Juraj Babják

Pravekí ľudia hľadali svoj odraz len v&nbsp;kaluži alebo na inej vodnej hladine alebo poprípade v&nbsp;kuse lešteného kameňa. Najstaršie vyrobené „zrkadlá“ boli z&nbsp;lešteného obsidiánu (ľudovo aj sopečné sklo). Našli sa napríklad v&nbsp;nálezisku Çatalhöyük v&nbsp;Anatólii na území dnešného Turecka. Datované sú do obdobia okolo 6000 pred naším letopočtom.

Zrkadlá v Strednej Amerike neboli ani zďaleka osobným kozmetickým doplnkom, boli vešteckými pomôckami a tvorili aj súčasť elitného kostýmu. Považovali ich za kanály pre nadprirodzené sily, boli spájané s ohniskami a bazénmi vody pre ich svetlé povrchy. Medzi Maymi boli zrkadlá prostriedkom komunikácie s entitami iného sveta. Verilo sa, že zrkadlá z iného sveta sú odvrátenou stranou pozemských zrkadiel, a vlastnili ich a používali božstvá a iné nadprirodzené bytosti.
Zrkadlá sa našli takmer v každej časti mayského regiónu, väčšinou na pohrebiskách. Boli datované do všetkých období mayskej civilizácie od 600 pred naším letopočtom až po dobytie Španielmi na začiatku 20. rokov 16. storočia.

Komunikácia s entitami

Zrkadlá, ktoré používali starí Egypťania už okolo roku 2900 pred naším letopočtom, boli vyrobené z&nbsp;lešteného bronzu, medi, striebra alebo cínu. Tvarované boli do plochých okrúhlych diskov reprezentujúcich boha slnka Re. Mali rukoväť z&nbsp;dreva, kovu alebo zo slonoviny. Na ochranu povrchov pred poškriabaním a&nbsp;koróziou zrkadlá uchovávali v&nbsp;puzdrách zo zvieracej kože alebo z&nbsp;tkaného papyrusu. Ženy ich nosili na ramene alebo v&nbsp;ruke ako kabelku. Najvzácnejšie zrkadlá boli uložené v&nbsp;účelovo vyrobených škatuliach. Najznámejšie bolo zrkadlo v&nbsp;tvare anch (egyptský kríž) z&nbsp;Tutanchamonovej hrobky. Bohužiaľ, pevné kovové zrkadlo si vzali starovekí vykrádači hrobov. Ostala len prázdna skrinka.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTÓRII A VÝVOJU NENAHRADITEĽNÉHO PREDMETU NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;starovekom Ríme bola väčšina zrkadiel zdobená obrazmi bohov, najmä Erosa –&nbsp;boha lásky, a&nbsp;Afrodity –&nbsp;bohyne krásy. A&nbsp;boli to skutočné vzácnosti. Ako zaznamenal rímsky filozof a&nbsp;spisovateľ Seneca: „Za jediné z&nbsp;týchto zrkadiel z&nbsp;ryhovaného striebra alebo zlata vykladané drahokamami sú ženy schopné minúť sumu rovnajúcu sa venu, ktoré štát kedysi ponúkol dcéram chudobných generálov.“ S&nbsp;bohyňou slnka a&nbsp;vesmíru Amaterasu sa spájali zrkadlá v&nbsp;Japonsku (dovezené z&nbsp;Číny okolo roku 300 nášho letopočtu).

Mýtická predchodkyňa japonského cisárskeho domu podľa príbehov nariadila svojmu vnukovi Ninigi-no-Mikotovi, aby zostúpil z&nbsp;neba a&nbsp;vládol Japonsku. Darovala mu posvätné okrúhle bronzové zrkadlo poskytujúce jemu a&nbsp;jeho nástupcom večný prístup k&nbsp;božskému slnku. A&nbsp;povedala mu: „Vezmi si toto a&nbsp;cti si to, akoby som to bola ja.“ Podľa mytológie jej vnuk Ninigi odovzdal zrkadlo svojmu pravnukovi cisárovi Džimmu, prvému z&nbsp;pozemských cisárov. Bol to predpokladaný začiatok cisárskej postupnosti, ktorá trvá dodnes, a&nbsp;súčasný cisár je považovaný za 126. v&nbsp;poradí. V&nbsp;celom stredovekom Japonsku sa kruhové zrkadlá považovali za posvätné predmety. Používali sa nielen pri vzácnych cisárskych rituáloch, ale aj na odháňanie zlých duchov či na rozhovory s&nbsp;bohmi v&nbsp;šintoistických svätyniach.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pre raných ľudí bolo bronzové zrkadlo mocným duchovným nástrojom, ktorý pôsobil ako druh lúčov, ktoré vyžarovali odrazené svetlo, aby rozptýlili sily temnoty. Šamani si ich vešali na hruď, aby odvrátili zlo. Námorníci ich pripevňovali na prednú časť lode, aby zabezpečili víťazstvo na mori. Vzhľadom na svoju silu a&nbsp;vzácne vlastnosti sa zrkadlo stalo vysoko ceneným symbolom autority a&nbsp;nádherne tepané zrkadlá boli prezentované ako najvyššia forma darov kráľom a&nbsp;božstvám. Vodcovia klanov mali vo svojich hrobkách okolo seba umiestnené zrkadlá, ako keby chránili ducha mŕtveho. Aj starí Číňania verili, že ľudská duša je žiariaci disk, preto túto podobnosť preniesli do tvaru svojich zrkadiel.

Grécky filozof Sokrates mladým mužom radil, aby sa na seba pozreli do zrkadla. Tí, ktorí boli krásni, by mali zamerať svoj život na to, aby si udržali čistú dušu a&nbsp;vyhýbali sa pokušeniam života, ktoré by ich mohli zaviesť na nesprávnu cestu. Keby mladý muž zistil, že nie je pekný, mal by kompenzovať svoj vzhľad a&nbsp;byť známy tým, že robí veľa dobrých vecí a&nbsp;zo srdca.

Sklené zrkadlá sa prvýkrát spomínali v&nbsp;knihách v&nbsp;1.&nbsp;storočí nášho letopočtu, keď ich rímsky autor Plínius Starší zahrnul do svojej encyklopédie Prírodoveda. Toto tvrdenie však nebolo podložené archeologickými dôkazmi. Potvrdené sú sklené zrkadlá v&nbsp;3.&nbsp;storočí nášho letopočtu. Napriek tomu, že Rimania navrhli množstvo sofistikovaných techník pri experimentovaní so sklom a&nbsp;s&nbsp;olovom, dokázali vyrobiť len veľmi malé hrubé zrkadlá. Takže počas Rímskej ríše boli veľmi populárne vyleštené strieborné zrkadlá.

V&nbsp;ranom stredoveku sklené zrkadlá úplne vymizli, pretože v&nbsp;tých časoch náboženské vyznania tvrdili, že diabol sa pozerá a&nbsp;sleduje svet z&nbsp;opačnej strany sklených zrkadiel. Ľudia napriek tomu chceli vidieť svoj obraz, civilizovať sa, a&nbsp;tak hľadali a&nbsp;skúšali ďalej. Počnúc 12.&nbsp;storočím žiadna úctyhodná dáma nešla z domu bez zrkadielka. Stali sa povinnou výbavou každej ženy. Nosili ich na retiazke okolo krku alebo pása. Zaobchádzali s&nbsp;nimi rovnako ako so šperkmi. Boli zlaté alebo strieborné, zdobené miniatúrnymi rytinami a&nbsp;obal mali z&nbsp;exotických materiálov, akým je korytnačí pancier alebo slonovina.

Vďaka pokroku v&nbsp;sklárstve sa zrkadlá vyrábali vo Francúzsku, v&nbsp;Nemecku, Španielsku a&nbsp;Taliansku. Lídrom v&nbsp;zručnosti sa stali Benátčania. Vedomosti s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou získali od otrokov privezených z&nbsp;obchodných ciest v&nbsp;Sýrii. Tí si remeselné znalosti uchovávali z&nbsp;ranej Rímskej ríše a&nbsp;neustále sa v&nbsp;nich zdokonaľovali. Lenže s&nbsp;výrobou roztaveného skla hrozili Benátkam požiare, a&nbsp;tak miestni zákonodarcovia 8.&nbsp;novembra 1291 obmedzili väčšinu benátskeho sklárskeho priemyslu na neďaleký ostrov Murano.

 Presťahovanie sklárov zabránilo nielen šíreniu požiarov ale aj presunu odbornosti benátskeho sklárstva k&nbsp;potenciálnym konkurentom. Bolo oveľa jednoduchšie chrániť obchodné tajomstvá, keď boli všetci, ktorí o&nbsp;nich vedia, sústredení na jednom ostrove v&nbsp;lagúne. Sklári nesmeli opustiť ostrov bez povolenia vlády. Odchod bez povolenia alebo prezradenie obchodného tajomstva sa trestali smrťou. Majstri, ktorí odišli bez povolenia a&nbsp;neskôr sa vrátili, mohli byť vylúčení z&nbsp;cechu, a&nbsp;teda už nemohli pracovať so sklom.

Sklári však boli na ostrove napriek cestovným obmedzeniam spokojní. Mali mnohé privilégiá, napríklad mali povolené nosiť meč, požívať imunitu proti trestnému stíhaniu zo strany benátskeho štátu a&nbsp;ich dcéry sa mohli vydať do najbohatších benátskych rodín. Od 22.&nbsp;decembra 1376 zákon potvrdil, že ak sa sklárova dcéra vydá za šľachtica, nedochádza k&nbsp;poklesu spoločenskej vrstvy a&nbsp;deti takéhoto manželského páru sú šľachtici. Sklárom nechýbali štedré mzdy, pohodlné ubytovanie ani dlhá letná dovolenka. Počas horúceho leta nepracovali päť mesiacov, od roku 1400 to benátska vláda skrátila na tri a&nbsp;pol mesiaca. Vyžiadali si to samotní sklári, lebo sa im už nechcelo čakať a&nbsp;prichádzať o&nbsp;zisk, kým si počas voľna opravia a&nbsp;vyčistia pece.

Benátski majstri vynašli revolučnú „techniku plochého zrkadla“. Najprv roztavili cín do sklených vaní. Hneď ako cín vychladol, rozbili ho na kúsky a&nbsp;aplikovali na plochý sklený povrch metódou, ktorú sa remeselníci naučili až po slávnostnom sľube mlčanlivosti. Potom vytvorili tajomnú reflexnú zmes a&nbsp;pridali zlaté a&nbsp;bronzové kovy. „Magická“ zmes dodala benátskemu zrkadlu výraznú kvalitu vylepšenia –&nbsp;veci videné v&nbsp;skutočnosti vykresľovali úplne ohromujúce odrazy. Neprekonateľná kvalita benátskych zrkadiel priniesla novú realitu. Konkurenti začali neúnavne zisťovať výrobné tajomstvá. 

Aby sklári z&nbsp;Murana čelili tomuto lákaniu, vytvorili elitnú Radu desiatich (po taliansky Consiglio dei Dieci). Rada ako politický orgán, jeden z&nbsp;najvyšších v&nbsp;politickej hierarchii Benátskej republiky, zastávala funkciu riadenia tajnej polície a&nbsp;takisto tajných služieb. Svoje funkcie vykonávala od roku 1310 až do konca Benátskej republiky v&nbsp;roku 1797. Desaťčlenná rada tvorená z&nbsp;niektorých najvýznamnejších a&nbsp;najstarších patricijských rodín prísne chránila široko vytúžené tajomstvá svojich sklárskych techník a,&nbsp;samozrejme, aj svoje mimoriadne vysoké zisky. Veď ich zrkadlá v&nbsp;bohato zdobených rámoch dekorovali paláce v&nbsp;celej Európe a&nbsp;boli naozaj veľmi drahé.

Napriek vysokým cenám sa panovníci predbiehali, ktorý z&nbsp;nich bude mať „doma“ viac benátskych zrkadiel. Koncom 16.&nbsp;storočia si francúzska kráľovná Mária Medicejská (1575 –&nbsp;1642) objednala z&nbsp;Murana 119&nbsp;sklených zrkadiel do svojej pracovne. Možno ako prejav uznania za veľkosť kúpy, jej darovali benátski majstri úchvatný darček –&nbsp;nádherné benátske zrkadlo obložené drahými kameňmi. Toto extravagantné benátske zrkadlo je zachované a&nbsp;uložené v&nbsp;parížskom Louvri. Francúzski remeselníci žasli nad týmito zrkadlami a&nbsp;bolo pre nich ťažké uveriť, že aj takéto niečo sa dá vyrobiť. Preto Jean-Baptiste Colbert (1619 –&nbsp;1683), minister financií, priemyslu, obchodu a&nbsp;kolónií a&nbsp;najbližší spolupracovník kráľa Ľudovíta&nbsp;XIV. tajne prepašoval troch významných sklárskych majstrov z&nbsp;Murana do Paríža. Taliani naučili francúzskych remeselníkov niekoľko vytúžených tajomstiev a&nbsp;z&nbsp;tohto sprisahania vzišla Zrkadlová sieň vo Versailles dlhá 79&nbsp;metrov.

Stavba podľa návrhu architekta a&nbsp;dvorného staviteľa Jula Hardouina-Mansarta sa začala v&nbsp;roku 1678, keď otvorenú terasu so sklenými dverami prestavali na reprezentačné priestory. Od roku 1684 je v&nbsp;miestnosti sedemnásť okien, ktoré sa otvárajú smerom do parku. Na protiľahlej vnútornej stene sály je sedemnásť rovnako veľkých zrkadiel, ktoré sú zložené z&nbsp;viac ako 357&nbsp;jednotlivých zrkadlových plôch. Zrkadlá zohrávali estetickú funkciu, keďže zrkadlový obraz záhrady zobrazoval exteriér zámku do interiéru budovy a&nbsp;odrážal večerné svetlo sviečok. Na druhej strane zrkadlá rafinovaným spôsobom všetkým návštevníkom paláca sprostredkovali aj kráľovské bohatstvo a&nbsp;efektivitu francúzskej ekonomiky.

Výroba týchto zrkadlových plôch bola prvá veľká zákazka pre Manufacture royale de glaces de miroirs, sklársku továreň založenú Jeanom-Baptistom Colbertom, neskoršiu spoločnosť Saint-Gobain, ktorou bol benátsky monopol na výrobu zrkadiel v&nbsp;Európe zlomený. Francúzski majstri začali vyrábať benátske zrkadlá odlievacími technikami založenými na liatí skla do odlievaných foriem, do ideálne hladkého povrchu. Keď sa sklo ochladzovalo, valcovali ho špeciálnymi valcami, čím dosiahli dokonalú konzistenciu a&nbsp;hladkosť materiálu a&nbsp;mohli tak vytvoriť veľké tabule.

Aj Mária Terézia (1717 –&nbsp;1780) milovala zrkadlové siene. A&nbsp;keďže sa často sťahovala a&nbsp;veľa cestovala, miestnosti v&nbsp;jej palácoch na rôznych miestach boli skoro totožné. Niežeby architekti nevedeli vymyslieť niečo inovatívne, ale kráľovnej veľmi nevyhovovali časté zmeny. Takto si nemusela stále zvykať na nový interiér. Preto poverila svojho architekta Pacassiho, aby jej viaceré rezidencie zariadil veľmi podobne. Preto rokoková zrkadlová sieň vo viedenskom Schönbrunne, či Hofburgu bola veľmi podobná tej v&nbsp;bratislavskom kráľovskom paláci. Sieň tam existovala približne v&nbsp;rokoch 1762 až 1783. Leštené biele plochy a&nbsp;pozlátený dekor dreveného obloženia spolu s&nbsp;veľkými zrkadlami odrážali svetlo sviečok do veľkolepého efektu.

Bratislava má však Zrkadlovú sieň dodnes. Hoci na inom mieste. V&nbsp;Primaciálnom paláci je od roku 1781 a&nbsp;pôvodne bola tanečnou sálou. Plány na jej výstavbu pripravil viedenský dvorný architekt Melchior Hefele (1716 –&nbsp;1794) a&nbsp;zrkadlá v&nbsp;zimnej rezidencii ostrihomského arcibiskupa Jozefa Batthyányiho sú naištalované podobne ako vo Versailles do okenných rámov.

Zrkadlá boli čoraz žiadanejšie a&nbsp;ľudia hľadali možnosti, ako výrobu zjednodušiť a&nbsp;tým aj sprístupniť „obyčajným ľuďom“. Podarilo sa to v&nbsp;roku 1835 nemeckému chemikovi Justusovi von Leibigovi (1803 –&nbsp;1873). Hoci si v&nbsp;tom čase neuvedomoval potenciál, Liebig vyvinul metódu nahradenia smrtiacej ortuti používanej na výrobu zrkadiel pre bohatých. Objavil metódu kombinovania striebra s&nbsp;inými prvkami na potiahnutie zadnej strany tabule skla, čím vytvoril vysokokvalitné zrkadlá, ktoré by sa dali použiť na akýkoľvek účel vrátane ďalekohľadov. Táto technika sa rýchlo vylepšila, čo umožnilo hromadnú výrobu zrkadiel.

Spätné zrkadlá, ktoré umožňujú šoférovi vidieť situáciu za vozidlom, boli opísané v odbornom časopise už v roku 1906. V roku 1906 predložil Francúz Henri Cain na patentovanie vypuklé zrkadlo, ktoré sa má namontovať na palubnú dosku auta. Patent dostal 21.&nbsp;februára 1907 s názvom: „Výstražné zrkadlo pre automobily.“

Zrkadlo nastaviteľné do ľubovoľnej polohy, aby bolo vidieť cestu za vozdlom, sa objavilo v roku 1908.

Najstaršie známe spätné zrkadlo namontované na pretekárskom vozidle sa objavilo na amerických pretekoch Indianapolis 500 v roku 1911. Víťaz Ray Harroun (1879 –&nbsp;1968), pretekal bez spolujazca, nahradilo ho zrkadlo nad volantom a pred volantom. Tvrdil, že zrkadlo neustále vibrovalo pre drsnosť povrchu a stalo sa z veľkej časti zbytočným. Harrounov historický žltý Marmon #32 „Wasp“, v ktorom vyhral Indianapolis 500, je vystavený v múzeu slávy Indianapolis Motor Speedway.

Zrkadlo ako civilizátor ľudstva: Začalo sa to zrejme pohľadom do kaluže

Výber pre vás

Zrkadlo ako civilizátor ľudstva: Začalo sa to zrejme pohľadom do kaluže

Súvisiace články

Potupný odchod: Richard Nixon je v dejinách USA prvým prezidentom, ktorý dobrovoľne abdikoval

Pre krásu aj dezinfekciu: Fascinujúce dejiny žehlenia

Krásna a úžasná: Seriálová rodina na Suzanne Somersovú nezabudla

Výber pre vás