Daniel Siekela, Dominik Malec a Miroslav Bartoš sú študentmi piateho ročníka Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka a terénne pásové vozidlo s elektrickým pohonom, ako sa oficiálne volá, je predmetom ich diplomových prác. Okrem toho, že sa stalo hitom veľtrhu, kam za nimi chodili návštevníci: „Videli sme vás v televízii, ukážte nám ho naživo!“, zaň získali Cenu veľtrhu v kategórii Techfórum. V silnej konkurencii 14 fakúlt z 9 vysokých škôl.

Autorom prvotného nápadu je Daniel: „Inšpiroval som sa americkou firmou, ktorá robí špeciálnu techniku a vozidlá na pásoch. Tak som si povedal, že štvorkolka na pásoch je niečo malé, šikovné a že by bola vhodná ako téma diplomovej práce.“

Vzápätí oslovil spolužiakov a rozdelili si úlohy. On si vzal na starosť podvozok a rám, Miro pohon a Dominik riadenie a bezpečnosť vozidla. S úsmevom hovorí, že spočiatku bolo len veľa, veľa slov, „lebo nie je jednoduché zvoliť správnu koncepciu a vziať pritom do úvahy mnoho aspektov. V prvom rade prehľad o pásových vozidlách na trhu, aby sme nevymýšľali vymyslené, dostupnosť súčiastok a mnoho iných vecí.“ Mladí muži sa dohodli, svojím nadšením nakazili vedúceho diplomových prác, ktorý s témou súhlasil, a pustili sa do práce. „Vývoj trval rok, samotná realizácia štyri mesiace.“

Hviezda veľtrhu je výnimočná dvoma vecami – je to pásové vozidlo na elektrický pohon. Prvotná koncepcia budúcich inžinierov bola iná. Uvažovali o hybride, teda aj o spaľovacom motore, nakoniec sa rozhodli pre čisto ekologický variant. Svoju úlohu zohral i terén, do ktorého je vozidlo určené (strmé a vysoko položené svahy, pastviny, vinice), preto muselo byť malé, a skutočnosť, že je prioritne určené pre bežných ľudí, hospodárov, ktorí si ho snáď o pár rokov budú môcť kúpiť.

„Dajú sa na ňom urobiť rôzne úpravy na rôzne účely, napríklad pre záchranárov, vojakov, ale pre nás je prvoradé hospodárstvo. Preto je vozidlo konštrukčne pomerne jednoduché, koncipované tak, aby si ho v prípade potreby mohli budúci majitelia opraviť doma. Potrebujú k tomu len imbusové vidlicové kľúče a skrutkovač. Dve – tri skrutky vymontujem, vymením a hotovo,“ vysvetľuje Daniel.

Hoci vozidlo očarilo, má svoje muchy, o ktorých jeho konštruktéri vedia.

V prvom rade je ťažké, váži 275 kg. A to najmä vďaka oloveným batériám, ktoré majú samy osebe 80 kg. Kúpili ich za 400 eur, lebo na lepšie nebolo. Ani na tie lacnejšie by však nemali, keby sa vlani v decembri neprihlásili do súťaže automobilky KIA. „Práve sme boli v štádiu vytvárania 3D modelov a oslovovania sponzorov, keď súťaž vyhlásili a úprimne, boli sme presvedčení, že to pre nich nebude zaujímavé. Nakoniec sme však z 10 prihlásených projektov postúpili medzi 5 finálových a obhájili ho.“

Vyhrali, a to najmä vďaka tomu, že už presne vedeli, čo chcú, prišli s konkrétnymi návrhmi. Vyhrali 5 000 eur, čo im výrazne pomohlo vozidlo skonštruovať.

„Odhadujeme, že materiál nás stál približne 5 500 eur, ale je to prvý kus, a tie sú vždy drahšie.“

Okrem ťažkej batérie budú musieť popracovať aj na ďalších veciach. Chce to prevodovku pre ešte vyššiu ťažnú silu a svahovú dostupnosť ale aj zlepšenie jazdných vlastností podvozku. Svoje si pýta i zdroj napájania. Vozidlo má nabíjačku zabudovanú v sebe, v prevádzke však zatiaľ vydrží len hodinu a pol.

„To preto, že sme, ako inak, z finančných dôvodov, použili tzv. olovené trakčné akumulátory, v tom čase to pre nás najdostupnejší zdroj energie,“ púšťa sa do odborného výkladu Daniel. „Teraz, keď sú batérie na nule, sa dobíja pomerne dlho, až 12 hodín, čo musíme zmeniť. Ale v bežnej prevádzke, po hodine jazdenia, klesnete na tých 40 %, čo dobijete za 5 hodín.“

Trojica si vychutnala dosiahnutý úspech, teraz má trochu iné starosti. Dokončiť svoje diplomové práce, teda doplniť ich o fotografie reálneho vozidla, urobiť júnové štátnice a zamestnať sa. Našťastie, rozdeliť sa nemusia, pretože všetci dostali ponuku od toho istého zamestnávateľa. Čo však bude ďalej s ich pásovým vozidlom?

To totiž patrí škole a možnosť vylepšovať ho dostanú mladší kolegovia, študenti bakalárskeho štúdia. Ak niečo vymyslia, môžu, ale nemusia to pôvodným autorom posunúť. Druhá možnosť je, že na jeho vylepšovaní budú ďalej pracovať sami. Vozidla sa totiž ani popri svojej prvej práci vzdať nechcú.

„Chceli by sme ho vyrábať sériovo, ale to je hudba budúcnosti. Potrebuje to ešte vývoj, štátne skúšky a certifikát, a veľa závisí od financií,“ hovorí Daniel. Urobíme všetko pre to, aby náš nápad zostal na Slovensku, zahraničie nás zaujíma hlavne v súvislosti s exportom,“ smeje sa.

V kóji Trenčianskej univerzity najmä tých najmenších zaujal minitank v mierke 1 : 6 so závesným vozíkom, na ktorom ich vyvážal odborný asistent Štefan Timár. Karoséria je z drevovláknitej kompozitnej dosky a bol na ňom lístok – Na predaj!

„Vznikol na našej fakulte od piky, za 9 mesiacov od nápadu po realizáciu,“ hovorí autor. „Všetko sa robilo u nás, nič sme nekupovali. A načo je dobrý? Niečo podobné používajú vojaci na odmínovanie a záchranné práce vojakov v stiesnených priestoroch. Je tiež na elektrické nabíjanie a zatiaľ vydrží na jedno dobitie 10 km, teda po piatich sa musím vrátiť k zdroju.“ K samotnému modelu nazvanému Tank TiMaDoor 1M sa dostal vcelku kuriózne.

„Videli sme niečo podobné na výstave, nedal som si pozor na jazyk a povedal som, že do pol roka niečo také postavíme u nás na fakulte. Pripomínali mi to na každej rannej káve, tak som si vyhrnul rukávy,“ smeje sa. Kolega k nej potom dorobil kvadrokoptéru, zatiaľ s doletom 8 minút, teda 1 km tam a druhý späť. Slúži na prieskum v neprehľadnom teréne, má kameru i GPS navigáciu. Kvadrokoptéra sa dokáže sama, bez ovládania, vrátiť na základňu. Tak prečo je vlastne model tanku na predaj?

„Chceme ho modernizovať a posunúť sa ďalej; odpružiť, vymeniť podvozok, prejsť na kovovú verziu karosérie... Už teraz na ňom pracujú piati bakalári a každý vymýšľa niečo lepšie, ako sme vymysleli my s kolegom Vladom Masárom.“ Nuž asi takto to na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka funguje v praxi.

Traja študenti z Trenčína uviedli svoje diplomové práce do praxe, tým čo vyrobili, vzbudili rozruch

Výber pre vás