Vladimír Kampf

<p>Wikipédia o&nbsp;ňom informuje: <em>„Prelát prof. PaedDr. ThDr. Ambróz Martin Štrbák, PhD., O. Praem, je opát premonštrátskeho kláštora v&nbsp;Jasove, jediný aktívny opát na území Slovenska a&nbsp;druhý najmladší opát na svete…“</em></p>
<p>Laikom na Slovensku znie opát tak trochu ako pápež. Nemáme opátov v každom druhom kláštore ako napríklad v Rakúsku. Slovenský opát má najbližšieho premonštrátskeho kolegu tri hodiny cesty v rumunskom Arade, ďalšieho pri Budapešti v Gödöllő, tretieho v maďarskej Csorne. Benediktínsky kolega sídli pri Krakove v mestečku Tyniec, opátov majú aj cisterciáni v Maďarsku a v Česku. Opát je čosi ako provinciál u františkánov a jezuitov. S&nbsp;opátom Ambrózom sme sa rozprávali mesiac pred Vianocami. S&nbsp;kovidom to v&nbsp;tom čase bolo zo dňa na deň horšie.</p>
<h3>Ako vnímate pandémiu z&nbsp;pohľadu katolíckeho duchovného?</h3>
<p>Je to znamenie. Pán Boh nám chce niečo povedať. Čo? Na to musíme prísť. Uvedomujem si, že človek v&nbsp;hektickom zhone a&nbsp;vo fanatickom vorkoholickom spôsobe života dostáva zhora znamenie: Človeče, brzdi. Ty si nebol stvorený na to, aby si sa vyprázdnil pocitom, že spasíš celý svet. To nedokážeš. Prichádza chvíľa, keď si každý musí uvedomiť, že nemôže zjesť všetko na svete, nemôže mať všetko na svete, nemôže získať všetko na svete. Na tento svet sme prišli svedčiť o&nbsp;vnútornom presvedčení. Veriaci o&nbsp;viere, o&nbsp;Kristovi a&nbsp;neveriaci trebárs o&nbsp;láske. Dostali sme sa do takého virvaru, že už ani ne­stíhame svedčiť o&nbsp;hodnotách, pre ktoré žijeme.</p>
<h3>Máme veľa veriacich i&nbsp;neveriacich, ktorí neveria zdravému rozumu. Myslím antivaxerov. Čo pre nich môže urobiť premonštrátsky opát?</h3>
<p>Premonštrátsky opát a&nbsp;ani iný kňaz s&nbsp;tým nemôže urobiť nič. Môžeme len brať ľudí takých, akí sú. Kedysi sme mali skvelého učiteľa hebrejčiny Jiřího Novotného. Vstúpil k&nbsp;jezuitom preto, lebo túžil ísť do Ruska na misie. Nikdy sa tam nedostal. Bol v&nbsp;Spojených štátoch, v&nbsp;Kanade, v&nbsp;Libanone v&nbsp;biblickej komisii… Raz nám pri vyučovaní povedal krásnu vec: Ekuména po Druhom vatikánskom koncile akoby si vzala za svoje dostať čo najviac ľudí na svoju stranu. O&nbsp;päť rokov neskôr, v&nbsp;čase, keď som sa narodil, prišli ľudia na to, že sa budú rozprávať o&nbsp;tom, čo ich spája, a&nbsp;nie o&nbsp;tom, čo ich rozdeľuje. Presne to môžem urobiť pre vaxerov a&nbsp;antivaxerov – mať rád obe skupiny a&nbsp;vyzývať na diskusie o&nbsp;tom, čo nás spája. Spája nás viera, krása, hodnoty, láska, dobrá vôľa, úsmev, svet okolo nás. Nerozprávajme sa o&nbsp;tom, čo nás šialeným spôsobom rozdeľuje…</p>

<h3>Spája nás aj kovid…</h3>
<p>Ak je niekto očkovaný, som rád, že si chráni zdravie a&nbsp;berie pandémiu vážne. Antivaxerom ponúkam zamyslenie. Pápež František v&nbsp;lietadle zo Slovenska povedal, že sa nás v&nbsp;minulosti nepýtali, či nás budú očkovať alebo nie, pretože to bola vec pokroku. Biskup Milan Lach prišiel na návštevu k&nbsp;mame a&nbsp;skončil v&nbsp;karanténe. V&nbsp;jednom rozhovore potom povedal približne toto: Ak ty, antivaxer, máš morálny problém, ja ako katolícky biskup ti odkazujem, že z&nbsp;toho nemusíš mať strach, beriem si to na svedomie. Povedal to s&nbsp;veľkou láskou a&nbsp;úprimnosťou. Nemá zmysel kohokoľvek do čohokoľvek tlačiť.</p>
<h3>Tlak vyvoláva protitlak.</h3>
<p>Žiaľbohu, je to tak. Ničia sa vzťahy a&nbsp;priateľstvá. Mňa z&nbsp;toho bolí srdce.</p>
<h3>Spýtam sa hlúpo – nie je ten antivaxer Bohu bližší, keď to necháva v&nbsp;jeho rukách?</h3>
<p>Antivaxer ohrozuje ľudí okolo seba, aj kňazov. Musíme sa učiť mať radi druhých. To je dlhý proces. Mám kamarátov na oboch stranách očkovacieho iskrenia a&nbsp;ne­smierne ma bolí srdce, keď pre názory a&nbsp;nepochopenie prichádzam o&nbsp;kamarátov.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Povedali ste, že Boh nám chce niečo povedať. Nedalo by sa naše poznanie urýchliť?</h3>
<p>Nie. Je to znamenie doby. Bolo nám príliš dobre. Ekonómovia hovoria, že po čase blaha prichádza čas pôstu. Aj z&nbsp;môjho pohľadu po čase blaha prichádza pôst a&nbsp;čas zamyslenia nad sebou.</p>
<h3>Aký je váš príbeh obrátenia na vieru?</h3>
<p>Bolo to 18. februára 1990 v&nbsp;Haligovciach. Večer po svadbe, na ktorej som prvý raz miništroval, som stretol šiestich bratov františkánov. Išli do Starej Ľubovne na primície. Tí šiesti františkáni vo svojej jednoduchej láske a&nbsp;chudobe ma fascinovali. Ukázali mi, že sa dá žiť inak. Bol som mladý a&nbsp;plný ideálov. Keď si na to spomeniem alebo niektorého z&nbsp;nich stretnem, ďakujem im, pretože oni mi ukázali inú dimenziu sveta. Pochádzam zo schizofrenického umeleckého prostredia. Na jednej strane ukazujeme krásu a&nbsp;hodnotu diel a&nbsp;na druhej je náš život, správanie a&nbsp;komunikácia… Akosi prirodzene mi to nešlo dokopy. Bratia františkáni ma inšpirovali. Nebolo to tým, že by ma Ježiš osvietil.</p>
<h3>Poďme ešte hlbšie, do detstva.</h3>
<p>Narodil som sa v&nbsp;Spišskej Novej Vsi. Povolanie mi vybral otec. Chcel, aby som bol učiteľ hudby. Považoval to za najlepšie pre svojho syna, pretože mi chcel dopriať dva mesiace prázdnin a&nbsp;nemusel by som chodiť do práce dopoludnia, ale až popoludní.</p>

<h3>To je dobrý otec.</h3>
<p>Bolo to za socializmu. Nás „Husákových detí“ bolo veľa. Konkurovali sme si. Mám najlepších rodičov na svete. Naučili ma cieľavedomosti a&nbsp;vypestovali vo mne pevnú vôľu. Otec vždy hovoril, že všetko treba dorobiť do konca. Keď som niečo začal, musel som to dokončiť. Teraz, keď som riaditeľom gymnázia, je to pre mňa jednoduchšie.</p>
<h3>Hudba?</h3>
<p>Mal som dvoch skvelých profesorov, ktorí ma naučili deväťdesiat percent toho, čo o&nbsp;hudbe viem. Mojou túžbou počas štúdií bolo mať manželku, deti a&nbsp;hrať v&nbsp;Štátnej filharmónii v&nbsp;Košiciach. Manželku nemám, vlastné deti nemám, ale Pán Boh mi dal tú radosť, že som vo filharmónii jednu sezónu hral. Keby mi to ešte raz niekto ponúkol, neváhal by som.</p>
<h3>Nie je vám ľúto, že ste sa pripravili o&nbsp;radosť z&nbsp;manželky a&nbsp;detí?</h3>
<p>Keď sme otvorili gymnázium v&nbsp;Košiciach, prvý riaditeľ nám to po troch týždňoch vzdal. Prebral som jeho funkciu a&nbsp;s&nbsp;ňou aj 160 úžasných detí.</p>
<h3>A&nbsp;manželka?</h3>
<p>K&nbsp;tým deťom mám 160 veľmi zaujímavých rodičov a&nbsp;k&nbsp;tomu mám veľa naozaj skvelých kolegov. Pán Boh ma obdaril mnohými nádhernými osobnosťami, ženami aj mužmi. Kladiem si otázku: Prečo práve ja? Namiesto jednej manželky mám množstvo skvelých žien, ktoré som stretol.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Nemusíte sa ponáhľať domov a&nbsp;pritom stále môžete byť s&nbsp;niekým.</h3>
<p>Po tridsiatich rokoch v&nbsp;kláštore, vorkoholických dňoch a&nbsp;stretnutiach s&nbsp;ľuďmi som rád, keď prídem domov a&nbsp;som sám, v&nbsp;tichu, môžem si len tak čítať, čo chcem, a&nbsp;nikto odo mňa nič nechce, nepotrebuje. Nechcem vychvaľovať celibát. Mne by bolo ľúto manželky, keby som prišiel zdeptaný večer domov a&nbsp;nemala by zo mňa nič. Uvedomujem si, že opátsky život je intenzívny. Nesmierne obdivujem bratov gréckokatolíkov a&nbsp;pravoslávnych, že dokážu byť manželmi po vyčerpávajúcej, intenzívnej a&nbsp;nádhernej práci.</p>
<p>Večer prídu domov a&nbsp;majú doma úžasné tolerantné manželky, ktoré chápu ich poslanie. Klobúk dolu pred nimi. Pán Boh ma vedie k&nbsp;spolupráci s&nbsp;gréckokatolíckymi či pravoslávnymi kňazmi a&nbsp;ja objavujem ich úžasné duše. Objavil som aj úžasných bratov evanjelikov. Ekuména v&nbsp;mojom živote je v&nbsp;posledných rokoch veľmi intenzívna. Neviem, čo mi tým chce Pán Boh povedať, ale veľmi pekne mu za to ďakujem. To je predsa aj jedno z&nbsp;posolstiev Vianoc – rozprávať sa o&nbsp;tom, čo nás spája.</p>
<h3>Ako sa stať opátom?</h3>
<p>Bratia si povedali a&nbsp;už dva razy si ma zvolili. Po prvý raz som bol prekvapený a&nbsp;ani som nevedel, do čoho idem. Keby som bol vedel, do čoho idem, asi by som to nebol prijal. Po druhý raz už to bolo preto, že mojou chybou, mojím omylom, za ktorý sa neustále bratom ospravedlňujem, vzniklo naše gymnázium v&nbsp;Košiciach. Pán Boh však dokáže hriech premeniť na milosť. Aj moju chybu premenil na krásne dielo, nad ktorým sám žasnem.</p>

<h3>Prečo chybu? Čo ste vyviedli?</h3>
<p>Na začiatku som sa bratov nespýtal, či sú za to, aby sme otvorili školu.</p>
<h3>Možno ste mali pocit, že by neboli proti.</h3>
<p>Nepovažoval som to za potrebné preto, lebo v&nbsp;tom čase minister školstva povedal oficiálne do médií, že už žiadnu novú školu nepodpíše, tak som sa bratov ani nepýtal, len som to skúsil… Už deviaty rok nám Pán Boh žehná neskutočným spôsobom. Priznávam, urobil som kopu chýb, za ktoré sa hanbím.</p>
<h3>Iba ten, kto nič nerobí, nič nepokazí.</h3>
<p>Som síce riaditeľ, ale školu vedie Pán Boh.</p>

<h3>Čo je ťažšie – byť riaditeľom školy alebo byť duchovným?</h3>
<p>Byť kňazom je krásne poslanie a&nbsp;povolanie. Byť riaditeľom školy je ako byť lekárom, ktorý nahmatal pacientovi tep a&nbsp;cíti, ako mu bije srdce. To opát nezažije. Byť riaditeľom je dynamický proces.</p>
<h3>Je to ako byť „Pánom Bohom“ školy?</h3>
<p>Mám skvelú zástupkyňu a&nbsp;kolegov. Dnes je to o&nbsp;partnerstve a&nbsp;nie o&nbsp;vyvyšovaní. Čas ide rýchlo, moji študenti budú už onedlho moji kolegovia. Musím sa k&nbsp;nim správať ako ku kolegom už teraz. Raz prídu a&nbsp;budú si pamätať, či som bol riaditeľom z&nbsp;výšin alebo či som pre nich mal pochopenie a&nbsp;čas. Ja len sprevádzam tých, ktorí raz budú sprevádzať ďalšie generácie. To, čo im vložím do srdca, oni posunú ďalej. Mojou túžbou je, aby si aspoň niekoľko z&nbsp;mojich stošesťdesiatich detí spomenulo, že existoval jeden riaditeľ, ktorý sa im snažil odpovedať na to, čo vedel, hovoril, že ich má rád, a&nbsp;snažil sa im dať čo najviac.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Aké má opát Vianoce?</h3>
<p>Všetci novinári chcú odo mňa o&nbsp;Vianociach počuť krásne, sladké reči.</p>
<h3>V&nbsp;tomto ťažkom pandemickom období by sa niečo krásne a sladké zišlo.</h3>
<p>Na Slovensku to kňazi pred sviatkami nemajú ľahké. U&nbsp;nás sú ľudia stále tradiční veriaci, ktorí túžia mať čisté srdce. Kňazi sedia v&nbsp;spovedniciach a&nbsp;počúvajú ľudské príbehy. Pre kňazov sú Vianoce v&nbsp;prvom rade nesmierne únavné. Keď posledné dni celé hodiny počúvajú takéto osudy, tak sa, samozrejme, tešia na 25. december popoludní, keď budú mať pokoj, môžu sa vyspať, tešiť…</p>
<h3>Aké boli doteraz vaše najkrajšie Vianoce?</h3>
<p>Vianoce sú o&nbsp;našej príprave na to, čo raz prežijeme, keď sa opäť stretneme tvárou v tvár s&nbsp;Kristom. Svoj najkrajší vianočný zážitok som prežil v&nbsp;období okolo 19. decembra roku 2003, keď som mal doktorskú skúšku. To bola najťažšia skúška môjho života. Profesor Josef Weismayer z&nbsp;Viedne nastavil na každý predmet budík na presný čas. Bolo to cez advent, počas ktorého som sa učil, a&nbsp;nič som z&nbsp;neho nemal. Deň pred skúškou som si prečítal oponentské posudky, ktoré ma len nazlostili, a 23. decembra som mal prísť kázať na Slovensko.</p>
<p>Bol som vyprahnutý, zničený, znechutený. Našťastie v&nbsp;kostoloch 21. decembra čítame komentár môjho patróna svätého Ambróza, v&nbsp;ktorom stojí: Ak sa Kristus nenarodil v&nbsp;tvojom srdci, nenarodil sa vôbec. To ma postavilo na nohy. Rok čo rok sa teším a&nbsp;oživujem si túto múdrosť, z&nbsp;ktorej žijem. Veď nie je dôležité, či budú darčeky alebo vianočné trhy. Dôležité je mať otvorené srdce a&nbsp;vnímať Ježiška vo vlastnom srdci. Vtedy mám krásne Vianoce.</p>
<h3>Hovorili ste o&nbsp;predvianočných spovediach a&nbsp;nápore na kňazov. Sú v&nbsp;období pandémie spovede ťažšie?</h3>
<p>Tí, ktorí prichádzajú a&nbsp;s&nbsp;ktorými sa rozprávam, vyjadrujú nelásku tejto doby. Nie je to ťažšie, ale je to intenzívnejšie. Začínam sa tešiť z&nbsp;maličkostí. V&nbsp;budove školy máme v&nbsp;nájme tureckého Albánca, ktorý predáva zlato. Chodím k&nbsp;nemu, pýtam sa, ako sa má, rozprávame sa. Z&nbsp;kovidu je, samozrejme, nešťastný. Ale, nakoniec si spolu uvedomíme, že sme stále zdraví, môžeme si spolu vypiť kávu a&nbsp;pomarančový džús…</p>
<h3>Je moslim?</h3>
<p>Áno. Ale to nie je prvok, ktorý by nás rozdeľoval. Tešíme sa, že sa môžeme prechádzať mestom a&nbsp;ľudia nás zdravia, že sa nemusíme nikoho a&nbsp;ničoho báť. Vieme, že je ťažká situácia, ale je tu niečo, čo si môžeme vziať ako príklad od Rómov: žiť pre daný moment a&nbsp;chvíľu. Aj to je jedinečný dar, že sa môžeme rozprávať s&nbsp;priateľom, mať spoločné témy a&nbsp;nemusíme sa ponáhľať, byť zachmúrení, hromžiť… Aj to je posolstvo Vianoc. Mať okolo seba ľudí, s&nbsp;ktorými môžeme prežívať podobné hodnoty. Keby sme to nemali, tento svet by bol smutný.</p>

Aby tento svet nebol smutný: Rozprávajme sa o tom, čo nás spája, vraví jediný opát na Slovensku

Výber pre vás

Aby tento svet nebol smutný: Rozprávajme sa o tom, čo nás spája, vraví jediný opát na Slovensku

Súvisiace články

Aktívnou chôdzou zabojoval JINDRO PLANKA o svoje zdravie: A ešte si z toho odnesie aj zážitok!

Sestry Čopíkové využili svoj talent naplno: Vytvárajú animácie, filmy aj výtvarné diela

Sladké pokušenie: MARTINA BLAŠKOVÁ pečie podľa receptov starých mám

Výber pre vás