Aleš Tvrdý

Počas mnohých stáročí sa však dejiny menili aj zámerne. Preto vzniká priestor na zamyslenie, ako to vlastne bolo alebo či to tak naozaj mohlo byť. Práve z&nbsp;jednej takejto krajiny som sa prednedávnom vrátil. Preto mi priebeh a&nbsp;sled udalostí, ktoré sa odohrali v&nbsp;bývalej najväčšej ríši na juhoamerickom kontinente, stále nedá pokojne spávať. Dnes z&nbsp;tohto územia zostal neporovnateľne menší štát, ktorý sa hrdo hlási k&nbsp;menu Peru. V&nbsp;minulosti veľmi mocné kráľovstvo, dnes o&nbsp;poznanie skromnejšie územie medzi Tichým oceánom, Andami a&nbsp;amazonským dažďovým pralesom. Ako sa táto krajina formovala? Ako vyzerá dnes? Čo všetko tomu predchádzalo? Presne toto zaujímalo aj mňa. Preto som sa vybral do bývalej Inkskej ríše, aby som pozbieral odpovede aspoň na niektoré zo svojich otázok. Vydajme sa teda spolu po stopách starých Inkov. Poďme do Peru.

Cestovanie po Južnej Amerike je zážitok sám osebe. Je asi celkom jedno, po ktorej konkrétnej krajine sa presúvam. Buď je to nanič, alebo ešte horšie. Občas nejaká výnimka. Opúšťam územie Bolívie. Náš polorozpadnutý cestný koráb vstupuje do Peru. Hneď po pár prejdených kilometroch mi je niečo jasnejšie: cesty majú omnoho lepšie. Aj tu sa, samozrejme, niekedy pristihnem, že levitujem po tom, ako šofér trafil cestný kráter. Pár hodín obchádzame jedno z&nbsp;najväčších turistických lákadiel v&nbsp;celom Peru. Jazero Titicaca je preto aj v&nbsp;mojom hľadáčiku. Z&nbsp;najväčšieho mesta na jeho brehu, z&nbsp;Puna, ihneď nastupujem na malú loď, ktorá ma zoberie na veľmi vzácne miesta –&nbsp;na plávajúce ostrovy Uros, ktoré sú staršie ako celá Inkská ríša. Tam sa utiahli ich prví obyvatelia pred takmer istou smrťou v&nbsp;podobe vojakov. Dnes sa už našťastie pred nikým neskrývajú a&nbsp;prežívajú najmä vďaka rybolovu, poľovníctvu a&nbsp;turizmu. Obyvatelia tejto malej komunity o&nbsp;sebe hrdo tvrdia, že v&nbsp;ich žilách koluje čierna krv. Je to tak preto, lebo podmienky na prežitie sú tam veľmi tvrdé.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z FASCINUJÚCEJ KRAJINY PRETKANEJ SLÁVNOU HISTÓRIOU NÁJDETE V GALÉRII

Celé jazero je priam popretkávané mnohými legendami a&nbsp;poverami. Tá najznámejšia hovorí o&nbsp;vzniku Inkskej ríše. Práve tu údajne začať svoju púť prvý Ink, ktorý na jednom z&nbsp;malých ostrovov našiel zlatý meč. Ten vraj zobral so sebou a&nbsp;našiel miesto, kde ho bude môcť zapichnúť do zeme, kde vybuduje hlavné mesto svojej ríše. Hľadal akýsi pupok sveta.<br>Na tento malý ostrov sa vyberám aj ja. Neplánujem založiť novú ríšu ani nájsť poklad. Teda vlastne aj áno. Poklad som tam našiel. Na ostrove Taquile sa čas meria celkom inak. Tamojší ľudia ešte stále žijú tak ako ich predkovia. Žiadne cesty ani autá. Nikde stres alebo ruch. Domy z&nbsp;nepálených tehál s&nbsp;hlinenou podlahou. Dvere na dome sa samy zatvoria len vďaka zarážke, ktorá slúži ako náhrada pántov. Niekoľko dní trávim v&nbsp;domácnosti s&nbsp;lokálnymi obyvateľmi. Je to úžasná skúsenosť a&nbsp;viem, že toto je pre mňa ten najväčší poklad, aký mi jazero Titicaca mohlo podarovať.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Ani Peru sa nevyhlo striedaniu mocností, vládcov a&nbsp;panovníkov. V&nbsp;okolí najväčších púští v&nbsp;krajine kedysi šéfovala jedna z&nbsp;najmocnejších ríš. Kultúra Nazca sa významne zapísala do dejín celého Peru. Ešte aj dnes si mnohí historici, vedci či bádatelia lámu hlavu nad tým, čo sa tu vlastne dialo. Prečo sa po tejto kultúre našlo tak veľa otázok, no disponujeme len zlomkom odpovedí na ne? Ako je možné, že ľudia pred viac ako dvetisíc rokmi vedeli o&nbsp;veciach, ktoré nemali šancu poznať? Či už ide o&nbsp;maľby na kameňoch, na ktorých sa našli obrazce transplantácií ľudských orgánov, dinosaury, alebo sledovanie hviezd pomocou ďalekohľadu. Nuž, milí vedci, máte čo robiť, aby ste nám priniesli odpovede, na ktoré svet čaká tak dlho. Veľa šťastia!

Najznámejšie záhady sú však ukryté v&nbsp;púšti: obrazce, vzory a&nbsp;línie, ktoré majú také obrovské rozmery, že ich nemožno sledovať zo zeme. Treba nastúpiť do malého lietadla a&nbsp;vzniesť sa do vzduchu ako vták. Vtedy možno vidieť, aké obrovské odkazy po sebe zanechali práve obyvatelia kultúry Nazca. Po takomto prelete sa niekomu môže zatočiť hlava alebo prevrátiť žalúdok. Rýchlo teda naspäť na pevnú pôdu pod nohami. Ak to však niekomu vôbec nechýba, neďaleko je malinká dedinka Paracas, kde som aj ja prestúpil na malú loď. Počas krátkej plavby zvedavo pozerám na známy trojzubec, ktorý je takisto záhadne vyrobený v&nbsp;pieskovej dune. Jeho rozmery sú, samozrejme, úchvatné. Také, ako sa na obyvateľov jednej z&nbsp;najvyspelejších kultúr celej predperuánskej ríše patrí. Samozrejme, ani o&nbsp;jeho pôvode nevieme takmer nič. Teda okrem hmlistých dohadov.

Ďaleko od ľudskej civilizácie je prírodná rezervácia. Človek sa tam dostane len loďou. Útočisko tam našli tisícky, ba možno aj milióny rôznych živočíšnych druhov. Niektoré z&nbsp;nich v&nbsp;rezervácii prežívajú celoročne, iné zasa prichádzajú kvôli rozmnožovaniu. Summa summarum je to ako obrovský pouličný trh, kde sa každý snaží prekričať tých druhých. V&nbsp;jazyku, ktorému nerozumiem, ale aj tak to má jedinečné čaro. Obklopený množstvom voľne žijúcej divej zveri sa cítim ako jeden z&nbsp;účinkujúcich vo filme Jurský park. Nestíham pozerať okolo seba a&nbsp;identifikovať také množstvo rôznorodej zveri. Po skalách sa ležérne premávajú farebné kraby. Nad nimi sledujem znudené tulene. Okolo sa nenápadne motá malý tučniak ako eštebák, ktorého nemá nikto zazrieť. 

V&nbsp;plytkej vode predvádzajú svoje umenie veselé delfíny a&nbsp;nad hlavou mi krúžia mračná vtákov. Vtedy si uvedomujem, že musím radšej zatvoriť ústa. Taká vtáčia pomsta zo vzduchu by bola pre nejedného človeka malou osobnou pohromou. V&nbsp;tom okamihu určite, no z&nbsp;inej perspektívy je to celkom iná káva. Práve tu sa v&nbsp;pravidelných intervaloch raz za osem rokov schádzajú zberači guána. Tento živočíšny poklad bol svojho času hnacím motorom celej peruánskej ekonomiky. Aby sa však zachoval prírodný ekotop, biznis so sušeným vtáčím trusom začali regulovať. Napriek reguláciám sa tu nazbiera okolo 90-tisíc ton trusu za dva mesiace.

Prvý Ink pri hľadaní nového centra svojej ríše zas až tak ďaleko nezašiel. Veď Cusco je od jazera Titicaca vzdialené vzdušnou čiarou zhruba 350 kilometrov. Na tie časy to asi stačilo. Práve tam ho ohúrila krásna príroda, úrodná pôda a&nbsp;jeho meč sa poľahky zapichol do zeme. Alebo už bol naozaj unavený a&nbsp;ďalej sa mu veľmi pokračovať nechcelo. Toto miesto nazval pupok sveta, čo je preklad slova „cusco“. Budovanie ríše nenabralo nijaké drastické rozmery. Práve naopak. Dôležitá bola jedna z&nbsp;mnohých bitiek, pri ktorej podľa legendy pomohli vojsku v&nbsp;oslabení nadľudské sily. Práve na tom sa začal stavať nový marketing a&nbsp;odvtedy sa ríša rozmáhala ďaleko na sever aj na juh. Smerom na západ ju limitoval oceán a&nbsp;na východ zas strach či obavy z&nbsp;nepoznanej džungle. Ríša, ktorej centrum bolo v&nbsp;horskom meste Cusco, tak počas svojej najsilnejšej éry dosahovala územie dnešného Ekvádoru na severe a&nbsp;na juhu zasahovala hlboko do Čile. 

Ako sa hovorí, pýche predchádza pád a&nbsp;ani pri tejto najväčšej mocnosti to nebolo inak. Ťažko povedať, či to tak bolo práve pre pýchu alebo ignoranciu hrozby zvonka, od nepriateľa. Keď európski moreplavci dobyli Aztékov v&nbsp;Mexiku, okrem drahých kovov získali ďalšie bohatstvo – informáciu, že dole na juhu je ďalšie obrovské&nbsp; kráľovstvo. Tak sa tam vybrali, a&nbsp;ako je z&nbsp;histórie známe, aj ho dobyli. Inkovia najskôr bielym tváram veľa pozornosti nevenovali a&nbsp;nepovažovali ich za potenciálnych nepriateľov. Tí to však využili a&nbsp;v&nbsp;kombinácii s&nbsp;internými problémami krajiny sa postupne začali podpisovať pod zánik Inkskej ríše.

Dnešné Cusco je jedným z&nbsp;najkrajších kolonizačných miest na celom svete. Napriek tomu, že z&nbsp;pôvodnej podoby má už len veľmi málo. Španielski kolonizátori v&nbsp;ňom takmer nenechali kameň na kameni. Drvivú väčšinu chrámov a&nbsp;dôležitých stavieb rozobrali, aby mohli materiál použiť na svoje kostoly a&nbsp;stavby. V&nbsp;horšom prípade pôvodné budovy len barbarsky zničili. Prišlo tak obdobie stagnácie a&nbsp;nepokojov v&nbsp;krajine. Španielska nadvláda preniesla aparát hlavného mesta z&nbsp;hôr na pobrežie. Odtiaľ sa ľahšie transportovalo do rodnej krajiny všetko zlato a&nbsp;drahocennosti, ktoré ukradli Inkom. Dnes si v&nbsp;okolí mesta Cusco alebo aj priamo v&nbsp;ňom môžeme pozrieť najmä to, čo tam zanechali Španieli po tom, ako ich Peruánci po dlhom čase&nbsp;vyhodili z&nbsp;vlastného územia. Nanešťastie sa zachovalo len veľmi málo toho, čo pôvodne vybudovali Inkovia.

Cusco je aj akýmsi najobľúbenejším východiskovým bodom na ceste k&nbsp;celosvetovo známemu miestu. Machu Picchu patrí spolu so sochou Krista v&nbsp;brazílskom Riu de Janeiro k&nbsp;najznámejším turistickým atrakciám. Neexistuje nič iné, čo by významnejšie reprezentovalo práve tento svetadiel. Aj okolo starého zabudnutého mesta je viac otázok ako odpovedí. Niektoré z&nbsp;nich sa už podarilo rozlúsknuť. Ak sa niekto zamýšľa nad tým, prečo Španieli zanechali mesto v&nbsp;horách nedotknuté a&nbsp;ostatné zničili do základov, odpoveď je prekvapivo jednoduchá: Machu Picchu sa Španielom nepodarilo nájsť. Preto je aj dnes toto fascinujúce miesto dostupné v&nbsp;takej podobe, v&nbsp;akej ho opustili jeho obyvatelia po zániku Inkskej ríše. Bolo znovuobjavené dlho po tom, ako odtiaľ odišli aj poslední obyvatelia.

Aj okolo tohto nálezu sú, samozrejme, viaceré špekulácie, no objav sa pripisuje americkému bádateľovi, ktorý tieto ruiny najlepšie sprístupnil celému svetu. Názov Machu Picchu nie je názov samotného strateného mesta. Jeho meno sa doposiaľ nezistilo. Pomenovali ho po priľahlom kopci Machu Picchu, ktorý sa rozprestiera nad ním. Tak ho eviduje aj zoznam UNESCO, kde je zapísané. Od toho dňa, ako sa sídlo starých Inkov dostalo na tento zoznam, je chránené jednak v&nbsp;pozitívnom, ale aj v&nbsp;negatívnom zmysle. Ten negatívny je taký, že sa s&nbsp;jeho podobou nemôže nič robiť. Dokonca sa nemôže ani upraviť do takého stavu, v&nbsp;akom bolo. Preto nie sú na strechách domov pokrývky. Tie nestihli položiť pred tým, ako UNESCO urobilo oficiálny zápis, a&nbsp;je to tak až dodnes.&nbsp;

Skutočný unikát je Colca – jeden z najhlbších kaňonov na svete. Turistika naprieč svahom tejto obrovskej praskliny v zemskom povrchu je zážitok na celý život. Tu sa dá vidieť aj skutočný život starých Peruáncov, ktorí tu stále praktizujú zvyky v takej podobe, ako ich zdedili po predkoch.<br>Či už sa to niekomu páči, alebo nie, história Peru je priamo spojená s&nbsp;kolonizáciou. Aj samotní Peruánci sa k&nbsp;tomu stavajú rôzne. Niektorí len precedia cez zuby pár slov a&nbsp;radšej sa k&nbsp;tomu nevyjadrujú. Iní zas hodia rukou a&nbsp;s&nbsp;úsmevom povedia, že to je minulosť a&nbsp;nič sa s&nbsp;tým nedá robiť.

Po stopách starých národov v Peru: Čo je pravda a čo len výplod bujnej fantázie?

Výber pre vás

Po stopách starých národov v Peru: Čo je pravda a čo len výplod bujnej fantázie?

Súvisiace články

Cesta za vodopádom: Horské kráľovstvo Lesotho ponúka viac dobrodružstva, ako by si človek želal

Očakávané zoznámenie: Pravá tvár Dominikánskej republiky za bránami rezortu

Indický adrenalín: Trúfnete si zapózovať pod 250 tonovým balvanom, ktorý drží akoby silou vôle?

Výber pre vás