľudí tlačením peňazí.

Aj počas leta stále prichádzajú informácie z rôznych krajín, aká zlá je ekonomická situácia. Ako ju vnímate v týchto týždňoch vy?

Ja som prvú veľkú paniku očakával v polovici júla. Teraz je termín okolo septembra. Grécku došli peniaze a 20. augusta budú potrebovať ďalšie. Platia už len vojakov a policajtov, aj to s trojmesačným oneskorením. Priemerná lekáreň tam má 12-mesačné oneskorenie platieb. Španielsko má zachrániť fond, ktorý zatiaľ nevznikol. Ak aj vznikne, nebude mať dostatočnú kapacitu, aby dokázal takú veľkú krajinu zachrániť. Ak sa Španielsko zloží, možno ho bude nasledovať Taliansko, čo sa môže skončiť rozpadom eurozóny. Existuje však niekoľko riešení, ktoré môžu euro zachrániť.

Politici klamú a budú do poslednej chvíle tvrdiť, že sa nič nedeje.

Napríklad u nás prvá Dzurindova vláda vytvorila jednu „zlú“ banku, do ktorej odložila všetky zlé úvery a banky oddlžila. Stálo nás to však 15 percent HDP. Druhá možnosť je, že Európska centrálna banka vytlačí inflačné peniaze. Tým zachráni banky, štáty aj euro. A bohatí, čiže Nemci, sa budú skladať na tých, čo nemajú morálku. Môže sa tiež stať, že USA natlačia doláre a nakúpia za ne štátne dlhopisy Španielska a ďalších krajín, čím môžu eurozónu zachrániť. Možností je veľa a väčšina je inflačných – vytlačia sa nové peniaze a všetci začneme chudobnieť. Najväčší problém budú mať ľudia, ktorí stratia prácu. Môže sa stať, že bude aj 20- až 30-percentná nezamestnanosť. Pozitívne by bolo, že postupne by zasa počet pracovných príležitostí výrazne stúpol.

Odkiaľ by bolo viac práce?

Všetko by bolo také drahé, že by sa znova oplatilo vyrábať. Aj bavlnené tričká, ktoré sa vyrábajú v Číne, by sa oplatilo robiť v Európe. To isté topánky a mnohé ďalšie veci. Sú však ľudia, ktorí budú cítiť osobné prehry a pre nich to bude katastrofa. Myslím tým ľudí, ktorí stavili všetko na jednu kartu – napríklad kariéru vo finančníctve, poisťovníctve a podobne. Na druhej strane, možno vznikne množstvo živnostníkov, ktorí začnú vyrábať práve tie veci, ktoré sa tu už neoplatilo robiť.

Aký scenár vývoja Európy je podľa vás najpravdepodobnejší?

Kombinácia všetkého – aj krach niektorých štátov, aj tlačenie nových peňazí.

Možno, ale malo by veľmi inflačný charakter.

Ak majú dnes napríklad starší ľudia zvyšných tisíc eur, majú ich nejako investovať?

Určite porastú ceny potravín, tak počas akcií v obchodoch môžu nakúpiť potraviny, ktoré majú dlhú trvanlivosť. Ale najdôležitejšie je predstaviť si, aké veci by boli pre nich naj užitočnejšie, keby peniaze prudko strácali hodnotu. Pôjdu si do obchodného domu nakúpiť bežné veci a tam zbadajú v akcii flisovú vestičku za 4,90 eura.

Tak si ich za tú cenu kúpia viac, lebo im vydrží do konca života. Treba rozmýšľať tak, že ceny všetkého pôjdu hore a nie je zlé kupovať si veci, ktoré môžu v budúcnosti pomôcť a dajú sa dlhodobo uschovávať alebo spotrebovávať. Hoci aj sviečky, ktoré môžete pokojne skladovať desať rokov. Dôležité je tiež nastaviť rodinu na zníženú spotrebu. Napadlo mi ešte, že ľudia, ktorí sú trvalo odkázaní na nejaké lieky, napr. na tlak alebo cukrovku, by mali určite myslieť na vytvorenie nejakej zásoby na dlhší čas.

Mám z vás pocit, akoby ste sa na vyvrcholenie krízy aj trochu tešili...

Som v očakávaní. Prepneme na pomalú dobu, akú sme žili kedysi. Dnes žijeme v rýchlej dobe. Keď som bol vysokoškolák, sadol som do vlaku, cestoval som deväť hodín, prečítal som knihu, porozprával som sa so spolucestujúcimi. Televízor som nemal a ani mi nechýbal. Potom prišla rýchla doba – veľmi pekný príklad je, že hrubý domáci produkt Slovenska rástol za dvadsať rokov priemerne o tri percentá. Ale teraz sa HDP bude znižovať a budeme sa akoby v čase posúvať naspäť. Prognózy Medzinárodného menového fondu naznačujú, že svet sa môže posunúť niekde do rokov 1984 – 1989.

Budeme žiť ako pred 25 rokmi?

Nie úplne, lebo všetko, čo sme doteraz postavili a vyvinuli, tu zostane. A zostanú nám aj mobily, internet. Povedal by som, že sa vrátime do roku 1984 plus internet. Čiže viac možností, viac zábavy, viac odreagovania. Rozdiel bude, že nepôjdeme na obed do reštaurácie, ale budeme variť doma, nekúpime si francúzske značkové víno, ale obyčajné. Nebudeme mať toľko satelitných staníc ako predtým, lebo niektoré skrachujú, a zanikne zopár denníkov a časopisov, no noviny sa budú čítať aj naďalej. Ľudia však budú trochu pociťovať úzkosť, čo bude hnacím motorom, takže každý sa bude musieť aktívne starať, hľadať, mať aj dve práce.

Zaujímavé, najmä ak si predstavíme, že ešte pred pár rokmi sme chceli budovať vzdelanostnú ekonomiku... Bude vzdelanie aj naďalej dôležité?

Áno, ale vzdelanie, ktoré ľudia dostávali v predchádzajúcich rokoch, až natoľko nepotrebovali. Ja ovládam trojné krivkové integrály a neviem, čo ešte všetko, ale nikdy v živote som nepotreboval viac ako obyčajnú rovnicu priamky. A na druhej strane, nevieme strašne veľa praktických vecí, ktoré naši predkovia dokonale ovládali.

Čiže vieme viac, ako dokážeme použiť? Možno je to tak aj vo vede – veda je vo veľkom predstihu v porovnaní s možnosťami aplikácie jej výsledkov.

Aj áno, aj nie. Dám však iný pohľad – v starom Egypte na jedného bohatého človeka pracovalo 50 ľudí, aby ho uživilo. U nás za socializmu pracovalo v poľnohospodárstve 350-tisíc ľudí a dnes pracuje okolo 40-tisíc. Vytvorili sme si obrovské nadbytočné kapacity ľudskej práce, a preto sme boli zamestnaní aj vecami, ktoré nie sú veľmi potrebné. No som veľmi rád, že spoločnosť je schopná vyprodukovať všetku tú hudbu, ktorú sú ľudia ochotní počúvať, aj takú, čo nepočúvajú, som vďačný aj za knižky, ktoré nikto nečíta – a tak ďalej. Len nech sa ľudia niečím zamestnajú a nestrieľajú po ulici.

Je to preto, že ľudia už majú vysokú produktivitu práce?

Máme veľmi vysokú produktivitu. Keby sme sa vrátili aj o tridsať rokov naspäť, stále si budeme žiť ako prasatá v žite. Dnes sa mnohí nudíme, prejedáme a ľuďom sa z toho zamotávajú hlavy. Po kríze bude mať každý viac starostí, bude musieť viac kšeftovať s paradajkami so susedom, bude jesť menej čipsov pri televízore.

Ale zasa sa nájdu nejakí oligarchovia, ktorí budú vládnuť aj nad tými „paradajkami“.

Asi nie, paradajky sú oveľa ťažšie kontrolovateľné než peniaze na účte. Keď si vy vymeníte paradajky so susedom a on vám dá za to vajíčka, ako to kto skontroluje? Ako vás spoplatní daňový úrad?

Čiže ak sa bude viac obchodovať takto, aj štát bude mať čoraz menej peňazí na platenie štátnych zamestnancov, na školy, zdravotníctvo...

Veď to si pamätáme z Ruska zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď tam bol kolaps. Učiteľ aj desať mesiacov nedostal výplatu. Ak robíte v nemocnici, pripravte sa na to, že výplata bude zopár mesiacov meškať a už nebudete dostávať tie perfektné francúzske nite, ktorými sa tak dobre zošívalo, ale budete dostávať české a slovenské. Ak ste finančný analytik, začnite sa učiť remeslo – inštalatér, oprava rádií a podobné veci.

Lebo po finančnom kolapse nikto nebude potrebovať toľko finančných analytikov.

Vy ste pôsobili v internetovom biznise, boli ste riaditeľom poisťovne, pracovali ste v USA, Indii, Nemecku. Čo robíte dnes?

Pomáhate ľuďom zbavovať sa papierových peňazí, ktoré investujú do stabilnejšieho zlata?

Vždy ste verili, že je dobré investovať do zlata?

Nikdy som v zlato neveril, ale peniazom verím ešte menej. Zlato si omnoho viac udržiava hodnotu než peniaze, ktoré ničí inflácia.

Kto chodí vymieňať peniaze za zlato?

Stredná vrstva a nižšia stredná vrstva. Priemerný nákup je zhruba za tisíc eur. Človek príde za mojimi obchodníkmi a dostane fyzicky zlato, ktoré si potom niekde odloží. Veľkí milionári za mnou prísť nemusia, tí si všetko vedia zariadiť vo vlastnej réžii.

Bude horšie! Biznismen Doliak tvrdí, že politici o kríze klamú

Výber pre vás