Peter Ličák

Dopravné lietadlo americkej výroby Douglas DC-3, známe skôr pod menom dakota, s imatrikalučnou značkou OK-WDZ malo v osudný deň naplánovaný let na trase Praha – Bratislava – Košice. Z pražského letiska Ruzyň dakota odštartovala ešte za tmy pár minút po šiestej hodine. Na ten deň hlásili meteorológovia problémové počasie, teplý front priniesol nad celú republiku počasie, aké piloti nemajú práve v láske. Nad západom krajiny to ešte ako-tak ušlo, ale pristátie na bratislavskom letisku bolo riskantné, lietadlo pristálo na letisku v neďalekých Malackách, známom pod menom Kuchyňa, ktoré je dnes domovskou základňou Dopravného leteckého krídla generála Milana Rastislava Štefánika spadajúceho pod vzdušné sily SR. Z vojenského letiska stroj odletel do Bratislavy po miernom zlepšení počasia. To však malo od ideálneho stavu stále ďaleko. Cestujúci boli pokojní, ale o&nbsp;pilotoch dakoty sa to povedať nedalo. Keď posádka dostala povolenie odštartovať z&nbsp;bratislavského letiska do Košíc, palubný mechanik to vraj okomentoval slovami: „Nemám chuť tam letieť, je tam zlé počasie!“ A&nbsp;kapitán lietadla mu dal za pravdu: „Ide tu o&nbsp;držku...“ O&nbsp;hodinu sa ich obavy naplnili. Tým najtragickejším spôsobom.

Zlé počasie so slabou viditeľnosťou bolo aj v&nbsp;Košiciach, a&nbsp;tak posádka na čele s&nbsp;kapitánom Vladimírom Drábom (†40) dostala pokyn, aby namiesto metropoly východného Slovenska pristála na letisku v&nbsp;Poprade. Na palube lietadla bolo 22 pasažierov a&nbsp;štyria členovia posádky. Po prílete nad Poprad posádka začala riadený zostup. Riadiaci príletu na veži popradského letiska nasmeroval lietadlo nad Levočské vrchy, nad dnes už neexistujúcou dedinou Ruskinovce neďaleko Kežmarku mala dakota urobiť ľavotočivú zákrutu a&nbsp;vrátiť sa k&nbsp;letisku. Lenže silný západný vietor, ktorý podľa záznamov meteorológov dosahoval rýchlosť až sto kilometrov, zaniesol lietad­lo o&nbsp;jedenásť kilometrov ďalej nad dedinu Torysky. Piloti ešte stihli dokončiť zákrutu, ale lietadlo za hustého sneženia začalo náhle prudko klesať, zastavil ho až zalesnený svah hory Škapová, vysokej 1 231 metrov.

Lietadlo bolo v službách Československých aerolínií deväť rokov, jeho posádku tvorili dvaja skúsení piloti, rádiotelegrafista a jeden člen palubného personálu. Nehoda si vyžiadala život 22 cestujúcich a 4 členov posádky. Pád lietadla a 12-hodinové čakanie na pomoc záchranárov v silnom mraze prežilo iba kvarteto šťastlivcov: Anna Paulínyová, Laura Jarná, Anton Figula a Vladimír Puchý. Stavbár Anton Figula sa vracal do Košíc z&nbsp;Bratislavy, kde bol na služobnej ceste. Počas letu si zdriemol, z&nbsp;polospánku ho prebralo balansovanie lietadla, po páde dakoty do hlbokého snehu bol niekoľko minút v&nbsp;bezvedomí. Inžinier Puchý z&nbsp;ostravských hút skončil v&nbsp;košickej štátnej nemocnici pre chirurgické choroby so zlomeninou ruky, nohy a&nbsp;s&nbsp;vyvrtnutou kľúčnou kosťou.

Anna Paulínyová podľa svedectva svojho syna arabistu Jána Paulínyho (†81), ktorý preložil do slovenčiny príbehy Tisíc a jednej noci, počas letu zaspala, zobudila sa až po páde lietadla pod telom mŕtveho cestujúceho. Všetci štyria cestujúci, ktorí prežili haváriu, sedeli v zadnej časti lietadla. Pani Paulínyová synovi povedala, že tesne po páde lietadla žilo osem pasažierov, ale neskorej pomoci záchranárov sa dočkali len štyria. Bola medzi nimi aj pani Laura Jarná, ktorá krutú zimu prežila len vďaka tomu, že na nej ležal mŕtvy kolega. Ten údajne pred odletom z bratislavského letiska povedal manželke, že v ten deň zomrie. Pri havárii prišiel o&nbsp;život aj riaditeľ Ukrajinského národného divadla, predchodcu Divadla Alexandra Duchnoviča v&nbsp;Prešove, Bartolomej Bavoľár, rodák z&nbsp;Markušoviec na Spiši. Na zasneženej Škapovej skončil aj život Antona Siegfrieda zo Štátneho divadla Košice. Rakvy siedmich obetí havárie z&nbsp;Košíc a&nbsp;okolia boli pred pohrebom vystavené pri poslednej rozlúčke v&nbsp;budove dnešného Východoslovenského múzea.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dakota havarovala jedenásť minút pred treťou hodinou popoludní, ale záchranári sa na miesto tragédie pod vrcholom Škapovej dostali až na druhý deň o&nbsp;štvrtej nadránom. Najviac času stratili čakaním na súhlas ministerstva národnej obrany na vstup do vojenského priestoru Javorina, pre civilistov platil prísny zákaz vstupu na toto výcvikové územie tankistov z&nbsp;kežmarskej posádky, jeho rozloha prevyšovala 30-tisíc hektárov. Po súhlase z&nbsp;Prahy vyrazila Suchou dolinou z&nbsp;rusínskej dedinky Torysky skupina vojakov na čele s&nbsp;19-ročným lesníkom Ferom Voščekom aj smerom na Škapovú. Hľadanie trosiek lietadla im sťažovala tma, hustá hmla, poldruha metra hrubá snehová perina a&nbsp;ťažko dostupný terén.

Inžinier Puchý na lôžku v&nbsp;košickom špitáli povedal dcére Dorote, že dlhé čakanie na záchranárov bolo pre ranených hororom. Pred zamrznutím ho zachránilo to, že sa v&nbsp;lietadle nevyzliekol, mal na sebe kožený kabát dlhý až po členky. V&nbsp;jednej taške našli fľašu pálenky, aj tá ich zohriala a&nbsp;ochránila pred silným nočným mrazom. „Dnes by sme boli z&nbsp;košickej základne Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby Air Transporte Europe na mieste nešťastia za 25 minút. Po nahlásení nehody musíme vyštartovať do štyroch minút. Keď spadlo vojenské lietadlo s&nbsp;našimi vojakmi v&nbsp;horách pri maďarskej obci Hejce, boli sme na mieste tragédie do pár desiatok minút a&nbsp;to bol takisto ťažko dostupný zalesnený a&nbsp;zasnežený terén,“ hovorí MUDr. Ladislav Šimák (72) z&nbsp;metropoly východného Slovenska.

„V&nbsp;našej dedine sme boli štyria furmani, všetkým nám prikázali, že musíme hore na Škapovú s&nbsp;koňmi a&nbsp;so saňami zvážať nebožtíkov. V&nbsp;dedine pri kostole ich prekladali do sanitiek a&nbsp;odvážali do levočskej nemocnice. Snehu naváľalo povyše pása, cestu nám museli poodhŕňať chlapi, ktorí robili v&nbsp;lese, inak by sme sa pod vrchol Škapovej neboli dostali. Dramatická bola aj cesta dole, mŕtvych sme museli držať na saniach za nohy, aby nám na strmom svahu nevypadli zo saní. Na moje sane naložili štyroch mŕtvych mužov, všetci mali po päťdesiatke, ani neboli veľmi dokaličení, ale zmrznutí boli po tej mrazivej noci na kosť. Tam hore to boli strašné pohľady, niektorí mŕtvi boli vymrštení von, sedeli v&nbsp;tom hlbokom snehu pripútaní na sedadlách. Jedno telo muža bolo v&nbsp;polovici preseknuté veľkým kusom plechu,“ zaspomínal si na tragédiu 84-ročný Štefan Babej 55 rokov po tragédii. Aj po takom dlhom čase si pamätal udalosti oných dní, akoby sa boli odohrali včera.

Martin Drahomirecký, vedúci oddelenia na levočskej radnici, si autentické svedectvo o&nbsp;nešťastí v&nbsp;Levočských vrchoch vypočul od svojho otca Antona. „Moja babka pracovala ako zdravotná sestra na gynekologickom oddelení levočskej nemocnice, v&nbsp;suteréne dostala malý byt, kde bývala so svojím synom, mojím otcom. A&nbsp;on bol ako chlapec svedkom toho, ako sanitky celý deň zvážali do márnice obete leteckej havárie. Vravel, že ten pohľad na zmrznuté telá s&nbsp;neprirodzene vykrútenými rukami a&nbsp;nohami mu utkvel v&nbsp;pamäti na celé desaťročia.“

Známy cestovateľ a&nbsp;dobrý znalec Levočských vrchov pripomína, že v&nbsp;tomto pohorí, ktoré v&nbsp;roku 1952 zabrala na svoje účely armáda, spadlo aj ďalšie lietadlo. „V&nbsp;polovici marca 1995 sa neďaleko bývalej protilietadlovej strelnice Dvorce zrútilo vojenské lietadlo L-29 Delfín. Pred delegáciou rakúskej armády predvádzal pilot major Ing. Jaroslav Horník prvky vyššej akrobacie. Pri poslednom obrate začalo lietadlo padať po krídle k&nbsp;zemi, krídlom zachytilo vrcholky stromov a&nbsp;narazilo do zeme. Pilot sa už nestihol katapultovať, zahynul v&nbsp;troskách stroja. Miesto tejto tragédie pripomína turistom malý pamätník.“

Do vyšetrovania príčin havárie zasiahla politika, ktorá naruby obrátila závery odbornej komisie vymenovanej ministrom dopravy. Tá potvrdila, že posádka dakoty nezobrala do úvahy silný západný vietor, ktorý zaniesol lietadlo mimo trasy aj pod výškovú os zostupu. Závery vyšetrovacej komisie boli rýchlo zmietnuté zo stola, oficiálna verzia mala celkom inú podobu. Podľa vyfabulovaného vyšetrovania sa lietadlo Československých aerolínií zrazilo so západonemeckým balónom nesúcim propagandistické letáky rádia Slobodná Európa sídliaceho v&nbsp;Mníchove. Desať dní po havárii vraj vojak základnej služby z&nbsp;kežmarských kasární našiel pri vraku lietadla roztrhaný poťah balóna. Ako sa neskôr ukázalo, obhorené zvyšky balóna a&nbsp;niekoľko letákov na miesto havárie podhodili na príkaz náčelníka generálneho štábu armády.

Tragédia na Škapovej: Záchranári sa dostali na miesto až po dvanástich hodinách

Výber pre vás

Tragédia na Škapovej: Záchranári sa dostali na miesto až po dvanástich hodinách

Súvisiace články

Spriaznené duše: Terénne zdravotné sestry sa s pacientmi rozprávajú aj o silvestrovskej polnoci

Súd rozhodol: Mladíka obvineného z vraždy v Michalovciach vzali do väzby!

Boli sme na miestach spojených s detstvom nebohého Svätého Otca vo výslužbe

Výber pre vás