Mária Mišovičová

Pritom keď sa pustil na umeleckú dráhu, verejnosť jeho obrazy neoslovili, považovala ich za príliš moderné. To ho však neodradilo od maľovania, naďalej sa držal svojho osobitého štýlu –&nbsp;používal takzvané čisté farby, najmä zelenú, červenú a&nbsp;modrú, zameral sa na jednoduché formy, v&nbsp;jeho dielach sa opakuje iba niekoľko línií či tvarov, zväčša ženské postavy. Okrem maľby revolučný vývoj priniesol aj do sochárstva a&nbsp;grafiky. Púšťal sa aj do nových techník, ako sú lepty, koláže a&nbsp;výrezy.

Henri Matisse v&nbsp;mladosti nejavil záujem o&nbsp;umenie, nenavštevoval galérie ani múzeá. Podľa okolia celkom pekne kreslil, ale on neuvažoval o&nbsp;štúdiu na umeleckej škole, nevedel si predstaviť, že by ho jeho výtvarný talent dokázal uživiť. Bol skôr tiché, zakríknuté chlapča, ktoré vyrastalo v&nbsp;zámožnej rodine obchodníka s&nbsp;obilím. Narodil sa na statku svojho dedka na severe Francúzska v&nbsp;malom meste Le Cateau-Cambrésis. S&nbsp;bratom Pierrom, mladším o&nbsp;tri roky, však vyrastal v&nbsp;Bohain-en-Vermandois v&nbsp;regióne Pikardia. Základné vzdelanie získal v&nbsp;Saint-Quentine, tam pokračoval aj v&nbsp;štúdiu na lýceu. 

Najmä otec si želal, aby po ňom prevzal obchod, ale Henriho zdravotný stav to nedovoľoval, tak mu vybral inú budúcnosť. Aby mal zabezpečený život, prihlásil ho na štúdium práva. Navštevoval ho dva roky v&nbsp;Paríži, s&nbsp;diplomom sa v&nbsp;roku 1889 vrátil domov a&nbsp;v&nbsp;meste Bohain nastúpil do advokátskej kancelárie ako koncipient. Prácu úradníka nemal rád, považoval ju za nudnú a&nbsp;nezmyselnú. V&nbsp;roku 1890 ho postihol ťažký zápal slepého čreva, ktorý ho načas pripútal na nemocničné lôžko, no zároveň mu zmenil celý budúci život. Priviedol ho do sveta umenia.

V&nbsp;pooperačnej izbe ležal vedľa pacienta, ktorý si čas rekonvalescencie krátil maľovaním. Nahovoril Henriho, aby začal kresliť aj on. Už prvými pokusmi si získal obdiv spolupacientov a&nbsp;personálu. Požiadal preto matku, aby mu priniesla farby a&nbsp;skicár a&nbsp;maľovaniu sa začal venovať sám bez akéhokoľvek odborného vedenia. Po vyliečení sa ešte na krátky čas vrátil do právnickej kancelárie, ale neustále ho to ťahalo k&nbsp;maľovaniu. Vo voľnom čase navštevoval múzeá a&nbsp;študoval obrazy francúzskych majstrov. A&nbsp;pred začiatkom pracovného času chodil na hodiny kreslenia do École Qunetin-Latour. Zakrátko spoznal, že je to geniálny spôsob, ako skoncovať s&nbsp;nudným životom koncipienta, a&nbsp;pochopil aj svoje poslanie. Rozhodol sa stať maliarom. Mal 20&nbsp;rokov, keď ho uchvátila maľba a&nbsp;nedokázal myslieť na nič iné. Napriek otcovým protestom odišiel do bohémskeho Paríža, aby sa úplne oddal výtvarnému umeniu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Prvá cesta Henriho Matissa po príchode do francúzskej metropoly viedla na prijímacie skúšky na umeleckú školu École des Beaux-Arts. Komisiu o&nbsp;svojom talente nepresvedčil, neprijali ho, no všimol si ho jeden z&nbsp;jej členov, profesor Gustave Moreau, rovnako maliar, ktorý sa venoval najmä mytologickým a&nbsp;biblickým námetom. Požiadal Henriho, aby dochádzal na súkromné hodiny priamo k&nbsp;nemu do Académie Julian.

Chuť do učenia a&nbsp;maľovania mu v&nbsp;tom období dodala aj návšteva austrálskeho maliara Johna Russella v&nbsp;Bretónsku. Neskôr o&nbsp;ňom hovoril ako o&nbsp;svojom učiteľovi, ktorý mu vysvetlil teóriu farieb. Russell ho zoznámil s&nbsp;impresionizmom a&nbsp;podaroval mu obraz Vincenta van Gogha z&nbsp;tohto obdobia. Po návrate do Paríža aj na presviedčanie Gustava Moreaua sa začal druhýkrát pripravovať na prijímačky na École des Beaux-Arts. Nemusel ich však absolvovať, pretože ho tentoraz do školy prijali oficiálne na základe talentu. Matissov otec nesúhlasil s&nbsp;novou synovou kariérou, ale naďalej mu posielal malý príspevok.

Štúdium na umeleckej škole bral Henri príliš svedomito, neraz až úzkostlivo. Vždy mal vážny výraz, k&nbsp;tomu bradu a&nbsp;okuliare, tak­že spolužiakom pripomínal skôr vedca ako umelca, preto ho prezývali Doktor. Naďalej dochádzal aj do Académie Julian k&nbsp;maliarovi Moreauovi, pretože štúdium v&nbsp;škole mu pripadalo príliš akademické. Spriatelil sa tam s&nbsp;ďalšími budúcimi významnými maliarmi, ktorí mali neskôr blízko k&nbsp;fauvizmu. Okrem toho mu imponovalo, že Gustave Moreau povzbudzoval svojich študentov, aby sa zamerali na vlastný štýl, aby ho rozvíjali. V&nbsp;čase štúdií sa zoznámil s&nbsp;Caro­line Joblaudovou, modelkou, ktorá pózovala aj pre niekoľko jeho obrazov. V&nbsp;septembri 1894 sa im narodila dcéra Marguerite, no pár sa po troch rokoch rozišiel.

V&nbsp;apríli 1898, po smrti Gustava Moreaua, Henri opustil umeleckú školu, o&nbsp;štúdium výtvarného umenia stratil záujem. Chodieval do Louvru a&nbsp;tam kopíroval starých majstrov. Intenzívne sa venoval aj vlastnej tvorbe. Na jar v&nbsp;tom istom roku sa oženil s&nbsp;Amélie Parayrovou, s&nbsp;ktorou mal dvoch synov: staršieho Jeana a&nbsp;o&nbsp;rok mladšieho Pierra, významného newyorského galeristu a&nbsp;obchodníka s&nbsp;umením. Za svoju prijali aj Matissovu dcéru Marguerite a&nbsp;stala sa súčasťou ich rodiny.

Henri Matisse prvýkrát predstavil svoje obrazy na verejnosti v&nbsp;roku 1896. Zo štyroch malieb predal dve, z&nbsp;toho obraz Čitateľka kúpil štát a&nbsp;umiestnil ho v&nbsp;zámku Rambouillet, v&nbsp;sídle francúzskych prezidentov. V&nbsp;roku 1904 usporiadal samostatnú výstavu v&nbsp;galérii Vollard a&nbsp;tam už predstavil aj svoje prvé fauvistické obrazy. Veľký rozruch spôsobili jeho diela o&nbsp;rok neskôr na parížskom Jesennom salóne, kde spolu s&nbsp;ďalšími priateľmi umelcami vystavili svoje maľby v&nbsp;štýle fauvizmu. Ich obrazy hýrili farbami a&nbsp;umelci ich aplikovali na plátno odvážnymi ťahmi štetca. U&nbsp;návštevníkov vyvolali škandál. 

Významný kritik umenia Louis Vauxcelles, ktorý inak tvorbu Matissa a&nbsp;jeho priateľov akceptoval, tentoraz o&nbsp;jeho prácach vyhlásil: „Dalo by sa povedať Donatello medzi šelmami.“ (On pourrait dire Donatello parmi les fauves.) Slovo fauves možno voľne preložiť ako dravé, divé šelmy a&nbsp;názov umeleckého smeru fauvizmus bol na svete. Napriek tomu, že reakcie na Matissove vystavené obrazy boli väčšinou negatívne, našlo sa zopár kupcov, ktorým sa divoké farby páčili a&nbsp;kúpili si ich.

Fauvizmus vznikol v&nbsp;roku 1900 na zvyškoch impresionizmu. V&nbsp;tvorbe mladých umelcov sa vyskytoval do roku 1910, no ako hnutie nezávislých výtvarníkov fungoval iba dva roky v&nbsp;období 1905 až 1907. Z&nbsp;fauvizmu následne vyrástol expresionizmus, kubizmus a&nbsp;surrealizmus. Za vodcu fauvistov pokladali Matissovi umeleckí spolupútnici práve jeho, no medzi vodcovské osobnosti tohto osobitého štýlu patrili aj André Derain, Georges Braque, Maurice de Vlaminck a&nbsp;Raoul Dufy. V&nbsp;roku 1908 založil Henri Matisse na Boule­vard des Invalides vlastnú sú­kromnú školu fauvizmu. Medzi jeho najznámejšie obrazy patria Červená harmónia, Hudba, Tanec, Zátišie s&nbsp;baklažánmi, Odaliska s&nbsp;tamburínou, Zlaté rybky, Sediaca žena s&nbsp;gitarou, Červený ateliér...

Henri Matisse veľmi rád cestoval. Na neznámych miestach, ako tvrdil, nachádzal inšpiráciu a&nbsp;nové svetlo. Kultúrne stavby, historické pamiatky, zaujímavé domy, architektonické budovy a&nbsp;rôzne ďalšie priestory zakomponoval aj do svojich diel. Najprv precestoval Francúzsko, potom sa vybral do Maroka, Alžírska, Anglicka, USA, na Korziku, Tahiti, obdivoval Moskvu, Berlín... Svoje cesty za poznaním musel počas prvej svetovej vojny prerušiť. Z&nbsp;domu v&nbsp;Paríži odišiel na juh Francúzska. Tam pomáhal manželkám svojich priateľov, ktorí boli na fronte. Bývala u&nbsp;neho napríklad partnerka Andrého Deraina Alice. Jeho manželka Amélie a&nbsp;obidvaja synovia zostali na okupovanom severe krajiny. 

Vojnové roky boli pre maliara ťažké. Jeho blízki boli uväznení za nepriateľskými líniami a&nbsp;on im nedokázal pomôcť. Cítil sa bezmocný. O&nbsp;to viac, že mal 45&nbsp;rokov, no narukovať nemohol, podľa vojenskej komisie bol starý. Umelcova temná nálada sa odrazila aj v&nbsp;jeho tvorbe, používal tmavšie farby. Po skončení vojny trávil čas v&nbsp;Nice, kde sa mu ďaleko od oficiálnych umeleckých centier, akým bol Paríž, dobre tvorilo. Od roku 1919 vystavoval po celej Európe aj v&nbsp;New Yorku. Stal sa medzinárodne známym a&nbsp;o&nbsp;jeho diela bol mimoriadny záujem. Niekedy až s&nbsp;nadľudským úsilím tvoril ďalšie obrazy, sochy, lepty.

Pred vypuknutím druhého svetového vojnového konfliktu nastal v&nbsp;jeho súkromí zvrat. V&nbsp;roku 1939 sa s&nbsp;ním rozviedla manželka. Po štyridsiatich rokoch manželstva nastala v&nbsp;ich spolužití vážna kríza. Maliar mal 70&nbsp;rokov. Dôvodom bola o&nbsp;41 rokov mladšia ruská emigrantka Lydia Delektorská. Od roku 1932 pomáhala v&nbsp;ich domácnosti aj v&nbsp;umelcovom ateliéri a&nbsp;Matissovi robila modelku. Každodenné kontakty ich zblížili. Maliarova manželka dala mužovi na výber: buď ona, alebo pomocníčka. 

Matisse sa rozhodol pre manželku a&nbsp;Lydia musela opustiť ich domácnosť. Spolužitie Matissovcov bolo však už narušené a&nbsp;Amélie nakoniec maliara opustila. Nedokázala mu odpustiť vzťah s&nbsp;mladou ženou. V&nbsp;spomienkach sa vracala k&nbsp;ich prvým rokom manželstva, keď mali existenčné problémy a&nbsp;spoločne sa ich snažili zvládnuť. Vždy stála pri ňom a&nbsp;podporovala ho. Henri sa vtedy napriek nedostatku peňazí chcel vzdelávať, a&nbsp;tak navštevoval ateliér Eugèna Carrièra a&nbsp;platil si za konzultácie. 

Podrobne si chcel preštudovať obrazy svojich veľkých maliarskych vzorov a&nbsp;kúpil si po jednom obraze od Rodina, van Gogha, Cézanna a&nbsp;Gaugina. A&nbsp;to navzdory tomu, že jeho obrazy nenachádzali kupcov a&nbsp;financie v&nbsp;mladej domácnosti chýbali. Amélie si v&nbsp;snahe podporiť manžela a&nbsp;zlepšiť finančnú situáciu rodiny otvorila butik. Aj Henriho jemne nasmerovala, aby zatiaľ prijímal aj iné zákazky než na obrazy. Poslúchol ju, spolu s&nbsp;priateľom maliarom Albertom Marquetom napríklad dekorovali obvodové múry výstavného pavilónu Grand Palais v&nbsp;Paríži, kde sa v&nbsp;roku 1900 konala Svetová výstava.

Pod psychickým tlakom a&nbsp;pri nedostatku peňazí maliar v&nbsp;roku 1901 ochorel na bronchitídu a&nbsp;liečil sa vo Švajčiarsku, zdravie zradilo aj jeho manželku Amélie, preto takmer celý rok 1903 strávili u&nbsp;Henriho rodičov v&nbsp;Bohaine. Keď si premietla minulosť, oveľa ťažšie niesla vzťah manžela a&nbsp;Lydie. A&nbsp;aj keď sa rozhodol zotrvať vo zväzku s&nbsp;Amélie, tá už vedľa neho nechcela žiť a&nbsp;požiadala o&nbsp;rozvod. Po jej odchode umelec Lydiu zavolal späť, aby mu opäť pomáhala v&nbsp;domácnosti i&nbsp;v&nbsp;ateliéri.

Na začiatku druhej svetovej vojny mal maliar možnosť odísť do Spojených štátov, ale on sa rozhodol, že zostane vo Francúzsku. Po vyhlásení vojny Nemecku opustil Paríž a&nbsp;odcestoval do Nice. Ako mnohých iných, aj jeho označili za zdegenerovaného umelca. Mohol sa pohybovať iba na juhu krajiny. V&nbsp;roku 1941 mu diagnostikovali rakovinu dvanástnika. Podstúpil náročnú operáciu, ktorá síce bola úspešná, no nastali komplikácie, krátko po sebe mal dva záchvaty pľúcnej embólie, pri ktorých takmer zomrel. Tri mesiace bol pripútaný na lôžko alebo invalidný vozík. Maľovanie bolo pre neho fyzicky náročné, tak sa začal venovať novej výtvarnej technike, ktorú nazval kresba nožnicami. Z&nbsp;farebného papiera bez predkresľovania vystrihoval abstraktné, figuratívne alebo rastlinné tvary a&nbsp;Lydia ich podľa jeho pokynov skladala do kompozícií.

Diela z&nbsp;výstrižkov boli naozaj pre každého. Uchvátili odborníkov i&nbsp;zberateľov umenia, ale aj bežného konzumenta výtvarných diel. Mali v&nbsp;sebe jednoduchú krásu a&nbsp;pre svetové umenie to bol nečakaný objav. Podľa vlastných kompozícií z&nbsp;výstrižkov robil Henri Matisse aj litografie, teda tlače, aby sa dali ľahko rozmnožovať. Metódou výstrižkov dokázal, že hoci je fyzicky obmedzený, aj vo vysokom veku dokáže tvoriť svetové umenie. Podľa neho by človek nemal byť väzňom určitého štýlu či úspechu a&nbsp;rozhodne sa má pustiť do nových štýlov umenia. Vojnový rok 1943 mu výrazne zasiahol do súkromia. Bývalú manželku Amélie aj dcéru Marguerite zatklo gestapo, pretože jeden zo synov vstúpil do odboja a&nbsp;z&nbsp;pomáhania partizánom podozrievali aj ich. Amélie prepustili, ale dcéru obvili z&nbsp;odbojovej činnosti, skončila vo väzniciv&nbsp;Rennes, kde ju mučili, nakoniec ju odsúdili na šesť&nbsp;mesiacov. Našťastie prežila.

V&nbsp;rokoch po vojne sa Henri Matisse za svoje umenie dočkal úcty a&nbsp;viacerých ocenení. Stal sa nositeľom Radu Čestnej légie a&nbsp;udelili mu aj vyznamenanie Múzea moderného umenia v&nbsp;Paríži. V&nbsp;otcových umeleckých stopách kráčal mladší syn Pierre. Na otcov popud si v&nbsp;roku 1931 otvoril v&nbsp;New Yorku galériu a&nbsp;umeniu sa venoval vyše 50&nbsp;rokov. Okrem otcových diel vystavoval obrazy ďalších súčasných maliarov: Marca Chagalla, Andrého Deraina, Françoisa Rouana, Roberta Matta... 

V&nbsp;oblasti výtvarného umenia ho považovali za jednu z&nbsp;najvýznamnejších osobností, ktoré výrazne prispeli k&nbsp;rozvoju moderného maliarstva. Henri Matisse tvoril aj v&nbsp;posledných rokoch života, hoci ho trápila astma a&nbsp;postihla ho aj angina pectoris. Jeho pravou rukou ľudsky i&nbsp;pracovne bola Lydia, ktorá s&nbsp;ním zostala až do jeho skonu. Nazýval ju svojím „druhým životom“. Jeho posledným dielom bola vitráž Rockefellerova ruža, ktorá zdobí kostol v&nbsp;Pocantico Hills v&nbsp;štáte New York. Zomrel vo veku 85&nbsp;rokov na infarkt vo svojom dome vo štvrti Cimiez v&nbsp;Nice. Je pochovaný na tamojšom cintoríne aj s&nbsp;bývalou manželkou. Neďaleko maliarovej rezidencie sa nachádza múzeum venované jeho životu a&nbsp;tvorbe.

Umením porazil nudu: Henri Matisse svojmu výtvarnému talentu neveril, študoval právo

Výber pre vás

Umením porazil nudu: Henri Matisse svojmu výtvarnému talentu neveril, študoval právo

Súvisiace články

Krásna a úžasná: Seriálová rodina na Suzanne Somersovú nezabudla

Najdrsnejšie ženy v dejinách: Čo všetko dokázali vykonať?

Nechcel zomrieť bez úcty: Najbohatší Američan Andrew Carnegie rodine veľký majetok nezanechal

Výber pre vás