Do kín prichádza nový, dlho očakávaný slovenský film Čiara. Ako takmer vždy, hráte zlého.

Viete si ma predstaviť v úlohe sympatického lámača ženských sŕdc? Sotva. V dabingu a v rozhlase môžem byť hoci aj Rómeom, ale vo filme a televízii to nejde. Už päťdesiat rokov hrám gaunerov, som s tým zmierený a mám ich dokonca aj rád. A celkom slušne som z nich žil.

So štábom ste boli na Ukrajine a na úplnom východe Slovenska. Východniari sa hnevajú, že naša krajina akoby sa končila v Poprade.

Drvivá väčšina našincov si myslí, že Slovensko sa končí v Košiciach, ale to máme ešte za týmto mestom 120 kilometrov našej krajiny. Poznám ten kraj, ako mladý herec som začínal v Košiciach, strávil som tam sedem rokov, účinkoval som v divadle, televízii, rozhlase. A stala sa mi taká vec, že hoci som bol v tom čase typický mestský „barový flákač“, zobral som si pred štyridsiatimi rokmi za manželku východniarku z dediny „na konci sveta“ z Uble. Mali sme len takú „malú“ dedinskú svadbu, hostí bolo 290, obyčajne sa tam vtedy vraj pozývalo asi 500 svadobčanov.

Dnes je táto nádherná časť Slovenska ešte stále krásny a miestami nedotknutý kút, ale je to tam ako v Turčanovi Poničanovi – „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Dediny vymierajú. Hádam teraz, keď sa zrušila vízová povinnosť pre Ukrajinu, nastane asi to, čo v Bratislave. Tak ako sa obyvatelia nášho hlavného mesta a okolia sťahujú do rakúskeho a maďarského pohraničia, tak budú asi Ukrajinci osídľovať východ Slovenska.

Lenže ten bezvízový styk je akoby podvod na Ukrajincoch. Môžu k nám prísť len s biometrickým pasom a ten je pre nich veľmi drahý, takmer nedosiahnuteľný.

Aký podvod? Je to princíp Európskej únie a taký je život, že niekto si ten pas môže dovoliť, niekto nie.

Samozrejme. Celý život som taký, obdivujem americký spôsob života. Tam ľudí priťahuje úspech. Keď vidia úspešného človeka, obdivujú ho, vzhliadajú k nemu, pýtajú sa ho, ako to dosiahol, aby sa tiež motivovali. V postkomunistických krajinách namiesto toho, aby boli pre nás príkladom, takýmto ľuďom závidíme a robíme im zle.

Hovoríme o Ukrajine, celý svet sa hýbe, ale Slováci akoby z toho mali strach.

Nemáme mať prečo strach z Ukrajincov, sú to kresťania ako my. Mám, naopak, obavy z ľudí, ktorí sa hrnú do Európy z Afriky. Plným právom sa môžem verejne vyjadrovať k téme utečenci, pretože sám som synom utečenkyne. Moja mama bola Poľka, počas druhej svetovej vojny dostala povolávací rozkaz na nútené práce do Nemecka, a tak radšej ušla z Varšavy na Slovensko. Tu stretla môjho otca, bola to krásna žena, nečudo, že ho očarila a ostala s ním. Bolo po vojne, u nás voči cudzincom vtedy vládla averzia.

Z detstva si spomínam, ako sa na ňu ľudia pozerali cez prsty, lebo mala poľský akcent. Čo všetko musela urobiť, aby splynula, aby si ju nikto ako cudzinku nevšímal! Musela sa prispôsobiť a prispôsobila sa. Títo Afričania to nedokážu, je to obrovská nevzdelaná masa, ktorá sa chce mať dobre, ale nič pre to nechce, žiaľ, ani nemôže urobiť. Vyzerá to ako začínajúca genocída, ale nás. Alebo ako to nedávno povedal český prezident Zeman – superholokaust. Stáročia sa Európa bránila proti prieniku islamu. Naši predkovia bojovali, krvácali a zomierali, ale náš kontinent ubránili. A my im to len tak odovzdáme?

Hovoríte o tom, že by ste dnes chceli brániť Európu so zraňami?

Určite. Mám doma niekoľko strelných zbraní, a keď bude treba, kúpim si aj kalašnikov. Na mne až tak nezáleží, už mám svoj vek, ale mám troch krásnych vnukov.

Nepríde vám tento názor radikálny? Nehumánny? Keď sa pozriete u vás doma, nie tak dávno však vaša dcéra nosila utečencom deky.

Utečenecký tábor navštívila iba dvakrát, bola to vtedy nová nečakaná situácia a emocionálna záležitosť. Ona má aj dnes také tie svoje trochu „liberálnejšie“ názory, ja som oveľa radikálnejší. (<a href="https://www.aktuality.sk/clanok/512901/andy-hryc-nie-je-rasista-kazdy-kto-kritizuje-migrantov-a-islam-nazor/">EDIT: 14.8. Hryc vysvetľuje tieto sporné tvrdenia &gt;&gt;</a>)

Tu však ide predsa o ľudí, ktorí sú utečencami. Nie je vám ľúto tých, ktorí utekajú pred vojnou?

Je. Pred vojnou však uteká len pár ľudí zo Sýrie. Drvivá väčšina utečencov sú africkí ekonomickí migranti.

S filmovým štábom ste boli na Ukrajine, v krajine, ktorá je chudobnejšia ako tá naša.

To sa nedá takto povedať. Ukrajina bola niekedy obilnicou Európy a je to bohatá krajina, pretože má aj veľké ložiská nerastného bohatstva. Ale vládne tam postkomunistický bordel a obyčajný človek žije v katastrofálnych podmienkach. Keby som bol predsedom našej vlády, namiesto „vlakov zadarmo“ by som dal bezplatne voucher pre každého Slováka na víkendový pobyt na Ukrajine. Hneď by boli všetci spokojní s tým, čo tu máme. Aj sociálne slabí ľudia sa u nás majú lepšie ako drvivá väčšina obyvateľstva tam.

Lenže niektorých Slovákov vie poriadne nahnevať tvrdenie, že nie sme až takí chudobní.

Lebo sme sprostí. Sedíme tu teraz spolu v kaviarni v obchodnom centre. Vidíte okolo seba ľudí, ktorí by sa mali zle? Napriek tomu, že máme v našej krajine tisíce úradníkov, poslancov a iných darmožráčov, ktorí nič nevytvárajú, len komplikujú radovým občanom život, ale veľmi dobre si žijú z našich daní. Akým právom majú poslanci NR SR v pomere k priemernému platu najvyšší príjem v EÚ a dva mesiace prázdnin?! Sú to vari „nadľudia“? A voličom to vôbec neprekáža.

Ako sa navonok na Ukrajine prejavovala chudoba a ten postkomunistický bordel?

Cesty, ktoré sú ako tankodróm. Biedne domy, ploty. Všetko je špinavé a zanedbané. Hrôzostrašné sú aj verejné priestory. Napríklad v Užhorode na cintoríne je taká vysoká burina, že hrob tam pozostalí vedia nájsť len po pamäti. Plocha, na ktorej sa aktuálne pochováva, je síce vyplanírovaná, ale iba dvadsať metrov od nej je skládka odpadu veľká ako bratislavské Staré Mesto. Keď od nej zafúka vietor, pozostalí nemôžu dýchať, taký je tam smrad. Na Ukrajine sme boli tri týždne, sto členov štábu. Keď sme prišli do Michaloviec, všetci od šťastia bozkávali slovenskú zem.

Film je svojím spôsobom aj o mužskom princípe, a ten v dnešnej dobe zažíva krízu.

Za to si môžete vy, ženy. Rozmaznali ste svojich synov. Sú z nich zženštilí, samopašní a nezodpovední metrosexuáli. Keď mala moja dcéra tridsať rokov a stále bola slobodná, bol som zhrozený z jej „známostí“, ktoré nám občas priviedla domov predstaviť. „Tento ,muž‘ chce živiť a chrániť tvoju rodinu?“ – pýtal som sa sám seba v duchu. Začínam si myslieť, že tá základná vojenská služba, ktorou prešla moja generácia, mala svoj zmysel.

Stále sa hádate s režisérmi, nebodaj aj pri Čiare?

To máte zlé informácie, s režisérmi sa nikdy nehádam, ako herec vždy plním ich príkazy. Som veľmi disciplinovaný a to vyžadujem aj od okolia. To niektorí mladí herci si myslia, že chytili Pána Boha za nohu. A keď to začínajú preháňať, tak narazia na mňa. Musí ich niekto naučiť pokore. Myslia si, že keď sa trikrát objavia v televízii, a keď ich ľudia spoznávajú v shopping centre, tak sú už niečo viac. Základom hereckej práce je pokora, a ten, kto nie je pokorný, si veľmi rýchlo narazí „držku“. Až keď sa mu od toho nárazu rozsvieti v hlave, až potom sa zmení.

Vy a pokora, to veľmi nejde dokopy.

To je mojou vizážou a tým, že hovorím, čo si myslím. Ale čo sa týka môjho povolania, som veľmi pokorný. To nie je povolanie, ale boží dar. Túto prácu robím päťdesiat rokov a dúfam, že ju budem môcť vykonávať až do smrti. Občas stretávam kamarátov a známych v mojom veku, ktorí predtým boli generálni riaditelia, manažéri, primári, prednostovia nemocníc... Akonáhle odídu do penzie, sú z nich trosky. Ladislav Chudík hral posledný raz vo filme, keď mal 93 rokov. Marína Kráľovičová má 90 a hrá. Máme výnimočné povolanie, je namieste, aby sme si to vážili a ďakovali zaň každý deň Pánu Bohu.

Vaša dcéra je producentka filmu Čiara, aké máte vzťahy?

Naša profesionálna spolupráca je bez chyby, rešpektujem, že ona je „vedúca“. Ona zase rešpektuje, že mám viac životných a hereckých skúseností. Stáva sa však, že keď je na pľaci konflikt, a hoci ja som ten, kto má pravdu, snaží sa vyhovieť všetkým okolo, len nie mne. Ešte to nemá v hlave v tomto smere celkom usporiadané.

Samozrejme, sú to búrlivé hádky. Lebo ona je veľmi milá a empatická k svojmu okoliu. Ale keď sa rozpráva so mnou, najprv rozpráva, až potom rozmýšľa. Následkom je tichá domácnosť.

Bývate však tri generácie spolu, takéto súdržné rodinné vzťahy už nie sú dnes časté.

Obrovská výhoda je tá, že mám neustály kontakt s mojimi tromi vnukmi. Ale na druhej strane, až priveľmi im vidím do kuchyne. Niektoré veci sa mi nepáčia. Keby s nami nebývali, nevidel by som to a tak by ma to asi netrápilo.

Vďaka dcére ste však dostali veľmi peknú hereckú postavu. Vy ste sa totiž veľmi dlho neobjavili pred televíznou kamerou s výnimkou nedávneho seriálu z prostredia zoo...

Aj bez svojej dcéry som hral, hrám a budem hrať vo filmoch. Chvalabohu. S manželkou máme už len ju a robíme všetko pre to, aby sme jej pomohli. Nepoznám iných rodičov, ktorí by takým efektívnym spôsobom pomáhali dospelým deťom. Keď som pracoval v Košiciach, moja mama ani nevedela, kde bývam. Nebol internet, neboli mobilné telefóny. Komunikácia medzi Bratislavou a Košicami bola problematická. Moji rodičia vedeli o mne celý ten čas figu borovú. Asi preto sa obaja dožili vysokého veku (smiech).

Funkciu starého otca si však zrejme plníte na sto percent.

Wanda je úžasná matka. Svojich synov vláči všade so sebou ako mačatá. Ja nie som starý otec, ale ich kamarát. Hovoria mi Andy. Pochvália sa mi, čo vedia, čo sa naučili, čo dostali. Vypýtajú si radu, je to úžasný vzťah. Ale na druhej strane sme s manželkou prísni starí rodičia, chlapci potrebujú pevnú ruku a deti musia vedieť, kde je hranica. Keby v čase, keď som vyrastal ja, platili dnešné zákony, moja mama by asi skončila za mrežami a mňa by odobrala sociálka. Otec bol vo väzení, vychovávala ma tvrdou rukou, bože... koľko som ja dostal bitky...

Pôsobíte spokojne, ste šťastným starým otcom, v práci sa vám darí. Je tu však stále osobný bankrot, ktorý ste vyhlásili pred vyše rokom.

Vyhlásil som osobný bankrot, pretože som sa stal obeťou skorumpovanej slovenskej justície, ktorá ma neochránila pred výsledkom podvodnej maďarskej arbitráže. Bojujem so zaujatými sudcami. Chvíľu sa s tým ešte budem boriť, ale som už na to zvyknutý. Ani v Nigérii nie je súdnictvo také zlé ako u nás. Pozrite, čo robí Harabin, v žiadnom normálnom štáte by sa taký človek ani nesmel pozrieť na budovu súdu, nieto súdiť. Púšťa jedného vagabunda za druhým na slobodu. Som naozaj zvedavý, kedy sa na slobodu dostane taký Baki Sadiki. A všetci kompetentní sa tvária, že to nevidia.

Raz o tom napíšem knihu a všetci sudcovia, ktorí mi ublížili, si tam prečítajú svoje mená. Všetky svine pomenujem aj s tým, čo všetko mi urobili. Majú sa na čo tešiť, bude hanba. Som dosť pomstivý človek. Keď dostanem facku, vrátim dve. To, čo sa stalo mne, je exemplárny prípad zlyhania slovenskej justície. Je veľmi ťažké s nimi bojovať, pretože ruka ruku myje, tí gauneri sú poprepájaní. Samozrejme, že sa to nedá generalizovať, iste je už v tomto rezorte väčšina poctivých ľudí, ale stále existujú reťazce, ktoré sa pretŕhajú veľmi ťažko, a tie asi musia... vyhniť.

Je vydanie druhej vašej knihy teda reálna záležitosť?

Vydavateľ ma už dlho tlačí do pokračovania Inventúry. Bránil som sa, ak napíšem zlú druhú knihu, devalvujem hodnotu tej prvej a najprv som to odmietol. Ako sa však mocem tým životom, tri roky, odkedy som vydal prvú knihu, tak som sa predsa len rozhodol pokračovať. Už mám zhromaždený materiál. Potrebujem iba čas. Mal som premiéru v divadle, potom je tu náš nový film a môj konkurz. Keď všetko utíchne, sadnem si k počítaču a začnem písať. Tí, ktorí sa podieľali na mojom bankrote, sa môžu tešiť.

Ako v praxi vyzerá stretávanie sa so správcom vášho majetku?

Odmietol som sa stretávať so správcom konkurznej podstaty, pretože bol ustanovený do svojej funkcie nezákonným spôsobom. Sťažoval som sa – zbytočne, podal som trestné oznámenie na sudkyňu, polícia ho odmietla s odôvodnením, že nechce zasahovať do „nezávislosti sudcu“. To „v preklade“ znamená, že sudcovia si môžu vlastne robiť, čo chcú. Neprotestoval som, že vyhlásila môj osobný bankrot, o ten som predsa sám žiadal, namietal som však proti spôsobu, ako to v spolupráci s protistranou urobila. Pani sudkyňa Bartalská, ktorá okrem iného rozhodovala aj v prípade Váhostav, si je vraj veľmi „blízka“ s bývalým riaditeľom SIS, jej pozícia je preto asi veľmi silná a zdá sa, že s takým krytím si môže robiť čo chce.

Tvrdím, že v mojom prípade zneužila právomoc verejného činiteľa. Podal som následne návrh na jej disciplinárne stíhanie na Ministerstvo spravodlivosti SR, odpísali mi, že: „... nie je možné vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania proti dotknutej sudkyni, keďže uplynula 6-mesačná subjektívna lehota na podanie takéhoto návrhu.“ Chápem. Mal som sa na ministerstvo obrátiť skôr. Inými slovami: Je to premlčané a basta. Môžem sa tešiť na žalobu.

Oficiálne nemáte žiadny majetok, ale vy pracujete, filmovali ste, dá sa teda predpokladať zárobok.

Na to sa, prosím, opýtajte mojich právnikov. Za Čiaru som nedostal ani euro, hral som vo filme svojej dcéry zadarmo.

Mám na naše pomery celkom slušnú penziu. Aj keď mi časť penzie každý mesiac exekútor ukradne, „na kávu“ mám. Stačí mi to. Som skromný, na rozdiel od všelijakých nenažrancov, ktorí musia mať v garáži ferrari, hoci sa s ním nedá jazdiť po našich cestách, majú však potrebu ukazovať ho kamarátom. Pre mňa bolo auto vždy dopravný prostriedok na premiestnenie z bodu A do bodu B. Neslúžilo mi na to, aby som si ním predlžoval prirodzenie a aby baby zo mňa omdlievali.

Ste šťastný, respektíve spokojný so svojím životom?

Postihlo ma obrovské nešťastie, tragicky mi odišiel syn, toto mi nikto nikdy nevynahradí. V tomto ohľade sa o šťastí a spokojnosti rozprávať nedá. Nemám sa však za čo hanbiť, otvorene sa môžem každému pozrieť do očí a zajtra môžem pokojne s čistým svedomím zomrieť. Preto som taký, aký som a rozprávam to, čo rozprávam, mňa na hruškách nikto nenachytal, pretože ja kradnúť hrušky nechodím.

Andy Hryc: Sme sprostí, ak si myslíme, že sa máme zle

Výber pre vás