Vladimír Kampf

Začalo sa to v&nbsp;Lipici na dnešnom západe Slovinska neďaleko hraníc s&nbsp;Talianskom. Lipicany sú dnes považované za jedno z&nbsp;najvýznamnejších historických plemien koní na svete. Sú napohľad elegantné, silné a&nbsp;krásne. Vyšľachtili ich pre habsburskú šľachtu na konci 16.&nbsp;storočia. Veľmi dobre a&nbsp;elegantne zvládajú klasickú a&nbsp;športovú drezúru, najmä Španielsku jazdeckú školu.

Lipicanské kone sa rodia čierne alebo hnedé, ale v&nbsp;dospelosti vo veku šesť až desať rokov je ich srsť už väčšinou biela. „Vraníkov a&nbsp;hnedákov je približne päť percent. V&nbsp;rumunskom štátnom žrebčíne Fagaras chovajú dokonca ryšiaky. Dominantná biela má pôvod v&nbsp;starošpanielskych a&nbsp;severotalianskych koňoch,“ vysvetľuje riaditeľ Národného žrebčína Topoľčianky Michal Horný.

Toto plemeno vyšľachtili na podnet rakúskeho arcivojvodu Karola&nbsp;II. Pôvodné lipicany vznikli krížením starošpanielskych, severotalianskych a&nbsp;arabských koní s&nbsp;domácimi plemenami. Majú pevné telo, silné zadné končatiny a&nbsp;elegantný pohyb. „Vyšľachtili ich v&nbsp;období baroka, preto mu hovoríme kôň baroka. Stavba jeho tela sa vyznačuje mohutným krkom, krásnou, mierne ‚klábonosou‘ hlavou s&nbsp;vyšším čelom, menšími a&nbsp;zapadnutejšími, ale výraznými čiernymi očami, veľkými očnými oblúkmi, menšími nozdrami, malými ušami, mäkším chrbtom. Najtypickejším znakom je pohyb, najmä klus. Uhol lopatky lipicanov je ostrejší ako pri ostatných plemenách koní, preto je ich kadencia vyššia a&nbsp;elegancia vznosného klusu krajšia,“ dodáva, ako rozpoznať lipicana.

Chov lipicanských koní v&nbsp;Národnom žrebčíne v&nbsp;Topoľčiankach patrí medzi najvýznamnejšie v&nbsp;Európe. Založili ho v&nbsp;roku 1921. Má kľúčovú úlohu v&nbsp;zachovaní a&nbsp;šľachtení tohto historického plemena. „Na Slovensko priviezli lipicany po zriadení štátneho žrebčína v&nbsp;Topoľčiankach. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie, ktorej súčasťou vysoko rozvinutého chovu koní bolo aj Slovensko, absentoval žrebčín, ktorý by zabezpečoval produkciu plemenných teplokrvných žrebcov pre zemský chov. Už sme neboli súčasťou monarchie. Predtým bol u&nbsp;nás jediný cisársky žrebčín v&nbsp;Kopčanoch, ktorý zrušili v&nbsp;roku 1828. Mali sme len vojenské žrebčíny. Vtedajšie československé ministerstvo poľnohospodárstva 15.&nbsp;októbra 1921 rozhodlo o&nbsp;zriadení štátneho žrebčína u&nbsp;nás. Lokalít na výber bolo vytypovaných viac, ale v&nbsp;Topoľčiankach už stála budova jazdiarne po posledných majiteľoch Habsburgovcoch. Stojí dodnes a&nbsp;dodnes je výcvikovým strediskom.“

Topoľčianky mali priaznivé podmienky pre chov teplokrvných koní. Vtedajší zakladatelia veľmi rozumne umiestnili ďalšie objekty do okolitých lesov a&nbsp;priestorov pohorí Tríbeč a&nbsp;Inovec v&nbsp;okruhu 35&nbsp;kilometrov. Rozdelené a&nbsp;vzdialené chovné priestory sa ukázali ako prezieravé počas chorôb či nákaz. Toto riešenie ocenili aj počas korony. O&nbsp;kone sa starať museli. Rozum a&nbsp;dôvtip tak oddelil od seba aj ľudí, ktorí sa nesústreďovali na jednom mieste.

V&nbsp;roku 2022 bol chov lipicanov v&nbsp;ôsmich krajinách vrátane Slovenska zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Tieto kone sú úzko späté s&nbsp;históriou strednej Európy a&nbsp;s&nbsp;klasickým jazdením, najmä v&nbsp;drezúre. V&nbsp;UNESCO sú aj žrebčíny v&nbsp;Rakúsku, Maďarsku, Chorvátsku, Taliansku, Slovinsku, Rumunsku a&nbsp;Bosne a&nbsp;Hercegovine.

Žrebčín v&nbsp;Topoľčiankach funguje už 103&nbsp;rokov. Prvé stádo pochádzalo priamo z&nbsp;Lipice. „Tridsaťpäť kobýl a&nbsp;jeden plemenný žrebec, to bol základ nášho chovu. Postupne pribudli shagya-arabské kone, stádo huculských koní a&nbsp;nóniusy, ktoré v&nbsp;50.&nbsp;rokoch minulého storočia presťahovali do Nového Tekova. Ten po revolúcii a&nbsp;divokej privatizácii zanikol. Tak Slovensko nenávratne prišlo o&nbsp;kvalitné stádo nóniusa.“

V&nbsp;60.&nbsp;rokoch minulého storočia postupne kone v&nbsp;armáde a&nbsp;poľnohospodárstve nahrádzala technika. „Zostalo športové vy­užitie. Pribudol nám preto anglický polokrvník a&nbsp;ďalšie plemená. V&nbsp;roku 1973 doviezli z&nbsp;Egypta arabského plnokrvníka. Dodnes sa ho snažíme konzervatívne zachovať v&nbsp;tej forme, ako ho doviezli. Od roku 1993 máme vlastnú plemennú knihu slovenských teplokrvníkov.“

V&nbsp;súčasnosti žije v&nbsp;Topoľčiankach 46&nbsp;lipicanských plemenných kobýl v&nbsp;desiatich rodinách a&nbsp;šiestich klasických líniách. „Našou úlohou je zachovať tieto rodiny a&nbsp;línie. Plemenársku prácu máme dôsledne prepracovanú. Všetky kone testujeme. Zaznamenávame ich charakter, výkonnosť a&nbsp;spoluprácu s&nbsp;človekom. Veľký akcent kladieme najmä na charakter. Neotestovaného koňa nezaraďujeme do ďalšej plemenitby. Mimochodom, takmer všetky kone, nielen lipicany, ktoré sa u&nbsp;nás narodia, prejdú základným výcvikom, mnohé aj športovou testáciou v&nbsp;jazdeckých disciplínach – parkúr, drezúra, voltíž, vytrvalosť, záprahy a&nbsp;dostihy. Našou prvoradou úlohou pri tradičných plemenách je zachovať a&nbsp;fixovať ich genetické danosti, zachovať ich vysokú rodokmeňovú hodnotu, homogénnosť a&nbsp;vyrovnanosť stáda vo všetkých exteriérových ukazovateľoch,“ pochvaľuje si riaditeľ Michal Horný.

Svetová organizácia Lipizzan International Federation združuje chovateľov z&nbsp;28&nbsp;krajín z&nbsp;celého sveta. „Topoľčianske lipicany majú vo svete dobré meno. Naše žrebce sú aktívne v&nbsp;mnohých žrebčínoch, pôsobí v&nbsp;nich aj veľa plemenných kobýl narodených v&nbsp;Topoľčiankach. Lipican je jedno z&nbsp;najstarších kultúrnych plemien koní. Kone majú viac než400-ročné rodokmene. Nie sú to len krásne kone napohľad, ale aj geneticky hodnotné zvieratá. Stačí jedno zlé chovateľské rozhodnutie a&nbsp;ich jedinečnosť môže byť nenávratne preč. Tak ako nóniusy v&nbsp;Tekove či iné plemená, ktoré pre privatizáciu na Slovensku zanikli.“

Lipicany nevyšľachtili len na cisárske parády, ale aj na výchovu šľachtickej mládeže v&nbsp;jazdení. „Jazda na koni bola samozrejmosť, tak ako dnes šoférovanie auta. Lipicany sa vynímali na veľkých slávnostiach a&nbsp;dokázali prekonávať dlhé trasy v&nbsp;záprahoch. Aj cisárovná Sisi mala najradšej lipicany. Ovládala prvky slávnej Španielskej jazdeckej školy vo Viedni.“

Dnes je lipican všestranný kôň. „Najčastejšie ich využívame na klasickú a&nbsp;športovú drezúru. V&nbsp;roku 2003 vznikla naša klasická škola s&nbsp;lipicanskými žrebcami, ktorá nekopíruje tú vo Viedni ani v&nbsp;Lipici. Vybrali sme sa vlastnou cestou. Ten istý žrebec je u&nbsp;nás dopoludnia v&nbsp;záprahu a&nbsp;popoludní predvedie štvorylku či drezúru.“

V&nbsp;roku 2013 boli na území Slovenska aj Česko-Slovenska po prvý raz v&nbsp;histórii zorganizované majstrovstvá sveta v&nbsp;jazdeckej disciplíne dvojzáprahov, ktoré v&nbsp;spolupráci so Svetovou jazdeckou federáciou FEI a&nbsp;Slovenskou jazdeckou federáciou zorganizoval Národný žrebčín Topoľčianky. „Dosiahli sme historický úspech. Postavili sme štyri dvojzáprahy lipicanov zo svojho chovu. To je unikát. Dvanásť koní – jeden dvojzáprah sa skladá z&nbsp;dvoch koní a&nbsp;jedného rovnocenného náhradníka – z&nbsp;jedného chovu sa doposiaľ len málokomu podarilo pripraviť a&nbsp;splniť prísne kvalifikačné kritériá. Veľmoc záprahového jazdenia lipicanov je Maďarsko. V&nbsp;Topoľčiankach vyhral majstrovstvá sveta Vilmos Lazár s&nbsp;našimi koňmi.“

Ešte v&nbsp;60.&nbsp;rokoch minulého storočia chovala na Slovensku kone armáda. V&nbsp;tom čase ich bolo štvrť milióna. Začiatkom milénia ich bolo už len 4&nbsp;500. Bolo to najtragickejšie obdobie chovu koní u&nbsp;nás. Mali sme najmenší počet koní na počet obyvateľov zo všetkých krajín Európy. Národný žrebčín v&nbsp;tom čase začal podporovať súkromných chovateľov. „Poskytovali sme chovateľom, ktorí spĺňali kritériá, výhody. Napríklad ako uznaná chovateľská organizácia na vedenie plemennej knihy plemena lipican na Slovensku sme reprodukcieschopné plemenné kobyly zo základného stáda poskytli za ústretovejšiu cenu a&nbsp;motivovali sme ich aj pripúšťaním ich kobýl za priaznivejších podmienok. Aj vďaka týmto našim aktivitám stúpol počet lipicanov približne trojnásobne.“

Kto by chcel vlastniť lipicana, musí si podľa riaditeľa uvedomiť, že to nie je len nádherný kráľ koní a&nbsp;kôň kráľov. „Biela srsť vyžaduje každodennú starostlivosť, musí sa denne hýbať, nedá sa ho umiestniť do výbehu a&nbsp;venovať sa mu len cez víkendy. Lipican je šesťsto kilogramov výbušnej energie. Preto dokážu robiť cviky španielskej školy nad zemou. O&nbsp;drahšieho koňa je drahšia starostlivosť. To nie je skromný a&nbsp;jednoduchý hucul. Tomu mesiac vo výbehu neprekáža. Kôň je v&nbsp;prvom rade zviera pohybu. Musí sa hýbať. Jeho tráviaci trakt je jednoduchý, v&nbsp;prípade nedostatku pohybu hrozia rôzne ochorenia, najmä koliky,“ vysvetľuje.

Keď Alžbeta II. navštívila Slovinsko a&nbsp;Slovensko, v&nbsp;oboch krajinách dostala ako jeden zo symbolických darov lipicana. Bola to náhoda, pretože v&nbsp;období plánovania jej návštevy vtedajší prezident Ivan Gašparovič ešte nevedel, že žrebčín Lipica chystá niečo podobné. Titulom kráľovský kôň sa na Slovensku pýši Maestoso X-38, narodený 21.&nbsp;mája 2003 po otcovi Maestosovi X z&nbsp;matky Timravy.

Vyšľachtený pre šľachtu: Lipicany sú považované za jedno z najvýznamnejších plemien koní

Výber pre vás

Vyšľachtený pre šľachtu: Lipicany sú považované za jedno z najvýznamnejších plemien koní

Súvisiace články

Ľudstvo otvorilo brány do pekla: Jedinečný festival pod holým nebom poukazuje na vážny problém

Dedina s chuťou a príchuťami: K Šenkviciam patrí víno, ovocie, pečivo, pivo a komunita

Umenie v športe: Traja blázni do plávania sa namotali na moderný päťboj

Výber pre vás