Alena Heribanová je na rozhraní pracovných povinností a túžby po spomalení

Heribanová post predsedníčky prebrala po Vášáryovej. Ako vníma svoje pôsobenie v Živene?

Heribanová je predsedníčkou Živeny takmer rok. Čo ju pri študovaní histórie spolku prekvapilo?

Jana Homolová

Prešiel takmer rok odvtedy, čo ste sa stali predsedníčkou spolku Živena. Od prvotných obáv, či ponuku predošlej predsedníčky Magdy Vášáryovej prijmete, až po hlboké oboznámenie sa s&nbsp;témami, problémami, osudmi žien, ktoré boli a&nbsp;sú súčasťou Živeny. Ako svoje pôsobenie v&nbsp;spolku zatiaľ vnímate?

Je pre mňa cťou prevziať štafetu v&nbsp;jedinečnom spolku výnimočných, aktívnych, múdrych a&nbsp;angažovaných žien aj mužov, ktorí už od polovice 19.&nbsp;storočia podporovali vzdelávanie, kultúru, umenie, zdravotnícku osvetu. Zošľachťovali a&nbsp;vylepšovali život a&nbsp;zanechali nám pocit, že aj my sme mali intelektuálnu elitu a&nbsp;dlho propagovaný naratív o&nbsp;slovenských sluhoch a&nbsp;bírešoch má aj alternatívu. A&nbsp;to mi dáva v&nbsp;súčasnosti, keď prežívame chaos a&nbsp;často hľadáme svoju elitu a&nbsp;vzory, istotu a&nbsp;pokoj v&nbsp;duši. Na druhej strane ide o&nbsp;náročnú dobrovoľnícku prácu a&nbsp;službu.

Od začiatku, roku 1869, sa snažili o&nbsp;rovnocenné a&nbsp;rovnoprávne postavenie žien a&nbsp;detí v&nbsp;spoločnosti. Bez spolku by sme u&nbsp;nás nemali tak skoro volebné právo, bez ich nekonečnej iniciatívy by nevznikali dievčenské a&nbsp;rodinné školy, detské jasle, vzdelávacie, zdravotno-sociálne a&nbsp;kultúrne krúžky, mnohé skvelé spisovateľky by bez ich podpory nemali možnosti vydávať knihy, časopisy… To, že kultivovali spoločnosť láskou k&nbsp;národu, materinskému jazyku, že ťažkým rokom maďarizačného útlaku čelili humánnymi hodnotami, je aj dnes lekcia pre našich predstaviteľov. Dôkazom ich nezávislosti bola ich nadkonfesionálnosť a&nbsp;nadstraníckosť, čo v&nbsp;mnohom oslobodzuje ducha tohto spolku. A&nbsp;keďže dnes je Živena nezisková organizácia bez finančnej podpory štátu, pochopila som, že moja úloha bude aj manažérska – všetky naše aktivity, kultúrne, a&nbsp;osvetovo-vzdelávacie podujatia, vydavateľskú činnosť môžeme financovať iba z&nbsp;členských príspevkov a&nbsp;dostupných grantov, čo je pre nás všetkých veľká výzva.

Keď sa povie Živena, väčšinou si predstavíme druhú polovicu 19. &nbsp;storočia a&nbsp;spisovateľky ako Teréziu Vansovú, Elenu Maróthy-Šoltésovú, Timravu, ale pokiaľ viem, súčasťou Živeny boli aj ďalšie významné ženy, o&nbsp;ktorých sa málo vie. Poviete nám o&nbsp;nich viac?

Boli to na tú dobu veľmi moderné, pokrokové, vzdelané a&nbsp;angažované ženy. Ak mám spomenúť vedúce osobnosti, od spisovateliek Eleny Maróthy-Šoltésovj, Timravy, Terézie Vansovej, Ľudmily Podjavorinskej až po výtvarníčku Leu Mrázovú, ale aj Hanu Gregorovú či poetku Mašu Haľamovú sú to tisíce mimoriadnych žien. Pri založení Živeny bolo len 73&nbsp;žien a&nbsp;dvaja muži, v&nbsp;roku 1920 mal spolok takmer 1&nbsp;800 členiek a&nbsp;členov.

Rada spomeniem jednu z&nbsp;najplodnejších autoriek –&nbsp;Hanu Zelinovú, ktorá činnosť Živeny po 40&nbsp;rokoch prerušenia jej fungovania počas socializmu obnovila, hneď po zmene v&nbsp;roku 1990. K&nbsp;oživeniu spolku prispela folkloristka, dramaturgička a&nbsp;dokumentaristka Ľuba Pavlovičová-Baková, prekladateľka a&nbsp;aktivistka Zora Jesenská a&nbsp;mnoho ženských osobností súčasnosti. Väčšinou spisovateľky, organizátorky spoločenského a&nbsp;kultúrneho života, ktoré ovládali niekoľko jazykov a&nbsp;udržiavali kontakty s&nbsp;celým vzdelaným svetom. Spolok mal svoje odbory v&nbsp;Prahe, USA, vo Francúzsku, v&nbsp;Belgicku, Dolnej zemi. Dodnes pôsobí okrem Slovenska v&nbsp;USA a&nbsp;Česku.

A&nbsp;k&nbsp;ich túžbe po emancipácii pridám pozoruhodný osud prvej predsedníčky Živeny Anny Pivkovej. Bola to vraj krásavica a&nbsp;ako veľmi mladá sa vydala za veľmi bohatého, ale krutého právnika. Ich jediné dieťa zomrelo a&nbsp;násilie v&nbsp;rodine ju doviedlo k&nbsp;odvahe rozviesť sa. Ak si predstavíme postavenie ženy v&nbsp;polovici 19.&nbsp;storočia, bolo to niečo nevídané. Pri rozvode ju zastupoval známy právnik a&nbsp;neskôr richtár Ambróz Pivko, za ktorého sa neskôr vydala a&nbsp;mali spolu päť detí. Manžel Annu Pivkovú veľmi podporoval aj v&nbsp;jej spoločenských aktivitách, v&nbsp;ich veľkom dome sa konali schôdze Živeny, literárne a&nbsp;hudobné podujatia. Po 25&nbsp;rokoch jej predsedníctva prevzala žezlo ďalšia skvelá vzdelaná a&nbsp;ne­smierne silná žena, ktorá vytvárala program a&nbsp;pravidlá činnosti spolku, odvážne plány a&nbsp;aktivity –&nbsp;Elena Maróthy-Šoltésová. Živene predsedala 32&nbsp;rokov. Prežila smrť oboch svojich detí aj manžela a&nbsp;trpezlivo pokračovala napriek všetkému vo svojej práci pre vzdelávanie, kultúru a&nbsp;hospodársky pokrok krajiny. Priatelila sa s&nbsp;prezidentským párom Masarykovcov, ktorí spolok aj finančne podporovali a&nbsp;ktorých dcéra Alice bola čestnou predsedníčkou Živeny. Do spolku patrila aj prvá slovenská lekárka MUDr. Mária Bellová. Bola prvou poslucháčkou Evanjelického lýcea v&nbsp;Banskej Štiavnici, ktoré bolo dovtedy prístupné len pre mužov, pokračovala na lekárskej fakulte univerzity v&nbsp;Budapešti, kde bola opäť prvou slovenskou poslucháčkou odboru medicína. Štúdium ukončila v&nbsp;roku 1910 a&nbsp;odvtedy pôsobila na území celej monarchie. Počas prvej svetovej vojny ošetrovala ranených vo vojenských nemocniciach, slúžila na fronte aj v&nbsp;zázemí neúnavne, obetavo. Za všetko hovorí citát Štefana Krčméryho po tom, čo sa jej nedarilo zamestnať na milovanom Liptove: „A&nbsp;doktorka Mária Bellová, prvá lekárka slovenská, klopaním unavená, v&nbsp;duši zurážaná, so slzou v&nbsp;oku šla si prepísať cestovný pas naspäť do Rumunska…“

FOTOGALÉRIA: SVOJ MALÝ ŽENSKÝ SPOLOK MÁ AJ DOMA

Živena je plná zaujímavých osudov silných žien. Čo vás pri študovaní histórie spolku najviac prekvapilo?

Súvisí to so slobodou a&nbsp;s&nbsp;demokraciou, ktorá predurčovala aktivity Živeny. Tým, že združovala ženy z&nbsp;rodín evanjelikov, katolíkov, samozrejme, aj ženy zo židovských rodín, demonštrovala náboženskú slobodu. Po vydaní hanebného židovského kódexu stála na strane spravodlivosti, ľudskosti a&nbsp;tolerancie a&nbsp;odmietla vylúčenie židovských žien zo svojej komunity. Aj to z&nbsp;nás dodnes robí spolok, ktorý odoláva politickým tlakom. 

Som hrdá na naše prvé redaktorky, publicistky. Almanachy a&nbsp;letopisy Živeny, časopisy Dennica a&nbsp;Živena si získali tisíce čitateľov a&nbsp;talentovaným autorkám dali príležitosť prejaviť svoje literárne a&nbsp;publicistické ambície. Na začiatku roka 1898 vyšlo premiérové číslo mesačníka Dennica, historicky prvého časopisu pre slovenské ženy, ktorý redigovala spisovateľka Terézia Vansová a&nbsp;v&nbsp;ktorom jasne formulovali úsilie zmeniť sociálny status slovenských žien. Milé sú formulácie –&nbsp;spočiatku vari nesmelo, „tíško“ a&nbsp;azda aj s&nbsp;„malou dušičkou“, s&nbsp;cieľom nadobudnúť rovnoprávne, rovnocenné postavenie s&nbsp;mužmi sa chceli iba „odpútať od pece“, aby mohli začať čítať, vzdelávať sa, pracovať, pôsobiť vo verejnom priestore a&nbsp;aktívne vplývať na dianie v&nbsp;spoločnosti.

Inšpirovalo ich emancipačné hnutie žien v&nbsp;celej monarchii a&nbsp;Európe. Ženy sa v&nbsp;tom čase angažovali aktívne aj v&nbsp;politike –&nbsp;bojovali perom proti vojne a&nbsp;zbrojeniu. Iba o&nbsp;rok neskôr, ako vyšla prvá Dennica, vydala česko-rakúska pacifistka a&nbsp;spisovateľka Berta von Suttnerová román Die Waffen nieder! (Zložte zbrane!) Román vyvolal veľký rozruch a&nbsp;autorku postavil medzi popredných predstaviteľov mierového hnutia vo svete. Po jej prednáškovom turné a&nbsp;zakladaní mierových organizácií jej ako prvej žene v&nbsp;roku 1905 udelili Nobelovu cenu za mier. Od roku 1910 spolok začal vydávať druhý ženský časopis –&nbsp;mesačník Živena. Tridsaťosem rokov prinášal aktuálne články, poviedky, básne, podporoval talenty, prinášal obrázky krásnych slovenských výšiviek, ktoré sa dostali do celého sveta. E.&nbsp;Maróthy-Šoltésovú navrhli za jej úžasné aktivity v&nbsp;roku 1928 oceniť titulom doctor honoris causa. Vo svojej skromnosti odmietla návrh slovami, že doktorát patrí iba študovaným ľuďom, ktorí prospeli národu vedou. Ale predsa sa jej dostalo čestné miesto –&nbsp;v&nbsp;knihe Elgy Kernovej Vedúce ženy Európy (1930) bola zaradená medzi 25&nbsp;významných žien.

Ale je tu aj pozoruhodný príbeh „prvých slovenských podnikateliek“, ktoré Živena podporovala, vystavovala ich výrobky a&nbsp;prostredníctvom obchodnej spoločnosti Lipa aj predávala. Spolok šikovných slovenských vyšívačiek začínal svoje pôsobenie najskôr v&nbsp;Cíferi pod vedením Márie Hollósyovej. Oficiálne ho v&nbsp;Bratislave ako Spolok Izabella zjednotila a&nbsp;založila s&nbsp;podporou štátu v&nbsp;1895 arcivojvodkyňa Izabella Habsburská. V&nbsp;tom čase v&nbsp;ňom pôsobilo už viac ako 900&nbsp;vyšívačiek v&nbsp;56&nbsp;obciach Bratislavskej župy. Predávali svoje výrobky do celej Európy aj do zámoria. Vyšívačky sa kvalifikovali pod dohľadom skúsených učiteliek a&nbsp;väčšina z&nbsp;nich boli živiteľky rodín. Bol to najväčší spolok tohto typu v&nbsp;celej Európe. Objednávky mali z&nbsp;cisárskeho dvora, z&nbsp;radov aristokracie, z&nbsp;meštianskych rodín. Ich sakrálne výšivky, zlatom a&nbsp;striebrom vyšívané rúcha, paramenty a&nbsp;zástavy zdobili chrámy aj baziliky. Týmto skvostom bola venovaná výstava Znovuobjavené výšivky v&nbsp;roku 2000 na Bratislavskom hrade autorky profesorky Evy Cisárovej-Minárikovej, ktorá sa venuje textilnému dizajnu. Nesmierne ma prekvapila a&nbsp;potešila ich „podnikateľská zručnosť“. V&nbsp;roku 1894 Mária Hollósyová navrhla a&nbsp;zrealizovala model dvojdielnych dámskych šiat. Model bol inšpirovaný ľudovým opleckom s&nbsp;plnou výšivkou na rukávcoch, okolo krku a&nbsp;na manžetách s&nbsp;naskladaním na vrapy a&nbsp;publikovaný v&nbsp;nemeckom módnom časopise Die Modenwelt 9.&nbsp;júna 1895 ako „model Marie von Hollósy z&nbsp;výšivkárskej školy v&nbsp;Cíferi“.

Vychádzkové šaty sa tak stali obľúbeným módnym hitom pre dievčatá a&nbsp;dámy všetkých spoločenských vrstiev monarchie. Variácie vo farebných a&nbsp;v&nbsp;tvarových obmenách sa neskôr preslávili pod názvom blúza Izabella, pánsky variant blúza Albrecht či Croy –&nbsp;artefakt dodnes vyvážaný do všetkých krajín Európy aj do zámoria. Opakovanú cenu Grand Prix získali slovenské umelecké vyšívačky na miléniových výstavách v&nbsp;Pešti aj v&nbsp;Paríži. Medzi najvýznamnejšie aktivity patrila výstava slovenskej ľudovej výšivky a&nbsp;krojov ženského spolku Živena v&nbsp;Turčianskom Svätom Martine v&nbsp;roku 1887 a&nbsp;Národopisná výstava československá v&nbsp;Prahe v&nbsp;roku 1895, ktorej slovenskú časť zorganizoval najmä Dušan Jurkovič. Je toho veľa, na čo môžeme byť hrdí.

Alena Heribanová je na rozhraní pracovných povinností a túžby po spomalení. Čítajte ďalej &gt;&gt;&gt;

Tieto informácie však vo všeobecnom prehľade ľudí absentujú. Pričinil sa o&nbsp;to minulý režim. Ako ich dostať viac do povedomia a&nbsp;pozdvihnúť sebavedomie slovenských žien aj mužov?

Už koncom 19.&nbsp;storočia sa v&nbsp;tlači o&nbsp;vyšívačkách objavilo: „Kolik očí slovenských ‚inteligentů‘ dívalo se od dávných dob na nádherné ty fantazie vytvořené zručnými prsty Slověnek –&nbsp;a&nbsp;nevzbudil se u&nbsp;nich pro nezájem! Vznešená, slovenskému národu cizí dáma musela teprva přijíti, aby světu objevila poklad, kterým vzdělanější domácí vrstvy pohrdaly.“

Veľa slovenskej krásy pre nás Slovákov objavili cudzinci aj preto, že sme sa dobrovoľne odstrihli od našich spoločných uhorských a&nbsp;monarchistických dejín. Akoby sme do vzniku prvej Československej republiky ako uvedomelý, progresívny a&nbsp;vzdelaný národ neexistovali. Minulý režim zdôrazňoval v&nbsp;duchu socializmu proletársku a&nbsp;roľnícku minulosť nášho národa, z&nbsp;dejepisu sa vytratila intelektuálna elita, meštianska vrstva spoločnosti, ale aj slovenské zemianske a&nbsp;šľachtické rody. Ťažko pochopiť, prečo sme viac ako tri dekády po Nežnej revolúcii a&nbsp;po vzniku SR nezmenili oficiálny postoj k&nbsp;našej spoločnej viacnárodnej monarchistickej minulosti. Stáročiami kráčali naši vzdelanci, osvietenci, vedci, vynálezcovia, umelci, výnimočné osobnosti, ktoré pôsobili v&nbsp;Uhorsku a&nbsp;neskôr v&nbsp;celej monarchii, a&nbsp;hlásili sa k&nbsp;svojmu slovenskému pôvodu. Ich portréty chýbajú v&nbsp;učebniciach, je málo osvety, ktorá by ich príťažlivou formou spopularizovala. Najmä teraz, keď v&nbsp;mene národnej suverenity niektorí spochybňujú naše miesto v&nbsp;Európe, kam tisícročie patríme, a&nbsp;sme jedným zo základných kameňov Únie, je nevyhnutné poznať svoju históriu, tradície a&nbsp;jej nositeľov. Mať svoje historické aj súčasné vzory. Je to naša DNA, na týchto základoch môžeme stavať svoju súčasnosť a&nbsp;plánovať budúcnosť.

V&nbsp;roku 2024 vstúpime do 155.&nbsp;roku pôsobenia Živeny. Odkedy ste sa stali jej súčasťou, hovoríte, že máte v&nbsp;pláne spolok omladiť. Darí sa vám to? Aké ďalšie plány máte?

Darí sa nám, rozrástli sme sa o&nbsp;tri nové miestne odbory, o&nbsp;maturantky, vysokoškoláčky –&nbsp;spojili sme sa v&nbsp;rámci našich aktivít s&nbsp;top centrom podnikateliek, ktoré budú školiteľkami našich mladých podnikateliek, podarilo sa nám v&nbsp;rámci 30.&nbsp;výročia založenia diplomatických vzťahov SR a&nbsp;Rakúska úspešne prezentovať naše tradičné remeslá, ale aj prírodné krásy a&nbsp;umenie vo Viedni. Radi by sme v&nbsp;tom v&nbsp;spolupráci s&nbsp;Ministerstvom zahraničných vecí a&nbsp;európskych záležitostí SR pokračovali. V&nbsp;súčasnosti plánujeme iniciovať pomenovanie nových ulíc a&nbsp;námestí v&nbsp;našich obciach a&nbsp;mestách po zabudnutých významných osobnostiach, organizovať odhalenia pamätných tabúľ, pokračujeme seminármi a&nbsp;podujatiami na podporu vzdelávania žien a&nbsp;detí, kultúry, umenia, literatúry a&nbsp;čítania, aj dnes, samozrejme, za rovnocenné a&nbsp;rovnoprávne postavenie žien a&nbsp;detí v&nbsp;spoločnosti. Tieto ciele zostávajú aj po 155&nbsp;rokoch aktuálne. A&nbsp;slovenské výšivky sa chystáme navrhnúť na Zoznam nehmotného svetového dedičstva UNESCO.

Ako vnímate postavenie žien v&nbsp;súčasnosti?

Mnohé sa zmenilo, ženy sú na tom neporovnateľne lepšie. Ale je tu pretrvávajúca ľahostajnosť k&nbsp;neplatenej práci žien a&nbsp;matiek a&nbsp;platovej nerovnosti. Napriek tomu, že viac ako polovica našej krajiny chce ženy v&nbsp;politike, v&nbsp;konečnom dôsledku tam nie sú, a&nbsp;ak, na nižších pozíciách než muži. Naše rodové stereotypy bránia ženám mať ambície na pracovisku, ak svojou šikovnosťou prekročia tieň vlastného rodu a&nbsp;uchádzajú sa o&nbsp;vyšší post, často sa stretnú s&nbsp;posmechom, odsudzovaním, neprijatím… Ale to je skôr téma pre sociologičku.

Viem, že súčasťou Živeny sú aj muži. Aká je ich úloha v&nbsp;spolku?

Naši muži sú skvelí. Napríklad predsedom Živeny v&nbsp;Martine je knihovník a&nbsp;autor Ján Cíger Mädokýš, ktorý sa vydáva po stopách nevidiaceho Mateja Hrebendu s&nbsp;vozíkom plným kníh pre ľudí na 160-kilometrovú púť. Okrem toho organizuje divadelné predstavenia, operné večery, literárne podujatia podobne ako ďalší naši muži. 

Taký malý ženský spolok máte aj doma, hoci vám ho trošku „narušil“ vnuk Zachary Jozef. Zároveň už 20&nbsp;rokov pripravujete a&nbsp;moderujete reláciu Anjeli strážni a&nbsp;ste aj ambasádorka Centra aktívneho starnutia. Ako to všetko stíhate?

Čoraz ťažšie. (Smiech.) Ale ešte bojujem s&nbsp;pocitom zotrvačnosti cezpoľného bežca, ktorého sa nemôžem zbaviť. V&nbsp;tom pracovnom nasadení som asi typickou ženou 21.&nbsp;storočia, ale často túžim byť babičkou Boženy Němcovej. Najmä keď sa stretneme spolu –&nbsp;mamička, moje dcéry, ich rodiny, vnučky a&nbsp;náš maličký Zaško. Tieto chvíle sú nesmierne vzácne. Sme si veľmi podobné, ženy nášho rodu, aktívne, angažované, pracovité… Čoraz viac však nachádzam túžbu zastaviť sa, cítim, že potrebujem zo všetkého čoraz menej. Menej pracovných príležitostí, menej boja o&nbsp;uznanie, menej na tanieri aj v&nbsp;peňaženke. Je to pocit oslobodzujúci od mnohých túžob aj povinností, keď môžem pokojne kráčať životom. Človek s&nbsp;pribúdajúcimi rokmi viac hľadá, ako nachádza pravdu, viac pochybuje, ako sa presviedča, lebo už čosi zažil a&nbsp;skúsil. A&nbsp;každý deň si opakujem: „Brzdi, spomaľ, nadýchni sa.“ A&nbsp;v&nbsp;hlave si vzápätí odpovedám: „Nevzdávaj sa, choď ďalej, rob viac pre seba aj druhých.“ A&nbsp;za chrbtom tohto môjho maratónu stoja moji anjeli strážni, tí, ktorí sú už takmer 20&nbsp;rokov na obrazovke, ale najmä moja rodina, ktorá ma vždy podporovala a&nbsp;chránila. Je to životodarná energia, nežná sila, ktorá nenápadne posúvala aj môj život. Moje šťastie je podpora a&nbsp;pochopenie mojich najbližších.

Už netúžim bojovať: Prečo vyťažená moderátorka Alena Heribanová potrebuje spomaliť?

Výber pre vás

Už netúžim bojovať: Prečo vyťažená moderátorka Alena Heribanová potrebuje spomaliť?

Súvisiace články

Pečie celé Slovensko ja späť! Najmladší finalista má len 17 a piecť bude aj vodička autobusu

Nezhody medzi elánistami a rodinou? Po smrti VAŠA PATEJDLA (†68) zostali napäté vzťahy

V prominentnom susedstve: Bývanie DARY ROLINS v obklopení celebritami, no s trpkou príchuťou

Výber pre vás