Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Čo treba robiť, ak nájdeme človeka v&nbsp;bezvedomí alebo dieťa v&nbsp;zatvorenom aute? Ako máme správne vykonať resuscitáciu? To nám povedala v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Čo ťa viedlo k&nbsp;tomu, aby si sa stala inštruktorkou prvej pomoci?

Priviedla ma k&nbsp;tomu situácia, ktorá sa mi stala. Bola som sestrička na ARO a&nbsp;jedného dňa som musela zachraňovať pána v&nbsp;metre. Vtedy som si uvedomila, že nemám poruke lekárov, lieky, prístroj. Bola som tam sama so svojimi rukami a&nbsp;vedomosťami. Zistila som, že tam vonku sme všetci laici. Ja som síce niečo vedela, ale v&nbsp;strese to človek zabudne. Aj keď som bola zdravotná sestra, neznamenalo to, že som presne vedela, čo mám robiť vonku mimo nemocnice. Bolo to vtedy veľmi zvláštne, a&nbsp;to som ešte nevedela, čo budem robiť o&nbsp;pár rokov. Takto vyzeral môj začiatok. Bola som vtedy v&nbsp;strese, ale bolo to v&nbsp;poriadku. Postupne som si spomenula a&nbsp;už som vedela, čo mám robiť, zavolala som pomoc a&nbsp;pomohli sme pánovi.

Ako dlho sa tomu už venuješ a&nbsp;ako dlho trvalo, kým si sa toto všetko naučila?

Venujem sa tomu už viac ako 20&nbsp;rokov. S&nbsp;prvou pomocou som prišla do kontaktu na oddelení, mimo oddelenia, bola som večný pomáhač. Vždy som bola tá, čo najmenej pila, a&nbsp;snažila som sa pomáhať ľuďom naokolo. Potom som sa zamestnala ako školská sestra v&nbsp;Medzinárodnej škole v&nbsp;Prahe a&nbsp;bola som pri všetkých úrazoch, stresových situáciách, anafylaktických šokoch, zlomeninách, panických atakoch... Ako prvá som musela niečo spraviť, vyriešiť celú situáciu bez zbytočnej paniky. Naučila som sa zvládnuť svoj stres.

Učila som sa veľmi dlho. Po ukončení gymnázia som išla na vyššiu odbornú školu v&nbsp;Nitre, kde som študovala odbor všeobecná sestra. Naučila som sa tam praktické aj teoretické veci a&nbsp;potom som ešte študovala bakalársky odbor ošetrovateľstvo v&nbsp;Martine. V&nbsp;Prahe som dokončila magisterské štúdium, odbor andragogika –&nbsp;vzdelávanie dospelých.

Dá sa povedať, že sa stále učíš?

Neustále. Ak si niekto povie, že mu raz stačilo, klame sám seba. Ak chceš rásť nielen vo svojom odbore, ale aj mentálne, stále sa musíš niečo učiť istou formou. Sú na to rôzne spôsoby. Niekto preferuje videá, niekto rád počúva, niekto rád príde na školenie. Je veľa spôsobov, ako sa vzdelávať, nielen čo sa týka prvej pomoci.

Myslíš, že by ťa ešte mohla prekvapiť nejaká situácia?

Stále ma niečo prekvapuje. Hovorím si, že čím viac ľudí na­učím prvú pomoc, tým ľahšie sa budem cítiť. Splnila som svoju misiu. Mojou misiou je naučiť aspoň jedného človeka za jeden deň prvú pomoc. Nieže úplne celú, ale aspoň pár základných krokov. V&nbsp;januári sa mi stalo, že som musela zachraňovať blízku osobu. Bolo tam veľa ľudí, vedela som, čo mám spraviť, ale tí ľudia nevedeli. Ťahali ju za ruku, chceli ju posadiť, dať jej napiť, lebo sa báli, že jej zapadne jazyk. Myslela som si, že ľudia dávno vedia, že jazyk sa už nevyťahuje.

S akými bizarnými prípadmi sa stretla? Dozviete sa na ďalšej strane...

Počula si počas svojej kariéry rôzne bizarné prípady, ako sa ľudia snažili niekoho zachrániť?

Okrem toho, že chcú stále vyťahovať jazyk človeku, ktorý je v&nbsp;bezvedomí, napríklad sa mi stalo, že som mala na školení asi 60-ročného pána a&nbsp;pýtal sa ma, kedy má použiť zicherku. Spýtala som sa, kedy by ju chcel použiť. Jeho odpoveď bola: „Aby som chytil jazyk o&nbsp;líce, aby mu nezapadol.“

Prečo sa ľudia toľko zameriavajú na jazyk?

Nás to tak učili ešte na brannom cvičení. Mala som vtedy dvanásť rokov. Vôbec si nepamätám, či to inštruktor naozaj myslel vážne alebo zo žartu. Ale ľudia mi vraveli, že aj ich to tak učili. Nemôžeme úplne odsudzovať to, čo sa učilo. Nie všetky veci boli poriadne vysvetlené, nepozeralo sa na to z&nbsp;anatomického hľadiska a&nbsp;prvá pomoc sa dostávala medzi ľudí cez armádnu prvú pomoc. Verím, že v&nbsp;armáde takéto veci nerobia a&nbsp;vedia, ako postupovať. Ďalšia bizarnosť, ktorú poznám, je, že ľudia chceli zicherkou urobiť dieru do krku a&nbsp;strčiť tam človeku pero, aby mohol dýchať. To je „macgyverovská“ prvá pomoc. Nič takéto sa, samozrejme, v&nbsp;prvej pomoci nerobí.

Ako vyzerá správna prvá pomoc, keď napríklad nájdeme človeka v&nbsp;bezvedomí?

Mysli na svoje bezpečie. V&nbsp;prvom rade ho treba osloviť. Skús, či bude reagovať na tvoj krik/oslovenie. Ak má človek zatvorené oči a&nbsp;myslíš si, že potrebuje tvoju pomoc, nemusí to tak byť. Niekto si tak mohol iba ľahnúť, stačí sa spýtať či je o. k. Ak nereaguje na oslovenie, treba mu zatriasť ramenami. Budem sa opakovať, ale nezabúdaj, musíš myslieť na svoju bezpečnosť. Ak vidíš takto človeka a&nbsp;je tma a&nbsp;budeš sama, radšej zavolaj záchranku 155 alebo 112. Nedá sa predvídať, či nemá niekde svojho kumpána. Aj to sa stalo. V&nbsp;prvej pomoci a&nbsp;jej poskytovaní je naša bezpečnosť dôležitá, pretože keď sa stane niečo nám ako záchrancom, budeme tam ležať dvaja bez pomoci. Musíme byť v&nbsp;bezpečí.

Keď niekoho vidím takto za bieleho dňa, idem za ním. Vtedy sa mi nič nemôže stať, ak sú okolo ľudia, autá. Prídem za človekom, zatrasiem ním za ramená a&nbsp;štipnem za trapéz, aby som vyvolala bolestivý podnet. I&nbsp;keď to sa možno bude meniť. Akurát sa riešia nové odporúčania, či treba robiť alebo nerobiť tento bolestivý podnet. Treba však najprv spraviť tieto tri kroky. Uvidíme, či zareaguje. Keď rozpráva, tak dýcha a&nbsp;to je ten lepší prípad. Vtedy sa treba spýtať, či potrebuje pomoc a&nbsp;podobne. Ak som si istá, že je tam nejaké krvácanie a&nbsp;potrebuje pomoc, treba zavolať záchranku. Ak mi neodpovedá, treba mu skontrolovať dýchanie, či dýcha pravidelne alebo nie, to potrebuje vedieť aj operátorka na tiesňovej linke.

Blíži sa leto a&nbsp;hrozné horúčavy. Mne sa raz stalo, že pri mne skolaboval muž v&nbsp;preplnenej MHD a&nbsp;všetci ako obarení stáli okolo. Vravela som aspoň, aby šofér zastavil. No čo treba robiť v&nbsp;takejto situácii?

Tvoja prvá reakcia bola veľmi správna, že si chcela, aby autobus zastavil. To znamená, aby si vždy niekoho požiadala o&nbsp;pomoc. Povedz ostatným cestujúcim, aby išli za šoférom, pretože on nevidí, že niekto skolaboval. Ani to nepočuje. Je fajn, že ľudia odstúpili, aby sa vytvoril priestor. Ako postupovať? Treba ho osloviť, zatriasť ním a&nbsp;vyvolať bolestivý podnet, aby sme zistili, ako na tom je. Treba skontrolovať dýchanie: zakloníte mu hlavu, priložíte ucho k&nbsp;jeho ústam a&nbsp;kontrolujete pravidelnosť dýchania –&nbsp;nádych, výdych. Predpokladám, že tento človek dýchal pravidelne. Ako dlho trvalo, kým sa prebral?

Človeku sa môže meniť aj tlak v&nbsp;tele. Keď spadol a&nbsp;znížil sa mu tlak, niekedy stačí v&nbsp;takejto situácii zdvihnúť nohy o&nbsp;30&nbsp;stupňov vyššie. Treba však kontrolovať vedomie, dýchanie.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Žiaľ, každý rok sa stanú situácie, že rodičia zabudnú svoje dieťa v&nbsp;rozhorúčenom aute. Ako vyzerá prvá pomoc v&nbsp;takomto prípade? Keď už napríklad vidíme, že dieťa má zatvorené oči...

Všímajte si veci a&nbsp;ľudí okolo seba. Mne sa už stalo, že niekto nechal v&nbsp;aute psa a&nbsp;ten tak zavýjal, že mi to pripomínalo dieťa. Išla som sa tam pozrieť, majitelia mu nechali pootvorené okienka. Lenže to nestačí. V&nbsp;tom aute je 50 stupňov a&nbsp;viac. Nehovorte si ani to, že niekam rýchlo vybehnete a&nbsp;hneď sa vrátite. Raz sa mi stalo v&nbsp;jednom obchodnom reťazci, že ho museli zavrieť, lebo nefungovala elektrina a&nbsp;nemohli sme platiť. Teraz si predstavte, že máte v&nbsp;aute dieťa a&nbsp;ste zatvorení vnútri, pretože nefunguje elektrina. Radšej so sebou vždy zoberte dieťa, aj keď spí, než ho nechať v&nbsp;aute.

Ak vidíme takto zatvorené dieťa, treba okamžite volať 112 a&nbsp;hneď by som povolala ďalšiu osobu, ktorá by tam bola. Keby to bol niekto silný a&nbsp;vedel by rozbiť okno, ale nie tam, kde je dieťa, z&nbsp;inej strany, aby sme nespôsobili rezné poranenia sklom a&nbsp;krvácanie. S&nbsp;rozbíjaním okna by som však bola opatrná, aby to nebolo poškodzovanie cudzieho majetku, i&nbsp;keď s&nbsp;dobrým úmyslom. Číslo 112 je integrovaný záchranný systém –&nbsp;sú tam hasiči, policajti, záchranári. Aby dieťa dostalo potrebnú starostlivosť, hasiči ho dostanú von, policajti to spíšu a&nbsp;záchranka sa postará o&nbsp;bábätko alebo dieťa. Deje sa to aj v&nbsp;zahraničí, že ľudia zabudnú, že majú vzadu dieťa. Je to veľká stresová situácia. Rozbiť okno, ak to ide a&nbsp;stále nie je nablízku zodpovedná osoba (rodič), ale neviem, či sa to vôbec dá holými rukami. Myslím, že ja osobne by som to nedokázala.

Ako treba postupovať, keď vytiahneme človeka z&nbsp;vody v&nbsp;bezvedomí?

Začnete robiť okamžite resuscitáciu. Ak je to dieťa, vytiahnete ho bezpečne z&nbsp;vody, dáte ho na suchú podložku a&nbsp;začnete resuscitovať. Ak je tam niekto ďalší, nech už volá záchranku a&nbsp;vy neprestávajte resuscitovať. Treba doň vdýchnuť päť úvodných záchranných vdychov a&nbsp;začať resuscitáciu jednou rukou na stred hrudnej kosti –&nbsp;urobíte 30&nbsp;stlačení, potom dvakrát vdýchnete, znova 30&nbsp;stlačení, dva vdychy a&nbsp;takto pokračujete (ak ste nemali školenie prvej pomoci, pomôže asistovaná resuscitácia –&nbsp;keď máte operátorku na tiesňovej linke na reproduktore mobilu). Nehanbite sa zakričať o&nbsp;pomoc. Resuscitujte, pokiaľ dieťatko alebo človek nebude javiť známky vedomia, nezačne sa brániť. Môže vás prípadne niekto vystriedať ak dovtedy neprídu záchranári. Ak je to dospelý človek, resuscitujeme dovtedy, kým fyzicky vládzeme. U&nbsp;dospelého človeka to je to rovnaké: treba robiť 30&nbsp;stlačení hrudníka, zakloniť hlavu, stlačiť nosné dierky a&nbsp;dať dva vdychy a&nbsp;znova to opakovať.

Všetky tieto situácie môžu byť mimoriadne stresové. Pociťuješ stres niekedy aj ty?

Na mojich školeniach hovorím ľuďom, že prvá pomoc neznamená automaticky resuscitáciu, je to obrovská škála rôznych situácií a&nbsp;resuscitácia je iba časť z&nbsp;nej. Áno, treba sa ju naučiť, aby sme zachránili niekoho, kto je v&nbsp;hlbokom bezvedomí. Ako však zvládneme svoju emóciu? Treba si nájsť spôsob, ako sa upokojiť. Niekomu pomáha, že sa päťkrát zhlboka nadýchne, ja si musím sadnúť, čupnúť, chytiť sa zeme, až vtedy mi začne mozog inak fungovať. Niekomu môže pomôcť to, že sleduje päť vecí v&nbsp;miestnosti a&nbsp;prenesie na ne svoju pozornosť a&nbsp;predýcha to. Znova sme pri tom istom –&nbsp;myslite najprv na seba, aby ste dokázali pomôcť druhému človeku. Keď nezvládnete svoj stres, paniku, môžete spôsobiť zbytočné komplikácie chybami, ktoré urobíte.

Stretla si sa aj s&nbsp;negatívnym prístupom na kurzoch?

Áno, bolo toho veľa a&nbsp;je to úplne normálne. Každý ide na školenie s&nbsp;inou emóciou. Niekto tam ide, lebo ho tam poslal zamestnávateľ. Prišiel ku mne aj dobrovoľný hasič a&nbsp;moje školenie bolo jeho 51. v&nbsp;poradí, bol úplne „nadšený“. Každý školiteľ to vysvetľuje inak, od každého sa naučíte niečo iné. Niekto mohol mať predtým negatívnu skúsenosť alebo mal kurz iba online. Tam si len na niečo klikal a&nbsp;hotovo. Dnešní školitelia sú už takí, že do toho nedávajú len rozum, ale aj srdce. Ja školím tak, ako by som ja chcela byť na školení a&nbsp;počúvať inštruktorku. A&nbsp;povedať jej to, čo hovoria mne, že im ten kurz ubehol tak, že nechápu, že to bolo osem hodín.

Čo ti dáva tvoja práca? Je pre teba poslaním?

Keď napríklad pôjdem po Košiciach a&nbsp;tam ma „klepne“, budú tam ľudia, ktorí správne zareagujú a&nbsp;zachránia ma. Pre mňa to je skôr potreba, aby ľudia dobre zareagovali. Záchranka môže prísť do piatich minút, ale aj do polhodiny a&nbsp;iba čakaním sa oberáme o&nbsp;dôležitý čas. Za ten čas sme mohli niečo urobiť pre svojho blízkeho, kamaráta, cudzieho človeka a&nbsp;podobne. Zareagujme tak, aby sme boli so sebou spokojní, aby sme si išli ľahnúť s&nbsp;tým, že sme vedeli, čo máme robiť, a&nbsp;bolo to dobré. Je lepšie byť pripravený ako neskôr prekvapený.

Andrea sa roky venuje prvej pomoci: Ako ju správne podať? Zažila rôzne bizarné situácie

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Andrea sa roky venuje prvej pomoci: Ako ju správne podať? Zažila rôzne bizarné situácie

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Ján Ďurica prišiel o strechu nad hlavou, ale nikdy sa nevzdal: Naučilo ma to pokore a vďačnosti

Vyčerpala sa až do depresie: Už 4 roky som zdravá! Ľutujem, že som si nedala antidepresíva skôr

Hlboká depresia a temné myšlienky: Netušila som, akú mám pevnú vôľu, hovorí Zuzana Smatanová

Výber pre vás