Mária Mišovičová

Narodila sa v&nbsp;provincii Gia Dinh vo francúzskej Indočíne, v&nbsp;dnešnom Vietname, ako Marguerite Donnadieuová. Umelecké meno Durasová si vybrala podľa dedinky vo Francúzsku, kde sa narodil jej otec. Bol stredoškolský profesor matematiky a&nbsp;jej matka učiteľka na základnej škole. Bola najmladšia z&nbsp;troch detí, v&nbsp;rodine už vyrastali dvaja súrodenci, starší brat Pierre a&nbsp;mladší Paul.

Keď mala štyri roky, na následky tropickej choroby im zomrel otec. Matka sa rozhodla presťahovať aj s&nbsp;deťmi na malú farmu na kambodžskom pobreží. Pestovaním plodín a&nbsp;chovom drobných zvierat chcela pre rodinu zabezpečiť obživu. Polia sa však obrábali ťažko a&nbsp;pravidelne ich zaplavovalo, takže neraz prišli o&nbsp;celú úrodu. Boli mimoriadne chudobní. Matka situáciu nezvládala, v&nbsp;rodine vládlo napätie, konflikty. Okrem chudoby Marguerite v&nbsp;ranom detstve od mamy zakúsila časté ponižovanie a&nbsp;od staršieho brata násilie. Tieto skúsenosti sa neskôr odrazili aj v&nbsp;jej tvorbe. Bratia boli predobrazom mužských postáv; starší tých zlých a&nbsp;mladší slabochov, neschopných vzdorovať osudu, ktorí sa radšej upínali k&nbsp;silnejším ženám.

Po odchode z&nbsp;farmy bola matka aj s&nbsp;deťmi nútená často sa sťahovať za prácou na rôzne miesta vo francúzskej Indočíne. V&nbsp;tomto neľahkom období sa napriek problémom ich rodina rozrástla, pribudol do nej opustený domorodý chlapec Thanh zo Siamu, ktorého sa Margueritina matka ujala a&nbsp;vychovala ho. Stal sa súčasťou Durasovej románov, v&nbsp;ktorých sa vracala do tohto obdobia.

Počas putovania za prácou zopár rokov žili v&nbsp;delte rieky Mekong v&nbsp;meste Sa Decu, kam spisovateľka zasadila aj dej svojho slávneho románu Milenec. Odtiaľ odišli do Saigonu (dnešné Hočiminovo Mesto) a&nbsp;okrem jedného krátkeho pobytu vo Francúzsku v&nbsp;detstve toto mesto neopustila až do svojich osemnástich rokov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Strednú školu začala Margue­rite navštevovať v&nbsp;Saigone. Bieda, v&nbsp;ktorej sa rodina nachádzala, ju 15-ročnú vohnala do náručia 27-ročného syna čínskeho miliardára. Matka o&nbsp;tomto vzťahu vedela a&nbsp;mlčky ho tolerovala. Dcérina spolužiačka Lee jej každé stretnutie Marguerite a&nbsp;bohatého Číňana hlásila. No ona zrejme mlčala aj preto, že peniaze od neho im výrazne zvýšili rodinný rozpočet a&nbsp;nakoniec im pomohli vrátiť sa do Francúzska. 

Tam budúca spisovateľka ukončila stredoškolské vzdelanie a&nbsp;zapísala sa na Sorbonu na politológiu, právo a&nbsp;matematiku. Po skončení pracovala na ministerstve kolónií a&nbsp;pustila sa do písania pod menom Durasová. Neskôr zmenila zamestnávateľa a&nbsp;pracovala vo vydavateľstve. V&nbsp;roku 1939 sa vydala za spisovateľa Roberta Antelma. Narodil sa im syn, ale zomrel pri pôrode. Vtedy sa uchýlila k&nbsp;alkoholu, zachutilo jej víno.

Na začiatku nemeckej okupácie sa aj s&nbsp;manželom zapojila do francúzskeho odboja. Ich skupinu viedol François Mitterand, neskorší francúzsky prezident. V&nbsp;roku 1944 väčšinu členov po prezradení zatklo gestapo. Bol medzi nimi aj jej muž, väznili ho vo viacerých koncentračných táboroch. Jej sa podarilo uniknúť. Po jeho návrate začala písať vojnové pamäti La douleur (Bolesť) a&nbsp;od vína prešla na whisky. Postupne v&nbsp;nich opísala, aké utrpenie zažil v&nbsp;koncentračných táboroch a&nbsp;ako sa starala o&nbsp;manžela po jeho príchode domov. Hoci bola opojená alkoholom, dokázala písať aj päť hodín denne. Dokonca sa o&nbsp;sebe vyjadrila, že pila tak veľa, až sa čudovala, že vedela písať. V&nbsp;roku 1947 sa s&nbsp;manželom rozviedla a&nbsp;na desať rokov sa jej životným partnerom stal ďalší spisovateľ Dionys Mascolo, s&nbsp;ktorým mala syna Jeana.

Spisovateľkine vzťahy s&nbsp;mužmi boli počas celého jej života komplikované. Boli totožné s&nbsp;milostnými opismi v&nbsp;jej prózach či scenároch. Väčšinou to boli napäté vzťahy, v&nbsp;ktorých žena bola skôr neistou milenkou než istou manželkou. Na margo mužov vyslovila i&nbsp;túto vetu: „Musíte mať veľmi rady mužov. Veľmi, veľmi... Musíte ich mať veľmi rady, aby ste ich mohli ľúbiť. Inak sú neznesiteľní.“

Po vojne cítila povinnosť spoločensky sa angažovať. Na jeseň 1945 sa stala členkou komunistickej strany, ale začiatkom 50.&nbsp;rokov z&nbsp;nej vystúpila. Odišla pre nezhody týkajúce sa umeleckej voľnosti. No naďalej sa zapájala do rôznych protestov, v&nbsp;polovici 50.&nbsp;rokov proti vojne v&nbsp;Alžírsku, neskôr vo Vietname, na jar 1968 sa podieľala na organizovaní manifestácie umelcov a&nbsp;študentov v&nbsp;Paríži. Povedala, že vo svojich politických názoroch sa môže mýliť, ale intelektuál nemôže a&nbsp;nesmie mlčať.

Prvá próza, ktorá oslovila kritiku i&nbsp;čitateľov, bola Hrádza proti Pacifiku, prekladaná aj ako Hrádza proti Tichému oceánu. Aj ďalšími románmi Námorník z&nbsp;Gibraltáru či Nehanebníci si získala pozornosť verejnosti i&nbsp;literárnych kruhov. Významnou inšpiráciou v&nbsp;týchto, ale aj v&nbsp;ďalších dielach je jej detstvo a&nbsp;mladosť prežité na ázijskom kontinente. V&nbsp;autobiografickom románe Hrádza proti Pacifiku je dominantnou postavou jej matka, učiteľka, ktorá vytrvalo a&nbsp;neúnavne stavia hrádze proti oceánu, aby ochránila nerodiace pozemky na farme v&nbsp;prašnej nížine v&nbsp;okolí Siamu. Hrdlačí, aby mohla kúpiť ďalšiu pôdu a&nbsp;zabezpečiť aspoň svojim deťom život, o&nbsp;akom kedysi snívala aj ona. Postavila sa na odpor všetkým a&nbsp;všetkému, dokonca aj morskému prívalu, no nakoniec predsa len podľahla.

Spomínané diela sú z&nbsp;Durasovej prvého, takzvaného tradičného obdobia, po ktorom sa ďalšími knihami priblížila k&nbsp;predstaviteľom nového románu –&nbsp;nouveau roman. Marguerite Durasová bola súčasťou tohto hnutia, ktoré vzniklo v&nbsp;50.&nbsp;rokoch 20.&nbsp;storočia. Jeho členovia romány autorov píšucich klasickou formou, keď zachovávali dej či dialóg postáv, považovali za nevhodné na opis vojnových udalostí a&nbsp;povojnového sveta. Typickými znakmi hnutia bolo napríklad to, že chýbali opisy postáv a&nbsp;rozprávanie či dialóg často neboli priradené k&nbsp;postavám. Týmto štýlom napísala Marguerite Durasová knihy Moderato cantabile či Je leto, pol jedenástej večer, Parčík na námestí, Popoludnie pána Andesmasa, Zničiť, povedala...

V&nbsp;60.&nbsp;rokoch počúvla svoje dramatické cítenie a&nbsp;pustila sa do úprav vlastných i&nbsp;cudzích textov pre divadlo; začala písať aj divadelné hry. Potom bol už len krok k&nbsp;autorkinmu filmovému vyjadreniu. Podľa jej scenára Hirošima, moja láska natočil režisér Alain Resnais vynikajúci rovnomenný film. Snímka pôvodne vznikala ako dokument o&nbsp;atómovom výbuchu v&nbsp;Hirošime a&nbsp;až v&nbsp;priebehu natáčania sa režisér rozhodol zmeniť ju na hraný film. 

V&nbsp;úvode zachytáva dôsledky atómovej katastrofy, ktorá postihla obyvateľov bombardovanej Hirošimy. Práve v&nbsp;nej sa stretnú ona a&nbsp;on. Ona je francúzska herečka, ktorá v&nbsp;Hirošime nakrúca scény pre pripravovaný mierový film. On je Japonec, s&nbsp;ktorým strávi predposlednú noc a&nbsp;ktorému porozpráva vlastný príbeh o&nbsp;prežitej nešťastnej láske. Vynárajú sa pred ňou spomienky spred štrnástich rokov na lásku k&nbsp;nemeckému vojakovi v&nbsp;okupovanom Francúzsku počas druhej svetovej vojny v&nbsp;mestečku Nevers. Toho však v&nbsp;deň víťazstva zabijú a&nbsp;jej na znamenie hanby ostrihajú vlasy. Aj v&nbsp;Hirošime sa ona a&nbsp;on zamilujú jeden do druhého, aj keď vopred vedia, že ich láska neprežije, podobne ako to bolo v&nbsp;Nevers. 

Túto snímku pre jej scenár a&nbsp;spracovanie kritici nazvali filmovou básňou a&nbsp;znamenala dôležitý míľnik v&nbsp;svetovej kinematografii, ale aj v&nbsp;tvorbe Marguerite Durasovej. Jej hlavnou doménou sa stal film. Nakrútila asi 20&nbsp;čiernobielych i&nbsp;farebných snímok a&nbsp;veľký úspech zožal film India Song.

V&nbsp;80.&nbsp;rokoch Marguerite Durasová opustila svet filmu a&nbsp;stiahla sa do súkromia. Prinútili ju k&nbsp;tomu zdravotné problémy spôsobené alkoholom a&nbsp;neviazaným životom. Absolvovala tvrdú protialkoholickú liečbu, ocitla sa na pokraji smrti, na čom si médiá zgustli. Zvýšenú pozornosť jej venovali aj po zoznámení so študentom Yannom Andréom Steinerom, gejom mladším o&nbsp;38&nbsp;rokov. S&nbsp;jej menom sa stretol pri čítaní jej knihy Malé kone z&nbsp;Tarquinie a&nbsp;tento román ho uchvátil. „Bola to láska na prvý pohľad. Prestal som čítať romány iných autorov a&nbsp;začal som čítať všetko od nej,“ spomínal.

Osobne sa stretli v&nbsp;roku 1975 na premiére jej filmu India Song. Požiadal ju o&nbsp;adresu, aby jej mohol napísať list. Dala mu ju a&nbsp;on jej hneď v&nbsp;ten večer napísal prvý. A&nbsp;potom písal ďalšie, až mu Marguerite konečne po piatich rokoch odpovedala. Poslala mu knižku Muž, ktorý sedí na chodbe. Nepáčila sa mu, nechcel jej klamať, preto s&nbsp;písaním listov skončil. Spisovateľka mu však naďalej posielala svoje romány, až to nevydržal a&nbsp;po niekoľkomesačnej pauze jej v&nbsp;lete 1980 opäť poslal list. 

Autorka ho pozvala k&nbsp;sebe do Trouville, kde žila. Konečne opäť osobne stretol ženu, ktorú obdivoval, a&nbsp;viac neodišiel. Stal sa jej spoločníkom, prežíval s&nbsp;ňou búrlivý literárny a&nbsp;umelecký život. Marguerite s&nbsp;ním žila svojich posledných šestnásť rokov. Aj pod jeho vplyvom znamenali 80.&nbsp;roky pre autorku návrat k&nbsp;literárnej tvorbe. Dovŕšila sedemdesiatku a&nbsp;pustila sa do písania svojho slávneho a&nbsp;zároveň kontroverzného románu Milenec, za ktorý jej udelili Goncourtovu cenu.

Autofikcia Milenec opisuje prvé milostné skúsenosti mladučkej francúzskej dievčiny v&nbsp;čase dospievania k&nbsp;synovi čínskeho boháča v&nbsp;exotickej Indočíne v&nbsp;30.&nbsp;rokoch 20.&nbsp;storočia. Zobrazuje lásku nespútanú, zakázanú, ktorá nehľadí na spoločenské rozdiely, akým je rasa či kultúra. Dielo ozvláštňuje aj tajomnosť Orientu. Aj keď spisovateľka v&nbsp;prostredí Indočíny žila osemnásť rokov a&nbsp;dobre ho poznala, vedela, že ho nikdy nedokáže úplne pochopiť.

Táto útla knižka u&nbsp;literárnych kritikov vzbudila senzáciu, mimo literárnych kruhov sa hovorilo o&nbsp;škandále. Mnohí ľudia dielo vnímali ako autobiografiu a&nbsp;pri útokoch na autorku používali rétoriku prevzatú z&nbsp;knihy: „Ona bola z&nbsp;rodiny bielych darebákov a&nbsp;on Číňan, syn miliardára, ktorý mal vilu pri ústí Mekongu. Večer čo večer si tá malá nehanebnica nechávala telo hladiť nejakým nechutným miliardárskym Číňanom vo vykričanej štvrti Šolonu.“ Každý, kto knihu považoval za plnú erotických opisov, sa mýlil. Nie sú v&nbsp;nej zachytené len zmyselné situácie, je v&nbsp;nej predovšetkým ukážkový umelecký štýl poskytujúci vnímavému čitateľovi literárne zážitky. Kniha získala mnoho literárnych ocenení, ale najmä milióny čitateľov na celom svete.

Určite tomu pomohla aj filmová adaptácia románu v&nbsp;roku 1992, ktorá sa dočkala Oscara aj Césara. Marguerite Durasovej sa však film nepáčil a&nbsp;režisérovi Jeano­vi‑Jacquovi Annaudovi adresovala hnev a&nbsp;opovrhnutie. A&nbsp;potom nasledovalo jej gesto, v&nbsp;literatúre dovtedy nevídané. Celú knihu prepísala, nazvala ju Milenec zo severnej Číny a&nbsp;ako dôvod prepisu uviedla, že ju potrebovala očistiť od „filmových lacností“.

Marguerite Durasová bola hojne obdarená talentom, literárni kritici u&nbsp;nej obdivovali, ako dokázala do skratky vtesnať všetko podstatné a&nbsp;tak si získať množstvo čitateľov. To podľa nich súviselo až s&nbsp;genialitou. Osud jej toho doprial hodne: biedu i&nbsp;slávu, peniaze, napätý vzťah s&nbsp;matkou, nevydarené manželstvá, milencov a&nbsp;nie práve láskavý vzťah so synom. Ale vždy, či už bola na vrchole, alebo padala na dno, jej zostala literatúra, ktorej dala všetko. Pri tvorbe románov i&nbsp;scenárov dôkladne využila svoj talent.

Knihu o&nbsp;jej živote denníkovou formou napísal jej spoločník Yann Andréa, muž o&nbsp;toľko mladší, s&nbsp;odlišnou sexuálnou orientáciou. Vytvorilo sa medzi nimi silné citové puto a&nbsp;bol jej oporou aj v&nbsp;tých najťažších chvíľach až do konca jej života. V&nbsp;románe opísal, ako bojovala s&nbsp;alkoholom, chvíle na protialkoholickom liečení, ktoré absolvovala tesne pred sedemdesiatkou. Zachytil aj jej dramatický zápas s&nbsp;blížiacou sa smrťou a&nbsp;lakonické životné postrehy, za ktoré neraz schovávala svoju bezradnosť. Nazval ju Marguerite Durasová a&nbsp;svetoznáma spisovateľka ju autorizovala.

V&nbsp;polovici 90.&nbsp;rokov sa jej začal zhoršovať aj duševný stav a&nbsp;v&nbsp;marci 1996 v&nbsp;Paríži zomrela. Posledné chvíle z&nbsp;tohto obdobia opäť zachytil Yann Andréa v&nbsp;knihe zápiskov s&nbsp;príznačným názvom To je všetko. Po jej skone sa stal vykonávateľom jej literárneho odkazu. Tejto úlohy sa zhostil rád, netušil však, že sa dostane do sporu so spisovateľkiným synom Jeanom Mascolom. Yann nesúhlasil s&nbsp;vydaním jej knihy receptov. Jedným z&nbsp;jej zostavovateľov bol práve autorkin syn, a&nbsp;tak napriek tomu, že Yann neodporučil jej vydanie, vyšla v&nbsp;roku 1999 pod názvom Margueritina kuchyňa. Spor skončil na súde a&nbsp;ešte v&nbsp;ten istý rok bola kniha označená ako zakázaná.

Spisovateľka Marguerite Durasová: Pila tak veľa, až sa čudovala, že vedela písať.

Výber pre vás

Spisovateľka Marguerite Durasová: Pila tak veľa, až sa čudovala, že vedela písať.

Súvisiace články

Pred 40 rokmi pokorili Mount Everest: Smutné spomienky Zoltána Demjána na stratu kamaráta

Pre krásu aj dezinfekciu: Fascinujúce dejiny žehlenia

Krásna a úžasná: Seriálová rodina na Suzanne Somersovú nezabudla

Výber pre vás