Starosta Zoltán Horváth je právom rozhorčený. „Predstavte si len tie prevádzkové náklady,“ hovorí.

A že trafil klinec po hlavičke, svedčí aj stanovisko súčasného správcu kaštieľa. Keď sme sa totiž priamo pýtali, koľko vynaložia na prevádzkové náklady v škole, ktorá nemá na Slovensku obdobu, namiesto konkrétnej sumy sme dostali neurčitú odpoveď:

„Prevádzkové náklady v súvislosti s objektom kaštieľa sú podobné ako pri iných školách a školských zariadeniach, ktoré sídlia v historických budovách. Do úvahy treba brať vysokú energetickú náročnosť takýchto budov, z dôvodu vysokých stropov v jednotlivých miestnostiach, vlhnúcich múrov, zbytočne veľkých chodieb, schodísk a podobne.“

Kaštieľ v obci Tomášikovo na juhozápade Slovenska v okrese Galanta postavili v roku 1763. Vtedajšia panovníčka Mária Terézia tu zriadila prvý štátny sirotinec v krajine, traduje sa, že zakladaciu listinu podpísala priamo na mieste a v areáli symbolicky vysadila dub. Dnes je z neho mohutný rozkošatený strom.

O 250 rokov neskôr obec pozvala do Tomášikova jedného z posledných potomkov Habsburgovcov žijúceho v rakúskom Linzi, aby tiež symbolicky v areáli zasadil ďalší strom.

Po tom, ako detský domov presťahovali pre nadmerný výskyt komárov, v kaštieli sídlila väznica. Pre kapacitné problémy ju presťahovali do Segedína a barokovoklasicistický objekt sa tak stal poľovníckym sídlom slávneho rodu Esterházyovcov.

V roku 1825 tu jeden z členov rodu založil žrebčinec na chov anglických plnokrvníkov. Pretekárske kone dosahovali vynikajúcu kvalitu a vlastnosti, majiteľovi a obci priniesli svetovú slávu.

Starosta rozpráva s poriadnou dávkou chvály aj o veľmi sofistikovaných postupoch pri budovaní obce a kaštieľa.

„Tomášikovo je najzelenšia obec široko-ďaleko práve vďaka Esterházyovcom. Dnes kosíme a udržiavame to, čo oni vysadili. Samotný kaštieľ, tak to je veľmi premyslená stavba. Veľmi zaujímavo boli riešené komíny vedúce z kozubov. V lete slúžili na odvetrávanie, išlo o obdobu súčasnej klimatizácie.“

Súčasťou areálu je i park, slovenský unikát, našťastie, ten je vo vlastníctve obce.

„Má rozlohu 22 hektárov, je to najväčší krajinársky park na Slovensku a platí tu až 4. stupeň ochrany. Trvalo nám celé 2 roky, kým sme vybavili stavebné povolenie na rekultiváciu parku,“ objasňuje starosta.

Nachádza sa tu 22 druhov exotických drevín. Obec dnes park zveľaďuje, v rámci úspešných projektov plynuli do Tomášikova peniaze zo štátnych zdrojov a eurofondov na vybudovanie nového oplotenia, likvidáciu náletových kríkov a budovanie náučných ciest i chodníkov.

Osud skvostného kaštieľa sa zvrtol neblahým smerom, keď prišli k moci komunisti. V rámci Benešových dekrétov už pôvodní vlastníci nemali na nehnuteľnosť nárok.

Predstavitelia socialistického režimu zlikvidovali prvé kozuby ako symboly bohatstva, a teda podľa nich priepastných triednych rozdielov. No to bola iba omrvinka v rozsiahlom a bohapustom ničení vzácneho majetku.

V kaštieli sídlili celé roky školské zariadenia, dnes obrovské priestory využíva iba 19 detí zo špeciálnej základnej školy.

Žiaľ, ako hovorí starosta, minimálne 40 rokov sa historický skvost nedočkal dôstojnej rekonštrukcie. Vedenie obce vidiac, ako im doslova pod nosom chátra národná pamiatka a zároveň sa s ňou nehospodárne nakladá, si dalo za cieľ získať ju a využiť napríklad v rámci cestovného ruchu.

„Ľutujeme deti z tretieho sveta, v akých podmienkach žijú a my doma nevieme vytvoriť vhodné prostredie pre tie naše. Veď preto, že sú mentálne postihnuté, neznamená, že sa musia učiť v budove s vlhkými múrmi, neverím tomu, že sú tam vhodné hygienické podmienky.“

Starosta v žiadnom prípade nechce, aby deti skončili na ulici, hovorí, že obec je schopná ponúknuť náhradné priestory, ďalší variant je podľa neho integrovať deti v bežnej základnej škole za pomoci asistentov. Do školy v kaštieli vozia žiakov z dvoch dedín, okrem toho školu navštevujú aj miestne deti.

Kaštieľ v Tomášikove je na prvý pohľad v dezolátnom stave. Niektoré okná sa nedajú zatvoriť, chýbajú odkvapové rúry, dažďová voda steká priamo do základov, čo je pre každú stavbu najkratšia cesta ku skaze.

Keďže zriaďovateľom špeciálnych škôl sú krajské úrady, kaštieľ spravovala v minulosti práve táto inštitúcia. V minulosti však zanikli a agenda prešla na okresné úrady.

Tie patria pod ministerstvo vnútra, preto sme sa práve tohto rezortu pýtali, ako nakladajú s majetkom v Tomášikove, koľko peňazí investovali do národnej kultúrnej pamiatky.

Ministerstvo nám zaslalo sprostredkovanú odpoveď od Okresného úradu v Trnave. Z rozsiahleho materiálu vyplýva, že v Tomášikove investovali, to áno, ale do výchovno-vzdelávacieho procesu, počnúc modernými učebňami s interaktívnymi tabuľami až po nové skrinky na obuv.

V prípade národnej kultúrnej pamiatky, teda samotného kaštieľa, ide iba o bežnú údržbu v podobe maliarskych prác či revízie komínov, bleskozvodov a hasiacej techniky.

Obec netají, že ak by sa im podarilo získať kaštieľ do svojho vlastníctva, boli by oveľa lepším hospodárom ako štát.

„Všetky krajiny vrátane tých, ktoré pokladáme za zaostalé, pochopili, že investícia do historických pamiatok je rýchlo návratná, pretože znamená rozvoj cestovného ruchu, prídu turisti, rozvíjajú sa služby, na svoje si prídu miestni podnikatelia aj obec či štát vďaka poplatkom a daniam.

Oproti obecnému úradu nám chátra národná kultúrna pamiatka, teda doslova pod nosom, ale po právnej stránke do toho nesmieme strkať nos, pretože nám nepatrí.

Obec nemá peniaze na kúpu kaštieľa, ak by sme ho však získali, vedeli by sme stopnúť jeho chátranie, ešte stále, až do roku 2020, je možnosť na tento účel žiadať peniaze z nórskych fondov.“

V minulosti mala obec prísľub od dnes už bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka, že rezort bude hľadať riešenie, ako kaštieľ dostať do vlastníctva obce. Lenže toto všetko sa udialo na sklonku jeho ministerskej kariéry, svoj sľub už nestihol splniť.

„Sám na vlastné oči videl, že to, čo sa v Tomášikove robí s kaštieľom, nemá logiku.“

V obci už veľmi slušne naštartovali rozvoj cestovného ruchu a zveľadený kaštieľ by im nahrával do kariet. Na to, aby sem húfne chodili turisti, má Tomášikovo sľubné predpoklady.

V katastri sa nachádza jeden z posledných kolových mlynov na malom Dunaji a naskytá sa tu možnosť splavu do Jahodnej. V tesnej blízkosti stojí autenticky dom mlynára, mlyn bol totiž funkčný až do roku 1960.

Historický objekt veľmi radi vyhľadávajú filmári. Nakrúcali tu napríklad scény do filmov Tisícročná včela či Vivat Beňovský.

V blízkosti mlyna chystá obec budovať potrebnú infraštruktúru, aby pozemky ponúkli záujemcom, ktorí by si tu postavili rekreačné domy. V obci sa nachádza aj počas letnej sezóny vyhľadávané jazero. Miestny ranč je ďalším miestom pre turistickú zastávku.

Potom je tu už spomínaný park pri kaštieli, mimochodom, nazývaný aj srdce Malodunajska. Rastú tu vzácne stromy, okrem iných tisovec dvojradový, do súčasnosti sa v parku zachovalo 7 jedincov tohto druhu. Sú však ohrozené zníženou hladinou vody v koryte ramena Čiernej vody.

Ešte v roku 1983 ich rástlo na Slovensku 35, pričom 11 z nich v parku v Tomášikove. Záujemcov, ktorí chcú na vlastné oči vidieť tento krajinársky skvost, dnes po parku vozia na historických kočoch ťahanými koňmi.

Nachádzajú sa tu vodné toky a jazierka, zaujímavou dominantou je bývalá sýpka. Obec má v pláne budovu rekonštruovať, na jej prízemí by vznikla kaviareň s knižnicou, na poschodí rokovacia sála a remeselnícky kútik pre deti.

Kaštieľ v Tomášikove je národnou kultúrnou pamiatkou a správcom tohto nehnuteľného majetku štátu je dnes Špeciálna základná škola s vyučovacím jazykom maďarským v Tomášikove, ktorá tu sídli a majetok využíva na výchovno-vzdelávací proces.

Zo stanoviska, ktoré sme od správcu dostali v písomnej forme, vyplýva, že mali záujem dohodnúť sa s obcou.

„Zamestnanci Krajského školského úradu v Trnave v minulosti viackrát vycestovali do obce Tomášikovo, kde so starostom obce, s riaditeľkou Základnej školy v Tomášikove a riaditeľom Špeciálnej základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským v Tomášikove rokovali o možných variantoch riešenia situácie ohľadne kaštieľa v záujme jeho zachovania, zveľadenia a širšieho využitia pre potreby verejnosti.“

Žiaľ, zákony v tomto prípade nepustia, štát sa podľa legislatívy musí správať ako dobrý hospodár a svoj majetok predávať za, ak nie výhodné, tak aspoň primerané ceny. Prax je však veľmi často úplne iná, svedectvom toho je aj kaštieľ v Tomášikove.

Mojmír Choma sa venuje záchrane historických pamiatok, aktuálne je to napríklad hrad Tematín, je členom združenia Zachráňme hrady.

Tento odborník a občiansky aktivista na margo problému hovorí: „To, že je niečo definované ako pamiatka, znamená, že je nositeľom pamiatkových hodnôt, ktoré je potrebné zachovávať pre ďalšie generácie. Ak je pamiatka v súkromnom vlastníctve, tak je majiteľ zo zákona povinný starať sa o ňu.

Štát prostredníctvom ministerstva kultúry vytvoril výborný dotačný program pre vlastníkov či správcov kultúrnych pamiatok. Na druhej strane je záchrana pamiatok, ktoré síce vlastní štát, ale figurujú v správe iného ako kultúrneho rezortu, veľmi komplikovaná. Na Slovensku nemáme totiž jasne určený systém správy takýchto pamiatok.

Podľa mňa je nutné zriadiť inštitúciu, niečo ako pracovisko správy pamiatok, ktoré by bolo vybavené personálne a technicky na to, aby dokázalo, keď nič iné, aspoň stopnúť chátranie pamiatok. Prvou lastovičkou je zaujímavý projekt Pro Monumenta Pamiatkového úradu SR.

Veľmi dôležitá je výchova ľudí k úcte voči kultúrnemu dedičstvu. To nie je len o znalosti histórie, ale o stotožnení sa s tým, že pamiatka sme my sami a ak sa o ňu nebudeme starať a prídeme o ňu, tak to je, ako keby sme prišli o nohu.“

Kaštieľ v Tomášikove je v správe štátu, obec sa nemohúcne prizerá, ako jej vzácna pamiatka chátra pred očami

Výber pre vás